Bavorský horský farbiar: Vášnivý lovec a verný spoločník

Bavorský horský farbiar (v nemčine Bayerischer Gebirgsschweisshund) je výnimočné plemeno vyvinuté na špeciálne lovecké účely, a to predovšetkým na vyhľadávanie zveri v hornatých oblastiach. Toto trochu ľahké, aktívne, stredne veľké plemeno je oddané svojmu majiteľovi, ale k cudzím ľuďom môže byť rezervované. Nie je to pes do koterca a uprednostňuje pobyt v kruhu svojej ľudskej rodiny.

História plemena

Zmienky o bavorskom farbiarovi sa objavili začiatkom devätnásteho storočia, podrobnosti o jeho vzniku sa však v odbornej literatúre rôznia. Všetky stopovacie psy a farbiare pochádzajú z pôvodného duriča - braky. Tieto psy mali citlivý nos na stope a farbe, istotu na farbe, boli veľmi spoľahlivé a na stope alebo farbe hlasité. Pôvodne vyberali zo svorky najspoľahlivejšie a najistejšie duriče a na remeni s nimi hľadali farbu postrelenej zvere. Z týchto najpokojnejších a ľahko ovládateľných jedincov sa neskôr vyšľachtili stopárske psy (pracujúce na prirodzenej studenej stope) a farbiare (sledujúce farbu, tzv. „pokazené stopovacie psy“).

Krížením geneticky najbližšie stojacich plemien koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikol dnešný hannoverský farbiar. Po revolúcii v roku 1848, teda po rozpade veľkých revírov a po zmene niekdajších loveckých metód na sliedenie (pirsch) a poľovačku s postriežkou (ansitzjagd) pri skvalitnení strelných zbraní, začali sa psy používať po streľbe. Pri špecializácii na spoľahlivú prácu na vodidle bola dôležitá hlasitosť na stope, vytrvalosť a ostrosť, hlavne v horských revíroch. Tu sa ukázal hannoverský farbiar ako príliš ťažký.

Aby sa dosiahla požadovaná výkonnosť aj v ťažkých horských podmienkach, choval barón Karg-Babenburg Reichenhall čistokrvne po roku 1870 zušľachteného, ľahšieho horského farbiara, ktorý vznikol krížením hannoverského farbiara s červeným horským duričom. „K šľachteniu tohto plemena prispel aj slobodný pán Josef von Karg Bebenburg, ktorý pochádzal z oblasti Sankt Zeno pri Bad Reichenhalle v Bavorsku,“ hovorí Ing. Peter Grellneth, podpredseda Klubu chovateľov farbiarov. Položil tak základ vzniku bavorských horských farbiarov. Ďalšia čistokrvná plemenitba spojená s prísnym výberom jedincov do chovu napokon viedla v roku 1884 k uznaniu štandardu plemena.

Postupne vytláčalo toto plemeno iné psy z horských revírov, takže bavorský farbiar je dnes klasickým sprievodcom horárov a lesníkov. Roku 1912 bol založený „Klub pre bavorské farbiare“ so sídlom v Mníchove. Je jediným uznaným klubom pre bavorské farbiare v Nemecku. Plemeno sa objavilo v Poľsku v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.

Chýr o vynikajúcom nose a vytrvalosti bavorských farbiarov prenikol aj do Rakúsko-Uhorska, kde ich koncom devätnásteho storočia odporúčal poľovnícky využívať Eduard Fischer, lesník pôsobiaci na území terajšieho východného Slovenska a člen prvého Klubu horských farbiarov. Za výhodu považoval, okrem iného, skoré dozrievanie plemena. Boom bavorských farbiarov však nastal u nás najmä v druhej polovici minulého storočia. Po roku 1956 vznikli v teritóriách štátnych lesov mnohé chovné stanice. Dnes je toto plemeno rozšírené najmä na juhozápade a východe Slovenska, v Žilinskom i Trenčianskom kraji, v okolí Banskej Bystrice, Prešova, ale aj inde.

Charakteristika plemena

Povaha a správanie

Bavorský farbiar je vášnivý lovec, ktorý je lojálny jednému pánovi. Je to pes vyrovnaný, pokojný, inteligentný, zdržanlivý voči cudzím ľuďom, pripútaný k majiteľovi. Pri práci je veľmi nezávislý a samostatný. Vyžaduje sa pevný, sebaistý, neohrozený a ľahko ovládateľný pes, ktorý nie je plachý ani agresívny. Ich inteligencia si vyžaduje duševnú a fyzickú stimuláciu, aby sa zabránilo nude.

Bavorský horský farbiar nie je pes vhodný do rodiny, pretože potrebuje poľovnícke „zamestnanie“, ktoré nenahradí žiadna disciplína modernej kynológie. Nemá ani veľa trpezlivosti s menšími deťmi, najmä ak ho dráždia, a k cudzím ľuďom je nedôverčivý až odmeraný. Avšak, ak má možnosť vyrastať s deťmi, ich prítomnosť prijíma s láskou a trpezlivosťou. Tieto psy si vytvárajú silné väzby so svojimi ľudskými rodinami a môžu byť náchylné na separačnú úzkosť, ak zostanú dlhší čas osamote. Vzhľadom na ich vysokú energiu a pohyblivosť uprednostňujú hry pred maznaním sa doma.

Púšťanie na voľno bez 100 % privolania nie je možné - akonáhle „chytí stopu“, môže sa vymknúť kontrole a ak zver dobehne, je schopný ju zadusiť. Je húževnatý a statočný, preto niet divu, že sa ešte donedávna na Slovensku tieto psy používali na naháňanie medveďov. Ak si zaobstaráte bavorského farbiara a budete sa s ním venovať poľovníctvu, získate naozaj jedinečného parťáka.

Fyzické vlastnosti a vzhľad

Bavorský horský farbiar je stredne veľký pes s kompaktnou, silnou a pohyblivou stavbou tela, navrhnutou na dlhodobú a namáhavú prácu v horskom teréne.

• Výška: Psy: 47 - 52 cm, Fenky: 44 - 48 cm.
• Váha: Vážia medzi 21 a 28 kg.
• Celkový vzhľad: Harmonický, ľahší, stredne veľký pes, veľmi pohyblivý a svalnatý. Je trochu dlhší ako vysoký, vzadu mierne prestavaný, postavený na nie príliš vysokých končatinách. Hlava je vodorovne nesená alebo trochu zdvihnutá, chvost je nesený vodorovne alebo šikmo nahor.
• Hlava: Lebka je pomerne široká, nepatrne vypuklá, nie príliš ťažká s miernym stopom. Temeno: pomerne široké, plocho zaoblené, čelo výrazne odsadené, nadočnicové oblúky výrazne vyvinuté, výbežok medzitemennej kosti nevýrazný. Čelový sklon: výrazný.
• Ňucháč: Dobrej veľkosti, nie príliš široký, nozdry dosť otvorené; čiernej alebo tmavočervenej farby.
• Papuľa: Od očí dosť odsadená, trochu kratšia ako temeno, dostatočne široká, nie špicatá. Chrbát nosa mierne vyklenutý alebo rovný. Pysky: previslé, stredne hrubé; kútiky zreteľné. Nízko položené pysky, ale nie natoľko, aby sa zdali byť previsnuté. Dobre zvýraznené ústne kútiky.
• Čeľuste, chrup, zuby: Silné čeľuste s perfektným, pravidelným a úplným nožnicovým zhryzom, pričom rezáky hornej čeľuste bez medzery presahujú cez spodné a zuby sú kolmé k čeľusti. Zubov má byť 42 podľa zubnej normy. Kliešťový zhryz sa pripúšťa.
• Líca: Iba mierne zvýraznené.
• Oči: Jasné; pozorný pohľad. Nie príliš veľké, ani okrúhle, tmavohnedé alebo o trochu svetlejšie. Pigmentované viečka dobre priliehajú.
• Uši: Trochu dlhšie ako stredne dlhé, ale dosahujú maximálne po ňucháč. Sú ťažké, vysoko nasadené, v nasadení široké, dole zaokrúhlené, ovisnuté, priliehajú k lícam a nie sú stočené.
• Krk: Stredne dlhý a silný; trochu voľná koža.
• Trup: Telo je dlhšieho rámca, má akoby vypuklý zadok, podopretý nie príliš dlhými labami. Chrbát nie príliš krátky, ale veľmi pevný. Bedrová časť je široká, stále mierne klenutá a veľmi svalnatá až ku slabinám. Chrbát je rovný až ku koreňu chvosta. Hrudník nie príliš široký, hlboký a dlhý hrudný kôš s dlhými a značne dole položenými nepravými rebrami (až k bokom).
• Chvost: Stredne dlhý, dosahuje po päty, vysoko nasadený, vodorovne alebo mierne šikmo nahor nesený. Viac osrstený na spodnej časti.
• Končatiny: Rameno umiestnené šikmo, dlhé predlaktie, silná, ale nie ťažká kostra. Spredku sú končatiny rovné, kolmé. Celý predok je mocne svalnatý. Stehná sú dlhé a široké, noha je pomerne dlhá a šikmá, koleno je zvislé. Zadok je tak bohato zarastený srsťou, že zadná časť stehien vypadá takmer drsne. Labky: Nie zvlášť silné, ale s pevne zovretými prstami (oblúkovitými). Silne vyvinuté pazúry sú čierne alebo majú farbu slonovej kosti.
• Pohyb: Priestranný, dobre vykračuje a zaberá, predné aj zadné končatiny sa pohybujú rovno a paralelne, ľahko pružia.
• Koža: Pevná, napnutá.

Srsť a sfarbenie

Srsť bavorského farbiara je hladká a priliehavá, nenáročná na údržbu - stačí ju raz za dva týždne prejsť gumovou kefou. Srsť je hustá, hladká, priliehavá, pomerne drsná, málo lesklá, jemnejšia na hlave a ušiach, drsnejšia a dlhšia na bruchu, končatinách a chvoste.

Sfarbenie môže byť od rôznych odtieňov červenej cez plavožltú až po žemľovú. Prímes čiernej je povolená. Sfarbenie: sýtočervené, srnčie, červenohnedé, žltočervené aj plavé až žemlové, červenosivé ako zimná srsť jelenej zveri, aj zadymené alebo s čiernou prímesou. Na chrbte je základná farba často najintenzívnejšia. Papuľa a uši sú tmavé. Na chvoste je čierna prímes. Malý, svetlý znak na hrudi je prípustný.

Zdravie a starostlivosť

Bavorský horský farbiar sa vo všeobecnosti teší dobrému zdraviu. Treba sledovať zdravie kĺbov (DLK a DKK). Pravidelné veterinárne prehliadky sú nevyhnutné pre všetky psy vrátane bavorského horského pachového psa, aby sa včas odhalili akékoľvek zdravotné problémy. Váš veterinárny lekár vám môže pomôcť pri vytváraní rutinnej starostlivosti, ktorá zabezpečí pohodu vášho psa.

Starostlivosť o srsť

Starostlivosť o srsť je nenáročná; stačí ju raz týždenne vyčesať, aby zostala čistá a bez zamotania. Pravidelné strihanie nechtov (zvyčajne raz alebo dvakrát mesačne) je potrebné, aby sa zabránilo zarastaniu a aby sa nechty necvakali o podlahu. S touto úlohou vám môže pomôcť ošetrovateľ. Každodenná kontrola uší je nevyhnutná na odstránenie nečistôt a škodcov a váš veterinár vám poradí správne techniky čistenia. Zdravie ústnej dutiny je pre bavorského horského pachového psa životne dôležité, pretože bez náležitej pozornosti môže byť náchylný na zubné problémy.

Výživa

Správna výživa bavorského horského farbiara je kľúčová pre jeho zdravie a kondíciu, najmä pri jeho vysokej pohybovej aktivite. Odporúča sa kvalitné suché krmivo s vysokým obsahom bielkovín a tukov, pričom ideálne je krmivo s obsahom mäsa na prvom mieste, bez obilnín a umelých prísad. Dennú kŕmnu dávku je vhodné rozdeliť do dvoch porcií, aby sa predišlo zaťaženiu žalúdka a prípadnej torzii. Množstvo krmiva je potrebné prispôsobiť aktuálnej aktivite psa, pričom je dôležité vyhnúť sa prekrmovaniu, nakoľko farbiar má predispozíciu k obezite. Psy kŕmim kvalitnými granulami v kombinácii s vývarom, ktorý pripravujem z odrezkov z diviny. Do vývaru dávam aj trochu mäsa a nadrobno nakrájané strúčiky surového cesnaku ako prírodné antibiotikum.

Výcvik bavorského farbiara

Bavorský horský farbiar skoro dozrieva, odmalička si preto vyžaduje prísnu disciplínu a prácu. Výcvik bavorského farbiara je ťažký a časovo náročný. Výchova bavorského horského farbiara si vyžaduje pevné vedenie, dôslednosť a čas na socializáciu. Toto plemeno má silný lovecký inštinkt, preto je potrebné začať s výchovou a výcvikom od útleho veku. Farbiar je ochotný a učenlivý pes, ktorý sa rád zapája do práce, avšak potrebuje stabilného majiteľa s autoritou. Pre správny výcvik je vhodná pozitívna motivácia, ale výchovu je dôležité viesť bez tvrdých trestov, aby sa zachovala jeho sebaistota a vernosť. Výcvik v oblasti socializácie a poslušnosti zaručí, že pes bude vyrovnaný a zvládne rôzne prostredia a situácie.

Základy výcviku

Bavorský horský farbiar skoro dozrieva, odmalička si preto vyžaduje prísnu disciplínu a prácu. Plemeno skoro dospieva, preto má do pol roka zvládnuť základné povely, potom treba začať s poľovníckym výcvikom. Pred odborným výcvikom by pes mal byť schopný rozpoznať veci, ktorých sa nemusí báť, vedieť, kam ísť a kam je zakázané, vedieť, čo sú tresty a pochvaly, a rešpektovať majiteľa, ktorý mu preukáže lásku. Musí sa s ním rozhodne cvičiť základná poslušnosť. Až keď sa to naučí, začnú sa vštepovať príkazy, ako sú „sadni“, „ľahni“, „zostaň“, „k nohe“ a chôdza pri nohe, vrátiť veci späť, zákaz nežiaducej činnosti, nebrať nájdené alebo prijaté jedlo od cudzích ľudí. Tieto činnosti sú potrebné pri ďalšom výcviku.

Šteňa po príchode k majiteľovi si však najskôr zvyká na nové prostredie. Vo výbehu pri dome potrebuje okrem búdy aj zónu pokoja. Ak máte v rodine deti, upozornite ich, aby tam šteniatko počas kŕmenia a spánku nevyrušovali. Už dvojmesačného psíka zvykajte na vodiaci obojok, pretože ako trojmesačný musí nevyhnutne chodiť s gazdom do hory. Mladého bavorského farbiara trénujte pätnásť až dvadsať minút denne. Je to lepšie ako hodinový výcvik raz za týždeň. Pes má pritom pracovať s chuťou, nezabúdajte na pochvalu za zvládnutý povel.

Mladý horský farbiar by mal spoznať nové miesta, zabezpečiť kontakt s ostatnými psami, ľuďmi, neznámymi zvukmi a situáciami. Dobrým začiatkom pri učení stopovania je nájsť skryté maškrty, napríklad schovať maškrtu do jednej ruky a potom dať psovi obe ruky čuchať. Ak dokáže uhádnuť, kde je schovaná maškrtka, bude pochválený a zje ju. V prípade akýchkoľvek ťažkostí s nájdením ruky s maškrtou sa otvorí a zobrazí sa jej obsah. Vďaka pozitívnej motivácii sa zviera rýchlo naučí hľadať ruku s maškrtou. Keď získa túto schopnosť, výcvik treba sťažiť tak, že schováte maškrtu mimo dohľadu a vediete psa príkazmi „hľadaj“. Až potom, čo sa pes naučí základné povely poslušnosti, je čas na podrobný poľovnícky výcvik. Ak chcete vychovávať užitočné poľovnícke psy, výcvik by mal trvať niekoľko rokov. Vyžaduje si použitie špeciálnych techník a prostriedkov. Priemerný majiteľ zvieraťa si neuvedomuje, aké je to ťažké.

Poľovnícky výcvik

Inžinier Grellneth odporúča pri bavorských farbiaroch začať s poľovníckym výcvikom už vo veku ôsmich týždňov. Maximálny stupeň výcviku by ste mali dosiahnuť vo veku jedného roka. „Platí pravidlo, že čo sa za mlada nenaučíš, nenaučíš sa už nikdy!“ zdôrazňuje skúsený chovateľ. Za dôležité považuje, aby majiteľ umožnil mladému psovi pracovať a výcvik viedol na každom druhu raticovej zveri, ktorý sa vyskytuje v poľovnom revíri, respektíve ktorý bude neskôr dohľadávať.

Základnou podmienkou kvalitného výcviku bavorského farbiara je denne pracovať. Pachová stopa raticovej zveri sa totiž skladá z mnohých komponentov, pričom individuálny pach poranenej zveri predstavuje len jeho časť. S bavorským farbiarom preto treba pracovať v každom počasí, na rozličných povrchoch, terénnych krytoch a na rôzne starých a dlhých umelých nepofarbených stopách s ťažkým križovaním. Veľmi dôležité je držať psa vo výbornej fyzickej kondícii. Len takto pripravované farbiare môžu dosiahnuť špičkové a dnes už iba legendárne výkony.

Mladý horský farbiar by mal spoznať nové miesta, zabezpečiť kontakt s ostatnými psami, ľuďmi, neznámymi zvukmi a situáciami. V lese sa musí vylúčiť nevhodné správanie, napríklad fascinácia čerstvou stopou, a zachovať požadované.

Jedným z prvých krokov je naučiť ho ako využívať spodný vietor. V tomto je užitočné cvičenie na šnúrkach. Začína sa to rozložením niekoľko metrov dlhých šnúrok do priamky, na ktorú sa schová maškrta. Pes je vedený na začiatok šnúrky a je povzbudzovaný, aby našiel maškrtu príkazmi „čuchaj“ a „hľadaj“. Za splnenie úlohy dostane zviera maškrtu. Ak s touto činnosťou nemá problém, povrázok sa predĺži a zahne sa. Ďalším krokom je zavedenie šnúrky vonku. Maškrty je možné nahradiť kúskom surového mäsa, ale pri kladení nesmiete šnúrku zašpiniť krvou.

Overenie nástrelu

Je dôležité presne označiť v teréne miesto nástrelu. Robí sa to tradične zálomkom. Po výstrele si treba sadnúť alebo ešte raz pozrieť cez puškohľad dané miesto. Hlavne na rovinatých terénoch sa dá pomýliť aj o päťdesiat metrov a pes potom nevie, čo od neho chcete! Čiže farbiara musíte nasadiť tam, kde bola zver zasiahnutá. V zime na snehu ľahko nájdete znaky poranenia - kúsky striže, úlomky kostí, kvapky farby alebo miesto dopadu strely, ak ide o prestrelený kus. Podľa druhu striže zase zhruba určíte umiestnenie zásahu na tele zvieraťa. Naozaj je veľmi dôležité, aby lovec našiel a označil miesto nástrelu, inak bude vodič so psom tápať, zbytočne krúžiť v nesprávnej lokalite.

Mladý farbiar má takisto perfektne zvládnuť oznamovanie znakov, ktoré nájde počas dohľadávky, preto musí vždy reagovať na povely Stoj v stope! a Ukáž! Pri skutočnej dohľadávke má pes upozorniť vodiča na každý, aj slabo viditeľný znak. Tým ho presvedčí, že ide správne a vodičovi dodá nové sily do ďalšej práce.

Faktory ovplyvňujúce prácu farbiara

Prácu bavorského farbiara ovplyvňuje viacero faktorov, predovšetkým počasie. Veľká ranná rosa napríklad upchá nos psa natoľko, že musí dýchať s otvorenou tlamou a necíti pachy. Vtedy treba vyčkať približne dve hodiny, kým sa kvapky z porastu odparia. Na druhej strane jemná rosa, naopak, vyzdvihne pachové molekuly, a teda zatraktívni stopu zveri. Podobne účinkuje i slabý dážď. Sneh buď zakonzervuje pachovú stopu ako v obale, alebo pri páperovej štruktúre a mraze farbiarovi upchá nos. Odmäk si skúsení poľovníci pochvaľujú.

Chyby pri výcviku

Tak ako pri všetkých plemenách k nim patrí preťažovanie mladého psa, nesystematická príprava a nedôsledné plnenie povelov. Výcvik v časovej tiesni, navyše s nervóznym vodičom sú hrubé nedostatky, ktoré sa neskôr ťažko odstraňujú. K zložitejším cvikom možno totiž pristúpiť až po dôkladnom zvládnutí tých jednoduchších. „Najhoršie je však neskoro začať s výcvikom, nedopriať psovi pred tréningom dostatok pohybu, či brávať ho do revíru len raz za mesiac. Aj pri výcviku farbiara platí staré vojenské príslovie: Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku!,“ zdôrazňuje P. Grellneth.

Bavorský farbiar v praxi

Úloha farbiara pri dohľadávaní

Bavorský horský farbiar je poľovnícky pes, ktorý sa používa ako pomoc pri poľovaní. Patrí do skupiny duričov. Preto sa používa predovšetkým na lov a prenasledovanie zvierat. Na tento účel používa najmä čuch, ktorý je obzvlášť citlivý na pachy, teda pach zvieracej krvi. Odtiaľ pochádza aj ich meno. Tieto psy dokonale stopujú zranené zvieratá a bránia im v úteku. Vďaka veľmi vysokej schopnosti zachytiť a zapamätať si stopové častice zápachu sú schopní hľadať hrot šípu, ktorý nezanechal farbu, a pracovať so starou a zastaranou farbou.

Správne vedený bavorský farbiar sa prezentuje najmä pri náročných dohľadávkach zveri, ktorá nemá zranené životne dôležité orgány. Vtedy býva nielen pohyblivá, ale aj veľmi opatrná, preto ako prvého treba nasadiť špičkového farbiara. Prax je však taká, že poľovníci najskôr vyskúšajú všetky spôsoby a rôzne psy, až potom vyhľadajú farbiara, no ten má už veľmi sťaženú situáciu. „Napriek tomu sa aj dnes nájde zopár vynikajúcich vodičov s farbiarmi, ktoré úspešne spracujú i zdevastovanú stopovú dráhu. Tým dokazujú svoju opodstatnenosť v našich revíroch,“ vyzdvihuje kynológ.

Porovnanie s inými farbiarmi

V klasifikácii FCI je to v skupine 6 - Duriče, farbiare a príbuzné plemená. K horským farbiarom patria iba 3 plemená. Je to hannoverský, bavorský a alpský farbiar. Aby tieto psy mohli plniť svoje úlohy, vyžadujú si náležitú prípravu.

Hannoverský farbiar

Hannoverské horské farbiare, rovnako ako bavorské, pochádzajú z Nemecka. Vytvorili ich na prelome 18. a 19. storočia hájnici zamestnaní na hanoverskom kniežacom dvore v Hornom Sasku. Dospelé exempláre dosahujú výšku 48-55 cm a 30-40 kg telesnej hmotnosti, zatiaľ čo sučky sú o niečo menšie ako psy. Tieto psy majú silne svalnaté a dobre umiestnené končatiny a široký a hlboký hrudník, čo ich robí mimoriadne vytrvalými. Charakteristickým znakom plemena je výraz mierne depresívnej tváre. Väčšinou za to môžu tmavé, jasné oči a zvráskavené čelo. Majú hustú, krátku, ostrú srsť. Výnimkou je zadná strana stehien a chvost, kde je dlhšia a hrubšia. Najbežnejšie farby sú jelenia červeň a žíhaná. Sú to sebavedomí, vyrovnaní, vytrvalí, dôveryhodní, oddaní a verní psi, ktorí si so svojím majiteľom vytvárajú silné puto. Holandský horský farbiar sa používa najmä na sledovanie výstrelov veľkej zveri až 40 hodín po výstrele. Nie je vhodný na lov v horskom teréne, ale je ideálny pre nížinné oblasti.

Alpský krátkosrstý chrt

Alpský krátkosrstý chrt je posledným psom plemena farbiarov. Pochádza z Rakúska. Toto plemeno vzniklo v dôsledku kríženia chrta a jazvečíka. Najpopulárnejší je v alpských oblastiach Rakúska a Bavorska. V Poľsku je to však zriedkavé. Dospelé jedince sú vysoké 36-38 cm a vážia 15-18 kg. V tomto prípade sú sučky tiež o niečo menšie ako psy. Zvieratá majú krátku, hladkú srsť (okrem krku a chvosta). Srsť môže byť čierna, červená, červená s čiernymi znakmi, hnedá, čierna s hrdzavým povlakom. Alpský pes s krátkymi nohami je tvrdohlavý, odolný voči nepriaznivým poveternostným podmienkam. Dokonale sa osvedčí na lov v náročných horských podmienkach. Používa sa na vypátranie zranenej veľkej zveri.

tags: #bavorsky #farbiar #prezimovanie

Populárne príspevky:

• Nenáročný skvost pre záhradu
• Význam orchideí a iných kvetov
• sprievodca pestovaním drobného ovocia
• Všetko o starostlivosti o austrálsku ohnivú trávu.
• Viac o vývine živočíchov