Kvet hrôzy: Vrchol turčianskej trilógie Hany Zelinovej a osudy rodu Fabiciovcov
Románová trilógia Hany Zelinovej - Alžbetin dvor, Volanie vetra a Kvet hrôzy - je jedným z vrcholov jej tvorby. Zachytáva životné osudy štyroch generácií viacerých zemianskych rodov v Turci od konca 18. storočia až do pohnutých dní druhej svetovej vojny. Hana Zelinová sa narodila 20. júla 1914 vo Vrútkach do rodiny robotníka a zomrela 16. marca 2004 v Bratislave. Počas svojho života napísala vyše 100 kníh, ktoré boli preložené do 15 jazykov, pričom väčšine čitateľov sa pri jej mene vybaví práve táto slávna trilógia.
Život a tvorba Hany Zelinovej
Hana Zelinová vychodila ľudovú a meštiansku školu vo svojom rodnom meste. Následne študovala na Učiteľskom ústave v Bratislave. V rokoch 1937-1939 pracovala ako redaktorka časopisov Slovenský východ a Novosti v Košiciach. Počas druhej svetovej vojny žila v Prešove a v Bratislave, prevažne sa venovala literárnej činnosti. Po vojne sa vrátila do Košíc, kde viedla nakladateľstvo Svojeť v rokoch 1945-1951. Prispievala do časopisov Slovenka, Život, Svet socializmu, Slovenské pohľady alebo Ohník a popritom písala prózu pre deti a mládež.
Začiatkom 50. rokov sa presťahovala do Bratislavy, kde pracovala v podniku Obnova (1951-1954) a potom v Západoslovenských vodárňach a kanalizáciách (1954-1960). Roku 1960 sa stala redaktorkou detského časopisu Zornička, kde pôsobila až do odchodu na dôchodok roku 1972. V rokoch 1990-1992 bola poslankyňou NR SR za DS. Debutovala knihou poviedok zo života žien Zrkadlový most v roku 1941.
V 40. rokoch napísala drámy Mária (1943), Ktosi je za dverami (1944) a Žijem cudzí život (1947) o osudoch mladých žien. Osud zemianskych rodov na území Slovenska ju zaujímal od literárnych začiatkov. V prvom románe Prístav pokoja (1944) zobrazila životné príbehy viacerých generácií zemianskeho rodu z Liptova. V novelovom triptychu Anjelská zem (1946), Hora pokušenia (1948) a Dievočka, vstaň! (1948) opísala zasa životný príbeh dievčiny z horskej samoty, ktorá sa po trpkých skúsenostiach zo života v meste vráti do rodného kraja.
V nasledujúcom románe Diablov čardáš (1958) tematicky siahla do obdobia prvých povojnových rokov. Neskôr sa Hana Zelinová venovala tvorbe pre deti a mládež. Diela Jakubko (1959), Sivá húska (1959), Taká čudná jar (1962), Bosý generál (1962) a Otec, povedz pravdu (1977) rozprávajú príbehy malých detí z rokov vojny a Slovenského národného povstania. Citové dospievanie mladých ľudí zobrazila v dievčenskom románe Večer neprídem (1964) a v románe Moja je pomsta (1967).
Po desaťročí tvorby pre deti a mládež sa opäť vrátila k písaniu pre dospelých. Najskôr to bola kniha poviedok Kamenný ruženec (1970). Romantizujúcu kompozíciu i štylizáciu má román Hriešna krajina Atlantis (1966). O rok neskôr napísala svoje najúspešnejšie dielo, prvú časť historickej trilógie Alžbetin dvor (1971), ktorej pokračovaním boli romány Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977).
V súbore noviel Hodina zažíhania sviec (1979) sa tematicky vrátila do súčasnosti. Ďalšiu historickú románovú trilógiu - Hodvábna cesta (1980), Smäd (1981) a Kľukatý let motýľa (1983) - venovala mikulášskym garbiarskym rodinám. V beletrizovaných memoároch Vejár s fialkami (1986) predstavila zasa celú galériu svojich priateľov a literárnych kolegov. Témou románu Hlas starých huslí (1988) je život a medziľudské vzťahy v domove dôchodcov. Sondou do života rodiny a školy súčasných mestských detí zo sídliska je próza pre mládež Spať na slnku (1988).
V románe Nočný koncert (1989) vyrozprávala osud skupiny dávnych slovenských vysťahovalcov, ktorí dožívajú v domove dôchodcov v Kanade. V románe Víno kráľov (1993) zobrazila životné osudy skupiny maturantov z roku 1939. V románe Harlekýnove milióny (1994) tematicky siahla do prostredia a zákulisia parlamentnej praxe. Životný príbeh starého manželského páru vyrozprávala v románe Vranie oči (1995). Osudy dvoch žien, ktoré sa nikdy nevideli a neuvidia, zachytila v románe Dve slová (1996).
Vzťah manželov Adama a Evy a ich synov Petra a Pavla obnažila zasa v románe Aj v raji prší (1997). Osud mladého narkomana a jeho ťažko-horký návrat z dna ničoty opísala v knihe Ruža zo samého dna (1997). H. Zelinová je priekopníčkou rozhlasového a televízneho dramatického žánru na Slovensku. Už v 40. rokoch pre rozhlas napísala hry Kytica pivónií (1946) a Vavrínový veniec (1948).
Alžbetin dvor: Prvý diel trilógie
Alžbetin dvor bol prvý diel románovej trilógie Hany Zelinovej, ktorej dej umiestnila do rodného Turca, prevažne do mesta Vrútky. Je to historická epopeja, pojednávajúca o pohnutých osudoch zemianskeho rodu Fabici, počínajúc Mathiasom Fabicim a končiac jeho pravnukom Filipom Fabicim, ktorý je aj rozprávačom deja. Tento prvý diel trilógie bol spracovaný do prvých štyroch dielov rovnomenného TV seriálu.
Kompozičným princípom diela je niečo medzi princípom reťazovým a retrospektívnym - hlavný hrdina diela vystupuje ako pisateľ akýchsi svojich „pamätí“, v ktorých opisuje udalosti jedného až dvoch rokov svojho života. Mladý Filip Fabici vyrastal bez matky a otca, len so starou matkou a Správcom Fabiciovského majetku Jakubom na Alžbetinom dvore, v uzavretom prostredí hornouhorských šľachtických dvorov.
Alžbetin dvor, ktorý obýva, je najkrajší dvor v Turci a jeden z najkrajších v celom Hornom Uhorsku. Najviac sa kaštieľ môže pýšiť veľkou izbou, salónom, ktorý vzbudzuje závisť a zamestnáva fantáziu mnohých iných miestnych šľachticov. Kaštieľ dal postaviť Filipov prastarý otec Mathias ako dar pre svoju manželku Alžbetu Castiglione za to, že mu porodila syna, Filipovho starého otca Tomáša Fabiciho. Na kaštieľ pozve maliara, aby Alžbetu zvečnil na plátno, no počas maľovania sa títo dvaja do seba zamilujú a Mathias Alžbetu zabije.
Históriu až na zabitie Alžbety sa Filip dozvedá prevažne od svojho poručníka Jakuba a starej matky Júlie Thomkovej, ktorá si zobrala Tomáša Fabiciho, ktorý však krátko po svadbe zomrel na zápal pľúc pri rybačke. O vražde sa dozvedá až keď Alžbetin dvor vyhorí a v jeho ruinách sa nájde mŕtvola Alžbety Castiglione, čo vyvracia Mathiasove tvrdenie, že sa utopila v zátoni, ktorú dal pre ňu vyhĺbiť.
Po jej smrti vydal Mathias svoj kódex, hovoriaci, že na Alžbetinom dvore nesmie už nikdy žiť žiadna Alžbeta. Ak by nejaký jeho dedič zobral za ženu nejakú Alžbetu, stráca tým vlastnícke právo na kaštieľ a všetko, čo k nemu patrí. Tento kódex prináša nešťastie prakticky od začiatku. Najprv si ním pohnevá spríbuzené šľachtické rody Ruttkayovcov a Lilgovcov, lebo oba pripraví o ich dedičné majetky. Neskôr sa jeho vnuk a Filipov otec Aurel Fabici zamiluje do Alžbety Lilgovej, ktorú si však nemôže vziať a tak si proti svojej vôli vezme Žofiu Rakovskú.
Žofia ho miluje, no jej láska nie je opätovaná a Aurel chvíľu po spečatení svadobnej zmluvy a podpísaní Mathiasovho kódexu odchádza do cudziny, a vráti sa omnoho neskoršie, až vtedy prvý raz splní svoje manželské povinnosti a Žofia porodí Filipa. Po Aurelovej smrti na poľovačke Žofia postrieľa barzoje, ktoré si Aurel priniesol zo svojich ciest a zošalie. Odvtedy už len chradne a napokon zomrie.
Filip na sebe cíti ťažobu všetkých hriechov svojich predkov a snaží sa jej zbaviť. Vie, že menom jeho otca strašia matky neposlušné deti až na Liptove. Preto sa uzmieri s krstným otcom svojho otca Žigmundom Ruttkayom, ktorý mu na znak tohto uzmierenia pošle upytlačené jarabice a rodovú súbojovú pištoľ, ktorú kedysi ukradol. Na rodine Ruttkayovcov Hana Zelinová poukázala na zemiansky úpadok. Majetku nemali prakticky žiadneho, ale hrdosti na rozdávanie. Žigmund Ruttkay, pán dolného dvora mal šesť dcér a ani jedného syna.
Dcéry chcel vydať za šľachticov, no tie sa tomu búrili. Prvá sa vzbúrila najstaršia, Judita, ktorá ušla s nemeckým komediantom. Ostatné dcéry sa tiež väčšinou vydali proti jeho vôli, no v tej dobe už Žigmund nebol pri rozume zo žiaľu nad Juditinou smrťou, o ktorej mu povedali, že sa utopila v Turci. Filip ruttkayovským dcéram pomáha vyžiadať otcov podpis na svadobné zmluvy, čím sa odbremeňuje od starých zemianskych fundamentov a stáva sa novým človekom.
Predtým ešte Alžbetin dvor navštívi Alžbeta Lilgová, teraz už Lubowicka s dcérou Wandou. Júlia Thomková dúfa, že si ju Filip zamiluje a napraví tak krivdy medzi oboma rodmi. Tomu je však mladá šľachtičná nesympatická, zvlášť, keď zistí, že je kleptomanka a pokúsila sa ukradnúť perly jeho matky. Nakoniec sa Filip po návrate zo štúdií zamiluje do Klementíny Nedeckej, ktorú si i vezme. Po smrti Júlie Thomkovej kaštieľ vyhorí a Filip cíti, že sa konečne zbavil rodového nešťastia, ktoré ho doteraz prenasledovalo.
Kvet hrôzy: Záverečná časť trilógie
Po románoch Alžbetin dvor a Volanie vetra vrcholí slávna turčianska trilógia Hany Zelinovej záverečnou časťou s názvom Kvet hrôzy, ktorá vychádza v 5. vydaní. Hrdinami Kvetu hrôzy sú legitímni i nelegitímni potomkovia zemianskeho rodu Fabiciovcov, ktorého pohnuté osudy poznačené rodinnou kliatbou sa odvíjali v rozpätí vyše stopäťdesiatich rokov na majetku zvanom Alžbetin dvor.
V troch románoch Hany Zelinovej ožíva jej rodný Turiec - stávame sa svedkami, ako sa cezeň rozbehne Košicko-bohumínska železnica, sledujeme, ako ho poznačia hrôzy svetových vojen, a napokon sa tu narodia deti, ktoré už ani nebudú vedieť o tom, že pochádzajú z fabiciovského rodu. Tak ako v prvom diele trilógie Mathias Fabici, v poslednej časti Daniel de Liess píše priznanie k svojim skutkom pre tých, čo prídu po ňom.
Postavy a dej
- Daniel de Liess: Píše priznanie k svojim skutkom pre tých, čo prídu po ňom.
- Daniela Kemková: Mladá právnička, Danielova príbuzná a chovanica. Má ho na jeho vlastnú žiadosť posmrtne súdiť.
- Marta Kemková: Matka Daniely Kemkovej.
- Lukáš Abram: Otec Daniely Kemkovej.
- Wilhelm Karl de Liess: Danielov nevlastný brat.
Ale mladá právnička Daniela Kemková sa rozhodne, že svojim deťom neprezradí nič o jeho premárnenom živote, lebo tie sa narodia už do nových čias a budú počúvať „celkom iné rozprávky“. Hlavnou postavou tejto časti je Daniela Kemková. Čitateľ spoznáva život Daniely, jej detstvo i to, čo sa stalo s jej rodičmi. Nájdené zošity so spoveďou Daniela de Liess, prinášajú nové skutočnosti o smrti Abrama i Danielovho nevlastného brata Wilhelma Karla de Liess.
Príbeh je i tom, že ako to v živote paradoxne býva, dcéra komunistu sa zaľúbi do syna bývalého prívrženca Hitlera. Danielin život sa však zdal na trošku vedľajšej koľaji, akoby bol iba doplnkom Danielovej spovede. Tretia časť sa čítala najpomalšie, nebolo to však dejom, ale tým, že Daniela nebola vôbec sympatická. V podstate si k nej čitateľ nenašiel žiadnu cestu a to trochu pri čítaní prekážalo.
Možno to bolo tým, aký život viedla, predčasnou smrťou matky, zisteniami okolo otca aj poručníka Daniela. To všetko zrejme malo na ňu vplyv. Najväčšmi utkvela v pamäti veta, ktorou Daniel končil jeden zo zošitov so spoveďou. Opisoval smrť Marty a miesto, kam ju nechal pochovať. Záver turčianskej trilógie teda nepohltil tak ako predošlé dve časti, lenže... Hana Zelinová sa nesnažila o zapáčenie sa čitateľovi. Vystavala osudy hrdinov, nechala ich prežiť všetky ich trápenia, smútky, režimy, i ľudí aj (a predovšetkým) všetky ich chyby, ktorých neurobili málo. A to všetko vyformovalo ich životy.
tags: #hana #zelinova #kvet #hrozy #obsah