Mladí básnici a Slovenského národného povstania: Kvet z našej krvi

Osobitnú a osobitú povstaleckú kapitolu, pri ktorej by som sa chcel pristaviť, predstavujú mladí básnici, účastníci Slovenského národného povstania.

Študenti a mládež všeobecne sú zo svojej podstaty pokrokoví a naklonení novým myšlienkam. Niekedy však potrebujú čas na zorientovanie sa v nových situáciách.

Dňa 18. 10. 1944 sa v Banskej Bystrici v Kolkárni pri Hrone konal manifestačný Zjazd slovenských vysokoškolákov za účasti viac ako 500 študentov. V rezolúcii zjazdu, ktorú prečítal básnik Ctibor Štítnický, sa okrem iného hovorilo:

Klub slovenských vysokoškolákov v mene všetkých poslucháčov slovenských vysokých škôl bez rozdielov politických či náboženských a bez rozdielu študijného odboru, ktorí sa zišli z celého Slovenska, aby sa zapojili do oslobodzovacieho boja a práce, i v mene tých, ktorí ešte nemôžu prejaviť svoju vôľu a stať si do jeho radov, vyhlasuje spoločné ciele slovenského boja: za slobodný slovenský život, za novú Československú republiku, za jej ľudovodemokratické, sociálne spravodlivé zriadenie, za bratstvo všetkých slovanských národov, za verné a oddané priateľstvo so Sovietskym zväzom a za spoluprácu so všetkými spojencami. My nastupujúca slovenská inteligencia, ktorá v budúcnosti príde ako rozhodná činiteľka do verejného života, chceme tieto zásady uplatniť a zachovať, lebo len v nich vidíme možnosť šťastného rozvoja v budúcnosti.

Zjazd tiež odsúdil všetkých tých kolegov, ktorí zostali verní režimu a bratislavskej vláde a zapisujú sa na zotročené vysoké školy, dokumentujúc tým, že stavajú osobný záujem nad hrdinský boj slovenského ľudu.

Zápis na bratislavské vysoké školy sa konal 2. októbra 1944. Povstalecká tlač reagovala na oznámenie o zápise slovami: Slovenský akademik sa zapísal už 29. augusta, ba ešte skôr, do služieb slobodného slovenského národa, do slobodnej európskej kultúry, proti fašistom a ich pomáhačom a zamenil knihu a pero za pušku a guľomet. Slovenský akademik sa hrdo postavil bok po boku s robotníkom a roľníkom a jasne preukazuje, že náš boj je celonárodným odbojom za práva národa a spravodlivé sociálne usporiadanie (Hlas národa 28. septembra 1944).

Do Slovenského národného povstania sa so zbraňou v ruke zapojilo aj nemálo mladých básnikov, prozaikov a prekladateľov. Chopili sa zbrane, lebo museli. Museli aj napriek tomu, že v hĺbke duše cítili, že za svoj nezištný vklad do boja za slobodu a česť národa možno zaplatia tú najvyššiu cenu. Museli, lebo pochopili, že proti neľudskosti fašizmu málo zmôžu ich krehké slová. Účasť v povstaleckom zápase znamenala pre nich skutočný krst ohňom, ktorý z ich básnických prejavov rýchlo vytláčal abstraktne chápanú ľudskosť a nahrádzal ju pátosom kolektívneho boja za slobodu (Zdenko Kasáč, 1974).

Vznik povstaleckej lyriky podnecoval vo svojom zásadnom článku Mal by sa ozvať básnik, anonymne uverejnenom v Národných novinách 24. septembra 1944, spisovateľ a dramatik Július Barč-Ivan:

Históriu našich dní píšu politici a vojaci. Sú to však dni, ktorých veľkosť nemožno zachytiť len rečami, článkami a krvou. Mal by sa ozvať aj básnik. Nie len chladný rozum, nie len oduševnenie a víťazná sila. Mala by vstúpiť do našich dní aj poézia. Ozvať by sa mali slovenskí básnici, lebo nikdy nebolo chvíle, v ktorej by bol národ zápasil s takou brutálnou mocou otročiteľov a vrahov, nikdy nebol v takom nebezpečenstve, že vyzúri sa na ňom beštialita tyranov, ako dnes... Básnik by sa mal ozvať, básnik. Nie postava salónov, kaviarenská figúrka, blazeovaný podliak alebo zastrašený chudáčik, ktorý na prasknutie biča vypotí otrockú klapanciu, ale básnik, ktorého hlas je vznešený a čistý, hrdinský a unášajúci, ako sú naše dni a boj celého národa... Možno sa už aj ozval, ak je náš, musel sa ozvať. Musel sa ozvať, ak je básnik, nech je kdekoľvek na Slovensku a ak je Slovák. Musel vytrysknúť z jeho srdca spev, musel spievať. Ak veríme v slovenského básnika, musíme veriť, že zrodila sa pieseň o našom boji, o boji nášho vojska, o hrdinstve ruských, francúzskych a slovenských partizánov. Nie, nenapísal ju básnik v bratislavskej kaviarni. Niekde skrytý, so slzou v očiach ju písal, srdcom ju písal a je v nej všetko, o čom dnes treba spievať. Možno papier spáliť, ale pieseň svieti a hreje v srdci, žije a raz sa dozvieme, že v dňoch, v ktorých sme hľadali básnika a túžili po jeho speve, básnik bol s nami, s nami spieval a s nami veril, že zvíťazíme.

Barčove-Ivanove vizionárske slová sa bezo zvyšku naplnili. V revolučnej atmosfére Povstania prehovorili predovšetkým mladí básnici - aktívni účastníci odboja.

Viacerí autori z radov povstaleckých bojovníkov padli v otvorenom boji s nepriateľom alebo sa stali obeťami fašistického teroru (Viliam Kopečný, Ladislav Dzurányi-Orlov, Milan Mareček, Otto Frank, Marcel Herz, Boris Kocúr, Evžen Karvaš a i.). Iní zomreli na následky prežitých útrap či už počas Povstania (Samuel Máľach-Petrovský) alebo krátko po oslobodení (Anton Prídavok, Ján Brocko ).

Pri príležitosti 15. výročia Slovenského národného povstania vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ výber z tvorby troch povstaleckých básnikov Ján Brocko - Boris Kocúr - Marcel Herz: Kvet z našej krvi. Výber zostavil a štúdiu napísal Milan Kraus:

Kto listuje v tomto dokumente o pocitoch a myslení mladej generácie štyridsiatych rokov, nemôže si nevšimnúť takmer úplnú jednotu vo veciach základných: vnútorný svár so svetom, hľadanie a ťažké nachádzanie vidiny budúcnosti človeka, disharmónia sna a skutočnosti, vedomie úzkeho priestoru medzi životom a smrťou. Najmä to posledné. Brocko: "Zlomená ruža", "život ho iste zabije a on tak túži po kráse". Kocúr: "Povedzte, aby ma nečakali" a "nezabudnite zomrieť v jesenných dažďoch". Herz: "Smrti som spieval uvítanku", "odíď nebadane". Je to iba predtucha, odôvodnená časom? Len melanchólia narušenej, zo sna kruto prebudenej mladosti? Ak by sa jeden verš najmladšieho z trojice, Herzov, vzal doslova - "umrieť nemôže ten, ktorý nedozrel"- bolo by naporúdzi vysvetlenie najpohodlnejšie: áno, smrť bola blízko, za rohom, bolo sa treba na ňu pripraviť... Išlo však aj o iné. Najpádnejšie to vyslovuje Kocúr, talent veľkých možností. Život je rozbúrené more, človek moreplavcom (uňho ešte aj "tulák večný", nad ktorým kráka "havran smútku"). Preložené do prózy: človek, vrhnutý do priestoru, si má nájsť smer, má byť dobrodruhom ducha, má vzdorovať búrkam a má byť búrkou sám. Kocúr a jeho druhovia to vyslovili. Zaniknú a zabudne sa na nich v budúcich prívaloch básní a básnikov, ale zostane im aspoň toľko, že za seba i v mene svojich vojnových generácií dokázali dať najavo, akou inšpiračnou bázou, akou poetickou pevninou môže byť úzka medza zrodu a pádu, začiatku a konca, vzniku a zániku. Práve mladá nefalšovanosť bola príčinou, ktorá podnietila zamýšľanie sa nad obsahom onej dynamiky a intenzity života moderného človeka.

Dve vydania (z roku 1974 a 1979) výberu z básní povstaleckých básnikov (Ján Brocko, Otto Frank, Marcel Herz, Evžen Karvaš a Boris Kocúr a Milan Mareček) pod názvom Odpusťte, mamička vo vydavateľstve Mladé letá - určené teda (nielen, ale aj) mladým čitateľom - pripravil Ondrej Sliacky. Výber z básní uvádza krátkym predstavením mladých básnikov aj s oporou o reálne stretnutia s ich rodinami, blízkymi a známymi. Úvodné slová Milana Rúfusa trhajú dušu:

Toto je na vojnách a búrkach histórie strašné: pohlcujú tých najčistejších. Tí sú na rade prví. Nie umelci života, ale jeho milenci, milujúci ho neopätovanou láskou. V ťažkých chvíľach im ani na um nepríde prikrčiť sa, uhnúť, chrániť si kožu. Idú ako námesační za krásnou myšlienkou a obyčajne ich to trafí rovno do čela. Alebo rovno do srdca. Umierajú pri plnom vedomí, a ani vo chvíli smrti neľutujú seba samých. "Odpusťte, mamička," hovorí básnik v predčasnej smrti. Práve v tejto chvíli vidí všetko presne. Vie, že jeho smrť potrvá chvíľu. Ale tá, ktorú prosí o odpustenie, bude na jeho smrť umierať celý život. Autor tejto knižky mal možnosť presvedčiť sa - a presviedča o tom i nás - že to bolo presne tak. Strážte to v sebe, mladí priatelia. Pre pamiatku týchto mladých.

Mňa a moju sestru viažu k niektorým z nich - najmä cez našu mamu - zvláštne vzťahy. Z mladých povstaleckých básnikov sa zrejme v našom detskom vnímaní najskôr objavil Boris Kocúr. Mama ho neraz spomínala ako človeka, s ktorým si boli blízki - a ktorý sa tragicky počas Slovenského národného povstania vytratil z jej života, keď sa jeho stopa navždy stratila niekde pod Klenovským Veprom. Tak sme ho vnímali, mladého človeka, básnika, ktorý svoj život vložil do odboja, reálne, so zbraňou, ale aj perom, básňami, ktoré sú tu s nami.

Báseň Borisa Kocúra, ktorú mama opatrovala, a ktorú sme čítali napísanú na papieriku jeho rukou, pochádza z obdobia pred Povstaním. Vyšla v roku 1944 v jeho zbierke Chvenie pod rukami. Tak sa báseň v zbierke aj volá. Ako sa pamätám, rukopis, ktorý opatrovala mama, bol bez názvu.

Tu je:

• Nezabudnite zomrieť v jesenných dažďoch
• Načo vliecť túto starú bolesť únavou posledných dní
• Načo predlžovať neskončenú chvíľu v putá
• To potom prídu nové vetry a nové dažde
• A stará bolesť bolí viac
• Nezabudnite odísť v pravý čas
• V rozhodný okamih rozhodiť ruky v zlomenom geste
• Klesať podťatý vzlykom
• Nad vírením zmätených pohľadov
• Klesať
• Do vĺn kde nie je smútok a zabúdajú sa spomienky

Študenti a mládež všeobecne sú zo svojej podstaty pokrokoví a naklonení novým myšlienkam. Niekedy však potrebujú čas na zorientovanie sa v nových situáciách. Dnes má väčšina slovenských vysokých škôl viac poslucháčov ako bolo pred 81 rokmi všetkých študentov na Slovensku. Pred 81 rokmi šli vysokoškoláci do Povstania. Tí dnešní si často ani neuvedomujú, za akých obetí a v akom utrpení stáli ich predkovia v radoch odboja proti totalite a diktatúre. Dnešní študenti mali dôstojných predchodcov.

tags: #kvet #z #nasej #krvi #brocko

Populárne príspevky:

• Ako pestovať orchideu s tromi výhonkami
• problematika inváznych rastlín
• Kompletný sprievodca paradajkami
• Zelené skvosty pre záhradu
• Ako sa starať o orchidey