Slovenské ľudové piesne: Bohatstvo kultúry a tradícií
Osobitosť každého národa je daná osobitosťou ľudových tradícií. Ich hlavným nositeľom je jazyk ľudu a ľudová kultúra. Práve preto s prebúdzaním národného povedomia šiel ruka v ruke predovšetkým záujem o ľudovú pieseň. Odhalenie existencie piesní temer neznámeho slovenského ľudu, spoznanie prekvapivej jedinečnosti týchto piesní a najmä ich neuveriteľné množstvo svojho času priam šokovalo kultúrny svet.
Temer nevyčerpateľná zásoba ľudových piesní nevšedných pôvabov je dosiaľ jedno z najväčších bohatstiev nášho národa, ktorého máme viac ako ktokoľvek iný. Preto nám je nadovšetko drahé a nečudo, že pričasto sa vynárajú aj obavy oň. Už od čias národného barda Jána Kollára alarmujúco sa vraví o zanikaní slovenských ľudových piesní a o naliehavej potrebe ich záchrany.
Práve tak, ako sa s hrdosťou spomína ich krása, jedinečnosť v najširšej kultúrnej sfére, rozmanitosť v tematike, ich myšlienková hĺbka a umelecká hodnota, rovnako sa s obavou pripája aj výčitka, akoby náš ľud o ne nedbal, ba na ne zabúdal. V čase, keď sa znovu vraciame k zdravej národnej výchove, potrebné je oživiť aj ľudovú pieseň, aby ako jeden z hlavných nositeľov národných tradícií pomáhala budiť národnú hrdosť a sebavedomie národa.
Sledujúc tieto ciele, predkladáme našej verejnosti aj tento skromný spevníček. Vybrali sme doň 150 piesní (podľa želania vydavateľa najmä svadobných a žartovných) z temer 5000 dokumentárne zachovaných piesní minulého storočia. Takto po desiatkach rokov opäť sprístupňujeme predovšetkým najstaršie, dnes už temer nedostupné a širšej verejnosti neznáme notové vydania slovenských ľudových piesní, predovšetkým zbierky Martina Sucháňa (Písne světské lidu slovenského v Uhřích, 1830) - ktorá bola donedávna nezvestná - a Ladislava Furedyho (Nápěvy ku Zpěvankám vydaným od Jána Kollára, 1837), ďalej podávame výber unikátnych alebo najstarších verzií piesní zo zbierky Jozefa Czupru (Ľudové piesne z Liptova a Oravy z polovice 19. storočia, 1958) - tu sú piesne doplnené o texty, nájdené po vydaní notovej časti, potom z dvoch zväzkov matičného zborníka (Sborník slovenských národných piesni, povestí, prísloví..., zv. I. 1870, zv. II.
Niektoré z týchto piesní azda nedožili dnešných čias, s istotou to však nemožno tvrdiť, hádam tie, ktoré - ako sa zdá - neslúžili širším ľudovým potrebám. No je pozoruhodné, že mnohé z nich pretrvali bezmála pol druhého storočia bez podstatnejšej zmeny.
Pieseň objektívne existuje len počas spevu. Je výrazom iba istého okamihu, istej osobnej dispozície, istého priestoru. Jej tvárnosť sa mení so zmenou a rozličnosťou času, interpréta i miesta. Fixovaný záznam pieseň umŕtvuje; je výrazom iba jedinej z nespočetných podôb. Popritom niekto pozná takúto verziu istej piesne, iný zasa inakšiu. Je známe, že určitý text na rôznych miestach má obmenený alebo rozličný nápev a naopak, určitý nápev na rôznych miestach má obmenený alebo rozličný text, nehovoriac o odlišnosti jazykových dialektov a o odchýlkach súvisiacich s vývojom pravopisu pri fixovaných záznamoch.
Isteže, Liptákovi sú bližšie liptovské piesne, Záhorákovi sú zasa milšie záhorácke pesničky; pritom jeden ich pozná viac, iný menej. Všetky piesne v ich nekonečnej premennosti pozná iba národ....
Erotika a mágia v slovenskom folklóre
Akí boli naši predkovia? Prudérni, či naopak nič ľudské im nebolo cudzie? Erotika, sex a láska mali svoje významné miesto a čas rovnako u našich predkov, ako dnes. Ľúbostné, svadobné aj erotické piesne sú súčasťou slovenského folklóru. Kultúrna a sociálna norma bola iná a iné bolo aj vyjadrenie erotiky.
V súčasnosti sa svet mení oveľa rýchlejšie ako v minulosti a mení sa aj vkus ľudí. Predkladaný príspevok sa venuje téme eroticko - magických elementov v tradičnej kultúre na Slovensku. Zameriava sa najmä na dva okruhy tém. Prvý z nich je zameraný najmä na erotiku v tradičnom piesňovom folklóre. Erotické prvky sleduje v piesňach každodenného života ale i piesňach, ktoré sa viažu k rodinným rituálom ako je krst a svadba.
Erotika v tradičnom piesňovom folklóre
Erotické piesne sa spievali a spievajú stále. Keďže sa však viazali len na určité príležitosti, nestretávame sa s nimi napríklad na vystúpeniach folklórnych súborov. Slovenské tradičné piesne sú veľmi poetické a ich erotický význam veľmi silno zašifrovaný. Príkladom toho je aj notoricky známa pieseň „Kohútik jarabý, nechoď do záhrady, polámeš ľaliu, potom ťa zabijú.“ Ide o pieseň, ktorú celé generácie detí spievali na základnej škole na hodinách hudobnej výchovy. Bola to jedna z prvých piesní, ktoré sa deti naučia hrať na flaute v rámci ľudových škôl umenia, deti si ju pospevovali na rôznych detských besiedkach.
V piesni rozpoznáme nádherný príklad ľudového šifrovania: kohútik - ako symbol mužského pohlavného orgánu, symbol záhrady je tiež viac-menej jednoznačný a ľalia ako symbol čistoty a nevinnosti s týmto kontextom tiež súvisí.
Vtipkovanie či debaty o intímnych sférach života sa v minulosti aj dnes viazali na určité situácie. Napríklad rozprávať erotické vtipy alebo spievať erotické piesne sa nemohli vždy, pretože to bola intímna téma. Tieto piesne sa často spievali na svadbách, po určitom čase, keď už boli svadobčania posmelení a uvoľnení alkoholom a nehanbili sa ich spievať.
V tomto ohľade je zaujímavé sledovať, aký postoj k tradičným ľúbostným a erotickým piesňam zastávali samotní zberatelia piesní. Môžeme konštatovať, že zberatelia sa erotickým piesňovým motívom nevyhýbali a necenzurovali ich. Viacero roztopašných piesní nachádzame napríklad už v zbierke piesní z roku 1879 od zberateľa Ľ. Furedyho a od A. H. Krčméryho. Ďalšie erotické piesne nachádzame aj v zbierke, ktorú zostavil Ľ. Galko pod názvom Slovenské spevy (1972 - 1983).
čože bude večerička? na rovnim chodničku!
Neskôr sa erotické motívy a obscénnosť v ľudovej tvorbe, najmä počas socializmu dostávali do úzadia a nevenovala sa im pozornosť. Napríklad aj z niekdajších zberov v rámci výskumov folklóru sa obscénne či erotické piesne zámerne vynechávali. Nájdu sa však autori, ktorí sa téme venovali a stále venujú. Problém bol skôr s tým, že erotické piesne sa spievali len v určitý čas a spievali ich len niektoré osoby.
Sex bol v minulosti v priamej reči v bežných rozhovoroch tabuizovaný. Aj preto sa spievanie a vtipkovanie o tejto téme viac pardonovalo starším mužom, teda ľuďom, ktorí mali v societe určitú pozíciu. Ženy si o erotike spievali, keď vedeli, že žiadny muž nie je na blízku, alebo v situáciách, keď sa to hodilo. Takými príležitosťami bolo čepčenie nevesty, jej ustrojenie na svadobné lôžko, alebo pri krstinách, kde erotické piesne obyčajne spievala kmotra. Byť kmotrou na krstinách znamenalo spievať v určitom čase aj erotické piesne.
Naši predkovia neboli prudérni. Tému lásky, erotiky a sexu brali ako normálnu súčasť života. Stačí sa pozrieť na texty ľudových pesničiek. Mládež na vidieku, ale nielen ona mala veľa erotických možností. Sex a erotika neboli samoúčelné, tvorili kompozíciu tradičných zvykov, obradov, životnej rudimentárnosti. Často vyjadrovali život v súlade s prírodou a v prírode, ako to bolo aj s láskou a milovaním, ktorá sa často odohrávala práve v prírode.
budeme sa šuchoriti na tom našom humne.
Erotika a telesná láska patrili prirodzene k životu. Na svadbách, v dedinskej krčme, v kúdeľných chyžiach, na Jána, na senách, všade, kde sa stretávala slobodná mládež nachádzame nielen piesne plné citu, ale i bujarosti života.
V minulosti ženy pod pracovným odeve nenosili spodnú bielizeň. Rovnako muži pri práci nosili voľnú košeľu a široké gate so šnúrkou v páse. Vrchný pracovný odev žien bol veľmi jednoduchý - podprsenky v modernom zmysle slova neexistovali.
V živote slovenského ľudu máme zastúpené nielen monogamné vzťahy, v niektorých folklórnych prejavoch nachádzame i náznaky skupinového sexu. Je tak napríklad v hre: „Či mi vidno, či mi cma, či mi v rici ňecholta.“ Paradoxom boli tiež hry pri mŕtvom, ktoré mali silne erotický motív a hrávali sa v minulosti priamo v dome, kde ležal vystretý nebožtík.
Erotika, ľúbosť a milovanie tvorili korenie života našich predkov a zobrazenie lásky v ľudovej piesni patrí k základným fenoménom duchovnej kultúry. Mnohé porekadlá a úslovia, ale i piesne dokumentujú, že sex patril k mladým ľuďom. Na druhej strane, keď sa už uzatvorilo manželstvo, telesná láska bola určená len pre manželský pár. Normatívna morálka a religiozita prikazovala morálny a cnostný život.
Na Gemeri sa počas svadby spievali „zavíjankové pesničky“, plné erotiky a dvojzmyslov. Počas čepčenia nevestu zatvorili do miestnosti so staršími ženami. Z hlavy jej sňali veniec a nahradili ho čepcom.
- /: Hej, poď von, poď von, Mariš krásna. /: Už na dvore tvoja kasňa. /: Hej, ňi len kasňa, aj periňi. /: Odberaj sa od rodini. /: Hej, čie sú to huski na ťej vode. /: Čo tak chodia po slobode. /: Hej, vo dne v noci vždy gágajú. /: Mne smutnému spať nedajú. /: Hej, nemôžem spať ani ležať. /: Musím k svojej milej bežať. /: Hej, a to ešte tejto noci. /: Pomilovať sivé oči. /: Hej sivé oči, jak tátarka. /: Biele líčka, jak fijalka. /: Hej Mariš, Mariš, čo nám naháš. /: Keď sa od nás tak odberáš. /: Hej, zanechám Vám strom zelení. /: Pravou rúčkou zasadený. /: Hej, na tom strome, biela šatka. /: A v tej šatke naša láska.
- 1. /: krpce som si zodrav, krpce som si zodrav šo, som chodiv k tebe. 2. /: teraz budem nosiť, teraz budem nosiť, ciculienky vonku. 3. /: nechcela mi vopchať, nechcela mi vopchať, rúčku do rásporka. 4. /: nebudem s tebou spať, nebudem s tebou spať, pod jednou perinou. 5. /: a zakryjemó sa a zakryjemo sa mojoju kabaniškou.
Erotické piesne sa spievali najmä v rámci krstín a svadby, no našli by sme ich napríklad aj ako paródie na pohrebné plače. Erotika v slovenskom folklóre nebola prvoplánová a samoúčelná. V rámci folklóru sa erotickosť vyjadrovala veľmi sofistikovane.
- /: pipku novú tajtíkovú na predaj. /: kohutíka jarabého krásného. /: z pitvorečka do dvorčeka potôčik.
Erotiku naši predkovia vyjadrovali za pomoci symbolických a poetických výrazov. Napríklad na označenie pohlavných orgánov alebo sexuálneho styku používali veľké množstvo výrazov. V pôvodných ľudových textoch sa často používalo prirovnanie pohlavných orgánov k svetu zvierat, vyjadrovali ich slová: zajac, lasica, medveď, líška, baran a ovca, had, mačka, alebo k pracovným nástrojom, ako napríklad: kolovrat, vreteno, fajka a iné. Symbolika slúžila ako druh cenzúry, aby druhotný význam piesní pochopili iba tí, čo ho pochopiť mali.
Príležitostí na spievanie erotických piesní bolo, ako už sme písali, mnoho. Patrilo k nim aj Vajano, teda pálenie tzv. svätojánskych ohňov, tiež mužské stretnutia pri pálenke, kde sa erotické piesne prelínali s tzv. pijanskými piesňami. Niekedy sa erotické piesne vplietali do tzv. „rozkazovačiek“, alebo piesní, kde jednu slohu, často improvizovanú, zaspievali muži a smerovali ju na ženy. Ženy im vzápätí rovnako vtipne a improvizovane odpovedali.
Ona zamnou pozerala, či som ja už ďaleko. Neprešiel som na pol cesty, ona zamnou volala. Vráť sa milý, duša moja, prenocuj tu do rána.
pod ním ďatelinka, zelená sa, zelená sa. Ďatelinka drobná, ďatelinka drobná. kto si ju odviedol, nech si ju má, nech si ju má.
- /: ja som dievča prespal, doma na perine.
Môžeme konštatovať, že kultúrna a sociálna norma našich predkov bola úplne iná, iné bolo aj vyjadrenie erotiky. Bolo poeticky zašifrované, ukryté pred tými, čo sa s ňou stretnúť nemali.
V erotických ľudových piesňach sa veľmi často opakujú aj niektoré typy povolaní: Drotár, drôtovať alebo tkať… Na označenie erotiky sa využívali jednoducho činnosti, ktoré môžu evokovať pohlavný styk.
Erotika v slovenskom folklóre nebola prvoplánová a samoúčelná. Vyjadrovala obrad zasvätenia, bola prejavom humoru, vyjadrením plodnosti, úrody či kontrastu života a smrti. Spievanie erotických piesní fungovalo ako tok emócií. Piesne tiež vzdelávali, spievali sa napríklad pri ustrojení nevesty na svadobné lôžko. Erotické piesne boli a sú živou súčasťou života. Dievča alebo mládenec sa na základe náznakov učili a socializovali.
Medzi ľudovými piesňami nájdeme aj vulgárnejšie piesne. Tie sa spievali vtedy, keď už bola uvoľnená atmosféra.
veď Anička od malička rada dávala.
Niektoré z piesní s erotickými alebo až vulgárnymi motívmi sú novšieho dáta, vznikali už v 20. storočí. Môžeme ich označovať za zľudovené.
viberem si kerú sťem. čo má ona chlpatú. Kunda má či riama, čiri kunda, margaréta juchájda. Čo jej bude muž povedať, keď jej bude v noci hľadať. Kunda má či riama, čiri kunda, margaréta juchájda. Spytuje sa matka dcéry, načo sú jej tie dva diery.
Erotické piesne sú súčasťou duchovnej kultúry Slovenska, len niektoré z nich, tie poetickejšie, sa spievajú dokonca bežne ako spomínaná pieseň Kohútik jarabý… Iné, v ktorých sú veci pomenované viac priamo, sa spievajú len počas určitých príležitostí. Samozrejme, ľudová tvorivosť a tým aj vznik nových piesní sa tvorí neustále.
„Šofere, šofere, gdze vašo motore. na každej zatačke dzifče pomiluje.
Zmes slovenských ľudových piesní z Vojvodiny
Magické služby lásky a erotiky
V tradičnej duchovnej kultúre Slovenska sa stretneme aj s ľúbostnou a erotickou mágiou. Tento typ mágie slúžil na upevnenie už jestvujúceho vzťahu, na osvieženie lásky alebo udržanie rovnováhy v partnerskom vzťahu. Do popredia sa preto dostali úkony na podporu spájania a upevnenia utvoreného zväzku.
Pri jednej praktike sa napríklad z vosku, dreva, slamy či cesta zhotovili dve bábky predstavujúce muža a ženu. Mužskej bábke sa pripevnili na hlavu vlasy ženy a ženskej bábke zasa vlasy muža. Bábky sa mali zakopať pri splne mesiaca pod ovocný strom, ktorý rodil. Najvhodnejšia vraj bola čerešňa. Obrad mal zabezpečiť, aby partneri boli navždy spolu a šťastní.
Erotická mágia v tradícii slovenského ľudu si vyslúžila mená: očarovanie, porobenie, počarenie. Iniciátorkami takéhoto využitia mágie boli najmä ženy, ale nezavrhovali ju ani muži.
Erotická mágia často využívala princíp podobnosti. V praktických magickych úkonoch sa verilo, že kúsok zo ženy zastupuje ženu ako celok. Ak sa teda podarí dostať kúsok zo ženy do muža, na inú ženu sa už viac ani nepozrie a stále bude túžiť len po tejto jedinej žene. Parciálna mágia sa využívala najmä pri príprave nápojov alebo jedál lásky.
Na východnom Slovensku, na Kysuciach a na Orave bola zaužívaná magická prax podať mládencovi potravu či nápoj s obsahom dievčenských telesných výlučkov. Do pálenky, ktorá sa ponúkla vyvolenému, sa pridali napríklad kvapky menštruačnej krvi. Podobne to platilo aj o príprave jedla. Na čele nahej ženy sa rozbili vajcia, ktoré sa nechali stiecť po celom jej tele. Medzi nohy sa jej postavila rajnička, do ktorej sa vajcia zachytili. Z nich sa pripravila praženica a ponúkla sa zvolenému mužovi.
Známe bolo aj pečenie ľúbezných pagáčikov. Vydajachtivé devy do cesta na pagáče pridali štipku prachu pozmetaného zo štyroch kútov izby. Z ochlpenia pod pazuchami a na ohanbí si odstrihli kúsky a spolu so štyrmi vlasmi ich spálili na popol, ktorý primiešali do cesta spolu s kvapkou menštruačnej krvi. Cesto vymiesili, upiekli z neho pagáče a dali zjesť mládencovi. Pokrm im mal zaistiť jeho stálosť a vernosť.
Dievčatá niekde pridávali mládencom do jedla soľ. Túto soľ mala mať pod sebou v papieri zabalenú prvorodička pri pôrode. Bolesti, ktoré ona pociťovala pri pôrode, mal pocítiť aj muž, ktorý by zjedol takto osolený pokrm a jeho bolesti sa mali skončiť až v prítomnosti dievčiny, ktorá mu jedlo takto osolila.
Menštruačná krv, sliny a pot boli najčastejšími a najrozšírenejšími zložkami nápojov lásky. Ženy mohli použiť na varenie tiež vodu, v ktorej sa predtým umyli. Ak si už žena získala lásku a pozornosť muža, bolo potrebné magické úkony z času na čas zopakovať, aby si lásku a vernosť partnera zabezpečila natrvalo.
V prípade, že nápoje a pokrmy lásky využívali muži, do pálenky či jedla dali svoje spermie, pot alebo sliny a nápoj ponúkol vyvolenej žene, aby si takto poistil jej lásku.
Magické úkony na udržanie ľúbostného vzťahu sa robili najmä v období, keď sa partneri museli na čas odlúčiť a nemali možnosť vídať a stýkať sa. Bolo preto nevyhnutné, aby k sebe pripútali svoje srdcia, aby sa vzájomná láska nevytratila.
tvoja láska po mne.
Ak si žena sama nevedela poradiť s neverným mužom, oslovila vedomca alebo vedmu, ktorí používali na neverníka zariekanie s vodou. Vodu z deviatich potokov zlial vedomec do džbána a vylial ju na šípový krík. Tým sa malo dosiahnuť privolanie kliatby, choroby, bolesti ako pri pichaní ostňov na telo neverníka.
Aj na privolanie ženícha slúžila voda. Len u nás! Podobný účinok malo aj umývanie na Veľký piatok alebo aj na Veľkonočný pondelok. Skoro ráno pred východom slnka sa umývalo vodou z rieky, pričom sa tiež odriekalo podobné zariekanie.
Veľmi časté bolo uvrhnutie kliatby na sokyňu či soka v láske. Príkladom takéhoto preklínania je kliatba, ktorá bola roku 1716 zaznamenaná pred trenčianskou súdnou stolicou. Prípad sa týkal ženy, ktorá bola tajnou milenkou istého Juraja Majthynyho z Beckova.
do Majthinich dvoru!
Kliatba mala manželku pána domu pripraviť o život.
Erotická mágia sa však využívala aj na rozbíjanie manželstiev či partnerských vzťahov. Kto chcel napríklad ublížiť mladým manželom, usiloval sa im na ich svadbe dať vypiť trocha vody, v ktorej umývali mŕtveho, alebo vody, v ktorej poumývali mačke a psovi zadok. Ak sa to podarilo, manželstvo malo byť veľmi nešťastné.
Ďalší spôsob, ako prekaziť spoločné manželské šťastie, bol známy z východného Slovenska. Tu sa pripravila kytica s asparátom a do kytice sa pridala nôžka čiernej sliepky či kohúta aj s pazúrikmi. Kytica sa nenápadne pohodila mladému páru pod nohy, najlepšie keď vychádzal...
tags: #kytica #slovenskych #ludovych #piesni