Staré dievky: Mýty, tradície a moderná realita
Mesiac máj bol a stále aj je považovaný za najkrajší z celého roka. Pestrofarebné kvety v rozkvete a príjemné jarné slnečné lúče jeho popularite ešte väčšmi hrajú do karát. I keď bol odjakživa pokladaný za čas lásky, ironicky vraj nebol vhodný na uzatváranie sobášov. To naopak neplatilo pri vrúcnych vyznaniach a prípadných pytačkách.
Nebol však opradený len láskyplnými čarami, ale aj zlomyseľnou mágiou. Hlavnými postavami v ľudových poverách boli zas a znova povestné strigy, ktoré ľuďom strpčovali život počas celého roka. V niektoré noci, viac než iné, naberali ich sily na intenzite. Ani prvá májová noc nebola výnimkou, dokonca ju niekedy nazývali aj nocou čarodejníc. Bosorky sa stretávali ako vždy na krížnych cestách. Ich nežiadané počarovanie vraj malo vplyv na nedostatok úrody, zničenie mladých vykvitnutých rastlín alebo aj štipľavý mráz. Ľudia sa svoje majetky proti zlým strigám snažili ochrániť pomocou mladých halúzok, ktoré zastrkávali do brázd na poli.
S východom prvomájového slnka sa však objavilo aj niekoľko príjemnejších povier. Pozitívnu silu mala napríklad ranná rosa, ktorá pomáhala pri bolestiach a dokázala vraj liečiť oči. Dobré vlastnosti sa pripisovali aj prvému májovému dažďu, ktorý mal dievkam zabezpečiť dlhé a pekné vlasy. Preto dievčatá na tomto daždi neraz dobrovoľne mokli a pri tom hovorili: „Dážď, dážď, májový dážď, budú mi od teba vlasy rásť.“
Povery spojené so zmenami počasia sa viažu takmer ku každému dňu v roku. Prvý máj sa však poväčšine niesol v radostnej, veselej až zaľúbenej atmosfére. Jeho význam sa spája najmä s mladými vydajasúcimi dievčinami, zamilovanými mládencami a vysokými ozdobenými stromami.
V zvykosloví je strom všeobecne často nazývaný májom. Toto pomenovanie nemá súvis len s obľúbeným jarným mesiacom, ale bol odvodený aj z jeho ďalšieho a oveľa staršieho názvu, háj alebo hájik. Zvyk stavania májov má svoje korene už v starodávnom antickom období. Staroveké národy dávali na prvého mája pred svoje domy stromčeky, ktoré mali slúžiť ako ochrana pred zlými duchmi a zákernými chorobami. Výskyt a ďalší vývoj je evidovaný aj v stredoveku, kde sa máje stavali pred príbytky vážených a zámožnejších osôb. Rokmi sa teda zvyk ďalej menil a formoval a nakoniec sa stal symbolom pravej lásky a spôsobom jej vyznania.
Prvý máj bol teda dňom, kedy dievča čakalo na svojho milého, častokrát na tajného ctiteľa, aby jej pred okno prišiel postaviť máj a vyjadriť jej tak svoju náklonnosť. Touto cestou chlapci vyznali svoju lásku a nepriamo dokonca požiadali o ruku dievčaťa. V 15. storočí bolo postavenie mája sľub lásky a vernosti, a teda čosi ako zásnuby. Na dôležitosti tento zvyk však storočiami strácal a bol skôr chápaný ako milá a zábavná tradícia, ktorou chlapec priznal svoje zaľúbenie alebo postavil máj len ako dar z dobrej vôle všetkým slobodným dievkam.
Chlapci sa na príchod posledného jarného mesiaca museli poriadne pripraviť. Máje mali totiž pod oknami dievčaťa stáť už zavčas rána. Okrem toho to všetko museli zvládnuť v tajnosti. Preto sa chlapci pustili do roboty už v posledný aprílový týždeň. Po stromy si zväčša išli do blízkeho lesa. Vyberali vždy statné stromy, ktorých výška zväčša dosahovala 10-15 metrov. Niektoré však boli až 30 metrov vysoké. Spodné konáre chlapci očistili a niekedy aj dozdobili ornamentami. Najzaujímavejší bol však zelený vrchol stromu, ktorý ozdobili rôznofarebnými mašľami a stužkami. Zo žartu naň prichytili aj fľašku páleného, najmä ak máj stál pri miestnej krčme. Na prichystaný strom museli ešte vykopať hlbokú jamu. To sa zväčša dialo v prvú májovú noc. Pri stavaní mohutných stromov bolo treba viac rúk a preto si chlapci zo solidarity navzájom pomáhali.
Krásne vysoké máje vyzdobili celú dedinu, pretože stáli pred takmer každým domom, kde bývala slobodná dievčina. Často sa stávalo, že vo dvore jednej nezadanej dievky stálo aj niekoľko májov naraz. Stretnutie všetkých jej nápadníkov potom skončilo buď veľkou bitkou alebo skvelou zábavou. Hnev sa však netýkal len žiarlivých chlapcov, ale aj starých dievok.
Okrem májov, ktoré mali byť symbolmi pravej lásky, sa stavali aj máje spoločné. Tie boli darované všetkým slobodným ženám a polahodili oku každému obyvateľovi. Ako bývalo zvykom, ani pri stavaní májov nemohla chýbať hlasná muzika, kopa dobrého jedla a pálenka. V niektorých obciach dokonca chlapci dostali po štamperlíku aj ako odmenu za postavenie máju svojej milej. Po krátkej a veselej návšteve potom väčšina chlapcov odišla a v dome zostal len ten, ktorý dotyčnej dievčine dvoril. Takto ešte väčšmi vyjadril svoje city a usiloval sa získať požehnanie od jej rodičov. Dievčatá chlapcov odmeňovali aj romantickejšie, a teda zastrčením pierka za ich klobúk.
Počas celého dňa chodili mladí muži po dedine a pri každom postavenom máji dievky vytancovali. Veselá atmosféra sa nakoniec zavŕšila v krčme na tanečnej zábave. Na znak ich vďaky, dievčatá často doniesli veľa chutného jedla a mládenci sa postarali o vyplatenie muzikantov. Na konci mesiaca prirodzene nasledovalo aj válanie postavených májov, ktoré tiež sprevádzala veselá hudba a spev.
Jedného času, a teda v niekoľkoročnom období socializmu, sa z dňa, ktorý bol venovaný láske stal aj sviatok práce. To znamenalo aj vznik nových aktivít a činností, ktoré sa ho potom týkali. Od skorého rána sa ľudia z miest aj obcí zhromažďovali na námestiach, kde sa konali veľké oslavy vtedajšieho režimu. Zúčastniť sa na nich museli takmer všetci, často aj nedobrovoľne. Nemohli chýbať napríklad zamestnanci z vtedajších podnikov alebo družstiev, študenti, ale aj rodiny s deťmi, ktoré boli zvedavé na veľký rozruch v centre mesta. Zhromažďovali sa okolo postavenej tribúny, na ktorej stála významná delegácia, pozostávajúca z členov komunistickej strany, účastníkov Slovenského národného povstania, či príslušníkov ruskej armády. Na oslávenie manifestáciu niektorí ľudia prichádzali naozaj vo veľkom, vo vyzdobených alegorických vozoch.
Aj napriek týmto zmenám sa ľudový zvyk stavania májov uchoval až dodnes a aj v súčasnosti sa praktizuje po celom Slovensku. Ako to ale býva, vo svojej pravej podstate sa vyskytoval skôr na dedine ako v meste. Pri mestskom životnom štýle sa totiž mnohé z ľudových zvyklostí výrazne pozmenili. Túto tradíciu si dnes pripomíname oveľa formálnejšie. O postavenie mája sa zväčša postará samospráva alebo občianske združenie. Ten sa potom počas celého mesiaca týči na námestí, pred kostolom alebo iným sociálnym či kultúrnym zariadením. Jeho stavanie sprevádzajú vždy aj menšie oslavy a zábavný program, ktorý zabezpečia folklórne skupiny alebo iné občianske spolky.
Pestovanie rastlín sa prispôsobuje rôznym trendom a obdobiam. Mnohé druhy nám evokujú časy, kedy boli obľúbené a prevládali v záhradách. Kvety zo záhrad našich starých mám sú opäť v kurze aj vďaka retro trendom. Tieto rastliny, hoci bežné, sú i dnes atraktívne. Ich charakteristickou črtou je to, že v nás vzbudzujú nostalgické spomienky, často na detstvo, letné prázdniny a časy strávené s babičkami. Medzi najobľúbenejšie patria klinčeky (Dianthus. sp.), ktorých sa pestovalo viac druhov, či už klinček záhradný, čínsky, turecký alebo omamne voňajúci klinček peristý. K omamnej aróme je vhodné spomenúť aj milované „kostolné“ ľalie (Lilium candidum). Miesto v záhrade mali vďaka svojej kráse, vôni aj liečivým účinkom snehovo bielych okvetných lupeňov. Okrem toho, že ich babičky pestovali na okrasu v záhonoch, často ich nosili do kostolov, kaplniek a na cintoríny. Návštevy týchto miest tiež silne ovplyvnilo naše detské vnímanie.
Podobne nostalgicky pôsobia aj iné rastliny. Vtedy sme nepoznali ich mená a neuvedomovali si ich kúzlo. Ak sa s nimi stretneme dnes ako dospelí, pripomenú nám prázdniny, leto, vodu. Priveľké dospelácke bicykle, kamarátstva či detské lásky. Takým druhom rastliny je vysoký a bohato kvitnúci flox metlinatý (Phlox paniculata), ktorý kúzelne vonia najmä navečer. V záhonoch sa tradične pestovali aj astry (Aster), pre ich nenáročnosť a veľmi výrazné farby. Podobne aj cínie (Zinnia), ktoré ako rezané kvety vydržia veľmi dlho. V babičkinej záhrade sme sa mohli stretnúť aj s dáliami, inak georgíny, margarétkami, pivonkami, stračonôžkami či rôznymi zvončekmi. Nesmieme zabudnúť na topoľovku, zvanú aj „slezová ruža“, náprstníky, orlíčky, ale aj pupalky. K jednoročným sa radia portulaka veľkokvetá, letničkové begónie, zvané aj voskovky, petúnie či katarant, zvaný po starom ako „vinka“, podľa už neplatného označenia „Vinca rosea“. K „starosvetskému pestovaniu“ patrilo aj uchovávanie semien kvetín či odkopkov, ktoré si pestovateľky vymieňali medzi sebou. Týmto spôsobom sa zachovávali a šírili aj druhy rastlín, ktoré neboli bežne dostupné v obchodoch. Dodnes rastliny predstavujú jednu z najkrajších foriem pamiatok na blízkych. Kvet po babičke alebo rastlina, ktorú nám kedysi darovala kamarátka - ich hodnota je neoceniteľná a spája nás so spomienkami na nich.
„Si normálny? Teraz? Na to, aby som mala plnú práčku dva razy do týždňa, sa nepotrebujem vydať. Počas vysokej školy sa objavovala v spoločnosti budúceho lesníka zo Zvolena. Žartovala, že študuje, aby mohla robiť kvalifikovanú kuchárku a upratovačku v horárni. Nie je kvalifikovaná a ani v horárni. „Chlapi sú éterické bytosti. Našla som muža snov. Keď som sa zobudila, zmizol,“ rozosmeje sa na vlastnom vtipe. Najprv o „single“ živote nechcela rozprávať vôbec. „O čom mám hovoriť? „Stará dievka je blbosť. Kto je stará dievka? Slobodná matka, vdova, lesba, žena, ktorá si slobodne vybrala život bez manžela? O samote nerozmýšľa, nemá na to čas. Pracuje a popri tom si privyrába. A občas sa zabáva, keď jej vydaté známe rozprávajú, aké by to bolo, keby mala muža. Na život bez partnera sa dá zvyknúť. Ešte pred dvadsiatimi rokmi si hľadala partnera. Vlastne nehľadala, čakala, že sa nejaký objaví. Teraz už nehľadá ani nečaká. Ženské magazíny prichádzajú s rôznymi číslami, koľko ľudí žije single, ale dopátrať sa k metóde, ktorou napríklad k takmer tridsiatim percentám prišli, je nemožné. Štatistiky neexistujú. Niektoré štatistické údaje môžu naznačovať trendy. Muži aj ženy sa do manželstva ponáhľajú menej. Ženy sa v roku 1965 vydávali 21-ročné a muži približne 24-roční. Dnes čakajú s prvým sobášom, teda žijú single, o sedem rokov dlhšie. Klesajúci alebo stúpajúci počet sobášov nemusí presne zobrazovať trendy vývoja single, ale niečo naznačuje. V roku 2013 sa zosobášilo takmer 25 500 párov, čo je o vyše 500 menej ako v roku 2003. Vzhľadom na populačné rozdiely je presnejší prepočet na tisíc obyvateľov. V roku 2003 bol počet sobášov 4,8 promile a o desať rokov neskôr o desatinu nižší. V číslach to znamená, že v roku 2003 sa zosobášil z tisíc ľudí približne každý 208.
Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru G. B. Shaw tvrdil, že úlohou ženy je vydať sa čo najskôr a úlohou muža zostať slobodným tak dlho, ako to dokáže. Dokázal to 42 rokov a potom sa oženil. Byť starou dievkou bol nekonečný seriál o ponižovaní a dnes by sa možno skončil na súde. Slobodná žena po tridsiatke musela byť krivá, v lepšom prípade len škaredá, lenivá a chudobná. Psychológ Dušan Fabián hovorí, že pojmy stará dievka, mládenec sú archaické a hanlivé, aj keď sem-tam sa ešte objavia. „Označovali tak ľudí, ktorí žili bez partnera a nesobášili sa. V minulosti boli terčom nepríjemného vtipkovania. Fabián pripúšťa, že slobodní starší muži boli na tom lepšie ako ženy. „Muž starne kultúrne pomalšie. Stará dievka bola ponižujúcou definíciou, nie slobodne zvoleným alebo okolnosťami vynúteným spôsobom života. A starí mládenci? To boli muži, ktorí vedia, aké ťažké je nájsť v ustrici perlu, ako hovorí jedno z početných prísloví. So zavedením takzvanej staromládeneckej dane prišiel už taliansky fašista Benito Mussolini, ktorý chcel vytvoriť silnú a početnú krajinu. Oveľa neskôr sa ujala aj v povojnovom socialistickom Československu. Slobodné ženy a muži nad dvadsaťpäť rokov síce neplatili osobitnú daň, ale klasickú mali vyššiu. Staromládenecká daň je stále príťažlivá. Aj na Slovensku sa čoraz častejšie objavujú podobné výzvy. Daniel Rakyta (73) je niekdajší predseda Československého zväzu mládeže v Mostárni Brezno, založil v meste prvý klub mládeže. „Tu je hrúza starých mládencov a dievok. Spropagovali sme ples v novinách aj v rozhlase a prišlo okolo dvesto ľudí. Zorganizovali desať ročníkov a neskôr vraj prichádzali do Brezna ľudia aj z Čiech. Plesy mali scenár a každý heslo. Zábava na plese. Plagáty pozývali „skôr narodených a v láske opustených“, za 40 a neskôr 50 korún. Usporiadatelia vo svadobných kostýmoch kontrolovali pri dverách občianske preukazy. Vstup bol len od dvadsaťpäť rokov. „Mala to byť zábava, ale aj možnosť zoznámiť sa. Len čo ja viem, zosobášilo sa minimálne osem párov. Starých mládencov a dievok bolo a je na Horehroní stále dosť. „Starých dievok by aj bolo, ale dnes už nie je taký zápal,“ tvrdí. On sa oženil ešte počas plesovej sezóny. Miro vyrastal so siedmimi súrodencami v dedine pri Zvolene. Slobodný päťdesiatnik sedí v chate pri jazere, ktorú práve rekonštruuje. Práve sa vrátil na pár mesiacov z Talianska, kde väčšinu roka pracuje už minimálne desať rokov. „Prečo som sa neoženil?“ zopakoval otázku a hneď si na ňu odpovedal. „Asi nedôvera k ženám. Skončil strednú odbornú školu a našiel si priateľku. Potom odišiel na dva roky na vojnu. „Prvá láska. Hneď po vojne som sa chcel s ňou oženiť, mať deti, rodinu,“ spomína. Písali si, stretávali sa, pol roka pred skončením vojny bola za ním. Tri mesiace pred návratom Miro zistil, že už vtedy chodila s iným. Otehotnela a opustila ho. „Zranilo ma to. Niekoľko rokov po rozchode sa pustil do druhého vážneho vzťahu v Bratislave, kde pracoval. Po pár rokoch zistil, že je vydatá a má dieťa. „Chodila na týždňovky. Vyzeralo to nádejne, ale nezdalo sa mi, že každý víkend chodila domov. Oklamala ma. Ďalší neúspech prišiel o vyše desať rokov. Miro tentoraz pripísal vinu sebe. Plánoval, že si pôjde zarobiť do zahraničia. Dala mu na výber. Buď vzťah, alebo cudzina. „Chlap má mať ženu. Sú chvíle, keď mi veľmi chýba. Aj navariť, poriadiť, majetok niekomu zanechať… Ale stále myslím na predošlé sklamania. Miro už na vlastné deti nemyslí. Počíta, koľko by mal rokov, kým by vyrástli. Vyšlo mu takmer sedemdesiat. „Ale majetok by som prepísal na dieťa,“ ozvali sa v ňom predošlé sklamania. Nechýba mu nič. Má byt, chatu a zabezpečený je do konca života. Našiel si Talianku, ako hovorí, tiež starú dievku, s ktorou by vedel žiť. Ale nie v Taliansku. „Život v páre nie je povinný,“ hovorí skúsený psychológ Dušan Fabián. Sú ľudia, ktorí sú zosobášení, ďalší žijú v páre bez „papiera“ alebo existujú single z rôznych dôvodov. Bridget z filmu Denník Bridget Jonesovej je prototypom modernej nezávislej sympatickej nešťastne šťastnej single tridsiatničky, ktorú autori nemuseli vymyslieť. Životný projekt Bridget Jonesovej je známy a určite aj sympatický mnohým slobodným, ale aj vydatým ženám. Skutočný život však býva zložitejší a viac sa mu blíži dokumentárny film Nesvadbovo. „Ľudia nemajú žiadnych partnerov z rozličných dôvodov. Single život nie je problém dovtedy, kým nie je problém. Tisícky ľudí sú úspešní a šťastní bezpochyby aj bez párovania, sú spokojní tak, ako sú a nevedia si predstaviť život v manželstve. Metóda nadväzovania vzťahov pokusom a omylom nie je podľa Dušana Fabiána tou najšťastnejšou. „Metóda pokusu a omylu nemusí byť správna. Človek si nesie so sebou schému, ktorá mu prináša neúspechy. Psychológ tvrdí, že za časťou single osudov sa dajú vystopovať v anamnéze aj fenomény, ktoré sa v ostatnej populácii vyskytujú menej. Bývajú to traumatizujúce udalosti, tragické straty partnerov, starostlivosť o ťažko chorých členov rodiny a následné bloky, ktoré človek nevie prekonať, ale vyššia pravdepodobnosť single je aj u jedináčikov a detí, ktoré vyrastali v neúplných alebo patologických rodinách. „Bývajú to ženy, ktoré si prilepia na seba syna a neumožnia mu slobodne sa rozvíjať. Je život v páre lepší ako single? Dušan Fabián si spomenul na staré francúzske príslovie: „Manželstvo sa podobá stredovekej pevnosti. Psychológ hovorí, že výhodou pre single ľudí môže byť prehľadná ekonomika, určitý pocit slobody a nezávislosti, pre niektorých aj možnosť vyhľadávať erotické dobrodružstvá. Za nevýhodu považuje osamelosť, konfrontáciu s párovo orientovanou spoločnosťou a častejší výskyt ľahkých depresií. Fabián však pripomína, že je množstvo introvertov, ktorí vyhľadávajú samotu, navyše pocit osamelosti môže mať extrovert aj v spoločnosti. Otvára trend singl života otázku, načo je nám manželstvo? „Manželstvo je predovšetkým inštitúcia na ochranu detí a spoločného majetku. Lásku nechráni. Napriek tomu je prirodzenejšie žiť v páre ako single. Ľuďom, ktorí sú single nedobrovoľne, navrhuje skupinovú terapiu. Jej úspešnosť je prekvapujúco vysoká.
„Starý mládenec je niečo ako stará dievka. Každý má svoj dôvod prečo to tak má. Nevydatý žena bola stará dievka, neoženil muž starý mládenec. Lebo dievkou, či mladencom sa chápalo označenie istého životného obdobia (cca do 25 u muža a 18 u dievky). Bolo to označenie pre slobodných. Potom sa čakalo, že najneskôr do toho veku urobia ďalší posun v živote, a to sobáš a založenie rodiny. Má 54 rokov. Je to s ním ťažké. Ožení sa? Ja už iba "dúfam", že nie. Žiaľ. Ja by som bola veľmi rada, keby má rodinu ženu atď...ale za 8 rokov ako ho poznám nikoho nemal. A zrejme ani dlho predtým. Má 48. Ďalej sesternica, má 43, chce byť sama, nechce deti a takto jej to vyhovuje. A viacero kamarátok. Žiaľ, nenašli toho správneho, bezdetné, slobodné, ale priateľov niektoré z nich majú. Ja, stará dievka do 38, v 39 som sa vydávala. To asi nik nečakal 🤣🤣🤣, moja sestra slobodná, má dve deti. Ráta sa tiež k starým dievkam? Takže milá autorka, nie je to len o chlapoch, ja poznám skôr viacej žien čo sú sami, všetko po-medzi 35-50. A nepripadalo mi, že by sme boli obaja nejako postihnutí tým, že sme už v dvadsiatke nevhupli do partnerstiev a manžestiev. Každý to má tak ako mu vyhovuje. Veľa dovodov, ale vacsinou je tam nieco rigidne v spravani a to im prekaza najst nieco, co by naozaj chceli. Mam okolo vela ludi, aj zien (nechcem povedat stare dievky) a vacsinou cim dlhsie su single, tym menej odmietaju polavit zo svojich poziadaviek. A buduju v hlave ideal, ktory sa neda ani najst. Ale tak hlavne sme sa stretli. Starý mládenec pre to, lebo slobodným chlapcom sa hovorilo mládenci a keďže je slobodný a u starý, tak je starý mládenec. Máme to aj v rodine, má auto, motorku, po štyridsiatke sa konečne osamostatnil od rodičov - kúpil si byt, ale od začiatku tam má problémy so susedmi. Ja švagra poznám o niečo kratšie ako môjho manžela. Čiže cca 20 rokov. Švagor bol za tú dobu vždy sám. Bývajúci doma v bývalej "detskej izbe". Vždy to bol frfľoš, negatívne naladený človek + agresívny. Preto si myslím, že je lepšie, že je sám. Možno, keby kedysi dotiahol do konca svoj útek z domu (mal 17), mohol byť iný. Vrátil sa domov, lebo ho mama uprosila. A on ju napokon nenávidel. Na sklonku jej života jej ubližoval. Verbálne denne. Toto je pre mňa "typický starý chlap". Ako sa im žije, keďže sa v podstate s tým zmierili, rezignovali a prestali si niekoho hľadať? Ako sa cítia, dokážu to niečim iným vykompenzovať, že na to v podstate “zlyhanie/nenaplnenie v živote” nemyslia, respektíve myslia menej? Či kvôli tomu u nich postupom času pribudli aj nejaké psychické problémy, alebo skôr naopak kľud a pokoj? Ako to všeobecne zvládajú? Fakt má to zaujíma. Hlavne preto, lebo sa medzi tu skupinu môžem kľudne zaradiť aj ja a už tiež som len krok od toho, aby som sa na to vykašľal a začal žiť staromladenecky život už natrvalo. Mne je už cez 40, 3 roky som sám, ženám sa zo mna už dávno nepodlamuju kolena, tak vyhliadky, že stretnem nejakú vhodnú zenu, su viacmenej v mojom prípade mizive. Tak by som rad inšpiroval kľudne aj od iných s podobným osudom, že ako sa dá s tým vysporiadať. Niečo z toho už vykonávam, hlavne, čo sa týka hudby. Z nej niečo po mne zostane 😊 A čo sa týka pomáhania ľuďom, tak v tomto sa musím ešte zlepšiť, určite by tomu pomohla aj nejaká forma dobrovoľníctva. Ja rád nezištne pomáham ľuďom, tak budem musieť sa v tom ešte viac posunúť ďalej. Náboženstvo nie, aj keď rešpektujem veriacich, sám som neveriaci a s veľkou pravdepodobnosťou to ani nebudem meniť. Som veľmi racionálny typ človeka, ktorého zaujímajú hlavne fakty. Áno, je nás veľa na tejto planéte, dokonca možno az priveľa. Hovorí sa, že na každého niekde čaká jeho polovica, čo je veľmi idealistické a pekne, ale realita nakoniec môže byť úplne iná. Rád by som bol viac pozitívne mysliaci, ale asi je to tým, že nad mnohými vecami dosť premýšľam a analyzujem. Lenže to nedokážem v sebe vypnúť. Sam o sebe musím povedať, že žijem veľmi usporiadaný život bez zbytočných up&down-ov. Svoj život mám pod kontrolou, som spokojný s tým ako to je, ale jedine v čom sa mi nedarí, tak to je ta vzťahová časť. Budem vychádzať z toho, čo mám odpozorované v mojho okolia. V mojom okolí by som nikdy neočakával, že bude toľko slobodných ľudí po 40ke bez záväzkov a deti. Napríklad môj najlepší kamarát mi už pred nejakým časom povedal, že po všetkých týchto neúspechoch vo vzťahoch, už nechce ďalej skúšať a preto je už celkom dlho sám. Je úspešný, má už tiež po 40ke, ale posledné vzťahy a ženy mu tak rozdrvili sebavedomie, že už to radšej vzdal. Ďalší kamarát je tiež šikovný človek, ale ten je dosť taký samotár, tak už to dávno prestal riešiť. To by som vedel o mnohých ďalších príkladoch. Čo dodať, sme ako chlapi dosť zoslabli. Určite by väčšina žien povedala, že prečo sa tak skoro vzdávame, že to nie chlapské atď. Áno, priznávam, nie je to atraktívne, berie nám body, ale u každého takéhoto chlapa je svoj dôvod/dôvody, prečo sa tak rozhodol. To sú mamickari a o takých nikdy nebude záujem zo strany žien. Lenže čo s takými, čo žijú sami, sú slušne zabezpečení, ale nejak sa im nedarí nájsť svoju polovičku? Ja poznám hlavne takých a som prekvapený, že prečo práve im sa nedarí. Asi sú za tým iné veci. Tak tvoj manžel mal šťastie, že sa tomu vyhol. Ja som si tiež roky dozadu hovoril, že do 40 sa určite ožením a budem mať deti, ale nejak to nevyšlo. Život si to zariadil ináč. Dám zaujímavé príklady, čo sa týka veku. Pred pár mesiacmi som sa zoznámil s veľmi zaujímavou a sympatickou babou (32 ročná). Interakcia s ňou išla ako po masle, až som bol z toho milo prekvapený 😊 Všetko sa to v okamihu zmenilo, keď sa má opýtala na vek a tým, že sa absolútne nebojím povedať môj skutočný vek, tak som jej to narovinu povedal. A v momente ako by to utalo všetku tú predchádzajúcu konverzáciu. Už sa správala ináč a nakoniec už som pre ňu nebol taký zaujímavý. Nevyčítam jej to, ona si hľadá zjavne niekoho mladšieho a kto vie, či tam nebolo aj niečo iné. To sa už nedozviem. Jedna moja kolegyňa (31 ročná) sa o mne narovinu vyjadrila, že som už starý. A do tretice aj ďalšia sa so mnou prestala baviť, keď sa dozvedela, že koľko mám rokov. Lebo ja mám pocit, že chlapi kvôli egu uháňajú mladé, ale aj ja napríklad nechcem muža staršieho o 10 rokov, ja budem v plnej sile a on nebude vládať. Rovnako je tam skoro generačný rozdiel doba sa rýchlo mení a posúva, napríklad deti narodené 1989 prežili iné detstvo a mali inú výchovu a život ako deti narodené v roku 2000. Rovnako napríklad dieťa 1978 ročník prežilo úplne iné detstvo a má iné myslenie ako dieťa ročník 1988. Pre - určite podobnosť v rámci rovnakej generácie, názorov atď. Proti - to, že je tam riziko, čo sa týka otehotnenia a všetkého s tým spojeného. Okrem toho mnohé staršie ženy sú ako neriadene strely a chcú vzťah posúvať veľmi rýchlym tempom a to vie odradiť. Ale neodpisujem ich, donedávna som písal a aj sa osobne stretol s jednou, ktorá bola o rok mladšia. Bolo to veľmi príjemné rande. Ale nejak sa už potom nechcela stretávať, vyhýbala sa tomu a tak to išlo do stratena. Zjavne som ju nezaujal, tak to nakoniec nechala tak. Aj moja posledná ex bola o rok mladšia, ja som chcel mať s ňou deti, ale ona paradoxne sa tomu bránila, tak sa to tiež potom skončilo. A to sme boli spolu skoro 4 roky. Ja mám brutálne šťastie na takéto rôzne ženy 😃 Milí priatelia, Slovensko a hlavne milovníci divadla, rozhlasových hier, filmu a televíznych inscenácií opäť smútia. Smútia hlavne fanúšikovia slovenskej herečky Zdeny Gruberovej. V stredu 18. januára 2017 poobede táto Pani herečka vo veku 83 rokov navždy odišla. Zomrela v bratislavskej nemocnici na následky zlomeniny a zápalu pľúc. Preto mi dovoľte, uctiť si jej pamiatku napísaním tohto článku. Zdena Gruberová sa narodila 24.11. 1933 v Šenkviciach. Bola slovenská filmová, televízna, divadelná i rozhlasová herečka. Narodila sa do početnej rodiny, otec jej umrel veľmi skoro a od matky, podľa vlastných slov, dostala prísnu výchovu. Od mlada mala rada poéziu, ale nerada recitovala a nerada sa predvádzala, študovala na obchodnej akadémií. Ako sa vyjadrila v medailóne slovenskej televízie, na obchodnú akadémiu šla z tradície. V mladosti netušila, že si ju získa Tália, rozhodla sa študovať na obchodnej akadémii. So školou však boli na Hamletovi a Jozef Budský, v hlavnej úlohe, vyžaroval energiu, ktorej neodolala. Vtedy si ani nepomyslela, že by raz na javisku SND mohla v Hamletovi hrať Oféliu. Stalo sa tak v roku 1964 a po jej boku bol Karol Machata, azda jej najčastejší javiskový partner v budúcnosti. No, keď sa vraj prihlásila do tvorivých súťaží pre mládež, takmer vždy do školy priniesla prvú cenu. Na jednej z nich sa zoznámila s hercom Júliusom Pántikom, ktorý ju vraj „pritlačil“ k múru, aby ju presvedčil, žeby sa mala stať herečkou. O Gruberovej hereckom talente nepochybovala ani jej triedna učiteľka. Zavolala do školy Františka Dibarboru, aby sa na jej žiačku prišiel pozrieť. Podľa svojich slov neverila tomu, že by taký veľký herec, ktorý bol pojem a hviezda prišiel kvôli pätnásťročnej žabe. A prišiel, Gruberova pred ním zarecitovala a Dibarbora trval na tom, aby sa zúčastnila prijímacieho pohovoru na dramatický kurz pri Štátnom konzervatóriu. Z tristo uchádzačov vtedy vybrali tucet talentovaných mladých ľudí, medzi inými aj Gruberovú. Herec vie, keď hrá...tvrdila Gruberová, ktorú v kurze učil Pántik aj Dibarbora. Oslovoval ju vraj malá. Pred vysokoškolským diplomom však uprednostnila prax v divadle. S kariérou herečky začínala v Armádnom divadle (dnešné komorné divadlo) v Martine, v rokoch 1953 - 1954. Následne dostala angažmán v Slovenskom národnom divadle v rokoch 1954 - 1998. Počas tohto obdobia stvárnila na javisku prvej scény deväťdesiat divadelných postáv. Do činoherného súboru vstúpila ako 21-ročná a začala pri dievčensky roztopašných hrdinkách či naivkách. Postavu Júlie zo Shakespearovej klasiky Rómeo a Júlia mimoriadne obľubovala, a v nesmrteľnom príbehu zakázanej lásky sa objavila v roku 1957. O predstavení sa v dobovej kritike písalo, že Karol Machata a Zdena Gruberová sa premieňajú na milostný pár z minulého storočia, kde predovšetkým Zdena Gruberová strháva živou, bezprostrednou úlohou prebúdzajúceho sa slovenského dievčaťa. Členkou Činohry sa stala vo veľmi mladom veku, rýchlo si však získala dôveru režisérov. Meradlom jej umeleckého rastu bolo práve účinkovanie v Shakespearovských hrách - už ako 22- ročná si zahrala spomínanú Júliu, v roku 1975 sa vrátila v Shakespearovskej hre Kráľ Lear v úlohe Regan. V kultovej psychologickej dráme Električka zvaná túžba stvárnila Stellu, u ktorej nachádza zdanlivé útočisko sestra Blanche. Výrazná bola aj v postave Evy v poetickej dráme Tragédia človeka podľa predlohy Maďara Imreho Madácha. Ako skromne priznala, do divadla prišla v tej najväčšej divadelnej ére. Pri najväčších divadelných osobnostiach sa mala od koho učiť. V SND začínala s postavami mladých dievčat, ktoré podľa herečky, starli spolu s ňou. S postupom času tak dospievala k charakterovým rolám, k matkám a neskôr sa často objavovala v úlohách dedinčaniek. Gruberovej dobre sedeli aj komické polohy, humor zužitkovala v úlohách starých dievok a prostých ľudových žien, napríklad aj ako Karolína v slovenskej javiskovej klasike Geľo Sebechlebský. Okrem SND účinkovala napríklad aj na Malej scéne v predstavení Ľudomil s kolegom Dušanom Jamrichom. S Karolom Machatom - jej častým hereckým partnerom - ju spojili predstavenia Surovô drevo, tragédia Rómeo a Júlia či Hamlet, kde stvárnila Oféliu. Považovala ho nielen za vynikajúceho herca, ale aj partnera, ktorý nikdy nepokazil part toho druhého. Často sa objavovala aj po boku herca Štefana Kvietika a obľúbil si ju tiež režisér Pavol Haspra. S Kvietikom tvorili veršujúci pár, napríklad v jeho televíznej inscenácii Hernani podľa knižnej klasiky Victora Huga. Gruberovej hlasový register bol mimoriadne bohatý, jej kladné postavy mali často zasnívaný tón reči, pri záporných zas dokázala hlas rafinovane zastrieť. Vedela ním „evokovať vizuálne kontúry postavy“, čo ju podľa Encyklopédie dramatických umení Slovenska „predurčilo stvárňovať vnútorne zložité postavy“. Takými boli napríklad antická hrdinka Medea či Oľga z Čechovovej drámy Tri sestry. Účinkovala aj v hre Petra Karvaša Antigona a tí druhí a v hre Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho. Výrazne obohatila aj filmovú a televíznu tvorbu. V Drevenej dedine (1954) Andreja Lettricha si ako začínajúca herečka zahrala s legendami Andrejom Bagarom, Jozefom Kronerom aj Karolom Machatom. Lettrich ju neskôr obsadil aj do kriminálky Smrť prichádza v daždi, kde doplnila Ladislava Chudíka a Ivana Mistríka, a objavila sa aj v jeho Červenom víne. Jedným z najvýznamnejších filmov, v ktorých účinkovala, je však slovenská vojnová klasika Kapitán Dabač režiséra Paľa Bielika. Ako lekárnička Naďa tu v roku 1959 sekundovala Ladislavovi Chudíkovi a Elovi Romančíkovi. Intelektuálku Táňu - jednu z atentátnikov odsúdených na smrť - si zahrala v roku 1968 v televíznej adaptácii Balada o siedmich obesených podľa scenára Tibora Vichtu v réžii Martina Hollého. V psychologickej dráme s autobiografickými prvkami Po páde popredného amerického dramatika Arthura Millera, ktorú uviedlo SND ako prvé európske divadlo po premiére v USA, stvárnila postavu Maggie - alter ego Millerovej manželky Marilyn Monroe. Patrí ku generácií umelcov, ktorí tvorili tzv. Zlatý vek súboru Činohry SND. Stretnutie s touto krehkou noblesnou dámou, tragédkou, ktorá mala zmysel pre komediálne herectvo, umelkyňou s ušľachtilým srdcom, bolo vždy udalosťou - v divadle, na filmovom plátne, televíznej obrazovke, či pri počúvaní rozhlasu. V jednom z rozhovorov, pri príležitosti 80. narodenín, sa vyjadrila, že ako herečka považovala za veľkú česť hrať v SND s vynikajúcimi partnermi. S obecenstvom si vždy rozumela a dúfala, že ani režisérov nesklamala. Zahrala si naozaj množstvo krásnych postáv a dodala, že to fantastický pocit stáť na javisku, hrať dobrú rolu v dobrej inscenácii. Ako hovorila: „Vtedy nemyslíte na to, či máte peniaze, starosti... Možno sa to nedá celkom prirovnať k pocitu lekára, ktorý práve niekomu zachránil život, ale možno ja niekomu na tom javisku zasa vrátim dôveru v niečo, čomu už neverí. Je to prekrásne povolanie.“ Za svoje herecké umenie bola aj ocenená. V roku 1968 získala titul Zaslúžilá umelkyňa, v roku 1981 získala cenu Zlatý krokodíl v kategórii herečka za úlohu Heleny v hre Jubelové deti. V roku 1999 jej udelili Výročnú cenu LitFondu za celoživotné dielo v oblasti činohry. V roku 2002 získala cenu Festivalu rozhlasových rozprávok Zázračný oriešok v Piešťanoch, v roku 2008 cenu Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom v kategórii Kvet Tálie - celoživotné dielo. Na svoju bývalú kolegyňu a priateľku spomínajú aj osobnosti SND. No bude chýbať im a rodine, ale aj mnohým milovníkom divadla a jej hereckého umenia. Posledná rozlúčka bola v pondelok 30. januára 2017 v historickej budove SND.
