Limax cinereoniger: Rozmnožovanie a životný cyklus
Slimák popelavý (Limax cinereoniger) je druh suchozemského plže z čeledi slimákovitých (Limacidae). Dosahuje značných rozměrů (i přes 20 cm). Nahý plž, který měří natažený 12-20 cm, smrštěný do 10 cm. Výjimečně může měřit (natažený) přes 20 cm, čímž se řadí mezi největší suchozemské plže na světě. Konkurentem v rozměrech mu je Ariolimax columbianus měřící až 25 cm.
Synonymika: Limax cinereus Lister, 1678; Limax cinereus O. F. Müller, 1774 (partim); Limacella panna Brard, 1815; Limax amiquorum Férussac, 1819 (partim); Limax maculatus Nunneley, 1837 (non maculatus Kalaniczenko, 1851); Limax cellarius (d'Argenville) Lessona et Pollonera, 1882.
Charakteristika a vzhľad
Farba tela premenlivá, väčšinou škvrnitá, škvrny môžu najmä na chrbte a bokov splývať do pásov rôznej dĺžky prípadne splývajú, takže väčšina tela je takmer jednoliato čierna. Jedince so škvrnami majú základnú farbu sivú alebo sivohnedú, prípadne v nevýrazných odtieňoch hnedej farby. Kýl je zreteľný, tvorí ⅓ dĺžky tela, štít tvorí takisto ⅓ dĺžky tela a je, na rozdiel od L. cinereoniger, škvrnitý alebo mramorovaný, nikdy nemá pruhy. Pruhy na zadnej časti tela sa môžu rozpadávať na pozdĺžne škvrnky alebo bodky. Hlava a tykadlá sú obyčajne červenohnedé, bez tmavých škvrniek. Noha je jednofarebná, belavá až bledosivá. Sliz je na celom tele bezfarebný a lepkavý.
Podobné druhy
Tmavé formy L. maximus, môžu na prvý pohľad pripomínať slizniaka pásavého (Limax cinereoniger), ktorý má však väčšie pokožkové papily, dlhší kýl (siaha až do 2/3 chrbta), tykadlá má obyčajne tmavšie a tmavo škvrnité (nie červenohnedé). Mladé jedince L. maximus môžu pripomínať slizniaka Lehmannia marginata, líšia sa však relatívne dlhšími a červenkastými tykadlami, prípadne aj lepkavejším slizom.
Anatómia
Semenovod (vas deferens) je spojený s penisom blankou s početnými cievami, penis je rúrkovitý, poskrúcaný, príp. špirálovito stočený, jeho dĺžka sa rovná približne polovici dĺžky tela. Jeho distálna časť je kyjakovito rozšírená, v tomto mieste (takmer apikálne) sa napája semenovod aj sval (musculus retractor penis). Spermatéka je oválna s úzkou stopkou ústiacou do penisu v mieste prechodu do átria.
Vysvetlivky: Ov - vajcovod (oviduct); P - penis; vd - semenovod (vas deferens); SpOv - spermoviduct.
Rozšírenie a habitat
Slizniak veľký pochádza pravdepodobne z juhozápadnej Európy (Wiktor 1989, Baker 2004), Castillejo (1997) považuje za pôvodný areál strednú Európu, Barker (1999) dokonca uvádza aj južnú Afriku a Malú Áziu, dnes sa vyskytuje takmer na všetkých kontinentoch, okrem Antarktídy. V Európe je známy takmer zo všetkých krajín (Bank 2017).
Pôvodne lesný druh (Wiktor 2001, Rowson et al. 2014), v súčasnosti výrazne atropotolerantný, nie je to však typický synantrop. Najčastejšie sa vyskytuje v oblasti ľudských sídel, na zatienených a vlhkých miestach (záhrady, kompostoviská, parky, cintoríny, pivnice, vodovodné šachty), ale častý je aj v lužných lesoch. Cez deň sa ukrýva pod spadnutým drevom, starými doskami, kameňmi, kusmi betónu. Žije od nížin až po horské polohy, vo Švajčiarsku napr. stúpa až do výšky 1900 m n. m.
Správanie a aktivita
Typický nočný druh, pohyblivý, dokáže prekonávať relatívne veľké vzdialenosti za potravou, pričom sa väčšinou vracia do pôvodného úkrytu.
Slizniak veľký sa stal jedným z modelových živočíchov, na ktorých sa skúmali cirkadiánne rytmy, teda biologické rytmy s periódou približne 24 hodín, počas ktorej sa pravidelne opakujú zmeny fyziologických funkcií. Pri slizniakovi velkom skúmali vedci (Sokolove et al. 1977) pohybovú aktivitu počas 24 hodín, v závislosti na osvetlení (osvite). Pokus prebiehal v laboratóriu, pričom experimentálna noc bola dlhá 12 hodín. Výskumníci zistili, že slizniaky sú najaktívnejšie krátko po zhasnutí svetla, v reálnych podmienkach teda po zotmení. Táto zvýšená aktivita trvala približne dve až tri hodiny. Celková denná aktivita trvala deväť až desať hodín (Sokolove et al.
Potrava
Omnivorný druh, preferuje huby, lišajníky, rozkladajúci sa rastlinný materiál, menej pohyblivé bezstavovce, vrátane iných nahých mäkkýšov, živočíšne zvyšky (aj mŕtve živočíchy), zelené rastliny požiera najmä vtedy, ak nemá dostatok inej potravy. Pri premnožení môže škodiť na poľnohospodárskych plodinách (listovej, hľuznatej, aj koreňovej zelenine), takisto aj na okrasných kvetoch či cibuľovinách (Kozlowski 2012).
Rozmnožovanie
Rozmnožovanie prebieha v júli až septembri, zriedkavejšie až v októbri.
Slizniak veľký je typický svojim excentrickým spôsobom párenia. Nastáva predovšetkým v noci, pričom kopuláciu je možné rozdeliť do niekoľkých fáz. Keď sa stretnú dva jedince pripravené k páreniu, začnú kývať koncovými časťami svojich tiel. Potom sa vydajú hľadať vhodné miesto pre kopuláciu, pričom jeden nasleduje druhého. Zadný jedinec sa dotýka konca tela vedúceho jedinca. Slizniaky veľké sa pária vo výškach, najčastejšie na konároch stromov alebo na rôznych múroch a stenách. Po nájdení ideálneho miesta na párenie začnú obidvaja partneri vylučovať približne hodinu množstvo slzu, ktorým sa prichytia pevne k podkladu. V tejto fáze sú stále v polohe tesne za sebou. Keď sa dostatočne prichytia k podkladu, stočia sa tak, že telami vytvoria kruh. Nakoniec sa vzájomne prepletú do dvojitej špirály. V tejto chvíli sa obyčajne spustia z vyvýšeného miesta a visia iba na slizovom vlákne. Nastáva samotné párenie, pri ktorom sa obidva jedince navzájom, takisto špirálovito, prepletú penismi, spoja sa nimi a navzájom si vymenia spermie. Po transfere spermatofórov párenie končí a spojenie sa preruší. Slizniaky odliezajú z miesta párenia (prípadne jeden z nich padá na zem, pozri video nižšie) a pritom olizujú sliz, ktorý vyprodukovali (Langlois 1965, Nordsieck 2019).
Largest Snail in the world Lifecycle
Do vlhkej pôdy kladú 30-60 [Nordsieck (2019) uvádza až 200] žltkastých vajíčok (4-5,5 mm). Mláďatá sa liahnu po 20-30 dňoch dospievajú po jednom roku.
Reakcie na zmeny vlhkosti
Slizniak veľký dokáže reagovať aj na nepriaznivé životné podmienky, konkrétne na sucho, pri ktorom dochádza k odparovaniu vody z tela a následnej dehydratácii. Slizniaky dýchajú dýchacím otvorom, ale aj celým povrchom tela, pričom v obidvoch prípadoch dochádza k rýchlejšiemu odparovaniu vody. Keď nastanú nevhodné podmienky, slizniak veľký dokáže citlivo ovládať svoj pneumostóm, ktorý má väčšinou uzavretý a otvára ho len na krátku dobu, aby tak zamedzil odparovaniu vody. Keď je suchu vystavená skupina slizniakov, spraví zhluk, pričom sa vzájomne dotýkajú telami, takže minimalizujú straty vody (Prior et al.
tags: #limax #cinereoniger #rozmnozovanie