Aloe: Rod sukulentných rastlín s bohatou históriou a liečivými účinkami
Rod Aloe je súčasťou čeľade asfodelovité (Asphodelaceae), kam bol zaradený v systéme APG I. V minulosti nebolo jeho zaradenie jednotné a záviselo od celkového chápania taxonomie jednoklíčnolistových rastlín u daného taxonóma. V klasických systémoch bol rod najčastejšie zaradený buď do široko poňatej čeľade Liliaceae, alebo v užšom poňatí do čeľade Aloaceae, ktorú opísal August Batsch v roku 1802. Pred približne 30 rokmi bola čeľaď Aloaceae vyčlenená z početnej čeľade Liliaceae, keď sa ich druhy dali odlíšiť na základe chemického zloženia a výraznej sukulencie.
Rod Aloe zahrnuje takmer 600 druhov a je prirodzene rozšírený v Afrike, Arábii, Madagaskare a na menších ostrovoch západného Indického oceánu. Najväčšej diverzity dosahujú v Juhoafrickej republike a juhovýchodnej Botswane, ďalej na Madagaskare, vo východnej Afrike (Keňa a Tanzánia) a na juhozápade Arabského polostrova. Nevyskytujú sa na Sahare a len okrajovo zasahujú do krajín Sahelu. Niektoré druhy zdomácneli aj v iných častiach sveta vrátane Stredomoria. Medzi druhy rastúce zdomácnene v južnej Európe patria aloa stromovitá (Aloe arborescens), aloa kapská (A. ferox), aloa východoafrická (A. succotrina), ďalej Aloe brevifolia, A. humilis, A. maculata a A. thraskii.
Charakteristika rastlín Aloe
Aloe sú bylinné až drevnaté, vytrvalé, plytko koreniace sukulentné rastliny s vetvenou alebo nevetvenou stonkou. Najmenšie druhy sú vysoké len niekoľko centimetrov (Aloe longistyla), zatiaľ čo Aloe marlothii dorastá do výšky až 10 metrov a jej vek môže presahovať 200 rokov. Stromovitý Aloidendron barberae dosahuje výšku až 20 metrov. Niektoré druhy majú v stonke druhotné hrubnutie. Rastliny rodu Aloe sú vždyzelené, stromovité alebo kríkové sukulenty vysoké do 30 metrov, alebo nízke trvalky rastúce na suchých stanovištiach v púšťach a stepných oblastiach tropickej Afriky.
Listy Aloe
Listy sú u väčšiny druhov silne dužnaté, lysé, škvrnité, pruhované alebo bez kresby, s celistvým alebo tŕnitým okrajom, usporiadané v ružiciach alebo zriedkavejšie špirálovito či dvojradovo rozložené (napr. Aloe suprafoliata). Tŕne na okraji alebo aj na ploche listov môžu byť drobné, mäkké, štetinovité či hrboľnaté, alebo aj dlhé, tvrdé a ostré. Väčšina druhov aloí vykazuje listovú sukulenciu, ktorá im umožňuje úspešne hospodáriť s tekutinami, pričom táto schopnosť je umocnená voskom prítomným na povrchu listov.
Časť druhov máva prízemnú listovú ružicu so silne skrátenou stonkou, zatiaľ čo iné vytvárajú vetvenú alebo nevetvenú nadzemnú stonku a môžu mať stromovitý, kríkovitý, poliehavý alebo aj previsnutý vzrast. Niektoré druhy sa rozrastajú prostredníctvom výbežkov a tvoria trsy. Priemer listovej ružice východoafrického druhu Aloe rivae môže presahovať aj jeden meter. Existujú aj druhy s trávovitými, málo dužnatými listami (napr. kapská Aloe micracantha), ktoré uchovávajú vlahu v podzemných orgánoch.
Kvety a opeľovanie
Kvety sú žlté, oranžové až červené, zriedkavejšie hnedé, belavé alebo zelenkasté, pravidelné až dvojstranne súmerné, s viac či menej priamou, niekedy na báze vydutou korunnou trubkou, spravidla dlhšou ako 15 mm, usporiadané v riedkych až veľmi hustých strapcoch či metlinách. Kvety rozkvitajú v rámci kvetenstva zdola nahor a farba púčikov sa často líši od farby plne rozvitých kvetov. Vonkajšie okvetné lístky sú v dolnej časti zrastené, vnútorné viac-menej voľné. Tyčiniek je 6 a spravidla vyčnievajú z kvetov. Semenník je vrchný, zrastený z 3 plodolistov a s rovnakým počtom komôrok s mnohými vajíčkami. Čnelka je dlhá a tenká. Plodom je tenkostenná až drevnatá, tobolka obsahujúca mnoho semien.
Kvety sú u väčšiny druhov opyľované vtákmi, najmä strdimilmi. Mnohé druhy nesú znaky ornitofílie, teda prispôsobenie opyľovaniu vtákmi. Pre rod Aloe je typické postupné rozkvitanie kvetov usporiadaných v strapci, čím sa predlžuje doba ponuky peľu aj nektáru. U mnohých druhov sa navyše objavuje časové oddelenie samčej a samičej fázy kvetu aj priestorové oddelenie prašníkov (♂) a blizny (♀). Väčšina druhov aloí má žlto až červeno sfarbené trubkovité kvety, ktoré sú nevoňavé a špecializované na opyľovanie nektárožravými vtákmi. Vyhľadávajú ich hlavne strdimily, pre ktoré sú najmä v zimnom období, keď je všeobecne nektáru nedostatok, dôležitým potravným zdrojom. Navštevujú ich aj včely, ktoré však vzhľadom na hĺbku korunnej trubky nie sú účinnými opeľovačmi.
Ekologické prispôsobenie a biotopy
Aloe sa vyskytujú na širokej škále suchších biotopov od podrastu sezónne suchých lesov cez savany po púšte a extrémne skalné stanovištia, v nadmorských výškach od nížin až do 3500 metrov. V mnohých aridných a semiaridných biotopoch tvoria charakteristickú a významnú súčasť vegetácie a ich prítomnosť je zároveň známkou zachovalosti spoločenstva. Často rastú pospolu s rôznymi druhmi akácií (Acacia), kleinií (Kleinia), žumenov (Cissus) a prýšcov (Euphorbia). V niektorých biotopoch sú aloe prvotnými kolonizátormi, ktorých prítomnosť umožňuje uchytenie ďalších, menej odolných druhov.
Aloe sú ako sukulentné rastliny dobre prispôsobené rastu v suchom prostredí. Na doplnenie zásob vody potrebujú periodické vlhšie obdobie a v extrémne suchých oblastiach, ako je napríklad Sahara, preto nerastú. Napriek tomu je odolnosť niektorých druhov voči suchu extrémna. V oblasti Matabeleland v Zimbabwe boli nájdené vitálne rastliny Aloe globuligemma v miestach, kde preukázateľne nezapršalo 23 mesiacov v kuse. Voda je podobne ako u iných listových sukulentov uchovávaná v slizovitom obsahu veľkých, tenkostenných buniek listového parenchymu. Povrch listov je chránený proti odparovaniu hrubou pokožkou krytou vrstvou vosku. Mnoho druhov je schopných znášať veľmi vysoké denné teploty. Aloe pearsonii a druhy Aloidendron dichotomum, A. pillansii a A. ramosissima v púštnej oblasti Richtersveld na severe Juhoafrickej republiky a priľahlej oblasti Namíbie znášajú letné teploty presahujúce 50 °C.
Pestovanie Aloe
Aloe sú všeobecne pomerne ľahko pestovateľné sukulenty. Hoci sú odolné voči suchu, najlepšie prosperujú, keď sa im vo vegetačnej sezóne dostáva primeranej zálievky. Niektoré druhy majú vegetačné obdobie v lete, iné cez zimu. Na zloženie pôdy je väčšina druhov nenáročná, len niektoré majú špecifické nároky. Darí sa im v hlinito-piesočnatej pôde. Pri pestovaní v kvetináči nevyžadujú časté presádzanie - stačí raz za tri až štyri roky. V miernom podnebí ich možno pestovať ako prenosnú rastlinu - v lete vonku, v zime v byte alebo zimnej záhrade. Vyžadujú slnečné miesto a obmedzenú zálievku. V zimnom období potrebujú teplotu aspoň 5 °C. Ideálna teplota na prezimovanie sa pohybuje okolo 15-19 °C.
Aloe sa pomerne ľahko množia výsevom semien alebo oddeľovaním odnoží. Kríkové druhy je možné aj rezkovať. Rezky by sa mali nechať niekoľko dní zaschnúť a až potom sa sadia do substrátu na zakorenenie. Kultúry aloí bývajú napádané mikroskopickým roztočom Aceria aloinis, ktorý spôsobuje tvorbu novotvarov na listoch aj v stredoch ružíc. Poškodenie rastlín je nevratné a pri silnejšom napadnutí je lepšie ich zlikvidovať, aby sa zabránilo prenosu na ďalšie exempláre. Roztoče sú málo pohyblivé a k prenosu dochádza pohybom vzduchu alebo aj rozstrekovaním vody pri zalievaní.
Growing aloe vera tree from leaf cuttings | aloe vera leaf planting
Liečivé a toxikologické vlastnosti Aloe
Aloe sú viac či menej jedovaté rastliny. Hlavnými obsahovými látkami sú antrachinónové glykozidy, najmä barbaloin a homonatoloin. Tieto látky sú koncentrované v latexovej šťave, obsiahnutej v mliečniciach sprevádzajúcich cievne zväzky pod pokožkou listov. Pri preťatí listu z nich tento latex vyteká v podobe žltej tekutiny. Zloženie latexu sa u rôznych druhov aloe líši. Obsiahnuté glykozidy nie sú primárne jedovaté, avšak črevné baktérie ich metabolizujú na toxikologicky významnejšie zlúčeniny, ako je aloe-emodín, ktorý má silne preháňavý účinok. Okrem toho majú tieto zlúčeniny rakovinotvorné a abortívne účinky.
Slizovitý parenchým vnútornej časti listov, tzv. gél, tieto látky neobsahuje. V minulosti bol latex z aloe pravej, aloe kapskej a Aloe perryi používaný ako drastické preháňadlo. V dnešnej dobe sa používanie preháňadiel na báze antrachinónov všeobecne neodporúča najmä pre ich potenciálne rakovinotvorné účinky. Latex z aloe by sa rozhodne nemal užívať počas tehotenstva a dojčenia, kontraindikované sú aj akékoľvek zápalové procesy v tráviacom trakte, nepriechodnosť čriev, bolesti tráviacej sústavy neznámeho pôvodu, hemoroidy, ochorenia pečene a dysfunkcia obličiek. Doba jeho užívania nemá presiahnuť 8 dní a nesmie sa podávať deťom. Predávkovanie môže viesť k perforácii čriev, krvi v stolici a poškodeniu obličiek. Boli zaznamenané aj smrteľné prípady. Dlhodobé užívanie vedie k vyčerpaniu elektrolytov a horčíka v krvi, dysfunkcii obličiek a búšeniu srdca. Podľa niektorých štúdií môže mať súvislosť aj s rakovinou hrubého čreva a konečníka. Domáce zvieratá môžu po okusaní listov aloí pestovaných napríklad ako izbové sukulenty trpieť silnou hnačkou. Moč sa môže dočasne zafarbiť do červena barbaloinom.
Liečivé využitie Aloe
Aloe stromovitá (Aloe arborescens) sa podobne ako aloa pravá používa v bylinnej medicíne. Jej výťažky pomáhajú pri hojení rán a popálenín, cukrovke a zvýšenej hladine krvných lipidov. Gél obsiahnutý v listoch pomáha proti lupienke. Popáleniny sa liečia priložením rozdrvených listov na poranené miesto. Priemyselne sa šťava spracováva sušením, konečný produkt nazývaný Saburo je súčasťou mnohých liekov, ako sú napríklad švédske kvapky. Zbierajú sa čerstvé listy po celý rok podľa potreby. Ak ich chceme použiť vnútorne, rastlinu pred zberom 10 dní nezalievame, potom odoberieme listy a uložíme ich v chladničke v zásuvke na zeleninu, aby k nim nemalo prístup svetlo (najlepšie ešte zabalené do papiera).
Aloe vera (Aloe vera) je tradičná liečivá rastlina, používaná v tradičnej medicíne už po tisíce rokov. Gél z listov je surovinou pre farmaceutický a kozmetický priemysel a obľúbený prostriedok ľudovej a domácej medicíny na liečenie spálenín, odrenín a drobnejších poranení. Latexová šťava z mliečnic aloe pravej i niektorých iných druhov (aloe kapská, Aloe candelabrum) bola v minulosti využívaná ako silné preháňadlo. V africkej i indickej domorodej medicíne je využívaných viac ako 60 druhov aloí na liečenie širokej palety rôznych neduhov. Zvne slúžia na ošetrovanie zranení, popálenín, odrenín, kožných chorôb a reumatizmu alebo aj očných ťažkostí, vnútorne sa užívajú ako preháňadlo alebo na liečenie malárie, tuberkulózy či astmy a radu iných chorôb a neduhov. Preháňavý účinok horkej živice z listov Aloe perryi, rastúcej na Sokotre, využívali Starovekí Gréci už v štvrtom storočí pred naším letopočtom a exportovali rastlinu do Grécka, Sýrie aj Egypta. V súčasnosti má farmakologický význam najmä aloa pravá a aloa kapská. Extrakt z rastliny obsahuje vitamíny a stopové prvky, v súčasnosti sa využíva na kozmetické účely.
Obsahové látky Aloe vera
Jednou z hlavných účinných látok je polysacharid acemanán. Táto substancia pri vnútornom užití aktivuje imunitný systém, chráni bunkové membrány a pôsobí antibakteriálne, antivirálne a antimykoticky. Používa sa aj v zubnom lekárstve ako lepidlo na zubné náhrady. Okrem toho aloa obsahuje vápnik, horčík, zinok, selén, vitamíny a aminokyseliny. Existuje okolo 12 antrachinónov, ku ktorým patria aloín a emodín. Aloe vera obsahuje 20 aminokyselín, z toho 7 až 8 esenciálnych, ktoré ľudské telo vyžaduje. Hormóny aloe vera hrajú podstatnú úlohu pri liečbe rozličných ochorení. Aloe vera poskytuje 4 druhy steroidov, medzi ktoré patrí kampesterol, lupeol, cholesterol a beta-sisosterol. K nim patria rozličné minerály ako meď, selén, horčík, sodík a rôzne iné, ktoré sú podstatné pri rozličných enzýmových systémoch. V aloe vera sú obsiahnuté viaceré enzýmy ako kataláza, alkalická fosfatáza, amyláza, bradykináza, cyklooxidáza, lipáza, oxidáza, karboxypeptidáza, karboxyláza a superoxid dizmutáza, ktoré sú nutné pri katabolizme tukov a karbohydrátov.
Hybridy a šľachtenie Aloe
V poslednej dobe sa na trhu objavili rôzne hybridné rastliny z rodu Aloe alebo hybridy medzi aloou a inými rodmi (Haworthia, Gasteria, Astroloba, Chortolirion). Hybridné rastliny vznikajú aj v prírode, kde buď čoskoro vyhynú, alebo môžu byť aj základom ďalšej populácie, ktorá sa časom stabilizuje a vytvorí nový taxón. V kultúrach hybridy môžu vzniknúť buď spontánne, keď kvety boli opelené hmyzom, alebo cielene, keď záhradník zámerne vyberie dva-tri druhy a ich kríži medzi sebou.
Semenáče prvej generácie (F1 generácia) sú ešte dosť jednotné a nedávajú veľkú možnosť na výber zaujímavých mutácií. Druhá generácia (F2 generácia) sa už štiepi, prakticky každý jedinec má osobitný charakter. Z týchto jedincov sú potom vybrané zaujímavé formy alebo farebné odchýlky. Problém je v tom, že takéto jedince sa nedajú ďalej rozmnožovať zo semien. Prakticky sme odkázaní na náhodné odnože. Tento spôsob rozšírenia rastlín je veľmi pomalý, preto vo veľkopestiarňach ich množia in vitro. V tomto prípade stačí zobrať z rastliny pár buniek a potom na živnej pôde (agar agar) v sterilných podmienkach nútia bunky na bujné množenie, časom pridajú nejaké hormóny a v skúmavke sa objavia malé rastlinky. Po vytvorení koreňového systému sú skupinky rozdelené a zasadené do substrátu.
Pri spontánnych, ako aj cielených hybridizáciách môžu vzniknúť "neoceniteľné" hybridy, ktoré sú len medzistupňami druhov, ktoré boli použité na tento účel. Hlavne, keď použité taxóny sú si príliš blízko príbuzné, dostaneme takéto necharakteristické jedince. Pri plánovaných, cielených hybridizáciách záhradník vopred určí, ktoré vlastnosti rastlín chce zmeniť. V dnešnej dobe sme svedkami úžasných výtvorov japonských záhradníkov, ktorí sú schopní svoje sny najprv doslovne nakresliť alebo pomocou počítačových programov vyobraziť a potom vybrať vždy tých rodičov (pomocou genetických analýz daných exemplárov), ktoré majú v sebe predpokladané gény na uskutočnenie ich zámerov. Táto práca je nesmierne ťažká, dlhodobá, finančne náročná a potrebuje vhodnú a drahú výbavu, ale, keď sa im podarí vytvoriť mimoriadne krásny exemplár, aj peňažná odmena je k tomu adekvátna.
Veľmi známa a rozšírená Aloe vera je podľa niektorých pozorovaní hybridného pôvodu. V prírode ju nikdy nenašli, len v oblastiach, kde ju vysadil človek. Pravdepodobnými rodičmi budú Aloe arborescens a Aloe africana, znaky z týchto rodičov sú zrejmé každému, kto pozná a videl živé rastliny týchto druhov. Ani semená neboli pozorované, len odnože. Aj malé sadenice majú dostatok odnoží, ktoré už majú vlastné korene. Ďalším dôkazom je fakt, že všetky rastliny Aloe vera sú akoby "jednu matku mali", len mladé odnože sú trošku odlišné od veľkých rastlín, majú na listoch bledozelené fľaky, ktoré na dospelých jedincoch chýbajú. Táto skutočnosť viedla niektorých autorov k rozdeleniu taxónu na dva typy.