Chmeľ obyčajný – všestranná rastlina s bohatou históriou a moderným využitím
Chmeľ obyčajný, známy pod latinským názvom Humulus lupulus, je botanický druh s mnohými unikátnymi vlastnosťami, ktoré nikde inde v rastlinnej ríši nenájdeme. Chmeľ je predovšetkým technickou plodinou, ktorá sa pestuje ako druhá pivovarská surovina hneď po jačmeni. Avšak vďaka vyše tisícke rôznych chemických zlúčenín, ktoré v ňom vedci identifikovali, sa vracia aj ako liečivo. Chmeľ poznali už starovekí Rimania, ale podľa opisu Plínia (*23 - †79), autora encyklopédie Dejiny prírody, ho považovali len za bežnú záhradnú zeleninu. V pivovarníctve sa chmeľ začal používať až od 8. storočia, keď prišli nemeckí mnísi s myšlienkou pridávať ho do piva. Podľa záznamov z 11. storočia spôsoboval chmeľ v nemeckom pive „chorobu hlavy“, čiže hlavybôľ. No nemecká lekárka, botanička a mystička svätá Hildegarda z Bingenu (*1098 - †1179) v tom istom storočí ako prvá hovorí o liečebnom využití chmeľu. Odhalila aj jeho utišujúci účinok, ale zároveň upozornila, že niektorí ľudia môžu na chmeľ reagovať precitlivelo.
Chmeľ je trváca lianovitá rastlina, ktorá dorastá do výšky až 6 metrov. Rastie vo voľnej prírode na okrajoch lesov a brehoch potokov v húštinách. Koreň rastliny siaha hlboko do zeme. Podzemok je rozkonárený a na dlhej doprava sa ovíjajúcej stonke vyrastajú protistojné dlaňovito laločnaté listy. Je to dvojdomá rastlina s drsnými chlpmi. Tyčinkové kvety vytvárajú prevísajúce metliny. Piestikové sa zoskupujú do vajcovitého šišticovitého súkvetia, zloženého z 20 až 60 samičích kvietkov s vysunutými bliznami.
Taxonomicky rod Humulus L., ktorý patrí do čeľade konopovitých (Cannabaceae) pozostáva z troch druhov. Nám známy chmeľ obyčajný (Humulus lupulus L.) je indigénnou (pôvodnou) rastlinou v oblastiach severného mierneho podnebného pásma prevažne medzi 35 a 55 stupňov severnej zemepisnej šírky. Dnes patria všetky komerčne pestované odrody chmeľu do spomínaného druhu.
Chmeľ kvitne v máji až v júli, jeho plody dozrievajú v auguste až v septembri. Predmetom zberu sú chmeľové hlávky (šištice) a lupulín. Chmeľová hlávka (Strobilus lupuli) sa ako súplodie samičej rastliny skladá z krycích listeňov, na dolnej časti ktorých sa nachádza veľký počet žľaznatých trichómov (chlpov). Zberať by sa mal tesne pred tým, ako mu dozrejú plody, skôr, než zo šištíc opadnú šupiny (listene), a to buď ručne, alebo aj strojom. Lupulín sa získava preosiatím suchých hlávok.
Správne usušená droga má korenistú vôňu a horkú chuť. Lupulín treba uschovávať v dobre uzatvorených tmavých nádobách. Vzácnosť lupulínu spočíva v jeho chemickom zložení. Obsahuje chmeľové živice, silice a triesloviny, ktoré určujú nielen pivovarskú, ale v súčasnosti aj medicínsku hodnotu chmeľu. Jedinečnú a nenahraditeľnú chuť i vôňu pivu dodáva spoločné pôsobenie všetkých troch súborov chemických komponentov. Prenylové flavonoidy pokladáme za unikátnu zložku rastlín, ktoré sú v prírode veľmi vzácne. Navyše z asi 170 známych prenylovaných flavonoidov sa asi 15 vyskytuje v chmeli, niektoré z nich dokonca ani v žiadnom inom živom organizme. Viac než 80 až 90 percent hmotnostného podielu prenylflavonoidov chmeľu predstavuje xantohumol. Je to žltooranžová kryštalická nepolárna, opticky neaktívna látka s bodom topenia 172 stupňov Celzia. Jeho množstvo závisí od odrody, pestovateľských podmienok a oblastí, stresových faktorov ako aj skladovania.
Hlavnou zložkou vône chmeľu sú silice, ktoré prispievajú k aróme piva. Vysušený chmeľ obsahuje od 0,5 percenta do 3 percent silíc, ktorých hlavnými obsahovými látkami sú humulén, myrcén, farnezén a karyofylén. Lupulín obsahuje silice so zložením: humulén, luparenol, luparol, luparon a myrcén.
| Zložka | Obsah v sušine | Hlavné zložky |
|---|---|---|
| Silice | 0,5 % - 3 % | Humulén, myrcén, farnezén, karyofylén |
| Prenylované flavonoidy | Vysoký podiel | Xantohumol (80-90%), iné |
| Živice | - | Humulóny (humulón, kohumulón), lupulóny (lupulón, kolupulón) |
| Triesloviny | - | - |
Tradične sa chmeľ používa ako účinné sedatívum, pričom upokojuje podráždenú nervovú sústavu, pomáha pri nespavosti aj pri problémoch v období klimaktéria. Ako anafrodiziakum tlmí neurotické stavy spojené so sexuálnym vzrušením u mužov a s frigiditou žien. U žien pomáha tiež regulovať menštruačný cyklus a liečiť rôzne gynekologické problémy. Zmienky o tradičnom používaní chmeľu na liečenie podobných porúch sú známe aj zo Spojených štátov, Francúzska, Rumunska či Iránu. Veľmi známe je jeho použitie ako stomachikum, čiže prostriedok, ktorý podporuje trávenie. Vedecké výskumy vo svete v poslednom období ukázali, že látky xantohumol a humulóny majú výrazný protivírusový účinok. Najzásadnejšie vedecké štúdie však ukázali inhibičné účinky chmeľových sekundárnych metabolitov voči určitým typom rakovinových buniek.
Výhody léčivého chmele | Recept s otáčivým chmelem a chmelovým olejem
Široké spektrum biologicky aktívnych zložiek chmeľu nachádza stále väčšie uplatnenie pri predaji rôznych výživových doplnkov. V týchto prípravkoch sa nachádzajú buď štandardizované extrakty, alebo izolované čisté prírodné látky. Na trhu sú aditíva, ktoré majú pomáhať ženám pri hormonálnych problémoch počas menopauzy, ale i posilniť a zväčšiť ich poprsie. Špeciálnu kozmetiku, v ktorej sú prítomné komponenty chmeľu, tvorí takzvaná pivná kozmetika.
V poslednej dobe sa objavujú štúdie, ktoré poukazujú na biopesticídny potenciál vybraných zložiek chmeľu. Z odpadovej biomasy po zbere chmeľových hlávok sa perspektívne dajú získavať celulózové vlákna. Majú síce vysoký obsah celulózy, teda nižšiu kryštalininu, ale aj dobrú orientáciu celulózových kryštálov pozdĺž osi vlákien. Nakoniec laboratórne environmentálne výskumy ukázali, že zelené časti rastlín chmeľu sú výbornými hyperakumulátormi olova z kontaminovaných vôd.
Chmeľ je vytrvalá, pravoovíjavá, dvojdomá bylina. Stonka je tenká, dutá, drsná a dlhá, niekedy až do 12 m. Pokrytá je krátkymi, ohnutými štetinami, ktorými sa rastlina prichytáva o okolité stromy a predmety. Listy sú protistojné, veľké, zúbkaté, dolné dlaňovito päťdielne a horné trojdielne. Samičie kvety vytvárajú žltozelené klasy, z ktorých sa vyvinú vajcovité šištice. Pri dozrievaní sú šištice dlhé do 50 mm. Plod je sivastá, vajcovitá nažka. Nájdeme ho na vlhkých pôdach, najmä na pobrežných zárastoch, v krovinách, na okraji kanálov a pod. Divý chmeľ je nevhodný na liečebné ciele. Na získanie lupulínu sa používajú samičie súkvetia. Zbierajú sa v auguste až septembri, kým sú ešte zatvorené. Vtedy sú šupiny súkvetia zlepené živičnatým exkrétom vylúčeným zo žliazok. Preosiatím a vyčistením usušených šištíc získame tzv. chmeľovú múčku, t. j. prášok z chmeľových žliazok, čiže lupulín. Rastlina je vo väčších dávkach jedovatá. Pri práci s čerstvými šišticami môžu vzniknúť alergické kožné choroby, prípadne aj nevoľnosť, ospalosť a pod. Droga má aromatický pach a dráždivú chuť.
Chmeľ je dvojdomý, pričom sa v kultúrach pestujú iba samičie rastliny, ktoré dávajú chmeľové šišky. Obsahuje silice (1-3 %, obsahuje myrcen, karyofylén, farnesén, humulén a ďalšie látky). Prítomná je aj živica, ktorá pozostáva najmä z chmeľových horkých látok typu floroglucínu (najmä humulón a kohumulón, lupulón a kolupulón). Používa sa na podporu normálneho trávenia, zvyšuje produkciu žalúdočných štiav. Má antioxidačné účinky a pomáha udržovať normálnu hladinu cholesterolu v krvi. Prispieva k menopauzálnemu komfortu. Na podporu trávenia v dávkach 0,5-2,0 g pred alebo po jedle.
Najväčšie množstvo chmeľu sa používa v pivovarníctve, kde slúži na úpravu chuti piva, ale aj ako konzervačný prostriedok. Samičie šišky sa zbierajú krátko pred úplným dozretím (koniec augusta, začiatok septembra) a sušia pri teplote do 40 °C. Droga má aromatický pach a dráždivú chuť. Chmeľové žliazky, lupulin, sa získavajú preosievaním usušených šišiek a ďalším čistením. Čerstvé šišky vyvolávajú niekedy podráždenie pokožky, kožné vyrážky, hlavne u žien, pľuzgiere a očné zápaly (napr. u zberačov chmeľu). Pri práci s nimi sa často dostavuje ospalosť.
Chmeľ obyčajný je stará kultúrna rastlina, ktorej plody sa využívajú na výrobu piva. Táto liana sa ovíja so svojou drsne chlpatou stonkou po iných rastlinách do výšky. Mladé výhonky sa dajú konzumovať surové, alebo sa upravia ako špargľová lahôdka. Charakteristické znaky: Chmeľ je vytrvalá liana, ktorej podzemok prežíva zimu v pôde vo forme pukov. Ostrochlpaté (háčikovo chlpaté) pravotočivé byle, ktoré sa ovíjajú okolo susedných rastlín, sú dlhé okolo 6 m. Listy sú krížom protistojné, na samičích jedincoch stoja v blízkosti kvetenstva v dvoch radoch. Listy majú dlhú stopku a sú 3-7 laločné. Vrchná strana je tmavozelená a drsne ochlpená, spodná je svetlejšia. Chmeľ je dvojdomá rastlina (samčie a samičie jedince). Samčie kvety tvoria dlhé metliny. Samičie kvety sedia po dva v pazuchách listeňov v krátkych klasoch, počas dozrievania sa menia na previsnuté šištice veľkosti orecha.
Kedysi bol tento druh rozšírený najmä v južnej a strednej Európe až po západnú Áziu. Dnes sa chmeľ pestuje na priaznivých územiach po celom svete. V Rakúsku je roztrúsený po všetkých spolkových krajinách a jeho výskyt siaha až do horských pásiem. Na výrobu piva sa pestuje napr. v Mühlviertel a v oblasti Bodensee. Chmeľ rastie na vlhkých pôdach bohatých na živiny, i v zaplavovaných oblastiach, ako sú napr. lužné lesy, jelšové porasty, brehové lemy.
Chmeľ obyčajný nie je ohrozeným druhom.
Rastliny chmeľu každoročne na jar vyháňajú zo svojich podzemkov nové ľavotočivé výhonky, ktoré sa zachytávajú a obtáčajú okolo všetkých susedných rastlín. Často sa ovíjajú aj okolo starých minuloročných suchých rastlinách, z čoho vznikajú tzv. chmeľové copy. Týmto spôsobom sa rastlina dostáva zo zatieneného lesa na výslnie bez toho, aby si musela vytvoriť oporný kmeň (ako kry a stromy). Kvety vyrastajú iba na tých samičích a samčích výhonkoch, ktoré majú dostatočné množstvo svetla.
V ľudovom liečiteľstve sa využívajú najmä samičie kvety, zvané aj chmeľové šištice, ktoré majú analgetické, sedatívne a hypnotické účinky. Čajovina z chmeľu má relaxačné a upokojujúce účinky na žalúdočné a črevné kŕče. Mladé výhonky sa dajú jesť surové, alebo varené ako špargľa. Najznámejšie využitie chmeľových šišiek je na výrobu piva. Šišky obsahujú horkú látku lupulín, ktorá dáva pivu arómu a horkú chuť a zvyšuje jeho trvanlivosť. V súčasnosti rastie chmeľ v miernom pásme Eurázie a Severnej Ameriky, splanený aj na severe juhoamerickej Patagónie. Pestuje sa však v miernom pásme takmer celého sveta. Vytrvalá pravotočivá liana, stonka býva až 10 m dlhá. Listy v strednej časti stonky protistojné, dlho stopkaté. Čepeľ listu v obryse vajcovitá až okrúhla, dlaňovito 3-5 laločnatá až 3-5 dielna, na okraji hrubo pílkovitá, drsná. V hornej časti stonky sú listy často striedavé, menšie, celistvé alebo laločnaté, vajcovité, hrubo pílkovité. Kvitne od mája do júna žltkastými drobnými kvetmi na samčích rastlinách, na samičích rastlinách kvitne v krátkych klasoch (šišticiach, hlávkach). Rastie predovšetkým na vlhších miestach - kroviny, lužné lesy, okolie potokov a riek, často tu vytvára hustý porast.
Chmeľ je stará kultúrna rastlina - u nás sa pestuje podľa údajov už od r. 859. V kultúre sa pestujú samičie rastliny pre chmeľové šištičky, ktoré sa spracúvajú hlavne v pivovarníckom priemysle, čiastočne aj v priemysle farmaceutickom, kozmetickom a potravinárskom.
Chmeľ obyčajný je popínavá chlpatá rastlina s dĺžkou 6 m. Šľachtené odrody môžu mať 10 až 40 m. Má stopkaté, 3- až 5-laločnaté protistojné listy s pílkovitými okrajmi. Je dvojdomá. Má tyčinkové (samec) alebo piestikové kvety (samica). Piestikové kvety vytvárajú strapce zo šištíc (strobilus). V pazuchách ochranných listeňov sa nachádzajú žliazky s účinnými látkami. Obsahuje lupulín, živice s horčinami, vosky a silicu. Využíva sa pri výrobe piva, na konzervovanie, pri výrobe chleba a vo farmácii. Pôvod nie je presne známy, asi pochádza z Európy. Rastie v pestovaných kultúrach, ale aj divoko vo vlhkých lužných lesoch.
