Nepohlavné rozmnožovanie húb
Rozmnožovanie je jednou zo základných funkcií všetkých organizmov, ktorá zabezpečuje pokračovanie rodu a prispieva k evolúcii druhu. Tento proces zahŕňa rôzne etologické, fyziologické a morfogenetické deje a prebieha rôznymi spôsobmi, v závislosti od typu organizmu. Rozmnožovanie organizmov môžeme rozdeliť na 2 základné typy: nepohlavné (asexuálne, vegetatívne) a pohlavné (sexuálne).
Pri nepohlavnom rozmnožovaní nedochádza k vzniku špecializovaných pohlavných buniek, ale nový jedinec vzniká z materského organizmu mitotickým delením buniek. Nepohlavné rozmnožovanie nie je výhodné z hľadiska vývoja druhu, pretože nevedie k zvýšeniu genetickej variability. Všetci potomkovia sú geneticky identickí s materským jedincom, čo obmedzuje schopnosť druhu adaptovať sa na meniace sa podmienky prostredia.
Nový jedinec pri tomto type rozmnožovania vzniká z telových (somatických) buniek a je geneticky zhodný s rodičovským organizmom. Vývin jedinca vzniknutého nepohlavným rozmnožovaním býva jednoduchší ako vývin oplodneného vajíčka.
Nepohlavné rozmnožovanie u jednobunkových organizmov
Nepohlavné rozmnožovanie prvokov prebieha hlavne prostredníctvom mitotického delenia, pri ktorom sa delí jadro aj cytoplazma bunky. Tento proces zahŕňa reorganizáciu bunkových organel a vytvorenie nových buniek.
Najčastejšou formou je binárne delenie, kde sa materská bunka rozdelí na dve dcérske bunky, buď pozdĺžne (napr. bičíkovce) alebo priečne (napr. nálevníky). Pri binárnom delení sa materský jedinec rozdelí mitózou na dva dcérske jedince. Delenie môže byť buď priečne, alebo pozdĺžne.
Okrem binárneho delenia existuje aj polytómia, kde sa jadro mnohonásobne rozdelí bez rozdelenia cytoplazmy, čo vedie k tvorbe mnohojadrových buniek, z ktorých sa neskôr oddelia jednojadrové dcérske bunky. Pred delenie bunky sa u niektorých prvokov vyskytuje niekoľkonásobné delenie jadra. Bunka sa rozdelí až dodatočne a naraz. Materský jedinec sa tak rozpadne na viac dcérskych jedincov. Tomuto množeniu rozpadom hovoríme polytómia.
Ďalšou formou je pučanie, kde nový jedinec vzniká z výbežkov na materskej bunke. Tento spôsob sa vyskytuje u cicaviek a veľmi vzácne aj u niektorých koreňonožcov, bičíkovcov a nálevníkov. Na povrchu materského jedinca sa vytvoria bunkové výrastky, do ktorých prechádzajú dcérske jadrá.
Nepohlavné rozmnožovanie môže u jednobunkovcov súvisieť so vznikom kolónií. Jednotlivé bunky vznikajúce delením materského jedinca zostanú spojené buď v spoločnom rôsolovitom obale, alebo pomocou siete výbežkov, ktoré vznikli z povrchových vrstiev cytoplazmy. Na vyššom vývojovom stupni sa jednotlivé bunky kolónie špecializujú na určité funkcie ako príjem potravy, pohyb atď. (rod váľač - Volvox).
Nepohlavné rozmnožovanie u húb
Huby sa rozmnožujú nepohlavne delením, pučaním, fragmentáciou.
Jedným z najjednoduchších spôsobov nepohlavného rozmnožovania u húb je fragmentácia, teda rozpad organizmu na niekoľko menších častí, z ktorých každá môže dorásť do nového jedinca. Týmto spôsobom sa rozmnožuje napríklad aj veľa semenných rastlín.
Pučanie je ďalším bežným spôsobom nepohlavného rozmnožovania u húb. Nový jedinec vyrastá z malej skupiny buniek na tele materského organizmu. Tento proces môže byť vonkajší (napr. u polypov).
Huby majú pre človeka len veľmi malý význam ako potrava (konzumácia plodníc), ale napriek tomu je ich uplatnenie v potravinárskom priemysle obrovské. Veda o vplyve húb na rozvoj kultúry národa sa nazýva etnomykológia.
Huby sú veľký taxón (spravidla ríša) heterotrofných, väčšinou nepohyblivých organizmov bez fotosyntetických pigmentov. Živiny získavajú saprofyticky alebo paraziticky, neraz v symbióze s ďalšími organizmami. Telo húb sa označuje ako stielka, jej väčšinou najviditeľnejšou časťou býva plodnica.
Vedecký názov húb je Fungi. Predpokladá sa, že ríša húb zahŕňa približne 250 000 druhov. Veľkú väčšinu z nich tvoria tzv. nižšie huby, ktoré sa dajú pozorovať len pod mikroskopom.
Hubárstvo je najrozšírenejšia záľuba dospelých. Je dôležité, aby neskúsení hubári - začiatočníci zbierali len tie huby, ktoré dobre poznajú. Otravu hubami sprevádzajú žalúdočné kŕče, nevoľnosť a hnačka.
V starších systémoch do taxónu húb patrili aj niektoré Chromista (bunkovčeky, riasovky a vodné slizovky) a prvoky (slizovky v širšom zmysle okrem vodných slizoviek). Okrem toho sa v starších systémoch vyskytovala trieda endomycéty (Endomycetes), ktorá spravidla zahŕňala snete a kvasinky, a prípadne aj iné taxóny ako Exobasidiales a grmanníky (Taphrinales).
Vedecká klasifikácia húb je zložitá a neustále sa vyvíja na základe nových poznatkov. Podľa viacerých posledných štúdií už možno považovať za isté, že sú huby veľmi príbuzné so živočíchmi.
tags: #nepohlavne #rozmnozovanie #hubiek