Ľuľok zemiakový: Všestranná plodina s bohatou históriou a dôležitosťou

Ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum L.), známy aj ako zemiak, je celosvetovo významná hľuznatá plodina z čeľade ľuľkovitých (Solanaceae). Na Slovensku, podobne ako v mnohých iných krajinách, patrí medzi hospodársky najvýznamnejšie plodiny a je neodmysliteľnou súčasťou jedálnička. Spolu s pšenicou, ryžou a kukuricou patria zemiaky medzi najdôležitejšie plodiny sveta. Za svoju obľubu vďačia nenáročnosti na prírodné podmienky a predovšetkým mimoriadne vysokým hektárovým výnosom. Ich široké uplatnenie v európskom poľnohospodárstve na začiatku 19. storočia ochránilo Európu od cyklických hladomorov a „epidémií“ skorbutu.

Pôvod a rozšírenie

Pôvodnou oblasťou výskytu zemiakov sú podhorské a horské oblasti Ánd v dnešnom Peru. Archeologické nálezy a moderné molekulárne metódy naznačujú, že zemiaky boli domestikované v tejto oblasti približne pred 4 až 5 tisíckami rokov. V horských podmienkach, kde sa nedarilo kukurici, bola domestikácia zemiakov podmienkou vzniku vyspelejšej civilizácie. Inkovia nazývali tieto odolné hľuzy „papa“, a toto pomenovanie zostalo zemiakom v latinskoamerickej španielčine dodnes. Horské oblasti Peru, Bolívie a Čile sú dnes centrom biodiverzity zemiakov s veľkým množstvom lokálnych odrôd a divokých príbuzných. Zemiaky boli pre ríšu Inkov podobným darom nebies, akým bola pre ríšu Aztékov kukurica. Konzumovali sa priamo alebo sa uchovávali v podobe sušeného prášku (chuno). Inkovia z nich tiež vyrábali alkoholický nápoj „chacha“ podobný pivu. Okrem toho sa zemiaky využívali aj na medicínske účely. Na ich dôležitosť v uvedenej kultúre poukazuje aj niekoľko zemiakových božstiev.

Keď ríšu Inkov v prvej polovici 16. storočia dobyli Španieli, putovali do Európy okrem mnohých ton zlata a striebra aj niektoré exotické rastliny, medzi nimi aj zemiaky. V roku 1565 dostal prvú väčšiu zásielku zemiakov z Cusca ako dar španielsky kráľ Filip II. Neskôr začali španielski námorníci používať zemiaky ako hlavnú potravinu, čo im nevdojak pomáhalo ako prevencia proti skorbutu. Nezávisle od španielskych dobyvateľov sa zemiaky v roku 1585 dostali do Anglicka na palube slávnej Golden Hind Francisa Drakea. V Británii a predovšetkým v Írsku, ktoré má podobné prírodné podmienky ako horské oblasti Peru, sa zemiaky začali bežne pestovať v druhej polovici 17. storočia. Anglickí a írski kolonisti ich potom zo sebou priviezli do Severnej Ameriky.

Zemiaky boli v kontinentálnej Európe spočiatku prijímané so značnou nedôverou a obavami. Ľudia ich považovali za pohanskú a nekresťanskú plodinu, za plodinu nečistú a ohrozujúcu zdravie. Prípadne sa používali iba ako okrasná exotická rastlina na dvoroch veľmožov a v kláštorných záhradách. Niektorí vtedajší lekári predpisovali zemiaky ako zaručený liek proti širokej škále ochorení od hnačiek po tuberkulózu. Dokonca sa odporúčali ako afrodiziakum. Tieto nepodložené tvrdenia a nedôvera voči zemiakom trvali takmer dve storočia. Až okolo roku 1740 rozpoznal význam zemiakov pruský kráľ Fridrich I. Veľký a nariadil ich pestovanie vo vtedajšom Prusku.

Na Slovensko sa zemiaky dostali ešte neskôr, pravdepodobne okolo roku 1754 - prvýkrát sa o nich však zmienil až mních Cyprián z Červeného Kláštora v Pojednaní o poľnohospodárstve na Spiši z roku 1768. Iná zmienka z roku 1786 hovorí o tom, že zemiaky na územie Spiša priniesli tamojší rodáci študujúci na univerzitách v západnej Európe. Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo Veľkej Lesnej. Odtiaľ potom vzišlo ľudové pomenovanie zemiakov - „švábka“, s ktorým sa aj v súčasnosti ešte môžeme stretnúť. K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Až nasledujúce poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie presadili pestovanie nových plodín - zemiakov, kukurice, tabaku, ďateliny. Rozmach pestovania zemiakov nastal však až na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska, kde chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda nepriali pestovaniu obilia, no zemiakom vyhovovali. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“. V rokoch 1842 - 1848 došlo k dočasnému útlmu produkcie zemiakov. Pravdepodobne prvým šľachtiteľom zemiakov na Slovensku bol rímskokatolícky kňaz Jozef Agnelli z Čár pri Senici. Začal s touto činnosťou už v roku 1872 a podarilo sa mu vyšľachtiť tri nové odrody. V roku 1946 bola v Malom Slavkove pri Kežmarku založená prvá šľachtiteľská stanica, ktorá sa o dva roky neskôr presunula do Veľkej Lomnice.

Systematika a názvoslovie

Ľuľok zemiakový má bohatú synonymiku a rôzne odborné aj hovorové názvy. Medzi odborné slovenské názvy patria: ľuľok zemiakový, zemiak, staršie ľuľok zemiak, zriedkavo zemiak hľuznatý, staršie zemiak obyčajný. U Reussa lilek bambulatý. Hľuza (resp. jedlo z hľuzy) sa volá zemiak. Hovorové názvy rastliny aj hľuzy (resp. jedla z hľuzy) sú krumpeľ alebo krumpľa. Ľudovo zriedkavo a zastarano sa pre hľuzu a rastlinu vyskytuje aj bohemizmus brambor. Podľa Bernoláka (okolo roku 1800) sa rastlina Solanum tuberosum volá krumpla a jej plody sa volajú krumpla, zemák, švábka, švábská repa, podzemné jablko či podzemské jablko. V rôznych regiónoch Slovenska sa pre zemiaky používajú odlišné názvy, ako napríklad bandura/bandurka (časť vých. Slovenska).

Botanicky sa rozlišujú rôzne poddruhy a variety, napríklad:

• Ľuľok zemiakový pravý (Solanum tuberosum subsp. tuberosum)
• Ľuľok zemiakový andský (Solanum tuberosum subsp. andigenum)

Botanická charakteristika

Ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum) patrí do čeľade ľuľkovité (Solanaceae). Zemiak rastie ako bylina s hranatou, bohato rozvetvenou stonkou, priamou alebo poliehavou, porastenou krátkymi chĺpkami. Dorastá do výšky 60 až 100 cm, výnimočne až 1,5 m. Nadzemné časti, teda listy, sú jedovaté a ich konzumácia môže spôsobiť smrť. Konzumujú sa len podzemné hľuzy tejto rastliny. Listy sú striedavé, mierne ochlpené, s drobnými žliazkami, stopkaté, pomerne veľké, 30 až 50 cm dlhé. Kvety sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové so sýto žltými až oranžovými peľnicami. Plody sú zelené alebo žltozelené bobule s priemerom 2 až 4 cm obsahujúce biele semená.

Okvetie modelu zemiaka je radiálne symetrické, vyznačené žltými linkami. Zemiak sa zvyčajne delí na dve stonky, z ktorých každá má niekoľko kvetov. 5 lupienkov, 5 kališných lístkov, 5 sád tyčiniek sú v okvetí poskladané v uhloch Fibonacciho postupnosti. Práškovo lakovaná farba predstavuje peľ, v prípadne znečistenia rúk sa ľahko umýva.

Ľuľok zemiakový je kultúrna rastlina s tetraploidným genómom (2n = 48). Zemiaky majú v každom lokuse 4 nezávislé gény. Zo všetkých kultúrnych plodín má zemiak najbohatšie genetické zdroje. Zemiak má dve centrá biodiverzity: tzv. andské centrum v okolí jazera Titicaca, kde rastú kultivary adaptované na podmienky krátkeho dňa, a čilské centrum v oblasti okolo 40° južnej geografickej šírky, s adaptáciou na dlhý deň. Z čilského centra pravdepodobne pochádzajú predchodcovia európskych kultúrnych odrôd. V týchto oblastiach sa vyskytujú mnohé lokálne kultúrne a polokultúrne odrody a tiež mnoho divokých príbuzných druhov s rôznym stupňom ploidie (až hexaploidné odrody). Mnohé z týchto divokých druhov sa dajú so zemiakom krížiť a tým je možné získavať požadované vlastnosti (skoré dozrievanie, odolnosť voči chorobám). Zemiaky na komerčné účely sa rozmnožujú vegetatívne z hľúz. Pravé semeno sa používa predovšetkým na šľachtiteľské účely. U mnohých kultúrnych odrôd však závažný problém pre šľachtenie predstavuje peľová sterilita.

Časti rastliny

• Vňať: Tvar a typ vňate ovplyvňuje architektúru porastu. Rozlišujeme stonkový typ a listový typ trsu.
• Stonka: Rôzne hrubá a dlhá, na priereze nepravidelne obdĺžnikovitá, trojuholníkovitá alebo okrúhla. Základná farba je zelená, často s pigmentáciou od hnedočervenej po tmavofialovú. Charakteristické sú krídelká na hranách stonky.
• List: Pozostáva z listovej čepele a stopky. Listová čepeľ je tvorená z listov umiestnených v pároch a konečného vrcholového lístku.
• Hľuzy: Podzemné stonkové hľuzy sú hospodársky najdôležitejšou časťou rastliny. Majú rôzny tvar (okrúhly, oválny, podlhovastý), farbu (biela, žltá, ružová, fialová) a veľkosť.

Odrody zemiakov

Odrody zemiakov sa delia podľa rôznych kritérií, napríklad podľa obdobia zberu: veľmi skoré, skoré, stredne skoré, stredne neskoré a neskoré. Existuje množstvo odrôd zemiakov, ktoré sa líšia tvarom hľúz, farbou šupky a dužiny, varným typom a odolnosťou voči chorobám. Tu je prehľad niektorých z nich:

• ADORA: Veľmi skorá odroda so superrýchlym rastom hľúz do konzumnej veľkosti. Vhodná na skorý zber už od konca mája. Varný typ B. Hľuzy sú veľké oválne, farba šupky žltá, farba dužiny svetložltá, po uvarení zemiak netmavne.
• ANUSCHKA: Veľmi skorá odroda, vysoko akostná šalátová odroda príťažlivého tvaru s vysokým podielom tržných hľúz. Má výbornú chuť, peknú žltú šupku s plytkými očkami. Varný typ AB.
• BELLAROSA: Veľmi skorá odroda s červenou šupkou a vysokou dormanciou (dlhodobé uskladnenie) s dobrou konzumnou hodnotou. Robustná odroda s prevažne vysokou úrodnosťou, s dobrou toleranciou k suchu a dobrou rezistenciou na sekundárny rast. Hľuzy s červenou šupkou so svetlo žltou dužinou, sú oválne s očkami umiestnenými hlbšie.
• COLETTE: Veľmi skorá konzumná odroda, ktorá vyniká pekným oválnym predĺženým tvarom, stabilným tvarom hľúz, hladkou šupkou, plytkými očkami a žltou farbou dužiny. Colette nemá sklon k černeniu dužiny, ku sfarbeniu surovej dužiny a ku chrastavitosti. Vďaka dlhému obdobiu vegetačného kľudu si zachováva vysokú konzumnú hodnotu až do neskorej jari. Varný typ AB.
• RIVIERA: Super skorá odroda varného typu AB, ktorú môžete zbierať už za 45 až 70 dní. Hľuzy sú veľké, oválne, so žltou šupkou a bledožltou dužinou.
• RED SCARLETT: Veľmi skorá odroda s vysokou úrodnosťou.
• SKAZKA: Stredne skorá odroda, dozrieva v období 75 - 85 dní. Hybrid typu a druhu, výška puzdra do 70 cm, stonky vzpriamené, nerozširujúce sa. Škrob 14-17%, tvar oválny, šupka je hladká, svetlo žltá, buničina je biela, hmotnosť 70 - 130 g, počet hľúz v kríkoch do 30 ks. Zemiaky sú odolné voči mechanickému poškodeniu, prenosné, skladované po dlhú dobu. Výťažok je 300 - 400 kg / ha.

Pestovanie zemiakov

Pestovanie zemiakov môže byť jednoduché, ak dodržíte niekoľko základných pravidiel. Zemiaky vyhovuje chladnejšie vlhké podnebie, aké prevláda na severe Európy a USA, v Rusku a prípadne aj vo vyšších polohách teplejších klimatických oblastí. Zemiaky však neznášajú mrazy, pri dlhotrvajúcich teplotách mierne pod bodom mrazu hľuzy zmrznú.

Príprava pôdy

Pôdu je potrebné pripraviť už na jeseň - porýľovať a zapracovať do nej organické hnojivo (maštaľný hnoj alebo kompost), nakoľko zemiaky sú veľmi náročné na živiny. Na jar sa záhon skypri a zapracuje sa hnojivo NPK v dávke 1 kg na 10 štvorcových metrov. Dobrá úroda sa získa na čiernej zemi, piesočnatej ílovitej pôde alebo hlinitej pôde. Priaznivé budú oblasti, v ktorých sa pestovali uhorky, kapusta, koreňová zelenina a tekvica. Je nežiaduce pestovať zemiaky po paprike, paradajkách, cukete, baklažáne.

Sadba

Hľuzy je vhodné pred sadením naklíčiť (3 až 6 týždňov). Uložia sa korunkou nahor do obalov z vajíčok alebo plytkých škatúľ a umiestnia sa do svetlej miestnosti s teplotou 12 až 16 °C. Klíčky by mali dorásť na dĺžku 1 až 2 cm. Hľuzy sa prebúdzajú pri teplotách okolo 6 °C, pre ďalší rast sú optimálne denné teploty okolo 20 °C a nočné teploty okolo 15 °C. Termín sadenia sa prispôsobí počasiu, pričom rozhodujúca je teplota pôdy (5 až 7 °C). Výsadba sa vykonáva v prvej polovici mája, keď teplota pôdy dosiahne 7-8 ° C a teplota vzduchu je 10-15 ° C. Zemiaky sa sadia do hĺbky 8 - 10 cm vrcholovými púčikmi nahor, ideálna vzdialenosť v riadku je 30 cm. Šírka riadkov by mala byť zhruba 50 - 60 cm. Po vysadení sa nahrnie zemina do výšky asi 10 cm. Ak nemáte dostatok sadivového materiálu, zemiaky sa môžu nakrájať na dve polovice.

Ošetrovanie počas vegetácie

• Závlaha: Zemiaky sú vďačné za pravidelnú závlahu, najmä v neskorších fázach rastu. Ak je však príliš sucho, zemiaky polejte, hlavne v čase, keď rastliny kvitnú. Vtedy dochádza aj k tvorbe hľúz. Počas suchého obdobia si zemiaky vyžadujú zalievanie, pretože nedostatok vlhkosti môže viesť k zníženiu ukazovateľov úrody.
• Nakopcovanie: Aby sa hľuzy správne vyvíjali, rastliny sa niekoľkokrát za sezónu nakopcujú. Keď zemiaky vyklíčia, je dôležité ich okopať, odstrániť burinu a prihrnúť. Tento proces sa opakuje dva- až trikrát, naposledy na začiatku tvorby púčikov. Hrobček po poslednom prihrnutí by mal byť 20 až 30 cm vysoký. Korene zemiakov vyrastajú aj z uzlín nadzemnej časti, ak ich teda prihrnieme zemou či iným organickým materiálom, stanú sa z nich poplazy, na ktorých sa počas kvitnutia tvoria ďalšie hľuzy.
• Hnojenie: Počas vegetačného obdobia je potrebné hnojenie dusíkatými hnojivami (napr. močovinou). Pred zabitím sa zavedie zmes kuracieho hnoja a vody. Na konci kvitnutia rastliny potrebujú hnojivá na báze fosforu. Vrchná úprava listov zvýši výnos a hladinu škrobu v hľúzach.

Zber a skladovanie

Prvé hľuzy sa môžu vyberať už krátko po odkvitnutí, v čase, keď sú listy ešte zelené. Ideálne je vykopať len toľko, koľko je práve potrebné. Ak si chcete dopestovať zemiaky na uskladnenie, vysádzať ich stačí v máji až júni do ľahšej až stredne ťažkej, hlinito-piesočnatej, dobre prekyprenej pôdy s dostatkom humusu. Zemiakom vyhovuje slnečné stanovište. Znakom, že úroda je pripravená na zber, je celkom suchá vňať. Zber zemiakov sa začína začiatkom septembra. Týždeň pred tým je potrebné sekať vrcholy rastlín tak, aby všetky živiny prešli z koreňov do hľúz. Po vykopaní sa korene sušia na čerstvom vzduchu počas dňa, potom sa triedia a ukladajú. Pri samotnom zbere je dôležité dávať pozor na mechanické poškodenia hľúz.

Pozberané hľuzy sa nechajú asi dva týždne vysušiť na tmavom mieste s teplotou 12 až 18 °C. Poškodené, zelené a nahnité zemiaky sa neskladujú. Zdravé hľuzy sa uložia najlepšie do debničiek v tmavej miestnosti, kde sa teplota pohybuje od 3 do 6 °C a optimálna vlhkosť vzduchu je 85 až 90 percent. Dôležité je tiež dobré vetranie. Pri nedostatočnom vetraní začína dužina zemiakov šednúť. Vyššie teploty vedú k predčasnému klíčeniu zemiakov, ktoré sprevádza zvyšovanie obsahu jedovatého solanínu v hľuzách. Mráz ničí zemiaky, pretože v nich dochádza k hydrolýze škrobu na nízkomolekulárne oligosacharidy a poškodené hľuzy potom ľahko podliehajú hnilobe. Pre poľnohospodárske potreby sa zemiaky uskladňovali hroblovaním (jama v zemi, do ktorej sú nasypané zemiaky a následne pokryté senom, ktoré udržuje sucho a zeminou, ktorá vytvára kryciu vrstvu pred vonkajšími vplyvmi). Takáto hroblica musela byť zabezpečená vetracou šachtou, ktorá sa v čase veľkých mrazov zapchávala maštaľným hnojom. Aby sa zabránilo predčasnému klíčeniu a súčasne kvôli ničeniu spór plesní používa sa v niektorých krajinách rádioaktívne ožarovanie zemiakov. Ak počas skladovania klesla teplota pod 3°C, budú mať zemiaky sladkú chuť.

Choroby a škodcovia

Zemiaky sú napádané mnohými chorobami a škodcami. Zrejme najznámejším dôkazom tohto tvrdenia je tzv. Veľký hlad v Írsku, kde bola v rokoch 1845 až 1849 plesňou zemiakovou (Phytophtora infestans) zničená celá úroda zemiakov. Dôsledkom boli ťažké straty na životoch (odhady hovoria o 1/2 až 1 a 1/2 milióne mŕtvych) a masová emigrácia. Orba pôdy pomáha eliminovať väčšinu baktérií, húb a škodcov, ktorí uhynú v dôsledku mrazu.

Choroby

• Fytoftóra zemiaková (Phytophthora infestans): Najnebezpečnejšia hubová choroba, ktorá škodí počas pestovania a neskôr na uskladnených hľuzách. Prvotné príznaky sa objavujú na listoch v podobe zelenohnedých škvŕn, listy postupne vädnú a usychajú. Na skladovaných zemiakoch sa prejavuje ako sivasté až hnedé škvrny na šupke. Ochrana spočíva v včasnom použití fungicídov.
• Mokrá hniloba: Vyskytuje sa vo vlhkých pôdach a počas daždivých rokov alebo pri nesprávnom skladovaní. Prvý príznak je nepríjemný zápach. Dôležité je používať zdravé sadivo a nepestovať zemiaky na rovnakom mieste minimálne štyri roky.
• Stolbur zemiaka: Prejavuje sa kučeravením listov s antokyánovým sfarbením. Trsy nadobúdajú metlovitý vzhľad a rastliny môžu postupne odumierať. Infikované hľuzy bývajú gumovité. Ochorenie prenáša niekoľko druhov cikád, proti ktorým treba zasiahnuť insekticídmi.
• Rakovina zemiaka (Synchytrium endobioticum): Spôsobuje ju huba, ktorá môže v pôde prežiť aj niekoľko desiatok rokov. Na hľuzách sa prejavuje väčšími či menšími hrboľatými nádormi. Ide o karanténnu chorobu, ktorej výskyt treba nahlásiť.
• Koreňomor ľuľkový, černanie byle, baktériová krúžkovitosť zemiaka a iné.

Škodcovia

• Pásavka zemiaková (Leptinotarsa decemlineata): Škodi požieraním listov. Oranžovočervené vajíčka kladie na spodnú stranu listov.
• Drôtovce: Larvy chrobákov z čeľade kováčikovitých. Živia sa koreňmi rastlín a vyžierajú diery v hľuzách.
• Háďatko zemiakové (Globodera rostochiensis a G. pallida): Karanténny škodca, ktorý dokáže v pôde prežívať pomerne dlho, takže pozemky ním zamorené nie je možné používať na pestovanie zemiakov po dobu 20 - 25 rokov aj dlhšie.

Legislatíva v oblasti ochrany rastlín

Na ochranu rastlín a rastlinných produktov pred škodlivými organizmami sa vzťahuje zákon č. 41/2002 Z.z. o rastlinolekárskej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon upravuje práva a povinnosti fyzických a právnických osôb pri ochrane rastlín, rastlinných produktov a iných predmetov pred škodlivými organizmami, ako aj pri predchádzaní ich šíreniu. Zákon definuje karanténne škodlivé organizmy, ktorých výskyt je na území Slovenskej republiky zakázaný alebo obmedzený. V prípade zistenia výskytu karanténneho škodlivého organizmu je okresný úrad povinný vyhlásiť karanténu a nariadiť vykonanie rastlinolekárskych opatrení. Dovoz rastlín, rastlinných produktov a iných predmetov zo zahraničia podlieha rastlinolekárskej kontrole. Pri dovoze rastlín určených na pestovanie, ktoré sú uvedené v prílohe č. 7, je dovozca alebo pestovateľ povinný oznámiť fytoinšpektorovi údaje o pozemku, na ktorom sa bude pestovať osivo, sadivo alebo rastliny. Zoznam škodlivých organizmov a rastlín, rastlinných produktov a iných predmetov, ktoré podliehajú rastlinolekárskej kontrole, je uvedený v prílohách č. 1 až 4 vyhlášky č. 41/2002 Z.z.

Kategórie sadiva zemiakov

Podľa nariadenia sa rozlišujú tieto kategórie sadiva zemiakov:

• Predzákladné sadivo zemiakov
• Základné sadivo zemiakov
• Certifikované sadivo zemiakov
• Šľachtiteľské sadivo zemiakov

Predzákladné sadivo zemiakov, základné sadivo zemiakov a certifikované sadivo zemiakov musí pri uznávaní vykonávanom kontrolným ústavom spĺňať požiadavky uvedené v prílohe č. 1. Predzákladné sadivo zemiakov a základné sadivo zemiakov okrem poslednej generácie základného sadiva zemiakov možno vyrábať len z množiteľských porastov, ktoré boli založené v katastrálnom území okresov uvedených v prílohe č. 3. Sadivo zemiakov sa uznáva ako predzákladné sadivo zemiakov, základné sadivo zemiakov a certifikované sadivo zemiakov vo všetkých generáciách množenia, ak spĺňa požiadavky podľa § 2 písm. b) až d) a podľa § 3 a 4. Šľachtiteľské sadivo zemiakov možno uznať, ak spĺňa požiadavky podľa § 6 ods. Pri uznávaní sadiva zemiakov podľa odseku 2 vzorky sadiva zemiakov odoberá kontrolný ústav podľa metód schválených medzinárodnými organizáciami z dávok, ktorých najvyššia hmotnosť je 50 t. Najnižšia hmotnosť vzorky je 25 kg. Kontrolný ústav z odobratých vzoriek hľúz sadiva zemiakov vykoná mechanický rozbor. Dávka sadiva musí spĺňať požiadavky uvedené v prílohe č. 2.

Výživová hodnota a využitie

Bežné konzumné zemiaky obsahujú približne 24 % sušiny, z toho približne 75 % tvorí škrob a asi 2 % rozpustné cukry. Bielkoviny tvoria okolo 5 - 10 % sušiny a tuky okolo 0,4 % sušiny. Hľuzy ďalej obsahujú významné množstvá kyseliny citrónovej, polyfenolov, minerálnych látok (Mg, Fe, Zn, Cu, Mn, P, I, Ni, Ca, K a iných) a vitamínov C, B1, B2 a PP. Obsah vitamínu C je premenlivý v závislosti na dobe a spôsobe uskladnenia zemiakov a obvykle sa pohybuje v rozmedzí 9 - 25 mg/100g. Práve obsah vitamínu C a schopnosť zemiakov uchovávať tento vitamín robí zo zemiakov tzv. ochrannú potravinu proti skorbutu. Vo výžive plnia zemiaky aj ďalšie funkcie, a to objemovú (dostatočne zaplňujú tráviacu sústavu) a sýtiacu (poskytujú dostatok energie vo forme sacharidov).

V hľuzách je najväčšia koncentrácia alkaloidov pod šupkou a zvyšuje sa, ak sú zemiaky vystavené svetlu. Zemiaky na svetle tiež zelenajú, obsah alkaloidov však nemusí so zelenou farbou hľúz priamo súvisieť. Vyšší obsah alkaloidov je v okolí očiek (púčiky na hľuze) a v blízkosti poranenia hľuzy. Pri predávkovaní môže dôjsť aj k smrteľnej otrave, napriek tomu sa však otravy zemiakmi vyskytujú len vzácne. Dochádza k nim spravidla v prípadoch, keď dieťa zje väčšie množstvo plodov (nie hľúz), ale s ohľadom na ich nepríjemnú chuť a neveľký počet na jednej rastline ide o veľmi nepravdepodobnú udalosť. Šľachtitelia sa snažia neprekročiť koncentráciu solanínu 0,2 mg/g. No aj u moderných odrôd s koncentráciou solanínu pod týmto limitom môže po osvetlení dôjsť k jej zvýšeniu nad 1 mg/g solanínu.

Zemiaky sa môžu variť v šupke a lúpať po uvarení, alebo sa môžu oškrabávať a variť už olúpané. Okrem toho sa môžu piecť a smažiť. V kuchyni sa zemiaky uplatnia pri príprave zemiakovej knedle, zemiakového šalátu, zemiakovej kaše, zemiakových placiek, zemiakovej polievky či zemiakového gulášu. Z dôvodu vysokého obsahu škrobu sú zemiaky vhodné na polievku, hranolky, zemiakovú kašu, pečenie, smaženie. Značnú časť zemiakov spracováva potravinársky priemysel na výrobu potravinových polotovarov a hotových výrobkov, ako sú hranolčeky, lupienky, krokety a podobne.

Približne 52 % svetovej produkcie zemiakov sa využíva ako potravina, 34 % ako krmivo, 11 % tvoria sadbové zemiaky a 3 % sa spracúvajú v priemysle na škrob a lieh.

Svetová produkcia zemiakov

Podľa ročenky FAO sa svetová plocha, na ktorej sa zemiaky pestujú medzi rokmi 1970-2008 zmenšila z pôvodných 20,8 miliónov ha na 18,2 miliónov ha. Priemerný výnos však v tomto období vzrástol zo 14,3 t/ha na 17,3 t/ha. Najvyššie hektárové výnosy presahujúce 50 t z hektára dosahujú pestovatelia na Novom Zélande, v Holandsku výnosy presahujú 45 t z hektára, v USA, Belgicku, Nemecku, Francúzsku, Dánsku a Spojenom kráľovstve hektárové výnosy presahujú 40 t (údaje za rok 2008). Väčšina produkcie zemiakov v rozvinutých krajinách sa ďalej priemyselne spracúva (udáva sa približne 75 %). Vyrába sa z nich predovšetkým škrob a etanol či už na potravinárske alebo priemyselné účely.

tags: #kvet #zemiaka #popisany

Populárne príspevky:

• Svetelné podmienky pre mach
• pestovanie modliacej sa rastliny
• Všetko o Mesačnici trvácnej
• Ako sa zbaviť žltnutia krušpánu
• Vytvorte si vlastné macramé držiaky na kvetináče