Základné orgány rastlín: Koreň, stonka, list a kvet – popis a funkcie

Najjednoduchším typom rastlinného tela je stielka (thallus), ktorá tvorí telo nižších rastlín. Je to telo, ktoré nevytvára špecializované orgány, hoci ich niekedy tvarovo napodobňuje. S prechodom rastlín z vodného prostredia na suchú zem nastávajú aj zmeny v stavbe ich tela, nakoľko suchozemské rastliny už nemohli prijímať vodu celým povrchom tela. Novovzniknuté orgány museli zabezpečiť príjem a rozvoz vody, mechanickú pevnosť a reprodukciu druhu. Rastlinné telo tak nazývame kormus.

Rastlinné orgány - koreň, stonka, list, kvet, plod

Koreň (radix)

Koreň je zvyčajne podzemný orgán, ktorý rastlinu v pôde upevňuje a čerpá z nej vodné roztoky anorganických látok. Koreň je tiež orgánom, do ktorého rastlina ukladá zásobné látky. Korene tvoria koreňovú sústavu. Hlavný koreň a bočné korene tvoria primárnu koreňovú sústavu. Ak hlavný koreň zastaví svoj rast a tvoria sa len vedľajšie korene, hovoríme o vedľajšej koreňovej sústave.

Stavba koreňa

Na priečnom priereze koreňa rozoznávame tri základné vrstvy:

Pokožka (rhizodermis): Je jednovrstvová, na rozdiel od nadzemných častí nemá kutikulu ani prieduchy a vytvára tenkostenné, dlhé a valcovité koreňové vlásky pokryté slizom na aktívny príjem živín. Ich životnosť je krátka a sú nahrádzané novými.
Prvotná kôra (cortex): Parenchymatická vrstva slúžiaca ako zásobáreň, ktorej najvnútornejšia vrstva (endodermis) s Casparyho pásikom prísne reguluje tok vody do stredu koreňa.
Stredný valec (stéla): Je ohraničený vrstvou buniek so zhrubnutými stenami, obsahuje radiálny cievny zväzok a povrchový druhotný meristém (pericykel) produkujúci bočné korene.

Rast koreňa do dĺžky sa odohráva v rastovom vrchole. Nad ním rozlišujeme tri zóny: meristematickú (intenzívne delenie), predlžovaciu a diferenciačnú. Meristematické pletivo vrcholu je chránené koreňovou čiapočkou (kalyptra). Jej vonkajšie bunky slizovatejú pre uľahčenie prenikania pôdou. Koreň málokedy funguje v prírode izolovane. Až 80 % druhov rastlín žije v symbióze s hubami (mykoríza), čím sa rapídne zväčšuje ich plocha na prijímanie vody.

Metamorfózy koreňa

Ak koreň okrem svojich základných funkcií začne vykonávať aj inú funkciu, hovoríme o premenách (metamorfózach):

Prísavky (haustóriá): Umožňujú parazitickým rastlinám vysávať živiny z cievnych zväzkov hostiteľskej rastliny (napr. kukučina poľná).
Vzdušné korene: Umožňujú prijímanie vzdušnej vlhkosti (napr. orchidey).
Dýchacie korene (pneumatofóry): U druhov žijúcich v močiaroch vyčnievajú nad povrch a umožňujú dýchanie.
Barlovité korene: Upevňujú rastlinu v sypkej alebo bahnitej pôde.
Zásobné korene: Rastliny ukladajú zásobné látky (napr. mrkva, repa).

Stonka (caulom)

Stonka je zvyčajne nadzemná časť rastliny, na ktorej vyrastajú listy a rozmnožovacie orgány. Spája orgány výživy, koreň a listy, často je zásobným orgánom. V rastovom vrchole sa nachádza meristematické pletivo a základy listov i bočných stoniek. Na rozdiel od koreňa, stonka nerastie len tesne za vrcholom. Člení sa na predlžovacie pásma označované ako články (internódiá) a úseky medzi nimi nazývané uzly (nódy). Práve z uzlov vyrastajú listy.

Stavba stonky

V primárnej vnútornej stavbe chráni povrch stonky pokožka (epidermis) s kutikulou. Pokožku tvoria krycie pletivá, je tvorená jednou vrstvou tesne k sebe priliehajúcich buniek, je prerušovaná štrbinami prieduchov. Na vonkajšej strane je pokrytá kutikulou. Pod ňou je prvotná kôra (cortex) a vnútro tvorí stredný valec (stéla) obsahujúci vodivé cievne zväzky. Obvod stredného valca tvorí pericykel. Oddeľuje škrobovú pošvu od cievnych zväzkov, ktoré tvoria vodivé pletivá. Môžu tvoriť všetky typy okrem radiálnych cievnych zväzkov.

Cievne zväzky sú usporiadané rozdielne u dvojklíčnolistových a nahosemenných rastlín (v pravidelnom kruhu - eustéla) a u jednoklíčnolistových rastlín (voľne roztrúsené po priereze stonky - ataktostéla).

Druhotné hrubnutie stonky

Druhotné hrubnutie stonky sa uskutočňuje len u nahosemenných a dvojklíčnolistových rastlín, pričom u jednoklíčnolistových je známe len u niektorých stromových druhov. Nastáva u rastlín s otvorenými cievnymi zväzkami činnosťou sekundárnych meristémov kambia a felogénu.

Kambium: Kambium sa neobmedzuje len na cievne zväzky, ale vzniká aj z parenchymatických buniek stržňových lúčov ležiacich na tom istom polomere ako zväzkové kambium a nazývame ho medzizväzkové (interfascikulárne) kambium. Jeho splynutím s fascikulárnym kambiom vzniká súvislý dutý valec druhotného delivého pletiva.
- Smerom dovnútra diferencuje bunky, z ktorých vzniká druhotné drevo (deuteroxylém).
- Smerom k obvodu diferencuje bunky druhotného lyka (deuterofloému). Na rozdiel od dreva sú lykové elementy omnoho užšie a ich hranice nie sú zreteľné.
Felogén: Pokožka a primárna kôra sa nestačí prispôsobovať zväčšujúcemu sa povrchu. Preto sa tu zakladá sekundárne delivé pletivo - felogén, ktoré smerom do stredu stonky oddeľuje bunky zelenej kôry (feloderm) a smerom k obvodu korkové pletivo. Tak vzniká druhotná kôra (periderm), ktorú v prípade drevnatej stonky tvoria bunky korku, felogénu a zelenej kôry. V korku, podobne ako v pokožkových bunkách existujú prieduchy. Sú to šošovicovité útvary lenticely, umožňujúce výmenu plynov.

Počas rastu stonky (kmeňa) sa na vedení roztokov postupne podieľajú len vonkajšie roky, t. j. ich cievne zväzky, zatiaľ čo vnútorné prírastky dreva (staršie) postupne prestávajú plniť svoju funkciu a odumierajú. Cievy tohto odumretého dreva sa upchávajú thylami - vakovitými výrastkami susedných buniek. V bunkových stenách a dutinách dreva sa ukladajú triesloviny, silice, živice a farbivá, ktoré drevo chránia pred rozkladom a dodávajú mu tmavé zafarbenie. Tieto odumreté tmavé časti dreva tvoria v kmeni tzv. jadro (duramen). Vonkajšie živé, svetlejšie bunky tvorí tzv. beľ.

Typy stoniek a ich rozkonárenie

Rozlišujeme niekoľko typov bylinných a drevných stoniek:

Bylinné stonky:

Byľ: Po celej dĺžke olistená stonka, ktorá sa často rozkonáruje (napr. púpava).
Stvol: Bezlistá stonka s prízemnou listovou ružicou, ktorá sa ďalej nerozkonáruje a na vrchole má kvet alebo súkvetie (napr. prvosienka).
Steblo: Dutá článkovaná stonka tráv, rozdelená kolienkami na články (napr. lipnicovité).
Pasteblo: Podobá sa na stvol, stonka bez uzlov so silne predĺženým posledným internódiom vyplneným stržňom, listy v prízemnej ružici (napr. sitina, ostrica).

Drevné stonky:

Stromy: Majú drevnatú nerozkonárenú stonku (kmeň), ktorá spája koreňový systém s korunou (napr. dub, buk).
Kry: Stonky sa rozkonárujú hneď od zeme a sú celé drevnaté (napr. lieska, baza).
Polokry: Zdrevnatená je len spodná časť stonky, vrchná časť je bylinná a každoročne na zimu odumiera (napr. levanduľa, malina).

Rozkonárenie stonky:

Strapcovité rozkonárovanie: Dcérske stonky neprerastajú materskú.
Vrcholíkovité rozkonárovanie: Dcérske stonky prerastajú materskú a sú dlhšie a hrubšie ako materské.
Vidlicovité rozkonárovanie: Stonka je rozkonárená do vidlíc.

Hospodársky význam stonky

Nadzemné aj podzemné časti stonky mnohých rastlín majú veľký hospodársky význam. Významnou potravou ľudí a zvierat sú nadzemné aj podzemné časti stonkové hľuzy, napr. zemiaky, reďkovka, kaleráb, špargľa a mladé výhonky bambusu. Najvýznamnejšia je však druhotne hrubnúca stonka drevín.

Z drevnej stonky sa získavajú rôzne produkty:

Korok: Získava sa zo sekundárnych krycích pletív, vyrába sa z neho linoleum, podlahy, izolačné dosky, zátky.
Šťavy: Niektoré listnaté dreviny obsahujú vysoké percento rozpustných cukrov, napr. šťavy získané z pučiacich briez v Rusku - brezová šťava, čaj a kanadský javorový cukor, ktorý sa získava navŕtaním kmeňa javora cukrového. Ako sladidlo manna sa používa výťažok z jaseňa mannového.
Živice: Získavajú sa podobným spôsobom ako navŕtanie živých stromov.
Aromatické látky, fenoly, triesloviny (bakteriocídny účinok), silice, silicové produkty: Využívajú sa v terapii, farmácii, kozmetickom priemysle a pod.

Čo sa stane, ak v meste vyrúbete všetky stromy? - Stefan Al

List (fylom)

List je orgán výživy, v ktorom prebieha fotosyntéza, odparovanie vody (transpirácia) a výmena plynov medzi rastlinou a prostredím.

Stavba listu

Typický list rastliny sa všeobecne skladá z troch základných častí:

Stopka: Zúžená časť, ktorá spája list so stonkou a umožňuje prenos vody a živín. Listy môžu byť aj bezstopkaté, vtedy sa na stonku pripája priamo čepeľ.
Báza: Často rozšírená časť, ktorou začína čepeľ.
Čepeľ: Plocha časť listu, kde prebieha fotosyntéza a výmena plynov.

Listy vyrastajú z uzlov (nódov) stonky. Na priečnom priereze listu rozoznávame vrchnú pokožku (epidermis) s kutikulou. Pod ňou je vrstva buniek s veľkým obsahom chloroplastov - palisádový parenchým. Nižšie je uložená vrstva hubovitého (špongiovitého) parenchýmu, ktorým prechádzajú cievne zväzky. Tieto dve vrstvy spolu tvoria mezofyl. Zdola list ohraničuje spodná pokožka. Cievne zväzky sa javia na povrchu listov ako žily, súborne žilnatina.

Priečny rez listom s vyznačenými vrstvami

Žilnatina a delenie listov

Rozoznávame tri typy žilnatiny:

Perovitá žilnatina: Od hlavnej žily vybiehajú bočné.
Dlaňovitá žilnatina: Žily sa lúčovite rozbiehajú od stopky.
Rovnobežná žilnatina: Charakteristická pre jednoklíčnolistové rastliny.

Jednoduché listy majú súvislú listovú čepeľ. Rozdeľujeme ich na:

Celistvé listy: Čepeľ je nedelená, na okraji hladká alebo len s drobnými výčnelkami a malými zárezmi.
Delené listy: Čepeľ je delená plytkými alebo hlbokými úkrojkami, ale musí súvisieť aspoň úzkym prúžkom pletiva pozdĺž hlavnej žily (perovité) alebo na báze čepele (dlaňovité).

Zložené listy majú listovú čepeľ úplne rozdelenú na samostatné lístky. Podľa obrysu sa delia na:

Dlaňovito zložené listy: Podľa počtu lístkov sú dlaňovito 3-, 5-, 7- až mnohopočetné.
Perovito zložené listy: Lístky tvoria protistojné jarmá. Ak je vrchol zakončený jedným lístkom, hovoríme o nepárnom perovito zloženom liste.

Fotosyntéza v listoch

List je hlavným miestom fotosyntézy, pri ktorej rastliny vytvárajú organické látky z anorganických. Organizmy podľa spôsobu, akým získavajú organické látky, rozdeľujeme na heterotrofné, autotrofné a mixotrofné (kombinovaná výživa).

Autotrofné organizmy: Dokážu si vo svojom tele vytvoriť organické látky z anorganických látok.
Heterotrofné organizmy: Sú odkázané na prísun organických látok z vonkajšieho prostredia.
Mixotrofné organizmy: Kombinujú oba spôsoby výživy.

Primárne procesy fotosyntézy vyžadujú prítomnosť svetla, preto bývajú označované ako fotochemická fáza. Ich podstatou je premena žiarivej energie na energiu chemických väzieb. Počas primárnych procesov prebieha fotofosforylácia a fotolýza vody. Sekundárne procesy nevyžadujú prítomnosť svetla a sú preto označované ako tmavá alebo termochemická fáza fotosyntézy. Počas týchto procesov dochádza k fixácii CO2 a vzniku sacharidov.

Faktory ovplyvňujúce fotosyntézu:

Vlnová dĺžka a intenzita svetla: Najvýhodnejšou zložkou svetla pre fotosyntézu je červené a modrofialové svetlo. Rastlina dokáže zo svetla, čo na ňu dopadne využiť asi 2%. Ostatné svetlo sa odráža, alebo prepúšťa.
Koncentrácia CO2: Z jedného gramu oxidu uhličitého sa vytvorí asi 0,5 g sušiny. V atmosfére je koncentrácia CO2 0,03%. Veľké zvýšenie, alebo zníženie koncentrácie spomaľuje až zastavuje fotosyntézu, menšie zmeny ju neovplyvňujú.
Teplota: Teplota ovplyvňuje fotosyntézu výrazne. Optimálna teplota sa u rôznych druhov rastlín pohybuje okolo 25° - 30°C. U väčšiny našich rastlín prebieha fotosyntéza v rozmedzí 0° - 40°C.
Voda.

Dýchanie rastlín

Dýchanie rastlín je aeróbny proces, a preto vyžaduje prítomnosť kyslíka. Ten sa do rastliny dostáva cez celý povrch tela. Pri dýchaní si rastlina rozkladom sacharidov, látok bohatých na energiu vytvorených pri fotosyntéze, zabezpečuje energiu na uskutočnenie životných procesov (syntéza organických látok, príjem živín, rast a iné). Pri dýchaní sa uvoľňuje ako metabolit CO2 a voda.

Kvet (flos)

Kvet je reprodukčným orgánom rastliny. Je tvorený z kvetných obalov a vlastných reprodukčných orgánov uložených na kvetnom lôžku. Z fylogenetického hľadiska je to vlastne súbor premenených (metamorfovaných) listov, usporiadaných na skrátenej stonke (brachyblaste).

Kvetné obaly a reprodukčné orgány

Kvetné obaly chránia reprodukčné orgány a lákajú opeľovače. Môžu byť rozlíšené na:

Kalich (calyx): Vonkajšia, väčšinou zelená časť tvorená z kališných listov (sepalum). Kališné lístky môžu zrastať do kališnej rúrky, lemu a hrdla. Podľa trvácnosti rozlišujeme kalich prchavý (opadáva počas rozkvitnutia, mak), opadavý (opadáva s korunnými lupienkami, žeružnica) a trváci (ostáva aj na plode, hluchavka).
Koruna (corolla): Vnútorná, pestrofarebná časť tvorená z korunných lupeňov (petalum). Špeciálnym typom je voľnolupenová koruna bôbovitých rastlín (tvorí striešku, dve krídla a zrastený člnok).

Ak nie sú kvetné obaly tvarovo ani farebne rozlíšené, nazývame ich okvetie (perigonium).

Reprodukčné orgány kvetu sú tyčinky a piestik:

Tyčinka (stamen): Je samčí rozmnožovací ústroj. Z fylogenetického hľadiska tyčinky predstavujú samčie výtrusové listy (mikrosporofyly). Tvorí ju nitka (filamentum) a peľnica (anthera). Peľnica obsahuje dva peľové vačky, z ktorých každý má dve peľové komôrky. Tu vznikajú redukčným delením peľové zrná. Súbor tyčiniek sa nazýva andréceum.
Piestik (pistillum): Je samičí rozmnožovací orgán. Vzniká zrastením jedného alebo viacerých plodolistov, ktoré predstavujú samičie výtrusové listy (makrosporofyly). Tvorí ho čnelka (stylus), lepkavá blizna (stigma) a spodný semenník (ovarium), v ktorom sú uložené vajíčka.

Ak kvet obsahuje oba typy reprodukčných orgánov, je obojpohlavný (čerešňa), ak obsahuje len tyčinky alebo len piestiky je jednopohlavný (kukurica). Jednopohlavné kvety delíme na jednodomé, kde na jednej rastline sú súčasne samčie aj samičie kvety (lieska, smrek), a na dvojdomé, kde samčie kvety sú na jednom a samičie na druhom jedincovi (vŕba, chmeľ).

Súkvetia

O súkvetí hovoríme vtedy, ak sa na jednej rastline vyskytuje súčasne celý súbor kvetov. Evolúcia a prispôsobovanie opeľovačom vytvorili obrovskú rozmanitosť v stavbe kvetov. Z morfologického hľadiska ich delíme podľa viacerých kritérií.

Strapcovité súkvetia:

Dcérske stonky neprevyšujú stonku materskú, kvety rozkvitajú zdola nahor (alebo od okrajov do stredu). Patria sem:

Strapec (racemus): Má pretiahnuté vreteno s kvetnými stopkami v pazuchách listeňov. Považuje sa za najzákladnejšiu formu súkvetia, z ktorej sú odvodené ostatné typy (agát).
Klas (spica): Vreteno je dlhé, kvetné stopky veľmi krátke alebo redukované (skorocel).
Jahňada (amentum): Súkvetie s chabým, previsnutým vretenom a sediacimi jednopohlavnými kvetmi (lieska, topoľ).
Klások (spicula):): Skrátený a redukovaný klas s malým počtom kvetov (lipnica).
Šúlok (spadix): Vreteno je zdužnatené, kvietky drobné a prítomný je zväčšený listeň - tulec (áron, diablik).
Chocholík (corymbus): Kvetné stopky sa predlžujú, kvety ležia približne v jednej rovine (bledavka).
Okolík (umbella): Kvety vyrastajú v jednej rovine na približne rovnako dlhých stopkách z vrcholu stonky (prvosienka).
Metlina (panicula): Rozkonárené súkvetie s úplne vyvinutým vretenom a konármi (vinič).
Hlávka (capitulum): Skrátené vreteno i stopky, kvety tvoria guľovitú hlavu chránenú zákrovom (ďatelina).
Úbor (anthodium): Kvetné lôžko je diskovito rozšírené. Stred tvoria rúrkovité kvety (terč), okraj súmerné jazykovité kvety (lúč).

Vrcholíkovité súkvetia:

Majú materskú stonku skrátenú a dcérske stonky ju prerastajú, kvety rozkvitajú zhora nadol (alebo zo stredu k okrajom). Ide o čisté modely vetvenia podľa počtu kvetonosných ramien.

Viacramenný vrcholík (pleiochasium): Má na hlavnej osi viac ako dve bočné ramená prerastajúce hlavnú os. Je prechodom medzi strapcovitými a vrcholíkovitými súkvetiami (mliečnik).
Dvojramenný vrcholík / vidlica (dichasium): Pod terminálnym kvetom hlavnej stonky sú vyvinuté presne ďalšie dva kvetonosné výhony (môžu byť striedavé aj protistojné).
Jednoramenný vrcholík (monochasium): Z oboch listeňov a páru protistojných konárov sa vyvíja vždy len jeden. Patria sem formy:
- Závinok (cincinnus): Vyvíja sa len jedno rameno striedavo vpravo a vľavo. Listene aj kvety stoja v jednom rade (borákovité, rajčiak).
- Skrutec (bostryx): Vyvíja sa len jedno rameno a to vždy na rovnakej strane (ľubovník, ľaliovka).
- Vejárik (rhipidium): Rameno sa vyvinie striedavo, pričom medzi nimi vždy zakrpatie celý pár listeňov aj s konármi. Listene aj kvety stoja v dvoch radoch (kosatcovité).
- Kosáčik (drepanium): Rameno sa vyvinie len z jednej strany, pričom nasledujúci pár zakrpatie celý.

Opelenie a oplodnenie

Cudzoopelivé rastliny opeľuje hmyz alebo vietor. Samoopelenie je nežiaduce, preto sú rastliny prispôsobené tak, aby sa mu čo najviac zabraňovalo. Niektorým rastlinám, napr. jabloniam, blizny a peľnice v tom istom kvete nedozrievajú naraz, takže sa môžu opeliť len peľom z iného kvetu. Iné rastliny, napr. prvosienka jarná majú na jednej rastline kvety s krátkymi tyčinkami a dlhými čnelkami a na inej rastline s dlhými tyčinkami a krátkymi čnelkami. Hmyz prenáša peľ z peľníc dlhých tyčiniek na blizny dlhých čneliek a naopak, teda vždy do kvetov iných jedincov.

Peľové zrnko zachytené na blizne - opelenie - začne klíčiť na peľové vrecúško, ktoré pletivom čnelky a semenníka prerastá do zárodočného mieška. Splynutím spermatozoidu alebo peľového zrnka s vajcovou bunkou - oplodnenie - vznikne embryo semena. Semená môžu vznikať aj z neoplodnenej vajcovej bunky - partenogeneticky - napr. pri jastrabníku a alchemilke, alebo z buniek zárodočného mieška.

Rozmnožovanie rastlín

Rastliny sa môžu rozmnožovať nepohlavne alebo pohlavne. Kým zo živočíchov sa vegetatívne rozmnožujú len vývojovo najnižšie druhy, z rastlín sa mnohými spôsobmi vegetatívne rozmnožujú aj vyššie rastliny. Preto pri vegetatívnom rozmnožovaní sa nová rastlina zhoduje dedičnými vlastnosťami s materskou rastlinou.

Formy vegetatívneho rozmnožovania:

Rozmnožovanie bunkovým delením: Typické pre sinice a jednobunkové riasy.
Fragmentácia stielky: Jej rozdelenie na niekoľko častí je typické pre niektoré mnohobunkové riasy.
Tvorba výtrusov: Výtrusy sú zvyčajne jednobunkové útvary špecializované na nepohlavné rozmnožovanie. Vznikajú vo výtrusniciach. Vo vhodných podmienkach klíčia a dávajú tak vznik novej rastline.
Niektoré vyššie rastliny tvoria špecializované útvary slúžiace k vegetatívnemu rozmnožovaniu.

Plod (fructus)

Plod vzniká po oplodnení z piestika. Jeho hlavnou funkciou je vyživovanie semien v čase ich dozrievania. Plody vzniknuté premenou piestika označujeme ako pravé plody. Ak plod vzniká aj z iných častí kvetu (napríklad kvetného lôžka), nazývame ho nepravý plod.

Oplodnením vajíčka vzniká semeno a zo stien semenníka, prípadne aj kvetnej čiašky, takzvané oplodie (pericarpium), ktoré má tri vrstvy:

Vonkajšie oplodie (exocarpium): Tvorí ho vonkajšia pokožka a subepidermálne vrstvy gynécea.
Stredné oplodie (mesocarpium): Rôzne hrubá vrstva rôznej konzistencie (suchá, dužinatá).
Vnútorné oplodie (endocarpium): Obsahuje vnútornú pokožku a subepidermálne pletivá vnútornej strany plodolistov, na ktorých bezprostredne vyrastajú semená.

Nahosemenné rastliny netvoria žiadne plody, keďže nemajú semenník, z ktorého steny by sa zmenili na oplodie. Výsledkom sú iba nahé semená, ktoré po dozretí zvyčajne voľne ležia na zdrevnatených šupinách. U niektorých druhov napr. borievka sa šupiny zdužinatia a vytvárajú dužinaté bobule.

Typy plodov:

Dužinaté plody: Vyznačujú sa tým, že ich oplodie je mäsité a šťavnaté.
Suché plody: Majú oplodie úplne suché. Podľa toho, či sa v čase zrelosti otvárajú a uvoľňujú semená, alebo zostanú zatvorené a odpadnú celé, ich ďalej delíme na pukavé a nepukavé.

Medzi suché pukavé plody, ktoré sa v dobe zrelosti otvárajú, zaraďujeme napríklad mechúrik - jednoplodolistový plod, puká jednou štrbinou.

Súbor plodov vzniknutých z jedného súkvetia označujeme ako súplodie (slnečnica, moruša, kukurica, chmeľ) a súbor plodov, ktoré vznikli z jedného kvetu, ktorý mal niekoľko piestikov, ako plodstvo (malina, černica, jahoda, šípka). Pokiaľ sa na stavbe plodu alebo plodstva podieľa okrem oplodia (vzniknutého zo semenníka) aj iná časť kvetu, napríklad zdužnatené kvetné lôžko alebo kvetná čiaška, hovoríme o tzv. nepravých plodoch.

tags: #kvet #stonka #koren #list