Rozprávky o jari a najkrajšom kvete
S príchodom jari sa prebúdza príroda a s ňou aj túžba po nových začiatkoch a radostiach. Aj keď nám niekedy jar príde neskôr, ako by sme si priali, môžeme si ju privolať prostredníctvom príbehov a rozprávok. Tento rok sa ponoríme do sveta slovenskej ľudovej rozprávky a iných zaujímavých príbehov, ktoré nám priblížia čaro jari a ukážu nám, aký je najkrajší kvet.
Poslovia jari a ich príbehy
Jednou z rozprávok, ktorá nám prinesie jar, je príbeh o chlapcovi, ktorý ju priniesol. Ak vám niekedy v zimnom nečase zaklope na vrátka malé chlapča, nezabudnite ho prichýliť a pohostiť. Možno je práve ono poslom jari.
Slovenská ľudová rozprávka o slnku, svitaní i kvetoch sa volá Najkrajší kvet a našim škôlkarom a škôlkarkám ju vyrozpráva Gustáv Valach. Tento príbeh nám ukáže krásu prírody a jej premeny.
Ďalší príbeh pre najmenších sa volá Choď na lúku a natrhaj mame kvety. Že to znie ako dobrá rada? Nuž, určite ňou aj je, hlavne ak túto prosbu vysloví otec býk a splní ju jeho syn, malý býček. Stretneme sa s kravičkami na rozkvitnutej lúke a čo sa tam stane, o tom vám už viac povie Maroš Kramár.
Rozprávková hra Čarovný zvonček
Rozprávková hra Čarovný zvonček tiež rozvoniava ako jarná lúka. Ale bodaj by nie, keď sa odohráva v krajine, v ktorej listy nikdy nežltnú! Kde bolo tam bolo, žil raz v takejto krajine jeden záhradník, ktorý mal svoju rozkvitnutú a rozčvirikanú záhradu veľmi rád. A veru aj vtáčiky mali rady záhradníka, dokonca sa s ním rozprávali, pretože rozumel ich reči. Čo sa stalo ďalej, to sa už dozviete v hre Jaroslava Kopernického, ktorú napísal podľa maďarskej ľudovej rozprávky. Zvonenie čarovného zvončeka aj scénickú hudbu spískal hudobný skladateľ Ladislav Kupkovič.
Ohňová víla a záhradník Klinček
Pod Ostrým vrchom, v jaskyni vystlanej machom, žila víla. Bola veľmi plachá, ľuďom sa vyhýbala a nikdy sa im na oči neukazovala. Iba kedy-tedy. Najmä v zime a na jar videli ľudia, ako spod zeme vystupuje belasý dym, o ktorom si mysleli, že je to hmla. To víla zapaľovala ohne, nimi ohrievala zem, korienky tráv, korene stromov, aby nepomrzli. Ale čo sa stane, ak túto ochrankyňu a zvestovateľku jari ktosi unesie? O tom sa viac dozviete v jednej z najkrajších hier z rozhlasového archívu - Ohňová víla. Napísal ju Rudolf Dobiáš, ktorý má na svedomí viacero výnimočných rozhlasových príbehov.
Na konci jedného mesta žije záhradník Klinček. Na jeho záhrade je zvláštne to, že sa hneď za jej plotom začína rozprávkový svet. Preto sa hlavný hrdina ani nečudoval, keď sa uňho objavila princezná. Horšie to bolo s čarodejníkom, ktorý si so sebou nosil oblačného koňa, pretože ten Klinčekovi zakaždým spásol aj fialky a prvosienky. Ak sa v takejto rozkvitnutej záhrade chcete ocitnúť, hor sa do príbehu Záhradník Klinček a čarodejník. Za ruku vás chytí aj rozprávač Jozef Kroner a spisovateľ Václav Čtvrtek.
Nezvyčajné zvyky a rozprávkový rok
Keď naši predkovia chceli pomôcť jari, aby jej zima uvoľnila svoje miesto, museli z obce vyniesť symbol zimy, smrti, strádania a umierania - teda Morenu. O tom bude prvý príbeh z cyklu Nezvyčajné zvyky - Život v príbehu - Morena. Vyniesť Morenu nám pomôžu dvojčatá Terezka a Samko (Ema Mercová, Richard Labuda), ktorí na prázdninách u starej mamy objavujú zabudnuté zvyky našich predkov. Príbeh na námet Veroniky Lesany Renčkovej napísal Ľuboš Machaj.
Jar nám prinesie aj príbeh z cyklu Rozprávkový rok - Jar. Rozprávkovú hru, v ktorej neúčinkujú žiadne ľudské postavy, napísala Božena Čahojová-Bernátová.
V Nezvyčajných zvykoch ste sa dozvedeli, čo je to Morena a prečo ju treba od ľudí vyniesť. V rozprávkovej hre Slamená Muriena takáto (lebo aj tak sa v niektorých obciach nazývala) bytosť vystupuje ako jedna z hlavných postáv. Tou najhlavnejšou postavou je Hana, šarhova dcéra (Viera Richterová), ktorá aj tento rok má za úlohu Murienu vystrojiť. Trápi ju samota. Ako chudobnú dcéru dedinského šarhu ju mládenci obchádzajú. Keď začne vyrábať tohoročnú Murienu (Ida Rapaičová), symbol zimy a smrti k nej prehovorí ľudským hlasom...
Príbehy o múdrosti a odvahe
Jeden turista sa prechádzal dedinským cintorínom. Čítal náhrobné nápisy a všetky sa podobali: Meno, vek pochovaného. No človek, ktorý žil najdlhšie, mal iba jedenásť rokov. Turista cítil, že sa ho zmocňuje bolesť. Sadol si a rozplakal sa. Starenka, ktorá prechádzala okolo, sa ho spýtala, či tu má pochovaného nejakého príbuzného. „Nie, nemám, ale tu sa muselo stať čosi hrozné,“ povedal turista. „Aká strašná kliatba spočíva na ľuďoch tejto dediny, že umierajú takí mladí?“ Starenka sa usmiala. „Nie, nie je to kliatba. Len tu dodržiavame prastarý zvyk. Keď dieťa dovŕši 11 rokov, rodičia mu darujú zošitok ako tento tu, ktorý nosím na krku. A podľa tradície od tej chvíle vždy, keď niekto z nás prežíva niečo veľmi výnimočné, zapíše si, ako dlho trvala chvíľa jeho intenzívneho a hlbokého šťastia.
Môžeme žiť len vtedy, keď sme si istí, že na nás niekto čaká. Toto je jedna z najkrajších viet, ktoré Ježiš povedal: „Idem vám pripraviť miesto.“
Bola štipľavá zima. Pastieri sa zohrievali okolo ohňa. Správa o narodení nového kráľa, ktorú práve im zvestovali žiarivé bytosti, ich rozrušila. Chceli sa ísť na neho pozrieť a pokloniť sa mu, vyprosiť si od neho zdravie a pokoj. Aj Filip, chlapček, ktorý sa u pastierov zaúčal, počul anjelov a dumal, aký dar odnesie betlehemskému Dieťaťu. No ak odídu všetci pastieri, kto bude strážiť ovce? Nemohli ich nechať samé! Nikto z nich však nechcel zostať a tak sa rozhodli, že ovečky zostane strážiť ten, kto nesie najľahší dar. Priniesli k ohňu váhy. Prvý položil na váhy veľkú nádobu plnú mlieka. Druhý priniesol ťažký syr. Tretí s fučaním zložil na váhy objemnú otep raždia. Štvrtý priniesol velikánsky hrniec plný medu. Zostal už len Filip. Chlapček smutne hľadel na svoj malý lampáš, jediné bohatstvo, ktoré mal. To bol darček, ktorý chcel priniesť Dieťaťu. Ale bol taký ľahučký! Chvíľu váhal. Potom sa odhodlane posadil na váhy s lampášom v ruke a povedal: „Ja som dar pre Kráľa. Dieťatko, čo sa práve narodilo, určite potrebuje niekoho, kto podrží lampáš namiesto neho.“ Okolo ohňa zavládlo hlboké ticho. Pastieri hľadeli na chlapca na váhach, zarazení jeho slovami.
Mladý cisár si hľadal ku sebe cisárovnú. Na radu svojho múdreho radcu pozval na dvor všetky dievčatá, ktoré by chceli byť cisárovné a vyhlásil: „Každej z vás dám jedno semiačko. Najmladšia pomocníčka v kuchyni bola tajne zaľúbená do cisára, ale vedela, že popri ostatných, vyobliekaných dievčatách, ozdobených najvzácnejšími šperkami, nemá veľa šancí, ale bola to pre ňu jediná príležitosť byť chvíľu blízko vedľa neho, a tak sa tiež prihlásila a svoje semiačko opatrne zasadila do črepníka s jemnou a úrodnou hlinou. Nevyznala sa veľmi v záhradníctve, ale rastlinku pestovala s veľkou trpezlivosťou a nekonečnou nehou. Každé ráno s nádejou pozerala na tmavú hlinu, či neuvidí vychádzať vytúžený klíček. V dohodnutý deň prišla do paláca. Keď vstúpila dnu s črepníkom plným hliny, zbadala, že všetkým ostatným sa darilo oveľa lepšie. Cisár vošiel do komnaty a pozorne si všímal každé dievča. Zastavil sa pri každom. Ich kvety boli naozaj úžasné. Nakoniec sa princ postavil do stredu komnaty a oznámil svoje rozhodnutie: „Novou cisárovnou, mojou nevestou, je táto dievčina.“ V hlbokom tichu bolo takmer počuť jednohlasný tlkot ich sŕdc. Cisár neváhal a podal ruku mladej kuchárke. „Táto dievčina bola jediná, ktorá kvet naozaj pestovala. Preto je hodná stať sa cisárovnou. Vypestovala kvet počestnosti.“
Bola raz dávno jedna malá dedinka. Jej obyvatelia boli veľmi chudobní. Zima tu bývala priam neznesiteľná a všetci sa strachovali o starčeka, ktorý z nich trpel určite najviac. Okrem niekoľkých starých handier si nemal čo obliecť. Zišiel by sa mu poriadny kabát. Každý v dedine mal však len jeden kabát pre seba a peniaze, za ktoré by starkému kúpili nový, nemal nikto. Napokon jednej žene čosi zišlo na um. „Ak každý z dediny vypára jedno pradeno nití zo svojho kabáta, budeme mať dosť, aby sme utkali látku a z nej ušili kabát pre toho úbohého starca. A nikomu nebude chýbať!“ Všetci súhlasili. Každý priniesol jedno pradeno. Zo všetkých nití vytvorili rôznorodé klbká. Šikovná ženička pracovala celé dni a vyhotovila nádherný pestrofarebný kabát. Začiatkom zimy ho všetci spolu odniesli chudobnému starčekovi. Starý muž ho prijal so slzami v očiach. Tak tej mrazivej zimy nebolo v dedine nikomu zima.
Príbeh o jarnej princeznej | Príbehy pre tínedžerov | @EnglishFairyTales
tags: #najkrajsi #kvet #rozpravka