Význam bozkov a erotiky v slovenskej tradičnej kultúre a starovekej literatúre

Naši predkovia neboli prudérni. Tému lásky, erotiky a sexu brali ako normálnu súčasť života. Erotika, sex a láska mali svoje významné miesto a čas rovnako u našich predkov, ako dnes. Ľúbostné, svadobné aj erotické piesne sú súčasťou slovenského folklóru.

Kultúrna a sociálna norma bola iná a iné bolo aj vyjadrenie erotiky. V súčasnosti sa svet mení oveľa rýchlejšie ako v minulosti a mení sa aj vkus ľudí. Predkladaný príspevok sa venuje téme eroticko - magických elementov v tradičnej kultúre na Slovensku. Zameriava sa najmä na dva okruhy tém. Prvý z nich je zameraný najmä na erotiku v tradičnom piesňovom folklóre. Erotické prvky sleduje v piesňach každodenného života, ale i piesňach, ktoré sa viažu k rodinným rituálom ako je krst a svadba.

Erotika v tradičnom piesňovom folklóre

Erotické piesne sa spievali a spievajú stále. Keďže sa však viazali len na určité príležitosti, nestretávame sa s nimi napríklad na vystúpeniach folklórnych súborov. Slovenské tradičné piesne sú veľmi poetické a ich erotický význam veľmi silno zašifrovaný.

Príkladom toho je aj notoricky známa pieseň „Kohútik jarabý, nechoď do záhrady, polámeš ľaliu, potom ťa zabijú.“ Ide o pieseň, ktorú celé generácie detí spievali na základnej škole na hodinách hudobnej výchovy. Bola to jedna z prvých piesní, ktoré sa deti naučia hrať na flaute v rámci ľudových škôl umenia, deti si ju pospevovali na rôznych detských besiedkach. V tejto piesni rozpoznáme nádherný príklad ľudového šifrovania: kohútik - ako symbol mužského pohlavného orgánu, symbol záhrady je tiež viac-menej jednoznačný a ľalia ako symbol čistoty a nevinnosti s týmto kontextom tiež súvisí.

Vtipkovanie či debaty o intímnych sférach života sa v minulosti aj dnes viazali na určité situácie. Napríklad rozprávať erotické vtipy alebo spievať erotické piesne sa nemohli vždy, pretože to bola intímna téma. Tieto piesne sa často spievali na svadbách, po určitom čase, keď už boli svadobčania posmelení a uvoľnení alkoholom a nehanbili sa ich spievať. V tomto ohľade je zaujímavé sledovať, aký postoj k tradičným ľúbostným a erotickým piesňam zastávali samotní zberatelia piesní. Môžeme konštatovať, že zberatelia sa erotickým piesňovým motívom nevyhýbali a necenzurovali ich.

Viacero roztopašných piesní nachádzame napríklad už v zbierke piesní z roku 1879 od zberateľa Ľ. Furedyho a od A. H. Krčméryho. Ďalšie erotické piesne nachádzame aj v zbierke, ktorú zostavil Ľ. Galko pod názvom Slovenské spevy (1972 - 1983).

Neskôr sa erotické motívy a obscénnosť v ľudovej tvorbe, najmä počas socializmu dostávali do úzadia a nevenovala sa im pozornosť. Napríklad aj z niekdajších zberov v rámci výskumov folklóru sa obscénne či erotické piesne zámerne vynechávali. Nájdu sa však autori, ktorí sa téme venovali a stále venujú. Problém bol skôr s tým, že erotické piesne sa spievali len v určitý čas a spievali ich len niektoré osoby.

Sex bol v minulosti v priamej reči v bežných rozhovoroch tabuizovaný. Aj preto sa spievanie a vtipkovanie o tejto téme viacej pardonovalo starším mužom, teda ľuďom, ktorí mali v societe určitú pozíciu. Ženy si o erotike spievali, keď vedeli, že žiadny muž nie je na blízku, alebo v situáciách, keď sa to hodilo. Takými príležitosťami bolo čepčenie nevesty, jej ustrojenie na svadobné lôžko, alebo pri krstinách, kde erotické piesne obyčajne spievala kmotra. Byť kmotrou na krstinách znamenalo spievať v určitom čase aj erotické piesne.

Mládež na vidieku, ale nielen ona, mala veľa erotických možností. Sex a erotika neboli samoúčelné, tvorili kompozíciu tradičných zvykov, obradov, životnej rudimentárnosti. Často vyjadrovali život v súlade s prírodou a v prírode, ako to bolo aj s láskou a milovaním, ktorá sa často odohrávala práve v prírode. Erotika a telesná láska patrili prirodzene k životu. Na svadbách, v dedinskej krčme, v kúdeľných chyžiach, na Jána, na senách, všade, kde sa stretávala slobodná mládež, nachádzame nielen piesne plné citu, ale i bujarosti života.

Pohľad na ľudovú erotiku v minulosti

V minulosti ženy pod pracovným odevom nenosili spodnú bielizeň. Rovnako muži pri práci nosili voľnú košeľu a široké gate so šnúrkou v páse. Vrchný pracovný odev žien bol veľmi jednoduchý - podprsenky v modernom zmysle slova neexistovali. V živote slovenského ľudu máme zastúpené nielen monogamné vzťahy, v niektorých folklórnych prejavoch nachádzame i náznaky skupinového sexu. Je tak napríklad v hre: „Či mi vidno, či mi cma, či mi v rici ňecholta.“

Paradoxom boli tiež hry pri mŕtvom, ktoré mali silne erotický motív a hrávali sa v minulosti priamo v dome, kde ležal vystretý nebožtík. Erotika, ľúbosť a milovanie tvorili korenie života našich predkov a zobrazenie lásky v ľudovej piesni patrí k základným fenoménom duchovnej kultúry. Mnohé porekadlá a úslovia, ale i piesne dokumentujú, že sex patril k mladým ľuďom. Na druhej strane, keď sa už uzatvorilo manželstvo, telesná láska bola určená len pre manželský pár. Normatívna morálka a religiozita prikazovala morálny a cnostný život.

Na Gemeri sa počas svadby spievali „zavíjankové pesničky“, plné erotiky a dvojzmyslov. Počas čepčenia nevestu zatvorili do miestnosti so staršími ženami. Z hlavy jej sňali veniec a nahradili ho čepcom. Príkladom je pieseň:

• /: Hej, poď von, poď von, Mariš krásna. /: Už na dvore tvoja kasňa.
• /: Hej, ňi len kasňa, aj periňi. /: Odberaj sa od rodini.
• /: Hej, čie sú to huski na ťej vode. /: Čo tak chodia po slobode.
• /: Hej, vo dne v noci vždy gágajú. /: Mne smutnému spať nedajú.
• /: Hej, nemôžem spať ani ležať. /: Musím k svojej milej bežať.
• /: Hej, a to ešte tejto noci. /: Pomilovať sivé oči.
• /: Hej sivé oči, jak tátarka. /: Biele líčka, jak fijalka.
• /: Hej Mariš, Mariš, čo nám naháš. /: Keď sa od nás tak odberáš.
• /: Hej, zanechám Vám strom zelení. /: Pravou rúčkou zasadený.
• /: Hej, na tom strome, biela šatka. /: A v tej šatke naša láska.

Erotické piesne sa spievali najmä v rámci krstín a svadby, no našli by sme ich napríklad aj ako paródie na pohrebné plače. Erotika v slovenskom folklóre nebola prvoplánová a samoúčelná. V rámci folklóru sa erotickosť vyjadrovala veľmi sofistikovane.

Symbolika a šifrovanie erotiky v piesňach

Erotiku naši predkovia vyjadrovali za pomoci symbolických a poetických výrazov. Napríklad na označenie pohlavných orgánov alebo sexuálneho styku používali veľké množstvo výrazov. V pôvodných ľudových textoch sa často používalo prirovnanie pohlavných orgánov k svetu zvierat, vyjadrovali ich slová: zajac, lasica, medveď, líška, baran a ovca, had, mačka, alebo k pracovným nástrojom, ako napríklad: kolovrat, vreteno, fajka a iné. Symbolika slúžila ako druh cenzúry, aby druhotný význam piesní pochopili iba tí, čo ho pochopiť mali.

Príležitostí na spievanie erotických piesní bolo, ako už sme písali, mnoho. Patrilo k ním aj Vajano, teda pálenie tzv. svätojánskych ohňov, tiež mužské stretnutia pri pálenke, kde sa erotické piesne prelínali s tzv. pijanskými piesňami. Niekedy sa erotické piesne vplietali do tzv. „rozkazovačiek“, alebo piesní, kde jednu slohu, často improvizovanú, zaspievali muži a smerovali ju na ženy. Ženy im vzápätí rovnako vtipne a improvizovane odpovedali.

Môžeme konštatovať, že kultúrna a sociálna norma našich predkov bola úplne iná, iné bolo aj vyjadrenie erotiky. Bolo poeticky zašifrované, ukryté pred tými, čo sa s ňou stretnúť nemali. V erotických ľudových piesňach sa veľmi často opakujú aj niektoré typy povolaní: Drotár, drôtovať alebo tkať… Na označenie erotiky sa využívali jednoducho činnosti, ktoré môžu evokovať pohlavný styk. Erotika v slovenskom folklóre nebola prvoplánová a samoúčelná. Vyjadrovala obrad zasvätenia, bola prejavom humoru, vyjadrením plodnosti, úrody či kontrastu života a smrti.

Spievanie erotických piesní fungovalo ako tok emócií. Piesne tiež vzdelávali, spievali sa napríklad pri ustrojení nevesty na svadobné lôžko. Erotické piesne boli a sú živou súčasťou života. Dievča alebo mládenec sa na základe náznakov učili a socializovali. Medzi ľudovými piesňami nájdeme aj vulgárnejšie piesne. Tie sa spievali vtedy, keď už bola uvoľnená atmosféra. Niektoré z piesní s erotickými alebo až vulgárnymi motívmi sú novšieho dáta, vznikali už v 20. storočí. Môžeme ich označovať za zľudovené.

Erotické piesne sú súčasťou duchovnej kultúry Slovenska, len niektoré z nich, tie poetickejšie, sa spievajú dokonca bežne ako spomínaná pieseň Kohútik jarabý… Iné, v ktorých sú veci pomenované viac priamo, sa spievajú len počas určitých príležitostí. Samozrejme, ľudová tvorivosť a tým aj vznik nových piesní sa tvorí neustále.

Magické služby lásky a erotiky

V tradičnej duchovnej kultúre Slovenska sa stretneme aj s ľúbostnou a erotickou mágiou. Tento typ mágie slúžil na upevnenie už jestvujúceho vzťahu, na osvieženie lásky alebo udržanie rovnováhy v partnerskom vzťahu. Do popredia sa preto dostali úkony na podporu spájania a upevnenia utvoreného zväzku.

Pri jednej praktike sa napríklad z vosku, dreva, slamy či cesta zhotovili dve bábky predstavujúce muža a ženu. Mužskej bábke sa pripevnili na hlavu vlasy ženy a ženskej bábke zasa vlasy muža. Bábky sa mali zakopať pri splne mesiaca pod ovocný strom, ktorý rodil. Najvhodnejšia vraj bola čerešňa. Obrad mal zabezpečiť, aby partneri boli navždy spolu a šťastní.

Erotická mágia v tradícii slovenského ľudu si vyslúžila mená: očarovanie, porobenie, počarenie. Iniciátorkami takéhoto využitia mágie boli najmä ženy, ale nezavrhovali ju ani muži. Erotická mágia často využívala princíp podobnosti. V praktických magických úkonoch sa verilo, že kúsok zo ženy zastupuje ženu ako celok. Ak sa teda podarí dostať kúsok zo ženy do muža, na inú ženu sa už viac ani nepozrie a stále bude túžiť len po tejto jedinej žene. Parciálna mágia sa využívala najmä pri príprave nápojov alebo jedál lásky.

Príprava nápojov a jedál lásky

Na východnom Slovensku, na Kysuciach a na Orave bola zaužívaná magická prax podať mládencovi potravu či nápoj s obsahom dievčenských telesných výlučkov. Do pálenky, ktorá sa ponúkla vyvolenému, sa pridali napríklad kvapky menštruačnej krvi. Podobne to platilo aj o príprave jedla. Na čele nahej ženy sa rozbili vajcia, ktoré sa nechali stiecť po celom jej tele. Medzi nohy sa jej postavila rajnička, do ktorej sa vajcia zachytili. Z nich sa pripravila praženica a ponúkla sa zvolenému mužovi.

Známe bolo aj pečenie ľúbezných pagáčikov. Vydajachtivé devy do cesta na pagáče pridali štipku prachu pozmetaného zo štyroch kútov izby. Z ochlpenia pod pazuchami a na ohanbí si odstrihli kúsky a spolu so štyrmi vlasmi ich spálili na popol, ktorý primiešali do cesta spolu s kvapkou menštruačnej krvi. Cesto vymiesili, upiekli z neho pagáče a dali zjesť mládencovi. Pokrm im mal zaistiť jeho stálosť a vernosť. Dievčatá niekde pridávali mládencom do jedla soľ. Túto soľ mala mať pod sebou v papieri zabalenú prvorodička pri pôrode. Bolesti, ktoré ona pociťovala pri pôrode, mal pocítiť aj muž, ktorý by zjedol takto osolený pokrm a jeho bolesti sa mali skončiť až v prítomnosti dievčiny, ktorá mu jedlo takto osolila.

Menštruačná krv, sliny a pot boli najčastejšími a najrozšírenejšími zložkami nápojov lásky. Ženy mohli použiť na varenie tiež vodu, v ktorej sa predtým umyli. Ak si už žena získala lásku a pozornosť muža, bolo potrebné magické úkony z času na čas zopakovať, aby si lásku a vernosť partnera zabezpečila natrvalo.

V prípade, že nápoje a pokrmy lásky využívali muži, do pálenky či jedla dali svoje spermie, pot alebo sliny a nápoj ponúkol vyvolenej žene, aby si takto poistil jej lásku. Magické úkony na udržanie ľúbostného vzťahu sa robili najmä v období, keď sa partneri museli na čas odlúčiť a nemali možnosť vídať a stýkať sa. Bolo preto nevyhnutné, aby k sebe pripútali svoje srdcia, aby sa vzájomná láska nevytratila.

Mágia pre neverných partnerov a rozbíjanie vzťahov

Ak si žena sama nevedela poradiť s neverným mužom, oslovila vedomca alebo vedmu, ktorí používali na neverníka zariekanie s vodou. Vodu z deviatich potokov zlial vedomec do džbána a vylial ju na šípový krík. Tým sa malo dosiahnuť privolanie kliatby, choroby, bolesti ako pri pichaní ostňov na telo neverníka. Aj na privolanie ženícha slúžila voda. Podobný účinok malo aj umývanie na Veľký piatok alebo aj na Veľkonočný pondelok. Skoro ráno pred východom slnka sa umývalo vodou z rieky, pričom sa tiež odriekalo podobné zariekanie.

Veľmi časté bolo uvrhnutie kliatby na sokyňu či soka v láske. Príkladom takýchto preklínania je kliatba, ktorá bola roku 1716 zaznamenaná pred trenčianskou súdnou stolicou. Prípad sa týkal ženy, ktorá bola tajnou milenkou istého Juraja Majthynyho z Beckova. Kliatba mala manželku pána domu pripraviť o život.

Erotická mágia sa však využívala aj na rozbíjanie manželstiev či partnerských vzťahov. Kto chcel napríklad ublížiť mladým manželom, usiloval sa im na ich svadbe dať vypiť trocha vody, v ktorej umývali mŕtveho, alebo vody, v ktorej poumývali mačke a psovi zadok. Ak sa to podarilo, manželstvo malo byť veľmi nešťastné. Ďalší spôsob, ako prekaziť spoločné manželské šťastie, bol známy z východného Slovenska. Tu sa pripravila kytica s asparátom a do kytice sa pridala nôžka čiernej sliepky či kohúta aj s pazúrikmi. Kytica sa nenápadne pohodila mladému páru pod nohy, najlepšie keď vychádzal.

Význam bozkov

Bozk na čelo môže mať viacero významov. Ak chlap dáva žene pusu na miesta, ktoré vyvolávajú okamžité vzrušenie, myslí to s ňou vážne. Prejavovať náklonnosť sa dá rôznymi spôsobmi a patrí tam aj spomínaný dotyk perami. Čo znamená, ak ti dá chlap bozk na čelo? Takéto prejavenie lásky znamená ochranu a najmä to, že sa o teba chce starať a chrániť si ťa, no zároveň sa cíti dominante a mužne. Bozk naznačuje to, že si ťa ako človeka váži a ctí. Chce ti v prvom rade ukázať, že ti vie lásku vyjadriť aj romanticky a nielen v posteli. Samozrejme, niektorí partneri nemusia vyjadrovať všetko len pusou, ale aj inými znakmi.

Pamätáš si na tie detské lásky alebo nerozvážne vzťahy? Ak áno, určite si spomenieš aj na to, že ten toxický frajer ti nikdy nedal bozk na čelo a ani láska z jeho strany nebola dostatočná. Pokiaľ niekoho milujeme celým srdcom, dokáže nás utešiť či povzbudiť už len to, že je ten dotyčný pri nás. V láske je dôležité všímať si rôzne aspekty, ako napríklad tieto nežné gestá. Každý chlap prejavuje lásku inak a je to v poriadku.

Pieseň piesní: Staroveký pohľad na lásku a erotiku

Nie je veľa biblických kníh, ktoré by dokázali súčasného čitateľa zaskočiť tak ako Pieseň piesní. Nenájdeme v nej zákony ani morálne poučky, nehovorí priamo o Bohu, neobsahuje modlitby ani výzvy k pokániu. Namiesto toho čítame o túžbe, tele, vôni vlasov, bozkoch, nociach bez spánku a horúcej láske, ktorá sa nedá skrotiť. Predsa je táto kniha súčasťou biblického kánonu. Z historického hľadiska vznikla Pieseň piesní pravdepodobne medzi 10. a 4. storočím pred Kristom. Tradične sa spája so Šalamúnom, no moderná biblická veda ju vníma skôr ako zbierku ľúbostných, respektíve svadobných piesní, ktoré vznikali postupne a čerpali zo širšieho kultúrneho prostredia Blízkeho východu.

Archeologické nálezy a paralely z Egypta či Mezopotámie ukazujú, že podobné milostné básne boli v staroveku bežné. Hovorili otvorene o túžbe, kráse tela, radosti zo vzťahu. Zaujímavé je, že v hebrejskej Biblii bola táto kniha vždy chápaná ako výnimočná. Rabíni o nej hovorili ako o „Svätyni svätých“ Písma - nie preto, že by bola zbožná v klasickom ponímaní, ale kvôli tomu, že v nej sa jedinečným spôsobom zjavuje hĺbka Božej lásky. V tomto zmysle rabín Akiva vyhlásil, že celý svet nestojí za deň, keď bola Izraelu daná Pieseň piesní.

Po stáročia sa Pieseň piesní čítala predovšetkým alegoricky. Židovská tradícia v nej videla obraz lásky medzi Bohom a Izraelom, kresťanská medzi Kristom a Cirkvou alebo dušou človeka. Moderná exegéza sa však vrátila k jednoduchšiemu a zároveň odvážnejšiemu čítaniu: ide o pieseň o ľudskej láske, o vzťahu muža a ženy, o túžbe, ktorá je dobrá, krásna a Bohom chcená. Alegorický výklad tým nie je zrušený, ale doplnený: ak je ľudská láska dobrá, môže byť aj obrazom niečoho väčšieho. Inými slovami: Pieseň piesní nemusíme „zachraňovať“ pred telom, aby bola duchovná. Naopak, ukazuje, že telo a túžba patria k Božiemu obrazu v človeku.

Niektoré verše Piesne piesní dodnes znejú prekvapivo odvážne. „Nech ma pobozká bozkom svojich úst“ (Pies 1, 2); „moja ľúbezná je moja a ja som jej“ (Pies 2, 16); „láska je mocná ako smrť“ (Pies 8, 6). Zároveň je pozoruhodné, že v nej nevidíme lásku ako samozrejmosť. Milenci sa hľadajú, míňajú, strácajú a znovu nachádzajú. Láska je tu dynamická, krehká, vyžaduje odvahu aj vernosť. Aj preto je táto kniha taká blízka dnešnému človeku.

Vplyv Piesne piesní na duchovné dejiny a moderné umenie

Len málo biblických textov ovplyvnilo duchovné dejiny tak výrazne. Svätý Bernard z Clairvaux jej venoval viac než osemdesiat kázní, hoci sa nikdy nedostal ďalej než k prvým dvom kapitolám. Pre Bernarda bola táto kniha živým dialógom medzi Kristom a dušou. Slávne „Nech ma pobozká bozkom svojich úst“ vykladal ako obraz okamihu, keď sa človek dotkne Božej blízkosti nie rozumom, ale láskou. O niekoľko storočí neskôr svätá Terézia z Avily čítala Pieseň piesní s veľkou opatrnosťou. V jednej zo svojich kníh priznáva, že ju niektoré verše znepokojovali, lebo presne vystihovali jej vnútornú skúsenosť s Bohom. Obrazy rany lásky, straty milovaného či horúcej túžby po jeho prítomnosti sa v jej dielach objavujú neustále, hoci ich často parafrázuje vlastným jazykom.

Azda najodvážnejšie s jazykom Piesne piesní pracoval svätý Ján od Kríža. Jeho slávne básne Temná noc, Duchovná pieseň či Živý plameň lásky sú priamym pokračovaním biblického textu. V Duchovnej piesni opisuje dušu ako nevestu, ktorá v noci hľadá svojho milovaného, presne ako v Piesni piesní. Paradoxom je, že tieto verše vznikali často v extrémnych podmienkach, napríklad počas jeho väznenia vlastnými rehoľnými bratmi. Spoločné pre všetkých troch je, že Pieseň piesní nečítali ako sentimentálny text, ale ako pravdivý opis vzťahu, ktorý človeka stojí všetko.

Táto biblická kniha sa dotýka aj moderných umelcov a autorov mimo cirkevného prostredia. Jej obrazy - vinica, záhrada, prameň, noc, hlas milovaného, sa objavujú v literatúre, hudbe aj filme. Často bez explicitného náboženského odkazu, no s rovnakou otázkou: čo znamená milovať naplno? Zaujímavé je, že Pieseň piesní si našla cestu aj k ľuďom mimo náboženského prostredia. Leonard Cohen, ktorý sa netajil fascináciou biblickým jazykom túžby, z nej čerpal opakovane. Pieseň piesní tak zostáva mostom medzi vierou a ľudskou skúsenosťou, medzi mystikou a telom, medzi starovekom a dneškom.

V dnešnom svete sa o láske hovorí veľa, a predsa jej často rozumieme čoraz menej. Je všadeprítomná v reklamách, filmoch a sociálnych sieťach, no zároveň sa rýchlo spotrebúva. Pieseň piesní do tohto hluku vstupuje nenápadne, ale odvážne. Hovorí o láske ako o niečom, čo sa nedá ovládnuť, naprogramovať ani vlastniť. Pre moderného čitateľa je prekvapujúce, aká je táto staroveká kniha aktuálna. Neidealizuje vzťahy, ale zobrazuje ich ako proces, plný túžby, neistoty, čakania aj sklamania. Milenci sa hľadajú v noci, míňajú sa, strácajú jeden druhého a znovu nachádzajú.

Pre sekulárneho človeka môže byť Pieseň piesní oslavou ľudskej túžby a intimity. Pre veriaceho zasa pozvaním uvedomiť si, že viera a vášeň sa nevylučujú. Že Boh nie je konkurenciou lásky, ale jej prameňom. V čase, keď sa mnohí boja záväzkov a zároveň túžia po hlbokej blízkosti, Pieseň piesní pripomína, že láska vždy nesie riziko. Nedá sa prežiť naplno bez odvahy. Pieseň piesní stále oslovuje: hovorí jazykom, ktorý nepotrebuje vysvetľovať. Stačí ho počúvať. A dovoliť, aby sa dotkol miest v nás, kde sa túžba mení na otázku po zmysle. Kniha nám ukazuje, že pravá láska zahŕňa telo aj dušu, radosť aj čakanie, vášeň aj zodpovednosť. Nie je to vlastníctvo, ale vzájomné darovanie sa. Pre veriaceho človeka môže byť Pieseň piesní školou pohľadu: učiť sa vnímať krásu bez strachu, vášeň bez viny a lásku ako miesto, kde sa človek stretáva s niečím väčším než je on sám. Pieseň piesní nekončí morálnym poučením. Neponúka návody ani záruky. Ponúka obraz lásky, ktorá stojí za riziko, lásky, ktorá je silná ako smrť a ktorú „neuhasia ani veľké vody“.

tags: #aka #je #to #pekna #ruza #ked

Populárne príspevky:

• Leknica žltá v záhrade
• Objavte rastliny pre slnečné záhrady
• Jesienka: jesenná kráľovná
• ako oživiť priestor ružovými kvetmi
• Prírodné účinky nechtíka