Kvet a list: Prehľad rastlinných orgánov a ich evolúcie

Telo rastlín je tvorené z veľkého množstva buniek upravených pre určité životné funkcie. S prechodom rastlín na suchú zem bol nevyhnutný vznik špecializovaných orgánov, ako sú koreň, stonka a list, ktoré zabezpečujú príjem a rozvoz vody, mechanickú pevnosť a fotosyntézu. Rozmnožovanie je jednou z hlavných podmienok existencie a zachovania druhu a prebieha prostredníctvom pohlavného spôsobu, ktorý spočíva v produkcii peľu a vajíčok v špeciálnych generatívnych orgánoch - kvetoch.

Zmeny, ktoré sa uskutočňujú v rastline od jej vzniku po jej zánik, označujeme ako ontogenetický vývin. Ontogenéza je typická rastom a vývinom. Rastom rozumieme pribúdanie hmoty rastliny, pričom tieto zmeny majú kvantitatívny charakter, lebo pribúda počet buniek a bunky sa rastom zväčšujú. Vývin zase predstavuje zmeny kvalitatívne.

Voda je súčasťou všetkých rastlinných buniek a je pre život rastliny nevyhnutná. V rastlinnom tele je dôležitým rozpúšťadlom, látky sa v rastline dopravujú vo forme vodných roztokov. Je tiež zdrojom vodíka a kyslíka, zúčastňuje sa asimilácie a disimilácie i ďalších fyziologických procesov.

Evolúcia rastlín a vznik špecializovaných orgánov

Rastliny mali a majú z hľadiska evolúcie života na Zemi kľúčovú úlohu. Ich význam spočíva vo fotosyntéze, čo je dej, pri ktorom by ťažko mohol vzniknúť život v takej podobe, aký ho poznáme. Fotosyntéza je zdrojom takmer všetkých organických látok, ktoré vznikajú prirodzeným spôsobom, teda bez zásahu ľudskej technickej činnosti. Život vo forme, aká existuje na našej planéte je podmienený fotosyntézou. Fotosyntéza predstavuje autotrofný spôsob výživy všetkých zelených rastlín.

Nižšie rastliny sú fylogeneticky najstaršou vetvou eukaryotických rastlín. Ich telo je tvorené z buniek, ktoré nie sú diferencované a vykonávajú všetky životné funkcie. Najjednoduchším typom rastlinného tela je stielka (thallus), ktorá tvorí telo nižších rastlín. Nevytvára špecializované orgány, hoci ich niekedy tvarovo napodobňuje.

S prechodom rastlín z vodného prostredia na suchú zem nastávajú aj zmeny v stavbe ich tela, nakoľko suchozemské rastliny už nemohli prijímať vodu celým povrchom tela. Adaptácia na suché prostredie favorizovala rastliny s diferencovanou stavbou tela, čo viedlo k vzniku kormusu. Tento systém pravých orgánov a cievnych zväzkov zabezpečil rozvoz živín aj mimo vody. Novovzniknuté orgány museli zabezpečiť príjem a rozvoz vody, mechanickú pevnosť a reprodukciu druhu.

Výtrusné rastliny predstavujú kľúčový fylogenetický medzistupeň pri osídľovaní pevniny. Svoj názov dostali podľa nepohlavného rozmnožovania pomocou spór. Adaptácia na suchozemské prostredie u nich viedla k vývoju krycích a vodivých pletív i diferenciácii pravých orgánov.

Nahosemenné rastliny predstavujú dôležitý evolučný prechod ku krytosemenným druhom. Ich hlavným znakom je tvorba semien, ktoré ležia voľne odkryté na semenných šupinách, a keďže nemajú semenník, z botanického hľadiska netvoria skutočné plody. Vďaka vzniku peľovej trubice sa pri rozmnožovaní úplne oslobodili od vodného prostredia.

Krytosemenné rastliny sú najvyššie organizované mnohobunkové rastliny. Ich telo majú rozlíšené na koreň, stonku, list a väčšina aj kvet, pričom majú diferencované pletivá. Pred vznikom pravých dvojklíčnolistových rastlín sa odštiepili bazálne vetvy a magnoliidy. Tieto prastaré evolučné línie si dodnes zachovali primitívne znaky, ako sú jednoduchšie cievice, špirálovité kvety a monokolpátny peľ s jedným otvorom.

Rozdelenie krytosemenných rastlín

Krytosemenné rastliny sa rozdeľujú na dve triedy - dvojklíčnolistové a jednoklíčnolistové.

• Dvojklíčnolistové rastliny: Táto skupina predstavuje absolútny vrchol evolučného úspechu krytosemenných rastlín. Od starobylých línií ich spoľahlivo odlišuje inovatívny trikolpátny peľ vybavený tromi klíčiacimi otvormi. Fylogenetický strom tejto vetvy začína bazálnymi radmi s množstvom jedovatých druhov a plynule prechádza k jadrovým eudikotom. Superrosidy a rosidy predstavujú evolučný vrchol krytosemenných rastlín a zahŕňajú väčšinu našich poľnohospodárskych či lesných druhov.
  • Ricín obyčajný: je mohutná tropická bylina s typickými dlaňovitými listami a semenami pripomínajúcimi fazuľu. Tieto semená ukrývajú mimoriadne toxický proteín ricín, ktorý na bunkovej úrovni nevratne blokuje syntézu bielkovín. Po technologickom spracovaní a denaturácii jedu sa však zo semien získava cenný ricínový olej.
  • Fabidová vetva: tvorí jednu z najdôležitejších fylogenetických línií na Zemi. Jej kľúčovou súčasťou je vetva rastlín schopných viazať atmosférický dusík vďaka symbióze s koreňovými baktériami. Do tejto gigantickej skupiny patria bôbotvaré byliny s typickým plodom strukom a vysokým obsahom bielkovín.
  • Malvidová vetva: je druhou hlavnou líniou rosidov, ktorá sa vyznačuje špecifickými chemickými a morfologickými adaptáciami. Nájdeme tu okrasné muškáty, javory, exotické citrusy, ale aj dreviny poskytujúce bavlnu či kakao. Mimoriadne dôležitou skupinou sú aj kapustovité rastliny.
  • Bazálne línie superasteridov: tvoria obrovskú skupinu pravých dvojklíčnolistových rastlín, pre ktorú je typická produkcia špecifických iridoidov. Počas evolúcie si vybudovali extrémne stratégie na prežitie v nehostinných podmienkach. Do tejto vetvy patria poloparazitické dreviny, suchomilné kaktusy, čajovníky aj dôležité poľnohospodárske plodiny.
  • Lamiidová vetva: je kľúčovou líniou asteridov, typickou prítomnosťou jediného vajíčkového obalu a tvorbou iridoidov. Z biochemického hľadiska vyniká masívnou produkciou alkaloidov a prchavých silíc. Do tejto skupiny radíme hospodársky dôležité ľuľkovité plodiny, kávovníky či obľúbené hluchavkovité byliny.
  • Campanulidová vetva: predstavuje spolu s lamiidmi evolučný vrchol asteridov. Tieto rastliny charakterizuje jediný vajíčkový obal a prítomnosť špecifických iridoidov. Do tejto fylogenetickej línie patrí mimoriadne úspešná čeľaď astrovitých so súkvetím úbor, ale aj mrkvovité rastliny tvoriace okolíky.
• Jednoklíčnolistové rastliny: Táto skupina predstavuje významnú evolučnú líniu, odlišujúcu sa od dvojklíčnolistových zásadnými anatomickými znakmi. Typický je pre ne jediný klíčny list, vedľajšia koreňová sústava (homorízia) a stonka bez druhotného hrubnutia. Fylogenetický strom tejto skupiny zahŕňa jedovaté jesienky, cibuľoviny i vzácne orchidey.
  • Rad lipnicotvaré: predstavuje kľúčovú skupinu jednoklíčnolistových rastlín, do ktorej patrí hospodársky najvýznamnejšia čeľaď tráv. Tieto vetrom opelivé druhy sú typické dutou stonkou (steblom) a suchými plodmi, ktoré v poľnohospodárstve poznáme ako obilné zrná.

Rastlinné orgány

Orgán je časť rastliny, ktorá tvorí samotný celok a vykonáva špecifické, fyziologické funkcie. Rozlišujeme vegetatívne orgány (zabezpečujú výživu rastliny) a generatívne orgány (zabezpečujú rozmnožovanie).

Koreň (radix)

Koreň je zvyčajne podzemný orgán, ktorý rastlinu v pôde upevňuje, čerpá z nej vodné roztoky anorganických látok a ukladá zásobné látky. Má neobmedzený rast do dĺžky. Na priečnom priereze koreňa rozoznávame tri základné vrstvy:

• Pokožka (rhizodermis): je jednovrstvová, na rozdiel od nadzemných častí nemá kutikulu ani prieduchy a vytvára tenkostenné, dlhé a valcovité koreňové vlásky pokryté slizom na aktívny príjem živín.
• Prvotná kôra (cortex): parenchymatická vrstva slúžiaca ako zásobáreň, ktorej najvnútornejšia vrstva (endodermis) s Casparyho pásikom prísne reguluje tok vody do stredu koreňa.
• Stredný valec (stéla): je ohraničený vrstvou buniek so zhrubnutými stenami, obsahuje radiálny cievny zväzok a povrchový druhotný meristém (pericykel) produkujúci bočné korene.

Rast koreňa do dĺžky sa odohráva v rastovom vrchole. Nad ním rozlišujeme tri zóny: meristematickú (intenzívne delenie), predlžovaciu a diferenciačnú. Meristematické pletivo vrcholu je chránené koreňovou čiapočkou (kalyptra). Jej vonkajšie bunky slizovatejú pre uľahčenie prenikania pôdou.

Metamorfózy koreňov

Ak koreň okrem svojich základných funkcií začne vykonávať aj inú funkciu, hovoríme o premenách (metamorfózach):

• Prísavky (haustóriá): umožňujú parazitickým rastlinám vysávať živiny z cievnych zväzkov hostiteľskej rastliny (kukučina poľná).
• Vzdušné korene: umožňujú prijímanie vzdušnej vlhkosti (orchidey).
• Dýchacie korene (pneumatofóry): u druhov žijúcich v močiaroch vyčnievajú nad povrch a umožňujú dýchanie.
• Barlovité korene: upevňujú rastlinu v sypkej alebo bahnitej pôde.
• Zásobné korene: rastliny ukladajú zásobné látky napr. mrkva, cukrová repa.

Koreň málokedy funguje v prírode izolovane. Až 80 % druhov rastlín žije v symbióze s hubami (mykoríza), čím sa rapídne zväčšuje ich plocha na prijímanie vody.

Stonka (kaulom)

Stonka je zvyčajne nadzemná časť rastliny, na ktorej vyrastajú listy a rozmnožovacie orgány. Spája orgány výživy (koreň a listy) a často slúži ako zásobný orgán. Na rozdiel od koreňa nerastie len tesne za vrcholom. Člení sa na predlžovacie pásma označované ako články (internódiá) a úseky medzi nimi nazývané uzly (nódy). Práve z uzlov vyrastajú listy. V rastovom vrchole sa nachádza meristematické pletivo a základy listov i bočných stoniek.

V primárnej vnútornej stavbe chráni povrch stonky pokožka (epidermis) s kutikulou. Pod ňou je prvotná kôra (cortex) a vnútro tvorí stredný valec (stéla) obsahujúci vodivé cievne zväzky:

• Dvojklíčnolistové a nahosemenné rastliny: cievne zväzky sú v pravidelnom kruhu (eustéla).
• Jednoklíčnolistové rastliny: cievne zväzky sú voľne roztrúsené po priereze stonky (ataktostéla).

Dreviny neustále hrubnú pomocou druhotných delivých pletív. Kambium vytvára dovnútra druhotné drevo a smerom von druhotné lyko. Byliny majú šťavnatú a nezdrevnatenú stonku.

Typy bylinných stoniek

• Byľ: po celej dĺžke olistená stonka, ktorá sa často rozkonáruje (napr. púpava).
• Stvol: stonka s prízemnou listovou ružicou, je bezlistá a ďalej sa nerozkonáruje, na vrchole je kvet alebo súkvetie (napr. prvosienka).
• Steblo: listnatá dutá stonka rozdelená kolienkami na články (lipnicovité).
• Pasteblo: podobá sa na stvol, stonka bez uzlov so silne predĺženým posledným internódiom vyplneným stržňom, listy v prízemnej ružici (sitina, ostrica).

Typy drevín podľa stonky

• Stromy: majú drevnatú nerozkonárenú stonku (kmeň), ktorá spája koreňový systém s korunou (napr. javor).
• Kry: stonky sa rozkonárujú hneď od zeme a sú celé drevnaté (napr. ruža).
• Polokry: zdrevnatená je len spodná časť stonky, vrchná časť je bylinná a každoročne na zimu odumiera (napr. borievka).

List (fylom)

List je orgán výživy, v ktorom prebieha fotosyntéza, odparovanie vody (transpirácia) a výmena plynov medzi rastlinou a prostredím. Spolu so stonkou tvorí výhonok. Na liste rozoznávame čepeľ, stopku, niekedy aj pošvu (trávy) a párové prílistky. Niektorým druhom rastlín môžu niektoré časti listu chýbať (napr. listy bez stopky).

U nahosemenných rastlín sú listy zvyčajne úzke - nadobúdajú tvar ihlíc alebo šupín, s hrubou vrstvou kutikuly a hlboko vnorenými prieduchmi. Ide o dôležitú adaptáciu na suché a mrazivé podmienky. Ihlice často vyrastajú vo zväzkoch na skrátených konárikoch (brachyblastoch). Výnimku z ihlicovitého tvaru tvoria listy ginkorastov (ploché vejárovité listy s dvomi lalokmi), cykasorastov (veľké perovito zložené listy, pripomínajúce palmy) a lianovcorastov (široké kožovité listy, podobné krytosemenným rastlinám).

Typický list rastliny sa všeobecne skladá z troch základných častí:

• Stopka: zúžená časť, ktorá spája list so stonkou a umožňuje prenos vody a živín.
• Báza: často rozšírená časť, ktorou začína čepeľ.
• Čepeľ: plochá časť listu, kde prebieha fotosyntéza a výmena plynov.

Netreba si mýliť pojmy stonka a stopka! Stonka je väčšinou dlhý rovný rastlinný orgán, z ktorého po bokoch vyrastajú listy či kvety. Stopka je časťou listu, ktorou sa list (resp. čepeľ) pripája na stonku. Listy môžu byť aj bezstopkaté, vtedy sa na stonku pripája priamo čepeľ.

Vnútorná stavba listu

Listy vyrastajú z uzlov (nódov) stonky. Na priečnom priereze listu rozoznávame vrchnú pokožku (epidermis) s kutikulou. Pod ňou je vrstva buniek s veľkým obsahom chloroplastov - palisádový parenchým. Nižšie je uložená vrstva hubovitého (špongiovitého) parenchýmu, ktorým prechádzajú cievne zväzky. Tieto dve vrstvy spolu tvoria mezofyl. Zdola list ohraničuje spodná pokožka. V mezofyle sú umiestnené kolaterálne cievne zväzky. V cievnych zväzkoch býva aj sklerenchymatické pletivo chrániace list pred roztrhnutím. Na bunkovej stene pokožkových buniek (na povrchu pokožky) sa vytvára kutikula.

• Bifaciálny list: vnútorné usporiadanie pletív v listovej čepeli je v hornej časti iné ako v spodnej časti. Takýto list je rozlíšený na rub a líce. Mezofyl tvorí palisádový parenchým, ktorý obsahuje veľké množstvo chloroplastov a špongiový (hubový) parenchým s veľkými medzibunkovými priestormi. Bunky špongiového parenchýmu obsahujú oveľa menej chloroplastov. Spodná pokožka má prieduchy, ktoré umožňujú výdaj vody a výmenu plynov. Je typický pre dvojklíčnolistové rastliny, napr. lipu, púpavu, javor a i.
• Monofaciálny list: nerozlišujeme rub a líce. Mezofyl nie je diferencovaný na palisádový a špongiový parenchým. Prieduchy sú umiestnené na vrchnej aj spodnej strane listu. Je typický pre tropické a väčšinu jednoklíčnolistových rastlín, napr. tulipán.

Anatomickú stavbu listu ovplyvňuje osvetlenie, podnebie a stanovište. Všeobecne platí, že suchomilné rastliny majú prieduchy ponorené pod úroveň pokožky, čím sa vyparovanie znižuje na minimum. Vlhkomilné rastliny naopak, majú prieduchy nad úrovňou pokožky, čím sa vyparovanie zvyšuje. Najväčšie prieduchy majú jednoklíčnolistové rastliny. Mezofyl vodných rastlín má slabo vyvinutú drevnú časť a mechanické pletivá, je vyplnený vzduchom a tvorí tzv. aerenchým. Mezofyl sukulentov má bezfarebné bunky, ktoré sú zásobárňou vody.

Žilnatina listu

Cievne zväzky sa javia na povrchu listov ako žily, súborne žilnatina. Najstarším typom je vidlicovitá žilnatina, dodnes zachovaná pri niektorých papradiach. Rozoznávame tri typy žilnatiny:

• Perovitá žilnatina: od hlavnej žily vybiehajú bočné. Pre dvojklíčnolistové rastliny je typická perovitá žilnatina.
• Dlaňovitá žilnatina: žily sa lúčovite rozbiehajú od stopky.
• Rovnobežná žilnatina: charakteristická pre jednoklíčnolistové rastliny (napr. trávy).

Členitosť listovej čepele

Rozoznávame jednoduché a zložené listy.

• Jednoduché listy: majú súvislú listovú čepeľ. Rozdeľujeme ich na:
  • Celistvé listy: čepeľ je nedelená, na okraji hladká alebo len s drobnými výčnelkami a malými zárezmi.
  • Delené listy: čepeľ je delená plytkými alebo hlbokými úkrojkami, ale musí súvisieť aspoň úzkym prúžkom pletiva pozdĺž hlavnej žily (perovité) alebo na báze čepele (dlaňovité).
• Zložené listy: majú listovú čepeľ úplne rozdelenú na samostatné lístky. Podľa obrysu sa delia na:
  • Dlaňovito zložené listy: podľa počtu lístkov sú dlaňovito 3-, 5-, 7- až mnohopočetné.
  • Perovito zložené listy: lístky tvoria protistojné jarmá. Ak je vrchol zakončený jedným lístkom, hovoríme o nepárnom perovito zloženom liste.

Metamorfózy listov

• Šupiny: ochrana púčikov; zdužinatené šupiny slúžia na zásobovanie, sú cibule, napr. cesnak.
• Listové úponky: napr. hrach siaty.
• Listové tŕne: napr. kaktusy.
• Listy mäsožravých rastlín.

Klíčne listy sa zakladajú už v zárodku rastlín. Trvanie a životnosť listov je kratšia ako stonky. Po skončení vegetačného obdobia listy opadávajú. Listy ihličnanov opadávajú v intervaloch od 2 - 3, niekedy až 9 rokov. Proces opadávania listov urýchľuje kyselina abscisová, v niektorých prípadoch vrstva korku, ktorá spôsobí oddelenie listu a uzavrie ranu.

Kvet (flos)

Kvet je reprodukčným orgánom rastliny. Spolu so semenami a plodmi patrí medzi reprodukčné orgány, ktorých úlohou je tvorba pohlavných orgánov. Z fylogenetického hľadiska je to vlastne súbor premenených (metamorfovaných) listov, usporiadaných na skrátenej stonke (brachyblaste). Je tvorený z kvetných obalov a vlastných reprodukčných orgánov uložených na kvetnom lôžku.

Kvety nahosemenných rastlín

Nahosemenné rastliny nemajú pravé kvety s kvetnými obalmi či piestikmi, ale na rozmnožovanie slúžia jednopohlavné šištice (strobily).

• Samčie šištice: cez stred prechádza vreteno, z ktorého vyrastajú tyčinky a produkujú veľké množstvo peľu.
• Samičie šištice: cez stred šištice prechádza vreteno, na ktorom sú v závitnici usporiadané podporné listene. Pri každom z nich vyrastá semenná škrupina (plodolist), na ktorej sú uložené 2 vajíčka.

Kvety krytosemenných rastlín

Evolúcia a prispôsobovanie opeľovačom vytvorili obrovskú rozmanitosť v stavbe kvetov. Z morfologického hľadiska ich delíme podľa viacerých kritérií.

Kvetné obaly

Kvetné obaly chránia reprodukčné orgány a lákajú opeľovače. Môžu byť rozlíšené na:

• Kalich (calyx): vonkajšia, väčšinou zelená časť tvorená z kališných listov (sepalum). Kališné lístky môžu zrastať do kališnej rúrky, lemu a hrdla. Podľa trvácnosti rozlišujeme kalich prchavý (opadáva počas rozkvitnutia, mak), opadavý (opadáva s korunnými lupienkami, žeružnica) a trváci (ostáva aj na plode, hluchavka).
• Koruna (corolla): vnútorná, pestrofarebná časť tvorená z korunných lupeňov (petalum). Špeciálnym typom je voľnolupenová koruna bôbovitých rastlín (tvorí striešku, dve krídla a zrastený člnok).

Ak nie sú kvetné obaly tvarovo ani farebne rozlíšené, nazývame ich okvetie (perigonium). Okvetné lístky (perigónium) sú tvarovo a farebne rovnaké, napríklad u jednoklíčnolistových rastlín.

Reprodukčné orgány

• Tyčinka (stamen): je samčí rozmnožovací ústroj. Z fylogenetického hľadiska tyčinky predstavujú samčie výtrusové listy (mikrosporofyly). Tvorí ju nitka (filamentum) a peľnica (anthera). Peľnica obsahuje dva peľové vačky, z ktorých každý má dve peľové komôrky. Tu vznikajú redukčným delením peľové zrná. Súbor tyčiniek sa nazýva andréceum.
• Piestik (pistillum): je samičí rozmnožovací orgán. Vzniká zrastením jedného alebo viacerých plodolistov, ktoré predstavujú samičie výtrusové listy (makrosporofyly). Tvorí ho čnelka (stylus), lepkavá blizna (stigma) a spodný semenník (ovarium), v ktorom sú uložené vajíčka.

Pohlavnosť kvetu a rastliny

Kvet môže byť:

• Jednopohlavný:
  • Samičie kvety: obsahujú len piestik.
  • Samčie kvety: obsahujú len tyčinky.
• Obojpohlavný: rastlina obsahuje tyčinky aj piestik.

Rastlina môže byť:

• Jednodomá: na jednej rastline sú samčie aj samičie kvety (napr. kukurica).
• Dvojdomá: na jednej rastline sú kvety samčie a na druhej samičie.

Súkvetia

Súkvetia sú skupiny kvetov usporiadané na spoločnej osi.

Strapcovité súkvetia (racemózne): Dcérske stonky neprevyšujú stonku materskú, kvety rozkvitajú zdola nahor (alebo od okrajov do stredu). Patria sem:

• Strapec (racemus): má pretiahnuté vreteno s kvetnými stopkami v pazuchách listeňov. Považuje sa za najzákladnejšiu formu súkvetia, z ktorej sú odvodené ostatné typy (agát).
• Klas (spica): vreteno je dlhé, kvetné stopky veľmi krátke alebo redukované (skorocel).
• Jahňada (amentum): súkvetie s chabým, previsnutým vretenom a sediacimi jednopohlavnými kvetmi (lieska, topoľ).
• Klásek (spicula): skrátený a redukovaný klas s malým počtom kvetov (lipnica).
• Šúlok (spadix): vreteno je zdužnatené, kvietky drobné a prítomný je zväčšený listeň - tulec (áron, diablik).
• Chocholík (corymbus): kvetné stopky sa predlžujú, kvety ležia približne v jednej rovine (bledavka).
• Okolík (umbella): kvety vyrastajú v jednej rovine na približne rovnako dlhých stopkách z vrcholu stonky (prvosienka).
• Metlina (panicula): rozkonárené súkvetie s úplne vyvinutým vretenom a konármi (vinič).
• Hlávka (capitulum): skrátené vreteno i stopky, kvety tvoria guľovitú hlavu chránenú zákrovom (ďatelina).
• Úbor (anthodium): kvetné lôžko je diskovito rozšírené. Stred tvoria rúrkovité kvety (terč), okraj súmerné jazykovité kvety (lúč).

Vrcholíkovité súkvetia (cymózne): Majú materskú stonku skrátenú a dcérske stonky ju prerastajú, kvety rozkvitajú zhora nadol (alebo zo stredu k okrajom). Ide o čisté modely vetvenia podľa počtu kvetonosných ramien.

• Viacramenný vrcholík (pleiochasium): má na hlavnej osi viac ako dve bočné ramená prerastajúce hlavnú os. Je prechodom medzi strapcovitými a vrcholíkovitými súkvetiami (mliečnik).
• Dvojramenný vrcholík / vidlica (dichasium): pod terminálnym kvetom hlavnej stonky sú vyvinuté presne ďalšie dva kvetonosné výhony (môžu byť striedavé aj protistojné).
• Jednoramenný vrcholík (monochasium): z oboch listeňov a páru protistojných konárov sa vyvíja vždy len jeden. Patria sem formy:
  • Závinok (cincinnus): vyvíja sa len jedno rameno striedavo vpravo a vľavo. Listene aj kvety stoja v jednom rade (borákovité, rajčiak).
  • Skrutec (bostryx): vyvíja sa len jedno rameno a to vždy na rovnakej strane (ľubovník, ľaliovka).
  • Vejárik (rhipidium): rameno sa vyvinie striedavo, pričom medzi nimi vždy zakrpatie celý pár listeňov aj s konármi. Listene aj kvety stoja v dvoch radoch (kosatcovité).
  • Kosáčik (drepanium): rameno sa vyvinie len z jednej strany, pričom nasledujúci pár zakrpatie celý.

Plod (fructus)

Plod vzniká po oplodnení z piestika. Jeho hlavnou funkciou je vyživovanie semien v čase ich dozrievania. Plody vzniknuté premenou piestika označujeme ako pravé plody. Ak plod vzniká aj z iných častí kvetu (napríklad kvetného lôžka), nazývame ho nepravý plod. Oplodnením vajíčka vzniká semeno a zo stien semenníka, prípadne aj kvetnej čiašky, takzvané oplodie (pericarpium), ktoré má tri vrstvy:

• Vonkajšie oplodie (exocarpium): tvorí ho vonkajšia pokožka a subepidermálne vrstvy gynécea.
• Stredné oplodie (mesocarpium): rôzne hrubá vrstva rôznej konzistencie (suchá, dužinatá).
• Vnútorné oplodie (endocarpium): obsahuje vnútornú pokožku a subepidermálne pletivá vnútornej strany plodolistov, na ktorých bezprostredne vyrastajú semená.

Nahosemenné rastliny netvoria žiadne plody, keďže nemajú semenník, z ktorého steny by sa zmenili na oplodie. Výsledkom sú iba nahé semená, ktoré po dozretí zvyčajne voľne ležia na zdrevnatených šupinách. U niektorých druhov (napr. tis) je semeno obalené dužinatým mieškom.

Typy plodov

• Dužinaté plody: vyznačujú sa tým, že ich oplodie je mäsité a šťavnaté.
• Suché plody: majú oplodie úplne suché. Podľa toho, či sa v čase zrelosti otvárajú a uvoľňujú semená, alebo zostanú zatvorené a odpadnú celé, ich ďalej delíme na pukavé a nepukavé.
  • Suché pukavé plody: ktoré sa v dobe zrelosti otvárajú, zaraďujeme mechúrik (jednoplodolistový plod, puká jednou štrbinou).

Súbor plodov vzniknutých z jedného súkvetia označujeme ako súplodie (slnečnica, moruša, kukurica, chmeľ) a súbor plodov, ktoré vznikli z jedného kvetu, ktorý mal niekoľko piestikov, ako plodstvo (malina, černica, jahoda, šípka). Pokiaľ sa na stavbe plodu alebo plodstva podieľa okrem oplodia (vzniknutého zo semenníka) aj iná časť kvetu, napríklad zdužnatené kvetné lôžko alebo kvetná čiaška, hovoríme o tzv. nepravých plodoch.

tags: #biologia #kvet #a #list

Populárne príspevky:

• vyvýšené záhony z Hornbachu
• využitie látky s levanduľovým motívom
• Dezinfekcia hračiek Aloe Vera
• starostlivosť o Lucky Bamboo
• Preskúmajte vedu za Aloe vera