Fascinujúci svet mäsožravých rastlín: Prehľad druhov a tipy na pestovanie

Mäsožravé rastliny patria k tým najfascinujúcejším vo svete botaniky. Sú jednými z najzaujímavejších a najzáhadnejších organizmov na Zemi. Tieto fascinujúce rastliny, známe aj ako karnivorózne rastliny, dokážu chytať a tráviť hmyz a iné drobné živočíchy, aby získali živiny, ktoré im chýbajú v pôde.

Mäsožravé rastliny sa vyvinuli ako reakcia na prostredie s chudobnými pôdami, kde základné živiny ako dusík a fosfor sú v nedostatku. Aby prežili, tieto rastliny vyvinuli rôzne mechanizmy na zachytávanie a trávenie živočíchov, čím získavajú potrebné živiny. V prirodzenom prostredí ich môžeme nájsť na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy. Známych je viac ako 600 druhov rôznych veľkostí, tvarov a farieb. Ich pôvod je z rôznych častí sveta a z rôznych prostredí, od tropických dažďových pralesov až po chudobné močiare a bažiny.

Mäsožravé rastliny sa vyvinuli v niekoľkých nezávislých evolučných líniách, čo vedie k tomu, že rôzne druhy mäsožravých rastlín majú rôzne stratégie lovu a trávenia koristi. Každý druh má svoj vlastný unikátny spôsob lovu a trávenia koristi. V zásade môžeme pasce rozdeliť do dvoch základných skupín: aktívne a pasívne.

Aktívne pasce: Rastliny z tejto skupiny sa aktívne pohybujú pri chytaní koristi. Pohyb je veľmi rýchly, maximálne niekoľkosekundový. Do skupiny aktívnych pascí zaraďujeme pasce rodov Aldrovandka, Dionaea (mucholapka) a Utricularia (bublinatka).
Pasívne pasce: Do tejto skupiny patria rastliny, ktoré lovia pomocou lepkavých listov alebo dutých listových pascí. Aj keď sa označujú ako pasívne, niektoré pasce z tejto skupiny sa taktiež pohybujú (Drosera, Pinguicula). Ich lepkavé listy sa po podráždení zmietajúcou sa polapenou korisťou dávajú do veľmi pomalého pohybu. Tento sotva znateľný pohyb trvajúci obvykle 2 - 4 hodiny má zlepšiť dotyk s korisťou a zväčšiť styčnú plochu pre resorpciu živín. Medzi rody s pasívnymi pascami patria Drosera (rosička), Drosophylum, Byblis, Pinguicula (tučnica), Sarracenia (saracénia), Nepenthes (krčiažnik), Genlisea, Heliamphora (heliamfora), Cephalotus (cefalotus) a Darlingtónia.

Existuje viac ako 600 druhov mäsožravých rastlín, ktoré patria do rôznych rodov a čeľadí. Každý rod má svoje špecifické vlastnosti a preferuje iné podmienky pre rast a prežitie.

Rozdelenie mäsožravých rastlín podľa typu pasce

Najznámejšie druhy mäsožravých rastlín

1. Mucholapka podivná (Dionaea muscipula)

Náš výber mäsožravých rastlín nezačíname mucholapkou náhodou. Je to určite najznámejšia mäsožravá rastlina, ktorá navyše loví hmyz jedinečným, rýchlym pohybom - zovretím listovej rozety, ktorá uväzní lezúci či lietavý hmyz a následne zabezpečí jeho rozklad a trávenie. Je to jedna z najzaujímavejších, najatraktívnejších a najpozoruhodnejších mäsožravých rastlín. Ako jediná suchozemská mäsožravá rastlina loví drobné živočíchy prudkým pohybom pasce.

Mucholapku opísal vo svojom liste Linnéovi botanik John Ellis v roku 1769. Rastline dal meno "Dionaea". Pochádza z močarísk Severnej a Južnej Karolíny v USA, konkrétne z malej oblasti severoamerického štátu Južná Karolína - v asi 120 km okolí mesta Charleston. Dnes sa vo voľnej prírode vyskytuje len v Južnej Karolíne v USA. Bohužiaľ popularita a výnimočnosť mucholapkám veľmi neprospela a rastliny možno dnes v prírode nájsť len veľmi vzácne.

Táto mäsožravá rastlina sa podobá malej otvorenej tlame s malými „zúbkami“ na okrajoch. Celá rastlina je hráškovo až tmavo zelená. Má krátke listy väčšinou takmer rovnobežne s pôdou. Z jednej rastliny môže vyrásť až 6 oválnych pascí, ktoré lovia neopatrný hmyz. Veľkosť a šírka stopky sa v priebehu roka mení: zatiaľ čo v lete sú pasce veľké a stopka úzka, v zime sú pasce vďaka nedostatku potravy malé a menej funkčné a stopka je široká, aby bola jeho asimilačná plocha čo najviac využitá.

Koristí sú drobné lezúce a lietavé hmyz a pavúkovce, napríklad mravce, pavúky, muchy, ale napríklad aj osy. Korisť láka na sladký nektár, ktorý produkuje na okrajoch pascí. Pasce sú otvorené približne v 45˚ uhle a vyzerajú ako zelená zubatá tlama s hromadou tenkých dlhých zubov. Na vnútornej strane oboch „čeľustí“ sa nachádzajú obvykle tri na pohyb citlivé chĺpky vytvárajúce akúsi klietku zabraňujúcu úniku hmyzu. K tomu, aby pasca zaklapla, je treba v rozmedzí niekoľkých sekúnd opakovane podráždiť aspoň dva z nich. Vlastný pohyb pascí je na rastlinu veľmi rýchly, zovrie sa plynulým pohybom asi za pol sekundy (za vhodných podmienok aj rýchlejšie). Po prudkom zovretí oboch polovíc „pascí“ ich zvieravý pohyb pomaly pokračuje ďalej a rastlina najprv chemickými receptormi zisťuje, či ulovila korisť. Pokiaľ áno, okraje pascí hermeticky priľnú k sebe a dovnútra je napustená tráviaca šťava. Pokiaľ nie, zbytočne sklapnutý list "pozná" svoj omyl (napr. kvapka vody, a iné) do dvoch dní a znovu sa roztvorí. Z vnútornej strany čeľustí sa začnú uvoľňovať tráviace enzýmy, ktoré korisť za niekoľko dní (cca 7-10) rozložia, takže z nich zostane len tvrdý skelet (chitínová schránka hmyzu). Potom sa pasca opäť roztvorí a čaká na ďalší hmyz. Sklapnúť s korisťou pasca môže asi dvakrát alebo trikrát. Naprázdno asi šesťkrát (max. desaťkrát).

Venus Flytrap Dionaea Muscipula catching fly & bug - živá mucholapka a hmyz

Pestovanie mucholapky podivnej

Mucholapka nie je náročná na pestovanie, no vyžaduje si vlhký, kyslý substrát chudobný na živiny (napr. rašelinu) a dostatok svetla. Dôležitou podmienkou je svetlo a správne zimovanie.

Svetlo: Mucholapke sa snažíme dopriať maximálne množstvo svetla aj s priamym slnečným žiarením. Je to mimoriadne svetlomilný druh a na iné miesto ako parapet na JV-JZ orientovaného okna ju v bytových podmienkach dať ani nemôžeme. Umiestnenie ďalej od okna býva fatálne. Farbu mucholapky môžete ovplyvniť práve svetlom - čím viac svetla, tým lepšie vyfarbenie. V lete je potrebné pritieniť, hrozí spálenie rastlinky.
Substrát: Substrátom je čistá vrchovisková hrubo vláknitá rašelina, prípadne s podielom kremičitého piesku. Presádzame na jar raz za 1-3 roky do čistej rašeliny (kyslej pôdy), ktorú zmiešame s kremičitým pieskom v pomere 2:1. Môžeme primiešať aj trochu perlitu.
Zalievanie: Pôda mäsožraviek musí byť stále vlhká. Mäsožravky si obvykle vyžadujú kyslý, rašelinový substrát a minerály vody z vodovodu alebo studne tento substrát neutralizujú, čo veľmi znižuje jeho trvanlivosť. Preto sa odporúča zalievať mäkkou vodou, ideálne dažďovou, destilovanou či prevarenou vodou. Zalieva sa odspodu do podmisky alebo ozdobného kvetináča.
Vlhkosť: Mucholapke prospieva vysoká vlhkosť (okolo 60%), ale nie je zásadne nutná.
Hnojenie: Mäsožravky hnojiť nemusíme, pretože získavajú živiny z chyteného hmyzu. Prekrmovanie rastlinu vysiľuje a môže ju až zabiť. V konkrétnom čase totiž dokáže využiť len limitované množstvo energie z potravy.
Zimovanie: Problémovým obdobím je najmä zima. Rastliny na konci jesene vytvoria ružice menších listov. V zime je potrebné umiestniť mucholapku do chladnejšej miestnosti (5 - 10 °C). Substrát udržiavame stále vlhký, ale kvetináč by už nemal stáť vo vode. Ak nevieme zabezpečiť pokles teplôt, počas zimného obdobia môžeme mucholapku pestovať celoročne v bytových podmienkach, avšak vtedy je maximálne osvetlenie nevyhnutnosťou. Mucholapke neprospieva, ak má počas zimy menej svetla a zároveň ostane v teplej miestnosti.
Rozmnožovanie:
- Vegetatívne: Najbežnejším spôsobom je delenie trsov. Dospelé rastlinky začnú časom tvoriť viac rastových vrcholov, ktoré sa dajú pri presádzaní oddeliť. Ďalšou možnosťou je množenie pomocou listových odrezkov, ktoré je najlepšie robiť taktiež pri presádzaní. Odtrhneme list od hlavnej cibuľky tak, aby sa nepoškodil a pozostával aj z bledej zhrubnutej spodnej časti. Takýto list umiestnime buď na živý rašelinník alebo na bežný pestovateľský substrát a zabezpečíme vyššiu vzdušnú vlhkosť a dostatok rozptýleného svetla.
- Generatívne: Mucholapky môžeme rozmnožovať aj pomocou semien, je to však omnoho zdĺhavejšie. Ak sú semiačka čerstvé, tak môžeme vysievať priamo na pestovateľský substrát a umiestnime výsev do bežných pestovateľských podmienok s miernym zvýšením vlhkosti. Semiačka klíčia väčšinou po 2-3 týždňoch. U starších semien musíme výsev najprv stratifikovať chladom (najlepšie v chladničke) najmenej 1 mesiac. Dopestovanie rastliny zo semiačka do dospelosti môže trvať aj 5 a viac rokov, kedy je nutné rastlinu viackrát presádzať.
Choroby a škodcovia: Rastlinky môžu napádať saví škodcovia ako vošky, puklice alebo roztoče. Nebezpečnejšie sú hubové choroby a rôzne plesne, ako napr. pleseň šedá. Ako prevenciu odstraňujeme staré zhnednuté a zožltnuté listy. Preventívne proti savým škodcom môže pôsobiť aj občasné osprchovanie rastlín.

2. Krčiažnik (Nepenthes)

Krčiažniky dostali názov podľa vázovitého tvaru ich listových pascí, v ktorých si vytvárajú špeciálnu tekutinu slúžiacu na utopenie koristi (aj väčšie druhy hmyzu). Okraje a steny krčaha/pasce sú klzké, takže hmyz do nich rýchlo spadne a už nevylezie a nad krčahom je pokrievka, ktorá slúži ako dáždnik, aby do tekutiny nenapršala voda. Na dne každej pasce zároveň prebieha pomalé trávenie koristi. Tieto rastlinky vyrastajú oveľa väčšie a väčšinou sú popínavé, niektoré sú dokonca epifyty. Ich pasce vyrastajú na konci listu a dosahujú veľkosť pár cm až niekoľko desiatok cm (30 - 50). Ich korisťou nie je len hmyz a mravce, ale pri veľkých krčahoch dokonca malé hlodavce. Korisť lákajú vôňou nektáru v krčahoch. Pri pokuse dostať sa k nemu korisť padá dovnútra a späť sa už nedostane, pretože steny krčahu sú extrémne hladké.

Zatiaľ je známych 170 druhov rodu krčiažnik. Väčšina sa vyskytuje v tropických častiach Juhovýchodnej Ázie (Indonézia, Malajzia, Borneo, India, atď.). Najčastejšie sú to lianovité rastliny, dobre prispôsobené na život vo vlhkom prostredí dažďových pralesov.

Pestovanie krčiažnika

Pre svoj život potrebujú vyššiu vlhkosť vzduchu, okolo 70 - 80 %. Z tohto dôvodu sú pre ne vhodné vitríny a skleníky, avšak dajú sa kúpiť aj druhy a krížence, ktoré prospievajú aj na obyčajnom panelákovom okne. Na nedostatok vzdušnej vlhkosti reagujú zasychaním a netvorením pascí. Najmenej náročné sú Nepenthes ventricosa a jeho hybridy (Ventrata,...).

Substrát: Ako substrát je pre ne vhodná zmes hrubej vláknitej rašeliny, perlitu, dubovej kôry, niekedy sa pridáva aj molitan či polystyrén na odľahčenie. Rašelina je veľmi nevhodná, okrem toho, že v mokrom stave je málo vzdušná, prevzdušnená ostatnými zložkami substrátu rýchlo hnije a je rastliny potrebné častejšie presádzať (čo krčiažniky moc radi nemajú). Spodnú časť kvetináča vyplníme čistým keramzitom. Jeho asi 3 cm vrstva zabezpečuje dobré prevzdušnenie substrátu zospodu, drenáž a tým, že nehnije, je možné postaviť kvetináč s rastlinou na čas do vody (podmáčaný organický materiál v spodnej časti by zhnil a spolu s ním aj korene). Čerstvý substrát prvé dni po posadení a namočení zvykne plesnivieť. Pleseň odstránime postrekovaním vodou alebo ponáraním celej nádoby do vody (rovnakej teploty ako rastlina); po niekoľkých dňoch je po plesni.
Vlhkosť: Po presadení rastliny by mala byť vzdušná vlhkosť blízka 100%, kým rastlina nezačne koreniť.
Svetlo: Na oslnenie nie sú tak náročné ako mnohé iné mäsožravé rastliny, pokiaľ je však svetla nedostatok, pasce bývajú slabo vyfarbené, alebo sa nevyvinú vôbec.

3. Rosička (Drosera)

Rosičky sú také úžasné, ako len mäsožravé rastliny môžu byť. Známych je zhruba 200 druhov pochádzajúcich zo všetkých kontinentov okrem Antarktídy, pričom sú známe bohatou diverzitou tvarov, veľkostí a farieb. Rosičky lovia svoju korisť (hmyz) pomocou špeciálnych tyčiniek pokrývajúcich ich listy. Na konci tyčiniek produkuje rastlina lepkavú tekutinu, na ktorú sa hmyz nalepí, rastlina korisť tyčinkami a listom pomaly ovinie a začne z nej absorbovať živiny. Ich pohyb, podobne ako pohyb listov pri lapaní koristi, je však na rozdiel od mucholapiek podstatne pomalší, prakticky nebadaný.

Typy rosičiek

Rod Drosera patrí k najpočetnejším rodom medzi mäsožravými rastlinami. Vyskytuje sa takmer na celom svete, preto nie je možné ani trochu zovšeobecniť podmienky na ich pestovanie. Pretože sa vyskytujú na rôznych biotopoch a na rôznych geograficky izolovaných územiach, vznikli medzi nimi najrôznejšie vývojové typy.

Celoročne vegetujúce rosičky: Do tejto skupiny zaraďujeme bežne pestované rosičky, ako je Drosera capensis, Drosera spatulata a ďalšie. Vegetujú celoročne a sú veľmi svetlomilné.
Rosičky s prezimovacími púčikmi (hibernaculom): Do tejto malej skupiny patria všetky naše domáce druhy rosičiek. Vzhľadovo sú podobné celoročne vegetujúcim rosičkám, ale pred zimným obdobím, nepriaznivým pre vegetáciu, pravidelne strácajú listy a prežívajú pomocou prezimovacích púčikov (hibernacul). Každá ružica vytvorí jeden prezimovací púčik, zapustený do substrátu. Tvoria ho nahromadené mladé základy listov, zastavené v raste a vývine. Signálom k tvorbe hibernacula je zhoršovanie životných podmienok, spočívajúce v ochladzovaní počasia, skracovaní dňa, alebo vo vysychaní pôdy. Schopnosť tvoriť hibernaculum rozširuje existenčné možnosti týchto rosičiek v porovnaní s predchádzajúcou skupinou. Preto dobre znášajú mráz a sú rozšírené ďaleko na sever.
Rosičky z tropických pralesov: V tejto skupine sú len tri príbuzné druhy z tropických pralesov v severovýchodnej Austrálii: Drosera adelae, Drosera prolifera a Drosera schizandra. Od všetkých ostatných rosičiek sa odlišujú vzhľadovo aj ekologicky. Sú výnimočne prispôsobené na rast vo vlhkej klíme v podraste dažďového pralesa. Tu môžu celoročne vegetovať, bez akéhokoľvek útlmu rastu.
Trpasličie rosičky: Sú to rosičky z juhozápadnej Austrálie, len Drosera pygmaea rastie aj vo východnej Austrálii, Tasmánii a na Novom Zélande. Sú to druhy skutočne nepatrných rozmerov, s prízemnými ružicami priemeru 8 - 30 mm. Hlavným znakom odlišujúcim tieto rosičky od ostatných je tvorba špeciálnych rozmnožovacích teliesok, ktoré nazývame gemmy. Gemmy zostávajú počas obdobia sucha vo vegetačných vrcholoch a prvým dažďom sú odlamované a rozstrekované do okolia. Ihneď vyrašia a v priebehu roka dospejú, vykvitnú, vytvoria semená a nové gemmy.
Hľuznaté rosičky: Austrálske druhy, okrem druhu Drosera peltata, rastúceho v Ázii, Austrálii a na Novom Zélande. Do tejto skupiny patria i dva pozoruhodné druhy juhoafrických rosičiek, ktoré namiesto typických guľatých hľúz tvoria hľuzovite zhrubnuté korene. Podzemné orgány týchto rastlín sú veľmi zložitým prispôsobením pre život v podnebí s výraznou suchou periódou. Hľuznaté rosičky môžu vytvárať prízemné listové ružice priemeru 4 - 12 cm, alebo priame a niekedy olistené stonky, vysoké 10 - 100 cm, ale aj plazivé a šplhavé stonky, dlhé okolo 100 cm.
Rosičky komplexu Drosera petiolaris: Táto skupina bola vyčlenená pomerne nedávno a vzhľadom k výnimočným vlastnostiam jej zástupcov, nemožno ju zaradiť do žiadnej z predchádzajúcich kategórií. Rosičky komplexu Drosera petiolaris sa vyskytujú hlavne v severnej Austrálii (Darwin, Kununurra,...), niektoré však možno nájsť i na Novej Guinei a Novej Kaledónii. Podľa ekologických nárokov sa delia na nížinné a horské. Vo všeobecnosti, horské druhy sú náročne pestovateľné, najmä pre svoje nároky na nízku teplotu a súčasne vysokú relatívnu vzdušnú vlhkosť a vysokú dávku oslnenia. Preto sa bežne pestujú najmä nížinné druhy.

Pestovanie rosičky

Podobne ako u mucholapiek, i tu pestujeme rastliny v rašeline, prípadne zmesi rašeliny a riečneho piesku, niekedy sa pridáva aj perlit. Na rozdiel od mucholapiek druhy rosičiek bežne predávané u nás nepotrebujú zmenený režim pre zimovanie, postačí nám slnečné okno počas celého roku. Je vhodné, ak majú vlhkejší vzduch, avšak nie všetky druhy znesú uzavreté vitríny s minimom pohybu vzduchu.

4. Tučnica (Pinguicula)

Epicentrom výskytu tučnice vo voľnej prírode sú vlhké tropické a subtropické časti Strednej Ameriky, no zopár druhov pochádza aj z ostatných kontinentov sveta. Tučnica loví drobný hmyz pomocou lepkavých listov, ktorými svoju korisť aj trávi a nahrádza si tak nedostatok živín vo svojom prostredí. Jednotlivé druhy týchto mäsožravých rastlín sú značne rozdielne tvarmi, veľkosťami či farbami. Niektoré tučnice vytvárajú veľké rozety širokých listov dosahujúce až 20 cm zatiaľ čo iné druhy sú drobné. Zriedkavejšie môžu tučnice vytvárať aj úzke vzpriamené listy. Ešte väčšia rozmanitosť je v kvetoch jednotlivých druhov tučníc, z ktorých niektoré pripomínajú orchidey.

Pestovanie tučnice

Patria k bezproblémovým, ľahko pestovateľným a vďačným rastlinám, navyše sa za starostlivosť odmenia pomerne atraktívnym kvitnutím. Aj pri tučniciach ide o bohatý rod z rôznych typov biotopov. V tropických, ale aj severských oblastiach nájdeme druhy, ktoré majú v období dormancie zhustený, priam sukulentný spôsob rastu listov. Nepriaznivé obdobie tak prečkajú v podobe ružíc listov zmenšených na minimum. Tieto druhy však obvykle pestujú len pokročilí pestovatelia, do bytových podmienok sú vhodnejšie bežne predávané hybridy s vyššou odolnosťou. Čo sa týka pestovania, vyberieme im slnečné okno a rašelinový substrát a dbáme na to, aby stáli vo vode.

5. Bublinatka (Utricularia)

Bublinatka je pomenovaná podľa mechúrikov/bubliniek, ktorými loví svoju korisť. Bublinatky sú väčšinou vodné alebo močiarne rastliny, ktoré prosperujú vo vlhkých oblastiach s pôdou chudobnou na živiny. Tieto fascinujúce mäsožravé rastliny môžeme nájsť na všetkých kontinentoch a vo všetkých teplotných pásmach okrem suchých oblastí sveta. Mechúriky, ktorými bublinatky lovia svoju korisť, patria medzi najdômyselnejšie štruktúry v celom rastlinnom svete. Tieto výnimočné pasce majú priemer 0,2 až 1,2 cm a lovia drobný vodný hmyz tak, že podráždenie drobných chĺpkov na mechúriku hmyzom otvorí poklop a vplyvom podtlaku sa nasaje hmyz aj s vodou do mechúrika, ktorý sa v priebehu pár milisekúnd uzavrie.

Viaceré druhy týchto mäsožravých rastlín sa môžu celoročne pestovať ako vodné rastliny v rybníkoch, jazierkach a prírodných bazénoch (napr. Utricularia gibba, Utricularia vulgaris), kde počas sezóny vytvárajú husté porasty a počas leta ponúkajú aj atraktívne kvitnutie, zatiaľ čo teplomilnejšie druhy (napr. Utricularia graminifolia) môžu byť zaujímavými akváriovými rastlinami.

6. Darlingtónia kalifornská (Darlingtonia californica)

Darlingtónia kalifornská je endemit, ktorý si vyžaduje špecifické podmienky a preto je vhodná pre pokročilejších pestovateľov. Táto mäsožravá rastlina pochádza zo severnej Kalifornie a Oregonu, kde väčšinou obýva rašeliniská s chladnou tečúcou vodou a vlhkejším podnebím pacifického pobrežia.

Darlingtónia vábi vôňou hmyz, ktorý vylezie do otvoru vo vrchnej časti trubicovitého listu a následne spadne na jeho dno, kde zahynie a je pomaly strávený. Listy darlingtonie, usporiadané v ružiciach, vyrastajú z plytko uloženého výbežkatého podzemku. Z neho vyrastá koreňový systém, rovnako slabo vyvinutý ako u saracénií.

Pestovanie darlingtónie

Darlingtónia kalifornská je háklivá najmä na prehriatie koreňovej sústavy (nad 25°C) a preto si táto mäsožravá rastlina vyžaduje pri interiérovom pestovaní zvláštnu starostlivosť. Darlingtóniu je možné pestovať celoročne aj v exteriéri - v rašelinisku, pričom cez zimu je vhodné rastlinu zatepliť čečinou alebo senom.

Podmienky pestovania: Slnko až polotieň.
Substrát: Pri pestovaní v interiéri je potrebný vzdušný substrát (napr. rašelinník).
Zalievanie: Chladenie koreňov pravidelnou zálievkou chladnou vodou.

7. Saracénia (Sarracenia)

Tento rod mäsožravých rastlín pochádza zo Severnej Ameriky a jednotlivé druhy sa vyskytujú od Floridy na juhu USA až po juhovýchod Kanady, kde obýva mokré rašeliniská a močiare. Saracénia loví hmyz podobne ako väčšina mäsožravých rastlín do dutého listu v tvare úzkej vázy, v ktorej je tekutina. Hmyz z nádoby nedokáže uniknúť, uhynie a pri rozklade poskytne saracénii potrebné živiny. Saracénie sú schopné okrem hmyzu „skonzumovať“ aj drobné živočíchy. Cez maličké priezory vo vrchnej časti pasce preniká svetlo a tak korisť nemá z pasce strach. Vnútornú stranu pokrývajú klzké šupinky, ktoré sú tak klzké, že hmyz, ktorému nerobí problém liezť po skle, jednoducho po nich nevylezie a klesne nadol. Tam sa nachádzajú tráviace žľazy, ktoré pomocou enzymatických olejov hmyz rozložia.

Pestovanie saracénie

Saracénia je nenáročná mäsožravka, vhodná aj pre úplného začiatočníka. Dosahuje výšku aj jedného metra a kvitne krásnymi kvetmi. V predaji sú však obvykle množené hybridné klony so zvýšenou odolnosťou a prispôsobením sa na bytové podmienky. Často tieto rastliny môžeme pestovať celoročne aj v exteriéri. Sú veľmi odolné, majú zaujímavý vzhľad korunovaný veľmi atraktívnymi, pomerne veľkými kvetmi. Napriek tomu, že ich pasce sú pasívne, a teda sa okrem svojej stavby nijako nepohybujú v záujme ulovenia koristi, dá sa povedať, že sú spomedzi všetkých spomínaných mäsožraviek najefektívnejšie. Ak po zožltnutí odstrihnete ich list a pozriete sa, čo sa v jeho lieviku počas jeho života nazbieralo, ostanete zrejme veľmi prekvapení, aké efektívne tieto pasce sú.

Podmienky pestovania: Slnečné stanovisko.
Substrát: Vhodným substrátom je zmes rašeliny a perlitu/riečneho štrku (1:1).
Zalievanie: Pri pestovaní v kvetináči je nutné substrát udržiavať neustále mokrý a používať pritom mäkkú vodu.
Zimovanie: V zime jej nevadí ani teplota okolo 0°C, dokonca krátkodobo vydržia aj -8°C.

8. Brocchinia reducta

Brocchinia reducta je jedným z mäsožravých druhov bromélií. Pochádza z tropických častí Južnej Ameriky, kde obýva pôdy chudobné na živiny. Jej úzke a vysoké, vzpriamené listy vytvárajú lievikovitú pascu s tekutinou do ktorej z času na čas spadne hmyz a po klzkých listoch sa už nedokáže dostať von. Rastlina následne vstrebe živiny z rozkladajúcej sa koristi.

Pestovanie Brocchinie reducta

Pestovanie týchto mäsožravých rastlín nie je náročné, no vyžaduje si slnečné stanovisko (najmä počas zimy).

9. Cefalotus (Cephalotus follicularis)

Cephalotus follicularis, jediný druh rodu, je mimoriadne pekná rastlina rastúca endemicky na juhozápade Austrálie. Táto mäsožravá rastlina pochádza z juhozápadného cípu Austrálie, kde rastie blízko pobrežia na vlhkých rašeliniskách, chudobných na živiny. Vytvára typické listové pasce na hmyz vo veľkosti palca a v tvare črievičky, ktoré sú sfarbené v odtieňoch zelenej, červenej, fialovej až čiernej.

Pestovanie cefalotu

Z pestovateľského hľadiska patrí cephalotus medzi náročnejšie rastliny a v našich podmienkach sa môže pestovať len ako izbová rastlina. Je citlivá na pestovateľské chyby.

Substrát: Substrát volíme vzdušnejší ako ten pre rosičky, s dobrou drenážou. Ako drenáž sa osvedčil keramzit, ako substrát hrubá rašelina, alebo skôr preosiate hrubé časti z rašeliny. Niektorí pestovatelia pridávajú hrubozrnný kremičitý piesok. V zime by substrát mal byť iba mierne vlhký, vtedy je cefalotus náchylný na hniloby a plesne.
Vlhkosť: Vzdušná vlhkosť je najlepšia okolo 70-80%, preto v bytových podmienkach patrí skôr do vitríny ako voľne na parapet, najmä v zime počas vykurovacej sezóny.
Vetranie: Dôležité je vetranie, v zime kvôli už spomínaným plesniam, v lete kvôli zamedzeniu prílišného prehrievania.
Svetlo: Oslnenie maximálne možné, v byte JV-Z expozícia.
Teplota: Dôležitá je teplota, tá by sa v lete nemala často dostávať výrazne nad 30 °C. V zime je vhodná medzi 0 - 15 °C. Pri vyššej zimnej teplote rastliny až tak dobre nerastú. V bytových podmienkach sa dá pomôcť tým, že pestovateľskú nádobu (akvárium, vitrínu) umiestnime tak, aby sa 1 sklenená stena priamo dotýkala skla okna.

10. Heliamfora (Heliamphora)

Tak ako väčšina mäsožravých rastlín, aj heliamfora loví hmyz do pohárovitých listov. Väčšina druhov Heliamfor pochádza z vrcholov stolových hôr vo Venezuele, a ďalšie sa vo voľnej prírode vyskytujú na viacerých miestach Centrálnej a Južnej Ameriky. Horné okraje listových pascí sú väčšinou sfarbené do odtieňov červenej, čo vytvára zaujímavú textúru, pretože heliamfora sa vegetatívne rozmnožuje do priestoru a vyvára veľké spoločenstvá. Táto mäsožravá rastlina je zaujímavá aj produkciou zvončekovitých kvetov na dlhých stonkách a sladkastou vôňou.

Pestovanie heliamfory

Pestovanie týchto mäsožravých rastlín je určené skôr pre pokročilejších pestovateľov, pretože heliamfory sú náchylné na prudké zmeny vlhkosti vzduchu a teploty. Prospieva im vyššia vlhkosť vzduchu, no navyknú si aj na suchší vzduch, ak budú mať stabilnú teplotu okolo 20 °C bez veľkých výkyvov medzi dňom a nocou.

tags: #masozrava #rastlina #kvet