Rastliny podobné bodliaku: Kompletný sprievodca liečivými, okrasnými aj burinnými druhmi

Bodliaky a rastliny im podobné sú fascinujúcou skupinou, ktorá zahŕňa široké spektrum druhov s rôznym využitím a významom. Od burín, ktoré nám pomáhajú s regeneráciou pôdy, cez okrasné trvalky, ktoré zdobia naše záhrady, až po liečivé rastliny s mimoriadnymi účinkami na ľudské zdravie. V tomto článku sa pozrieme na najznámejších predstaviteľov tejto skupiny, ich vlastnosti, pestovanie a využitie.

Čo je to burina a aký má význam?

Pojmom burina sú často označované neželané rastliny. To sú tie, ktoré síce môžu byť pekné a užitočné, ale rastú na nesprávnom mieste. Skutočnou burinou sú rastliny, ktoré obľubujú narušenú pôdu. Môže to byť pôda rozrytá alebo naopak príliš skompaktnená, pôda zbavená mikrobiálneho života, pôda kontaminovaná chemikáliami. Väčšinou sa jedná o pionierske rastliny s rýchlym životným cyklom. Na plochy s narušenou pôdnou pokrývkou a zničenou vegetáciou prichádzajú ako prvé. Rýchlo vytvoria veľké množstvo semien a šíria sa ďalej.

Burina rozhodne nie je zlá. Práve naopak. Na plochách zničených prírodným živlom alebo ľudskou činnosťou je to práve burina, ktorá prichádza na pomoc s regeneráciou ako prvá. Burina na takýchto miestach chráni odkrytú pôdu pred eróziou, slnečným žiarením a ďalšou degradáciou. Je to práve burina, ktorá postupne pôdu zúrodní a zlepší jej vlastnosti dostatočne na to, aby v nej začala rásť tráva a trvalky, neskôr kry a stromy. Bez buriny by tento proces nikdy nezačal a holá pôda by zostala navždy holá.

Bodliaky ako indikátor skompaktovanej pôdy

Bodliaky sú typickým predstaviteľom buriny s pevným koreňom siahajúcim hlboko do pôdy. Podobný koreň a odolnosť má aj púpava. Pre prírodu sú tieto rastliny užitočné - poskytujú potravu opeľovačom a vyťahujú minerálne látky z veľkej hĺbky na povrch, kde sú následne využiteľné ďalšími rastlinami. Ich špeciálnou funkciou je, že svojím hrubým koreňom dokážu preraziť skompaktnenú pôdu a zaniesť organický materiál hlboko pod povrch. Po odumretí zostáva koreň v zemi, kde sa rozloží. Skompostovaný koreň týchto rastlín vytvára pod povrchom chodbičku kyprého substrátu vedúcu do hĺbky, kde pôda vysychá neskôr. Korene iných rastlín potom vedia tieto chodbičky využiť.

Premnoženie rastlín s kolovitým koreňom je indikátorom skompaktovanej pôdy. Je to dobre viditeľné okolo cestičiek a stavenísk. Okraj cestičky je obľúbeným miestom púpavy. Využíva tu viac svetla v dôsledku malej konkurencie iných rastlín, ktoré nemajú v koreňoch dostatočnú silu na to, aby zarástli do udupanej pôdy dostatočne hlboko. Okolie novovybudovaných ciest a záhrady okolo novostavieb sú zas miestom častého výskytu hustého porastu bodliakov a iných rastlín s podobným koreňom. Bez nich by tieto plochy zostali z väčšej časti holé a rýchlo by erodovali.

Ako sa vysporiadať s burinou natrvalo

Mechanická, prípadne chemická likvidácia buriny herbicídmi je len krátkodobé riešenie a z dlhodobého hľadiska je to len nekončiaci, časovo aj finančne náročný proces. Dlhodobo účinným riešením je pretvoriť podmienky v pôde na také, aké by o niekoľko rokov vytvorila samotná burina. Akonáhle je tento proces hotový, burina sama ustúpi a prenechá miesto rastlinám ďalšieho štádia. Konkrétne sa jedná o:

• Prevzdušnenie pôdy
• Zvýšenie organickej zložky pôdy
• Zvýšenie pôdnej vlahy v čase sucha
• Zatienenie pôdy
• Zníženie pH pôdy
• Obsadenie plochy inými rastlinami
• Zlepšenie mikrobiologických vlastností pôdy

Prevzdušnenie pôdy

Prevzdušnenie má na zhutnenú pôdu hneď niekoľko pozitívnych účinkov. V pôde sa vytvorí množstvo drobných pórov a dutín, ktoré pod povrch privedú vzduch. Do týchto pórov zároveň vie pritiecť z povrchu väčšie množstvo vody a aj sa jej v pôde väčšie množstvo zadrží. Cez póry zároveň vedia prerastať aj menej húževnaté korene rastlín. Dostanú sa tak hlbšie pod povrch, kde pôda väčšinu roka vôbec nevysychá. Dokážu tu potom rásť aj rastliny citlivejšie na sucho. Aby sa pôdne póry znova neuzavreli, pri prevzdušnení sa do pôdy môže zapracovať organický alebo pórovitý materiál - keramzit, perlit, zeolit alebo biouhlie. Biouhlie má na rozdiel od ostatných spomenutých materiálov navyše ešte aj funkciu výrazného zlepšenia mikrobiologických vlastností pôdy.

Zvýšenie organickej hmoty a pôdnej vlahy

Organická hmota v pôde funguje ako špongia. Počas dažďa nasiakne vodou a v čase sucha ju z nej vedia rastliny čerpať. Najčastejšie sa na to používa kompost. Vlastnosti kompostu je možné ešte viac vylepšiť pridaním biouhlia. Organická hmota sa môže pridávať aj v surovej forme, ako mulčovacia vrstva alebo ako zelené hnojenie.

Pôda by mala byť počas celého roka zakrytá, aby sa zabránilo jej prehrievaniu a tým nadmernému odparovaniu vody. Buď vrstvou organického materiálu použitého ako mulč (kôra, slama, podrvené konáre) alebo ešte lepšie vrstvou súvislého porastu rastlín rôznej výšky. Vo vlhkejšej pôde bude klíčiť väčšie množstvo semien.

Zníženie pH pôdy

Vysoké pH pôdy v dôsledku prítomnosti veľkého množstva betónu burina obľubuje, zatiaľ čo väčšina ostatných rastlín práve naopak. Znížením pH pôdy je možné sa zbaviť veľkej časti buriny natrvalo.

Obsadenie plochy inými rastlinami a zlepšenie mikrobiologických vlastností

Keď je pôda vyplnená sieťou koreňov a priestor nad zemou kompletne zakrytý listami, náletové semiačka jednoducho nemajú kde vyrásť. Ako prevencia rastu buriny stačí mať pôdu počas celého roka zakrytú hustým porastom rastlín. Lepšie mikrobiologické vlastnosti pôdy znamenajú vyššiu úrodnosť a lepšiu štruktúru pôdy. Úrodná pôda umožní rast množstva rôznych rastlín, nielen buriny. Jednoduchým a účinným spôsobom, ako zlepšiť mikrobiologické vlastnosti pôdy, je pridanie biouhlia.

Rastliny podobné bodliaku: Rozmanitosť a charakteristika

Podčeľaď bodliakovatých (Carduoideae) zahŕňa okolo 83 rodov a 2 864 druhov jednoročných až trvácich bylín z čeľade astrovité (Asteraceae). Charakteristickým znakom týchto rastlín sú listy alebo aspoň zákrovné listene, ktoré sú na okraji ostnato zubaté, brvito zubaté, hrotité alebo háčikovité. Vyznačujú sa rúrkokvetým úborom, najčastejšie s modrými, červenými alebo fialovými kvetmi. Vyskytujú sa na celom svete, hlavne v Eurázii a v severnej Afrike.

Okrasné bodliaky a ich pestovanie

Pichľaví príbuzní zdobia záhony od leta až do neskorej zimy oceľovomodrým kvetenstvom. Zaujímavo, ale nie príliš ostro pôsobí aj celá ich štruktúra, ktorá kontrastuje s mäkšími tvarmi trvalkových susedov. Hlavnou výhodou ich pestovania je to, že sú dekoratívne nielen na jeseň, ale aj v zime.

Na stanovište nemajú záhradné bodliaky veľké nároky, musí však byť slnečné. Na to, aby sa im darilo, postačí bežná priepustná pôda, v závislosti od druhu suchá až mierne vlhká. Ani s hnojením to preháňať nemusíte. Úplne postačí, keď ich raz za dva-tri roky prihnojíte vyzretým kompostom alebo organickým hnojivom. Okrasné bodliaky patria k rastlinám, ktoré sú ako stvorené do zmiešaných výsadieb.

Atraktívne kotúče (Eryngium)

Medzi hádam najznámejšie okrasné pichľavé rastliny patria kotúče. Vo voľnej prírode prirodzene púta pozornosť kotúč poľný (Eryngium campestre) s výškou 30 cm. Na pestovanie v záhradách je ideálny kotúč alpínsky (Eryngium alpinum). Vyhovujú mu vlhšie pôdy a skryté zákutia. Dokáže dorásť do výšky až 70 cm. Zaujme modrosivou farbou a výraznými niekoľkocentimetrovými kvetenstvami. Podobnú farbu má kotúč modrastý (Eryngium planum), no tvar kvetov je skôr guľovitý. Do metrovej výšky dorastá kotúč obrovský (Eryngium giganteum) a od ostatných bodliakov tohto rodu sa líši sivozelenou farbou. Odroda ‘Silver Ghost’ má kvety dokonca strieborné.

Kotúč 'Lapis Blue' je vďačná bodliakovitá trvalka s modrými kvetmi a výraznou štruktúrou listov i stoniek. Kotúč je podobný bodliaku a je vhodný na sušenie i do živých kytíc. Dosahuje výšku 40-45 cm. Používa sa ako zaujímavá doplnková trvalka do suchších, kamenistých a štrkových záhonov. Svoje uplatnenie nájde v skalke. Stanovište by malo byť plne slnečné s priepustnými pôdami. Počas zimy nesmie byť koreň v trvalo premáčanej pôde, inak odhnije. Je vhodný na výsadbu do exponovaných mestských málo zavlažovaných plôch.

Kotúče v záhrade kombinujte s trvalkami. Hodia sa k nim rastliny s jemnou štruktúrou, ako je kavyľ, levanduľa, santolina, a tiež druhy s výraznou farbou, ako je echinacea, montbrécia, vysoké rebríčky a kukučky. Hoci pôsobia exoticky, sú príbuzné mrkvy.

Statné ježibaby (Echinops)

K vysokým bodliakom sa zaraďuje aj ježibaba belasá (Echinops ritro) a ježibaba guľatohlavá (Echinops sphaerocephalus). Zakvitajú nielen v lete (jún, júl), ale často opäť aj v jeseni. Záhradné odrody vysoké vyše metra majú kvetenstvo sýtej modrej, fialovej aj bielej farby. Vyhovuje im suchá pôda chudobná na živiny. Môžete si ich vypestovať aj zo semien, ktoré treba vysievať od marca do apríla.

Ježibaba je nenáročná suchomilná trvalka, ktorá v kvete dosahuje výšku až 80 cm. Láka včely a je vhodná aj na sušenie do kytíc. Modré guľovité hlavičky budú pekne kontrastovať s ružovými kvetmi echinacey ‘Pink Parasol’ a s echinaceou bledou ‘Pale Purple’.

Zaznávané štetky (Dipsacus)

Do rovnakej čeľade (Apiaceae) ako kotúče patria štetky, ktorých existuje takisto niekoľko druhov. Kvetenstvo štetky siatej (Dipsacus sativus) pripomína hustú kefu. Kedysi sa používalo na česanie súkna. Bežne v prírode nájdete skôr štetku lesnú (Dipsacus sylvestris), ide o rastlinu vysokú až 1,5 m. Valcovité kvety štetiek rozkvitajú od stredu a sú ružovofialovej farby. Koreň z prvého roka sa používa na výrobu liečivých tinktúr. Hoci pôsobí chudobne, má krásne kvety, ktoré sa dajú použiť do väzieb, a semená slúžia ako potrava pre drobné vtáctvo.

Ušľachtilé akanty (Acanthus)

Do krásnych odrôd sa šľachtí akant tŕnitý (Acanthus spinosus), ktorý môže mať impozantné dvojfarebné kvetenstvo vysoké až 1,5 m. Premenou prešiel aj Acanthus hungaricus, nové odrody sú síce nižšie, ale bohato a dlho kvitnú a hodia sa do menších záhonov. Akantové listy sa stali predlohou antickým staviteľom v starom Grécku. Takzvaný akantový ornament sa stal inšpiráciou aj pre neskoršie európske výtvarné umenie. Akant mäkký (Acanthus mollis) je zaujímavý a jedinečný pre krásne listy s ornamentálnym tvarom. Všetky druhy akantov sa pestujú podobne, potrebujú slnečné stanovište s ľahkou suchšou a priepustnou pôdou. Dokážu prežiť aj mínusové teploty.

Málo známy ostropes (Onopordum)

Kvety má podobné ako bodliak tŕnitý (Carduus acanthoides), patrí do rovnakej čeľade (Asteraceae), no pravdepodobne ste o ňom ešte nepočuli. Ostropes obyčajný (Onopordum acanthium) sa v posledných rokoch stáva hitom anglických záhrad, a to pre svoj vzhľad a schopnosť kvitnúť až do jesene. Meria až dva metre, preto dobre vynikne vedľa vysokých a nápadných rastlín. Dvojročku, ktorá sa neskôr rozmnoží samovýsevom, si môžete vypestovať z júlovej sejby priamo na záhon. V prvom vyrastie len prízemná ružica ostnatých striebristozelených listov, ktoré sú až 50 cm dlhé. Rúrkové kvety majú ružovofialovú farbu a objavujú sa od júla do septembra. Odkvitnuté súkvetia sa odporúča odstraňovať, aby sa rastlina nevysemenila a nerozšírila do blízkeho či vzdialenejšieho okolia.

Ďalšie druhy podobné bodliaku:

• Bodliaky (Carduus): Odlišujú sa nedelenými štetinkami chocholca. Z asi desiatich u nás rastúcich druhov je najvýznamnejší bodliak tŕnitý (Carduus acanthoides), ktorý má kučeravo krídlatú a ostnitú stonku i listy. Rastie hodne na poliach, úhoroch a rumoviskách. Na pasienkoch a stráňach rastie mohutný bodliak ovisnutý (Carduus nutans) s veľkými, ovisnutými a purpurovo sfarbenými úbormi. Bodliak lopúchovitý (Carduus personata) je trváca bylina vysoká až 200 cm.
• Rod ježibaba (Echinops): U nás zastupuje druh ježibaba guľatohlavá (Echinops sphaerocephalous). Je to vysoká trváca rastlina s hranatou bielovlnitou byľou. Guľaté hlávky sú po jednej na konci konárov, s priemerom až do 8 cm. Rastie v teplejších oblastiach v lomoch, na rumoviskách a na kamenistých miestach. Zriedka sa pestuje ako medonosná a okrasná rastlina.
• Kosienka farbiarska (Serratula tinctoria): Našim zástupcom rodu kosienka (Serratula) sa u nás roztrúsene vyskytuje najmä v teplejších oblastiach. Vyhovujú jej svetlé lesy, výslnné stráne a slatinné lúky.
• Rod krasovlas (Carlina): Zastupuje dvojročné alebo trváce rastliny. Na suchých stráňach rastie krasovlas bezbyľový (Carlina acaulis), ktorý má prízemnú ružicu pichľavých listov, medzi ktorými sedí jeden veľký úbor belavých kvetov. V čerstvom stave je zhrubnuté lôžko úboru jedlé, podobne ako u pestovanej artičoky.
• Krupinka obyčajná (Crupina vulgaris): Zákonom chránený druh, ktorý zastupuje u nás rod krupinka (Crupina). Je to teplomilná jednoročná bylina, ktorá obľubuje výslnné kamenisté stráne, krasové stepi a piesočnaté pahorky.
• Leuzea šuštivá (Leuzea rhapontica): Rastlina s veľmi dekoratívnym vzhľadom a jej dlhostopkaté úbory dosahujú v priemere až 10 cm. Kedysi sa u nás pestovala v záhradách ako ľudová liečivá rastlina pre reguláciu spánku.
• Lopúchy (Arctium): Sú dvojročné rastliny s veľkými listami a hrubými byľami. Rastú väčšinou v krovinách a na okrajoch ciest. Rozširujú sa zoochórne (zvieratami) zachytávaním pomocou háčikov. Majú obojpohlavné rúrkovité kvety, fialovej alebo bielej farby.
• Rod nevädza (Centaurea): Je najpočetnejším rodom podčeľade (695 druhov). Zo zástupcov bola kedysi v obilninách častá jednoročná burina nevädza poľná (Centaurea cyanus) s nápadne blankytne modrými kvetmi. Jediným liečivým druhom tohto rodu je benedikt lekársky (Centaurea benedicta).
• Nevädzovka nízka (Saussurea pygmaea): Vysokohorská trvalka s pomerne hrubou nerozkonárenou jednoúborovou stonkou, vysoká od 5 do 25 cm. Je to vzácny druh.
• Pichliač (Cirsium): Má v strednej Európe viac ako 15 zástupcov. Sú to dvojročné až trváce, väčšinou pichľavé rastliny s ostnato zubatými listami. Najznámejšími druhmi sú pichliač roľný (Cirsium arvense), pichliač potočný (Cirsium rivulare) a pichliač močiarny (Cirsium palustre).
• Požlt farbiarsky (Carthamus tinctorius): Pôvodný v Malej Ázii a u nás bol miestami pestovaný pre žlté farbivo kartamín a ako alternatívna olejnina. Druhým je kriticky ohrozený a zákonom chránený požlt vlnatý (Carthamus lanatus), ktorý vzhľadom pripomína žlto kvitnúci bodliak.
• Sinokvet mäkký (Jurinea mollis): Teplomilná trvalka s hrubým podzemkom a listami na rube bielo plstnatými.

Liečivý pestrec mariánsky (Silybum marianum)

Pestrec mariánsky je mohutný dekoratívny bodliak, ktorý bezpečne rozoznáte podľa ostnato-laločnatých listov s typicky bielym žilkovaním. Kvety majú jasne purpurovú farbu. Jeho domovom je oblasť Stredomoria. V našich zemepisných šírkach sa vo voľnej prírode takmer nevyskytuje, dopestovať si ho vo vlastnej záhrade však nie je problém. Pestrec je vcelku nenáročný na podmienky, najlepšie sa mu však darí na mieste s dostatkom slnka. Pestujeme ho ako letničku, alebo dvojročnú rastlinu, ktorá zakvitne až druhým rokom. Ako liečivá rastlina je známy už roky. Historické záznamy opisujú jeho účinky už v dobách starého Ríma. Kedysi sa k liečeniu používali listy a koreň, v súčasnosti sú to hlavne semená, plody a listy. Plody sa zbierajú krátko pred dozretím, listy pred úplným rozvinutím, keď sú ešte mladé a zelené.

Dominantné postavenie tejto rastliny medzi liečivými bylinami potvrdzujú mnohé štúdie. Vďaka silnému blahodarnému účinku na pečeň je doslova liek k nezaplateniu.

Účinky Pestreca mariánskeho na pečeň a zdravie

Pestrec mariánsky je jedným z najlepšie preverených prírodných liekov na choroby a regeneráciu pečene. Vďačí za to látke menom silymarín, pokladanej za najefektívnejšiu, čo sa týka obnovy pečeňového tkaniva. Táto látka je ešte silnejšia ako vitamíny C a E. Cirhóza (tvrdnutie) pečene je nočnou morou každého človeka, holdujúceho alkoholickým nápojom. Bez komplexu bioflavonoidov, vytvárajúcich látku silymarín, by bola liečba cirhózy takmer nemožná. Účinky silymarínu sú také výrazné, že sa úspešne používa dokonca aj na regeneráciu silne poškodenej pečene u drogovo závislých. Lieči sa ním tiež takzvaná tučná pečeň, následky infekčných zápalov (žltačka) a podobne.

Ďalšie účinky Pestreca mariánskeho:

• Podpora správnej funkcie pečene: Môže podporovať pečeň tým, že znižuje poškodenie spôsobené voľnými radikálmi a pomáha chrániť bunky pred toxínmi a nadmerným zjazvením.
• Regulácia hladiny cukru v krvi: Pravidelné užívanie silymarínu môže viesť k zníženiu hladiny glukózy v krvi nalačno aj hladiny HbA1c (dlhodobý ukazovateľ priemerného cukru v krvi).
• Možný vplyv na funkciu mozgu: Silymarín môže pomáhať znižovať oxidačný stres a patologickú akumuláciu bielkovín v mozgu, ktoré sú spojené s kognitívnymi poruchami.
• Antioxidačné účinky: Pomáha neutralizovať voľné radikály, ktoré môžu poškodzovať bunky a prispievať k oxidačnému stresu.
• Udržiavanie zdravej pokožky: Môže mať komedolytický účinok - čo znamená, že môže pomáhať rozkladať alebo predchádzať tvorbe koméd.
• Potenciál pomoci pri tvorbe materského mlieka: Môže podporovať laktáciu, pretože funguje ako galatogóg.

Dávkovanie a formy užívania Pestreca mariánskeho

Pretože je pestrec kategorizovaný ako výživový doplnok, nie ako liek, nepodlieha rovnakému dohľadu a kontrole kvality zo strany Úradu pre kontrolu potravín a liekov, ako štandardné lieky. Hoci v súčasnosti neexistuje žiadna štandardizovaná dávka pestreca mariánskeho, väčšina ľudí najčastejšie užíva dávky v rozmedzí 20 - 300 miligramov denne.

Na dosiahnutie najlepšieho účinku sa odporúča užívať pestrec mariánsky ako kúru, t. j. niekoľko týždňov, najlepšie opakovane (2 až 3× ročne). Počas tohto obdobia sa odporúča obmedziť konzumáciu alkoholu, mastných jedál a syntetických liekov. Silymarín je nerozpustný vo vode, takže najmenej účinný spôsob užívania pestreca mariánskeho je čaj. Drvené semená tiež nie sú vhodné, pretože majú veľmi krátku trvanlivosť.

Jedným z najlepších spôsobov správneho užívania pestreca mariánskeho je rozdrviť celé plody pestreca tesne pred konzumáciou. Niektoré zdroje však uvádzajú, že semená by pri drvení nemali byť v kontakte s kovovými predmetmi. Ak však hľadáte o niečo jednoduchší spôsob dodania pestreca mariánskeho do tela, zvoľte lipozomálnu technológiu. Tá využíva malé tukové vrecúška, nazývané lipozómy, ktoré zapuzdrujú účinnú látku a dodávajú ju presne tam, kde je v tele potrebná. Výsledkom je, že lipozomálne výživové doplnky môžu mať až 50× vyššiu absorpciu.

Pestrec mariánsky je na trhu dostupný v rôznych formách a možnostiach užívania:

• Výživové doplnky: Vo forme kapsúl, tabliet, oleja alebo kvapiek. Odporúčané dávkovanie závisí od konkrétneho produktu, ale všeobecne sa odporúča užívať 200 - 400 mg silymarínu denne, rozdelené do dvoch alebo troch dávok.
• Čaj: Vo forme čajových vrecúšok alebo sušených plodov, ktoré môžete použiť na prípravu čaju. Na prípravu čaju sa zvyčajne používa jedno vrecúško alebo čajová lyžička sušených plodov na šálku vriacej vody.
• Drvený plod: Niektorí ľudia si kupujú sušený Pestrec mariánsky v podobe drvených semien a pridávajú si ho do jedla alebo ho konzumujú priamo.

Kto by nemal užívať Pestrec mariánsky?

Užívanie pestreca mariánskeho počas tehotenstva sa vo všeobecnosti považuje za nevhodné. Uvádza sa, že pestrec mariánsky dokáže stimulovať tvorbu mlieka aj u dojčiacich žien, ale údajov, ktoré by to potvrdzovali, je málo. S užívaním pestreca mariánskeho nie sú spojené žiadne závažné riziká, okrem vzniku alergickej reakcie. Obzvlášť opatrní by ste mali byť, ak ste alergickí na artičoky a kivi alebo na niektoré kvety (chryzantémy, sedmokrásky).

Niektorým ľuďom sa odporúča, aby boli pri užívaní pestreca opatrní. Patria medzi ne:

• Deti: Bezpečnosť užívania pestreca u detí nebola dostatočne preskúmaná, preto by sa mal používať len pod dohľadom lekára.
• Tehotné a dojčiace ženy: Vzhľadom na nedostatok informácií by ste ho mali užívať iba po konzultácii s odborníkom.
• Osoby s alergiou na príbuzné rastliny: Ľudia alergickí na ambróziu, chryzantému, nechtík lekársky alebo sedmokrásku môžu pri pestreci mariánskom dostať alergickú reakciu.
• Ľudia užívajúci lieky: Pestrec mariánsky a lieky by sa nemali kombinovať.

Pestrec mariánsky môže mať aj vedľajšie účinky v podobe nevoľnosti, hnačky a nadúvania, najmä ak sa nedodrží odporúčané dávkovanie. Podobná situácia platí aj pre zaradenie pestreca mariánskeho pri vysokom krvnom tlaku. Jeho užívanie sa zvyčajne neodporúča bez dôkladnej konzultácie s lekárom. Medzi hlásenými vedľajšími účinkami pestreca sa objavili: bolesti hlavy, nevoľnosť a žalúdočné ťažkosti, plynatosť a nadúvanie, svrbenie.

Pestovanie pestreca mariánskeho na Slovensku

Pestrec mariánsky (Silybum marianum (L.) Gaertn.) patrí k najpestovanejším „staronovým“ plodinám v SR. Je to statná nepríjemne pichľavá, bodliakom podobná a často splanievajúca rastlina, s mramorovanými listami z početnej čeľade astrovitých. Už od čias antiky poskytuje niekoľko vysokoúčinných fytofarmaceutík, zaužívaných najmä na ochranu a podporu regenerácie pečene. Ide o mliečiacu liečivú rastlinu, z listov (droga Cardui mariae herba) a semien (droga Silybi mariani fructus, pričom hlavná zložka flavonoidný komplex silymarín je koncentrovaná v nažkách).

Pôvodom sa pestrec spája s oblasťami okolo Stredozemného mora, z čoho sa vyvodzuje teplomilný charakter tejto plodiny a vcelku menšie nároky na vlahu. Na Slovensku sa pestrec pestuje od najjužnejších po najsevernejšie polohy, viac sa mu darí v teplejších oblastiach. Z hľadiska nárokov na pôdne podmienky nemá pestrec väčšie nároky, podobne ako ani na vlahu. Avšak na rozdiel od pôd bohatých na živiny a dobre hospodáriacich s vlahou, pestrec pestovaný na vysychavých ľahkých piesočnatých pôdach neprináša uspokojivé výsledky.

Z hľadiska zaradenia v osevnom postupe je pestrec možné pestovať takmer po každej predplodine, po sebe sa zaraďuje až s odstupom troch rokov. Pestrec patrí tiež k plodinám zaburiňujúcim následné osevy, vzhľadom na prítomnú dormanciu semien ostávajú tieto v pôde životaschopné po dobu niekoľkých rokov. Pestrec je síce dvojročnou rastlinou, avšak v našich podmienkach už neprezimuje, vymŕza a pestuje sa preto ako jednoročná jarina. Tomu zodpovedá aj príprava pôdy, v ideálnom prípade pozostávajúca z klasickej jesennej orby s hrubým urovnaním brázd a následne jarnej predsejbovej prípravy osivového lôžka.

Pri výžive pestreca sa bežne uplatňujú polovičné dávky fosforu (40 - 60 kg/ha) v porovnaní s draslíkom (80 - 100 kg/ha). Podľa lokality a ročníka sa pestrec vysieva od tretej dekády marca až po koniec apríla, a to až po jarných mrazoch. Počas klíčenia a vzchádzania je náročný na primeranú teplotu a vlhkosť pôdy. Podobne ako sója, klíčiť začína až pri 8 - 10 °C, optimálne teploty pre klíčenie sú vyššie a dosahujú 20 - 25 °C. Podľa podmienok porast vzchádza až o tri týždne, tento dlhý čas je možné znížiť ošetrením osiva pred sejbou.

Podľa pôdnych podmienok sa pestrec vysieva do hĺbky 2 - 3 cm, hlbšie iba výnimočne. Organizácia porastu pestreca je v praxi veľmi odlišná, pestuje sa pri rôznej intenzite, čo pri medziriadkovej vzdialenosti znamená nie celkom odôvodnený rozptyl od 0,12 až po 0,60 m a tiež veľmi odlišnú vzdialenosť rastlín v riadku. Vzhľadom k mohutnosti rastliny je za ideotyp porastu možné považovať medziriadkovú vzdialenosť 0,40 - 0,60 m a konečnú vzdialenosť jedincov v riadku 0,20 - 0,40 m. Pri HTS 24 - 26 g a výsevku 450 tisíc klíčivých semien je spotreba osiva 8 - 12 kg/ha. Pri pestovaní v medziriadkoch 0,40 - 0,60 m sa porast môže navyše kultivovať aj plečkovaním. Prvé plečkovanie pestreca sa vykonáva vo fáze štyroch pravých listov, neskôr sa plečkovanie opakuje podľa potreby. Po zapojení sa porast pestreca vyznačuje už dobrou konkurenčnou schopnosťou voči burinám.

Artičoka (Cynara)

Na prvý pohľad pripomína bodliak, no v skutočnosti ide o lahôdkovú zeleninu. Artičoka je málo pestovaný úžitkový druh, ktorý môže byť spestrením jedálneho lístka a zároveň aj netradičnou súčasťou zeleninovej hriadky. Pochádza síce z oblasti Stredomoria, no v teplejších lokalitách sa jej bude dariť aj u nás.

Artičoka zeleninová (Cynara scolymus) je v krajinách okolo Stredozemného mora považovaná za delikatesu. Okrem úžitkovej hodnoty je aj výraznou okrasnou rastlinou. Ak ju necháme rozkvitnúť, poteší nádhernými fialovomodrými súkvetiami, ktoré lákajú opeľovače, úbory už však nie sú vhodné na konzum. Rozkvitnuté fialovomodré úbory lákajú opeľovače.

Pestovanie a využitie artičoky

Artičoka je teplomilná rastlina, preto sa jej u nás najlepšie darí vo vinohradníckych oblastiach. Pestovať by sme ju mali na chránených stanovištiach, prípadne vo vyšších polohách v skleníkoch alebo vo fóliovníkoch. Na takýchto miestach dokáže spoľahlivo prezimovať a úrodu poskytuje aj v ďalších rokoch. Vyžaduje ľahšiu, hlbokú a dobre priepustnú pôdu, bohatú na živiny a vlahu. Neznáša však trvalo zamokrené ani ťažké pôdy. Vysádzame ju na miesta, kde sme v predchádzajúcej sezóne pestovali plodiny prvej trate. Na jednom mieste ju pestujeme približne 4 až 5 rokov. Nové rastliny si môžeme vypestovať zo semien alebo delením starších, rozrastenejších trsov na jar. Pri výseve používame čerstvé osivo, ktoré vysievame už počas zimy, ideálne vo februári alebo v marci. Pre bezproblémový vývoj mladých rastlín je dôležitý dostatok svetla a teplota približne 15 °C. Predpestované a otužené sadenice vysádzame s celistvým koreňovým balom do voľnej pôdy až od polovice mája. Osvedčený je výsadbový spon 100 × 150 cm. Vysádzame ju na slnečné a teplé stanovište, ktoré miluje aj väčšina zelenín a bylinky. Počítame s tým, že potrebuje dostatok priestoru, keďže sa rýchlo rozrastá do šírky.

Mladé rastliny pravidelne zavlažujeme a približne mesiac po výsadbe ich prihnojíme dusíkatým hnojivom. Z pestovateľských problémov sa môžu objaviť najmä vošky. Pri pestovaní vo voľnej pôde je dôležité myslieť aj na zazimovanie rastlín, inak by sme o ne mohli prísť. Najskôr odstrihneme stonky so zvyškami kvetov, listy zviažeme k sebe a k trsom prihrnieme okolitú zeminu. Ďalšou možnosťou je vykopanie celých rastlín a ich opatrné premiestnenie, aj s celistvým koreňovým balom, do chladnej pivnice. V chladnejších lokalitách, kde teploty v zime klesajú pod -10 °C, je istejšie pestovať artičoku v skleníku alebo vo fóliovníku.

Artičokové puky zberáme ešte pred rozkvitnutím, čo býva začiatkom leta, približne v júni. Signálom, že nastal správny čas zberu, sú tmavozelené pevné kvetné listene, ktoré musia zostať zatvorené. Ideálne by mali mať artičokové puky priemer 8 až 10 cm. Zberáme ich ostrým nožom alebo nožnicami, spolu so stonkou dlhou približne 10 cm. V kuchyni majú artičoky všestranné využitie - môžeme ich variť, zapekať, konzervovať alebo plniť.

Artičoka patrí aj medzi tradične využívané liečivé rastliny. Na sušenie sa využívajú najmä listy artičoky, ktoré sú základom čajov a extraktov. Z usušených listov sa pripravuje čaj alebo odvar, ktorých chuť je výrazne horká, preto sa často mieša s inými bylinami. Podľa dostupných zdrojov priaznivo pôsobí na činnosť pečene a žlčníka, podporuje trávenie a látkovú výmenu. Artičoka vyniká vysokým obsahom vitamínov, minerálnych látok a ďalších cenných prírodných zlúčenín. Zároveň patrí medzi ľahko stráviteľné potraviny, a preto je vhodná aj pri šetrnej a redukčnej strave. V kuchyni má široké a všestranné využitie, pričom uplatnenie nájde v teplej aj studenej kuchyni. Po uvarení, čo je 30 - 45 minút, sa využívajú ako samostatná príloha, základ do šalátov alebo ako súčasť cestovín, rizota, zeleninových jedál, pizze. V stredomorskej kuchyni sa artičoka často kombinuje s olivovým olejom, cesnakom, bylinkami a citrónom, ktoré podčiarknu jej jemne horkastú chuť. Menej známe, no rovnako využiteľné sú aj vybielené listové stopky, ktoré sa pripravujú podobne ako špargľa.

tags: #kvet #podobny #bodliaku

Populárne príspevky:

• Viac o dizajne levanduľových log
• Prehľad fialových kvetov u nás
• Biela ľalia: symbol čistoty a krásy
• starostlivosť o izbové rastliny v kvetináči
• Ako vybrať kyticu na pohreb, ktorá odzrkadľuje úctu k zosnulému seniorovi?