Všeobecná deklarácia ľudských práv: Vysvetlenie a význam
Všeobecná deklarácia ľudských práv (VDĽP) je prelomový dokument prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov (A/RES/217, 10. december 1948), ktorý vymenúva a opisuje základné ľudské práva. Potvrdzuje nezrušiteľnosť a nescudziteľnosť práv všetkých členov ľudskej spoločnosti.
Je to prvý medzinárodný dokument, ktorý komplexne chráni ľudské práva. Jej vznik a konečná podoba boli nepochybne ovplyvnené udalosťami druhej svetovej vojny a obrovským rozsahom nacistických zločinov.
Ďalším dôvodom, pre ktorý sa Všeobecná deklarácia ľudských práv stala pre OSN prioritou, bol fakt, že Charta Organizácie Spojených národov, ustanovená v roku 1945, sa iba všeobecne dotýkala témy ľudských práv. Preto sa začali práce na deklarácii, ktorá mala odvtedy strážiť slobodu a česť občanov sveta.
Vznik a prijatie Deklarácie
Tvorba deklarácie trvala približne dva roky. Vypracovanie konceptu mal na starosti Kanaďan John Peters Humphrey, s výpomocou Eleanor Rooseveltovej z USA, René Cassina z Francúzska, Zhang Pengchuna z Číny a ďalších. Veľkú úlohu pri propagácii dokumentu zohrala Eleanor Rooseveltová.
Deklarácia bola oficiálne schválená Valným zhromaždením OSN dňa 10. decembra 1948 v Paríži. V ten deň 48 štátov hlasovalo za prijatie dokumentu, zatiaľ čo osem štátov sa hlasovania zdržalo, medzi nimi aj Česko-Slovensko, Bieloruská sovietska socialistická republika, Poľsko, Saudská Arábia, Ukrajinská sovietska socialistická republika, Juhoafrická únia, Sovietsky zväz a Juhoslávia.
Najväčším nedostatkom deklarácie bolo to, že bola ustanovená ako rezolúcia, nemala teda priamo právnu povahu. Napriek tomu sa stala základom pre ďalšie medzinárodné zmluvy a konvencie v oblasti ľudských práv.
Čo sú to univerzálne ľudské práva? - Benedetta Berti
Obsah Všeobecnej deklarácie ľudských práv
Všeobecná deklarácia ľudských práv obsahuje 30 článkov, ktoré sa týkajú rovnoprávnosti všetkých ľudí, ich nároku na život, slobodu a osobnú bezpečnosť, ich práva na vlastníctvo majetku, na vlastné názory a vyznanie, ako aj práva slobodne sa zúčastňovať na kultúrnom živote spoločnosti. Význam deklarácie spočíva predovšetkým v tom, že je prvým uceleným vyjadrením požiadavky medzinárodnej komunity na vytvorenie zoznamu základných ľudských práv a slobôd, ktoré by boli priznané všetkým ľuďom na celom svete.
Kľúčové články a princípy
Medzi základné ľudské práva, ktoré VDĽP vymenúva, patria:
- Rovnosť ľudí: Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach. Sú nadaní rozumom a svedomím a majú spolu vychádzať v duchu bratstva. Každý je nositeľom všetkých práv a slobôd bez ohľadu na odlišnosti akéhokoľvek druhu, ako sú rasa, farba pleti, pohlavie, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod, majetok, rodové alebo iné postavenie.
- Právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť: Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, zadržaný alebo vyhostený. Nikoho neslobodno držať v otroctve alebo nevoľníctve. Nikto nesmie byť podrobovaný mučeniu alebo krutému neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
- Právo na spravodlivosť: Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú zákonnú ochranu bez akejkoľvek diskriminácie. Každý má právo na účinnú ochranu príslušnými vnútroštátnymi súdmi proti činom porušujúcim základné práva.
- Právo na rodinu a manželstvo: Muži aj ženy, ktorí dosiahli plnoletosť, majú právo, bez akéhokoľvek obmedzenia z dôvodov rasových, národnostných alebo náboženských, uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu. Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu spoločnosti a štátu.
- Právo na vlastníctvo: Každý má právo vlastniť majetok tak sám, ako aj spolu s inými. Nikoho neslobodno svojvoľne zbaviť jeho majetku.
- Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva: Toto právo zahŕňa aj slobodu zmeniť svoje náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženstvo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov.
- Sloboda prejavu a informácií: Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu; toto právo zahŕňa právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez ohľadu na hranice.
- Právo na prácu a sociálne zabezpečenie: Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu pred nezamestnanosťou. Má tiež nárok na spravodlivú a uspokojivú odmenu, ktorá by zabezpečovala jemu samému a jeho rodine živobytie zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti.
- Právo na odpočinok a voľný čas: Každý má právo na odpočinok a zotavenie, rozumné vymedzenie pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.
- Právo na vzdelanie: Vzdelanie má byť bezplatné, aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie má byť povinné a má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám.
- Právo na účasť na kultúrnom živote: Každý má právo slobodne sa zúčastňovať na kultúrnom živote v spoločnosti, užívať plody umenia a podieľať sa na vedeckom pokroku a jeho výdobytkoch.
Pôvod a filozofia ľudských práv
Ľudské práva sú (podľa prirodzenoprávnej náuky) dané práva, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia. Sú to univerzálne práva všetkých ľudských bytostí, nezávislé od jurisdikcie alebo iných faktorov ako sú etnický pôvod, národnosť, náboženstvo, pohlavie a pod. Myšlienka ľudských práv pochádza z filozofických myšlienok a konceptov prirodzených práv formovaných hlavne počas doby osvietenstva.
Ako je evidentné zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, sú ľudské práva, prinajmenšom v povojnovom období, konceptualizované na základoch ľudskej dôstojnosti a ponechávajú si svoj univerzálny charakter. Pre mnohých ľudí však teória ľudských práv ide nad rámec zákona a tvorí morálnu základňu pre reguláciu súčasného geopolitického poriadku.
Pohľad Katolíckej Cirkvi na ľudské práva
Podľa náuky Katolíckej Cirkvi môžeme spoločné dobro identifikovať s rešpektovaním základných ľudských práv. Katechizmus Katolíckej Cirkvi definuje spoločné dobro „ako súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako i jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“. Základom spoločného dobra je v prvom rade rešpektovanie osoby ako takej.
V záujme spoločného dobra je verejná moc povinná rešpektovať základné a neodcudziteľné práva ľudskej osoby. Spoločnosť je povinná dovoliť každému svojmu členovi realizovať jeho povolanie. Spoločné dobro spočíva osobitne v tom, že jednotlivec môže uplatňovať prirodzené slobody, ktoré sú nevyhnutne potrebné na plný rozvoj povolania človeka, ako sú: právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu, a to aj v náboženskej oblasti.
Pôvod a základ ľudských práv nachádzame v dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá má svoj pôvod v Božej stvoriteľskej vôli, ktorá stvorila človeka na svoj obraz a podobu. Pôvod ľudských práv nespočíva v ľudskej vôli, žiadna ľudská autorita nie je schopná vytvárať ľudské práva, ona ich len rozpoznáva.
Rešpektovanie ľudskej osoby zahŕňa v sebe rešpektovanie práv, ktoré vyplývajú z jej dôstojnosti ako stvorenia. Tieto práva jestvujú skôr ako spoločnosť a tá ich musí uznať. Sú základom morálnej oprávnenosti každej autority. Cirkev vidí v človeku, v každom človeku, živý obraz samého Boha; obraz, ktorý nachádza a je povolaná nachádzať stále hlbšie v plnom vysvetlení seba v Kristovom tajomstve, dokonalý Boží obraz odhaľujúci Boha človeku a človeka sebe samému.
V Katolíckej Cirkvi rozlišujeme dva základné druhy dôstojnosti ľudskej osoby: ontologickú (bytostnú) dôstojnosť a morálnu dôstojnosť. Ontologická dôstojnosť sa zakladá na skutočnosti, že každá ľudská osoba je stvorená na Boží obraz a podobu. Morálna dôstojnosť je závislá na rozhodnutiach, ktoré robí ľudská osoba.
Keď hovoríme o dôstojnosti ľudskej osoby ako základe ľudských práv, odvolávame sa a máme pred sebou vždy ontologickú dôstojnosť, ktorá nezáleží na našich rozhodnutiach, ale na skutočnosti, že každá osoba je stvorená na Boží obraz a podobu. Práve preto si každá ľudská osoba vyžaduje rešpektovanie a úctu, ktoré sú zároveň aj základnými podmienkami spravodlivej spoločnosti.
Cirkev sa angažuje za ľudské práva, pretože ide o poslanie, ktoré je v súlade s Božím a stvoriteľským zámerom. Jedno z najzávažnejších úsilí, ako účinne odpovedať na nedotknuteľné požiadavky ľudskej dôstojnosti, je hnutie smerujúce k stotožneniu sa s ľudskými právami a k ich proklamovaniu.
Ján Pavol II. vytýčil aj základný zoznam ľudských práv:
- právo na život, ktorého integrálnou časťou je právo na rozvíjanie života po počatí v materskom lone;
- právo žiť v jednotnej rodine a v mravnom prostredí, ktoré je priaznivé pre rozvoj vlastnej osobnosti;
- právo na rozvoj vlastnej inteligencie a slobody v hľadaní a poznávaní pravdy;
- právo podieľať sa prácou na sprístupňovaní bohatstva zeme, a tak zarábať na vlastné živobytie i živobytie svojich blízkych;
- právo slobodne zakladať rodinu, prijať a vychovávať deti pri zodpovednom používaní sexuality.
S témou ľudských práv je neoddeliteľne spojená aj téma povinností človeka. V ľudskom spoločenstve prirodzenému právu jedného človeka prislúcha povinnosť u všetkých ostatných, totiž povinnosť toto právo uznať a rešpektovať ho. Rešpektovanie práv teda v sebe zahŕňa predovšetkým povinnosť, ktorá plynie z konkrétneho práva. Všetci sa môžeme pričiniť o zlepšenie uznávania a reálneho uskutočňovania základných ľudských práv.