Sibírsky Husky: Pôvod, História a Starostlivosť o Severského Šampióna
Sibírsky husky, známy aj ako arktický husky, je pes, ktorý upúta pozornosť svojím vlčím vzhľadom, ale nie je hrozivý. Je to energický a veľmi nezávislý pes, mimoriadne ostražitý, hoci priateľský, vždy pripravený na dlhé túry. Najviac mu vyhovujú decembrové nízke teploty.
Prvýkrát bol tento jedinečný pes predstavený na americkom kontinente a okamžite sa stal neprekonateľným šampiónom v pretekoch psích záprahov. Sibírsky husky prešiel dlhým vývojom počas mnohých stáročí u národov na Sibíri. Svoj pôvod odvíja od nehostinného podnebia, kde teplota v zime klesá pod 50 stupňov Celzia a vietor dosahuje rýchlosť až 100 km/h.
Plemeno sa prispôsobovalo potrebám života a kultúre sibírskych národov. Domorodí obyvatelia nepoznali kov, používali luk, šípy, kamene, kremeň alebo kosti na konci harpúny. Boli málo organizovaní a spravidla rozumeli nárečiu iba najbližších susedných kmeňov. Nemali kmeňovú federáciu a neboli spojení s Ruskom.
Možno aj preto sa tak veľmi spoliehali na svojich psov, ktorí boli nástrojom ich vynaliezavosti. S početnými skupinami (16-18 i viac psov) svojich psích spoločníkov a nenahraditeľných pomocníkov mohli cestovať po zamrznutej krajine, pričom prekonávali až 100 míľ za jeden deň, čo zároveň umožňovalo každému mužovi vrátiť sa s úlovkom ťahaným psami malej veľkosti. Prácou vo veľkých tímoch sa minimalizovala záťaž na jedného psa, zatiaľ čo malou veľkosťou psa sa súčasne maximalizovala vytrvalosť a znižovala sa spotreba energie. Mohutnosť psa nebola priamo úmerná jeho výkonnosti.
Pes dvojnásobnej hmotnosti disponuje výkonnosťou srdca a pľúc iba o 30 % vyššou ako pes priemerný a tiež sa unaví oveľa skôr ako stredne veľký pes, preto potrebuje dlhší čas na regeneráciu.
História a Pôvod Plemena
Pravdou je, že odpoveď na otázku pôvodu sibírskeho huskyho závisí od obdobia, o ktorom hovoríme - pred alebo po utláčaní domorodého obyvateľstva Sibíri. Je potrebné objasniť historický základ rôznych národov a dôsledky Kozáckych nájazdov pre ne.
Popis ich psov vytvorený vedcami a cestovateľmi 100 rokov predtým, ako bol prvý saňový pes privezený do Nome, stojí za povšimnutie. Bezpochyby tu boli v tých časoch. Korjaci, Jukagirovia, Čukčovia, Kamčatci a iní Sibírčania žijúci svoj život izolovane a možno aj ich psy boli značne - snáď dokonca geneticky - rozdielne.
Krasheninnikov a Stellar opakovane uvádzajú, že tieto národy o sebe navzájom nevedeli. Ich životný štýl bol celkom rozdielny, úplne závislý od oblasti, ktorú obývali - podnebie sa líšilo od regiónu k regiónu, bolo tu najmenej toľko dialektov, koľko osád.
Kamčatci obývali južnú časť Kamčatského polostrova. Tvorili ich najmenej dva národy - severný a južný. Stellar uvádza, že všetky nástroje a potreby pre domácnosť, ktoré používali, sa podstatne líšili od tých, ktoré využívali iné národy. Príkladom je aj spôsob, ako zapriahali psy do saní.
Korjaci žili na severe a západe Kamčatky, pričom kočovní Korjaci sa pohybovali spolu so svojimi stádami sobov, usadení Korjaci žili pozdĺž riek. Rôzne kmene označovali sami seba podľa riek, pri ktorých žili - Uka Korjaci žili pozdĺž rieky Uka. Tieto dve skupiny hovorili veľmi rozdielnymi jazykmi.
Čukčovia, Lamuti, Tunguovia a Jukagirovia žili popri rieke Anadyr, cez celú oblasť Čukotského polostrova, na západe až po rieku Kolym. V týchto časoch rieka Anadyr stelesňovala prírodnú hranicu medzi Korjakmi a Čukčami. Krasheninnikov uvádza, že KamčaTci a Korjaci obchodovali s nevyhnutnosťami pre život. Zásobovali Korjakov kožušinami zo sobov, líšok a dlhosrstých bielych psov. Veci, ktorých mali veľa, vymieňali za tie, ktoré potrebovali, ak ako psov a člny.
Sibírsky Husky Prichádza do Ameriky
Soby, psy, snežnice a iné hmotné predmety zo života v stanoch sú dokazom o čulých kontaktoch medzi Kamčatcami, Korjakmi, Jukagirmi a Čukčami, ktoré súviseli, ako potvrdzujú aj písomné záznamy, s aktívnym obchodom s tovarom rozličného druhu a pôvodu, vrátane psov. Napriek tomu si Čukčovia držali psy v relatívne čistej forme. Obzvlášť tí v najizolovanejších osadách pozdĺž brehu rieky Kolyma a na pobreží Severného mysu.
Ich obraz "bojachtivých" medzi domorodým obyvateľstvom zvyšoval ich schopnosť odolávať vonkajšej nadvláde a obmedziť jej vplyv. A to bolo za podmienok existujúcich na najsevernejšej Sibíri na začiatku roku 1900, kedy sa objavuje prvý dokument popisujúci import plemena Sibírsky husky.
Prvé Importy do Severnej Ameriky
Uskutočnilo sa niekoľko importov sibírskych psov do Severnej Ameriky. Na jeseň roku 1908, kedy sa po prvýkrát uskutočnil pretek All Sweepstakes, prišli prvé sibírske psy. Ruský obchodník s kožušinami William Goosak, priniesol desať psov do Nome z oblasti Anadyr na Sibíri. Tieto psy pretekali v roku 1909 na All Alaska Sweepstakes a skončili na treťom mieste.
Oproti miestnym psom sa značne odlišovali vo veľkosti, povahe a vzhľade. Kým pôvodné psy boli veľké, zúrivé, často vlčieho vzhľadu, náchylné k boju a vyvolávajúce pocit veľkej sily, sibírske psy boli malé, kompaktné, poslušné a viac líščieho ako vlčieho vzhľadu. Zaujali jedného zo súťažiacich, a to Fox Maule Ramseya, ktorý uskutočnil ďalší import.
Na konci leta v roku 1909 Ramsey spolu s Iverom Olsenom prekročili Beringove more. Zamýšľali kúpiť psov v osade Markovo ležiacej na rieke Anadyr - vzdialenej 250 míľ vo vnútrozemí. Markovo bola osada situovaná na mieste, kde sa územie Korjakov, Jukagirov a Čukčov spájalo, vytvorila sa ako miesto obchodných výmen. Presný počet psov kúpených Ramseyom a Olsenom nie je zdokladovaný, ale bolo to okolo 60. Markovo je dosť vzdialený od prímorskej oblasti obývanej Čukčami. Väčšina ľudí žijúcich v Markove mohli byť Korjaci a Jukagirovia, ale títo pestovali čulé obchodné styky s Kamčatcami žijúcimi ďalej na juhu.
Ďalší import sa uskutočnil v roku 1911. John Johonson, jeden z Fox Maule Ramseyových musherov a víťaz All Alaska Sweepstakes z roku 1910, sa vrátil na Sibír za účelom priniesť viac psov. Išiel do východného mysu a vrátil sa so štrnástimi psami. Východný mys bol relatívne izolovaný región Čukčov a tieto psy boli pravdepodobne pravé psy Čukčov.
Prvý dokument potvrdzujúci import psov priamo z Kamčatky pochádza z roku 1914. V lete tohto roku kapitán Olsen priniesol z Petropavloska najmenej osem psov pre Leonharda Seppalu. Seppala sa začal zaujímať o sibírske psy v roku 1913 a o rok neskôr sa s tímom sibírskych psov zúčastnil na All Alaska Sweepstakes. Medzi týmito kamčatskými psami bol aj Seppalov slávny leader Russky, ktorý mal skrátený chvost.
Seppala tvrdil, že importoval psy zo všetkých častí Sibíri: "Importoval som psy z veľa oblastí Východnej Sibíri a objavili sme, že sa líšia veľkosťou - najväčší sú z Petropavlovska a Kamčatky - niektoré vážia 30 kg. Psy od Anadyru sú trochu menšie, najväčšie z nich majú 25 - 27 kg. Okolo Východného mysu sú ešte menšie, v priemere 20 kg. Na rieke Kolyma majú okolo 27 kg, údaje sú za psov. To je všetko, čo si pamätám doteraz." (1949).
V septembri 1927 Olaf Swenson priniesol z Ryrkaypiy, osady Čukčov na Severnom myse, štyroch psov - dvoch psov a dve sučky. Kópia objednávky napísaná pre Olaf Swensona na štyri psy s dátumom 17. 09. 1927 znela: "Obdržané od Leonhard Seppala $ 140 stoštyridsať dolárov zaplatené za štyri sibírske psy (dva psy a dve sučky) privezené zo Sibíri."
Naposledy sa významnejší import, ktorý značne ovplyvnil dnešných Sibírskych husky, uskutočnil v roku 1930. Peg Ricker, spoluvlastníčka psinca v Poland Spring v Maine, si spolu so Seppalom zajednala v roku 1929 u Olafa Swensona osem sibírskych psov. Detailný popis ich cesty cez zasneženú krajinu možno nájsť v knihe Johna Tannera - Alaskan Trails, Siberian Dogs.
Swenson získal tím ôsmich čukotských psov z osady Ryrkaypiy, na Severnom myse Sibíri. Tento záprah bol použitý ako pracovný tím pre posádku lode, ktorá uviazla v ľadovom objatí počas zimy v roku 1929-1930. Keď sa ľad roztopil, psy boli nalodené a privezené do Seattle v druhom októbrovom týždni (roku 1930) a poslané železnicou do Maine. Nanešťastie, z ôsmich psov prežili iba traja. Ďalších päť (Minka, Beloglazii, Brandii, Burka a Cherousii) podľahlo leptospiróze, v tých časoch rozšírenej chorobe. Dvaja z troch, čo prežili, boli veľmi významné psy pre ďalšie vývojové smerovanie plemena - Kreevanka a Tserko. Tretím psom bol Volchok, ktorý do chovu nezasiahol.
Leonhard Seppala - Žijúca Legenda
Leonhard Seppala, narodený v Skjervoy v Nórsku, blízko Polárneho kruhu, prišiel na Aljašku v roku 1900 ako mladý, nadšený hľadajúci bohatstvo a dobrodružstvo. Tento malý muž, iba asi 160 cm vysoký, bol rybárom od svojich jedenástich rokov a učňom kováča u svojho otca. Zároveň vynikal ako zápasník a lyžiar.
Seppala pracoval na Aljaške na rôznych projektoch v banských kempoch. V roku 1913 Jafet Lindeberg (jeden z vlastníkov Pioneer Mining Company) hľadal psy, ktoré boli zhromažďované v okolí Nome Victorom Andersonom (zamestnancom spoločnosti). Pätnásť z týchto psov (priamy import a ich potomkovia) bolo pridelených Leonhardovi Seppalovi na tréning. Mali sa stať darom pre Roalda Amundsena, ktorý plánoval expedíciu na Severný pól. Seppalovi bola zverená úloha starať sa o tieto psy a trénovať ich a on to robil rád.
Keď vypukla 1. svetová vojna, Amundsenove plány sa zmenili. Seppal sa prihlásil na ASS v roku 1914, ale skončil katastrofálne, keď zišiel z trate a jeho psy si doráňali labky. Nevzdával sa, ale tajne tvrdo trénoval, ďaleko od mesta a opätovne sa prihlásil do AAS v roku 1915. Zvíťazil s náskokom jednej hodiny.
Víťazstvá si zopakoval v rokoch 1916 a 1917. Následne v dôsledku rastúceho vojnového úsilia a miznúcej konkurencie došlo k prerušenia periodicity pretekov. "Malý muž a jeho malé psy" sa stali známymi ako legenda na Aljaške. Bezo zvyšku oddaný svojim sibírskym psom Seppala zdokonalil ťahacie pomôcky a dosiahol veľa rekordov na stredných tratiach.
Pripisuje sa mu niekoľko skutočne hrdinských činov. Neozbrojený, prenasledovaný ozbrojeným únoscom prepravil muža roztrhaného pílou na veľkú vzdialenosť rýchlosťou, ktorú by nikto nepovažoval za možnú. Môžeme byť šťastní, že Leonhard Seppala sa vyznal v psoch. Psy, ktoré vlastnil a ktoré choval, boli tie najlepšie. Hoci základňa nebola veľká, psy ktoré použil ako zakladateľov chovu, boli vynikajúcimi predstaviteľmi svojho druhu - vynikali na dlhých i krátkych tratiach. Najkvalitnejší z týchto psov s ním cestovali do Poland Spring, Maine, kde v chove pokračoval.
Štafeta Života: Záchrana Mesta Nome
V roku 1925 sa Seppala a jeho Siberiani stali národnými hrdinami so slávnym "Sérum behom", ktorý zachránil mesto Nome pred epidémiou záškrtu. Doktor Curtis Welch ako jediný lekár v meste pomocou rádiového spojenia požiadal o pomoc. Niekoľko detí umrelo a ďalšie boli ťažko choré. Nemocnica v Anchorage mala potrebné sérum, ale ako ho dopraviť do Nome v mrazivej zime?
Podľa oficiálneho vyhlásenia jediným bezpečným spôsobom boli psie záprahy. Z Anchorage bolo dopravené sérum na železničnú stanicu 27. januára 1925. Do 297 míľ vzdialenej Nenany sa začal veľký závod o život. Potom bolo sérum prostredníctvom špecifickej záprahovej štafety dopravené do Nome.
Poštovým tímom Severnej obchodnej spoločnosti William "Wild Bill" Shanon začal štafetu dvadsiatich mužov, ktorí s nasadením vlastných životov hnali seba a svojich psov do Nome, nehľadiac na mráz, snehové búrky a vlastnú únavu. Gunnar Kasson bol posledným musherom tohto závodu o život. So svojim tímom vedeným jeho lídrom Baltom prešiel 53 míľ. Na pamiatku tejto historickej udalosti bol po Baltovej smrti v roku 1933 vystavený v Cleveland Museum of Natural History.
Najdlhší úsek prešiel so svojimi siberianmi vedenými slávnym lídrom Togom už vtedy legendárny Leonhard Seppala. Prebehli 340 míľ proti smrti, pričom žiadny iný tím neurazil viac ako 53 míľ. Poštovým tímom potrebných 25 dní. A oni to dokázali iba za 5 a pol dňa. Senátor Dill of Washington má príbeh napísaný v Congressional record, z ktorého jedna pamätná veta znie: "Muži limitovaní rýchlosťou a vytrvalosťou sa dali na vyčerpávajúci pretek na Aljaške, ale preteky pre šport a peniaze vykazovali menej stimulov ako tento boj, v ktorom ľudskosť bola výzva a život bol cena".
Togo a Balto: Hrdinovia Záchrannej Misie
Togo bol malý, tmavý, kompaktný pes narodený v roku 1915. Jeho otcom bol Suggen (vodca Seppalovho záprahu) a matka Dolly. Baltovi novinári pripísali všetky Togove tituly a opísali ho ako "najlepšieho lídra psích záprahov na Aljaške". Preto socha postavená v Central parku v New Yorku oslavuje udalosť s názvom Balto namiesto Togo.
Togo dožil v Poland Spring, Maine 5. 12. 1929. Jeho telo bolo vystavené v múzeu Peabody Museum v Yale University. Následne bol premiestnený do Shelbourne Museum blízko Burlingtonu, Vermont. A práve tu sa každé leto stretávajú priaznivci Sibírskych husky z celej krajiny, aby vzdali úctu psovi, ktorý viac ako ostatné, symbolizuje slová na Baltovej soche v New Yorkskom Central parku: "Venované neskrotnému duchu saňových psov, ktoré dopravili sérum 600 míľ nebezpečným ľadom, cez zradné vody, arktickým blizardom z Nenany, aby pomohli postihnutému Nome v zime v roku 1925. Vytrvalosť. Vernosť. Inteligencia."
Uznanie Plemena a Fyzické Charakteristiky
Seppala zostal žiť v Novom Anglicku, vyhral veľké množstvo pretekov a položil základ budúcemu plemenu Sibírsky husky, ktoré bolo oficiálne uznané Americkým kennel klubom (AKC) v roku 1930. Prvým Sibírskym husky, ktorý bol zapísaný do AKC v decembri 1930, bola Fairbanks Princess Chena (Bingo II x Alaska Princess), narodená 16. 9. 1927, chovateľa Julien A. Hurley, majiteľky pani Elsie K. Reeser.
Názvom husky boli označované všetky psy ďalekého severu. Aj laici často na prvý pohľad spoznajú sibírskeho huskyho podľa typického vzhľadu severského ťažného psa. Sibírsky husky je známy najmä vďaka svojim modrým očiam, ktoré dodávajú jeho vzhľadu chladnú eleganciu. Existujú však aj jedince s jantárovými očami alebo husky s jedným modrým a jedným hnedým okom.
Väčšinu zástupcov tohto plemena zdobí výrazné zafarbenie na chrbte. Brucho, hruď a nohy sú biele a mnoho husky má na tvári viacfarebnú “masku”. Stredne veľké, husto osrstené uši sú vysoko posadené blízko pri sebe.
Ochranu pred chladom zabezpečuje aj srsť psa husky, ktorá má niektoré špeciálne vlastnosti: Zakrútený chvost husky - tzv. líščí chvost - nemá takmer žiadnu podsadu a slúži na praktické účely: v snehovej búrke sa psy schúlia a zastrčia nos pod chvost, ktorý potom slúži ako vzduchový filter a predhrieva vzduch. Aj labky a srsť sú viac prispôsobené sibírskemu chladu než stredoeurópskemu podnebiu. Labky sú menšie ako u podobne stavaných psov, čo znamená, že nimi uniká menej tepla.
Niektorí ľudia si mýlia sibírskeho huskyho s iným záprahovým psom, aljašským malamutom. Je to tiež severský saňový pes a svojou srsťou a proporciami sa podobá huskymu. Sibírsky husky je však oveľa drobnejší: dosahuje výšku v kohútiku približne 50 až 60 centimetrov a hmotnosť huskyho nepresahuje 28 kilogramov.
Charakter a Temperament
Sibírsky husky nie je vhodný ako strážny pes. Na to je toto plemeno k ľuďom až príliš priateľské. Napriek tomu je väčšina z nich nezávislými psami s veľkým loveckým inštinktom. Niektorí sibírski husky ignorujú volanie svojich majiteľov. Tí, ktorí sa rozhodnú pre huskyho, by preto mali venovať veľkú pozornosť výcviku.
Nie každého huskyho však možno vycvičiť tak, aby ho bolo možné kedykoľvek privolať, keď je pustený z vodítka. Pozitívom je, že títo severskí krásavci len málokedy štekajú. Namiesto toho priťahujú pozornosť svojim vlčím zavýjaním. Najšťastnejší je, keď sa môže hýbať. Koniec koncov, na behanie bol vyšľachtený.
Starostlivosť a Chov
Sibírsky husky je, pokiaľ ide o starostlivosť, nenáročný: Jeho srsť sa ľahko vyčesáva a počas výmeny srsti potrebuje len o niečo viac pozornosti než zvyčajne. Srsť by ste mali často kefovať najmä počas výmeny srsti, pretože tieto psy veľmi pĺznu. Svojho štvornohého priateľa radšej neumývajte. Väčšinu nečistôt možno jednoducho zotrieť suchým uterákom alebo vykefovať.
Na chov huskyho je ideálny dom alebo byt so záhradou zabezpečenou pred útekom. Tam sa môže husky medzi vychádzkami a behom neustále pohybovať. Ale pozor: mnohí husky radi kopú diery v záhrade - tí, ktorí radi udržiavajú krásny trávnik by si mali pred zaobstaraním psa zvážiť svoje priority.
Ak sa aj napriek tomu rozhodnete ponechať svojho huskyho na záhrade, určite by ste mali zvážiť aj spoločníka v podobe druhého psa. Aj keď rád trávi čas v záhrade, kontakt s rodinou je pre neho veľmi dôležitý. Saňové psy sú v podstate zvyknuté na veľkú svorku a neradi sú sami. V opačnom prípade svoju nespokojnosť dávajú najavo zavýjaním.
Dodnes je sibírsky husky dôležitým úžitkovým zvieraťom Inuitov a je neoddeliteľnou súčasťou ich rodín. Preto je toto plemeno veľmi obľúbené aj u nás ako rodinný pes. Jeho vysnívaná rodina je športovo založená a teší sa, že má aktívneho spoločníka na štyroch labkách. Mimochodom, milovníci mačiek, ktorí si chcú zaobstarať huskyho, by mali psa na mačky privyknúť ešte v období šteniatka - dospelí husky vzhľadom na ich lovecký inštinkt zvyčajne radi mačky žerú.
Šport a Aktivity
Sibírsky husky potrebuje pohyb podľa možnosti čo najčastejšie a je predurčený na život v chlade. Preto v našich zemepisných šírkach “ožíva” až vtedy, keď si väčšina ľudí nasadzuje zimné rukavice. Ak hľadáte psa, ktorý v chladnom období radšej sedí pred teplým krbom a v lete spokojne behá, mali by ste sa poobzerať po inom plemene.
Husky však nie sú lenivé ani v lete. Zo športového hľadiska je najobľúbenejšou aktivitou severského psa beh - či už popri bicykli alebo pri behaní. Dogdancing alebo tréning agility medzi jeho obľúbené disciplíny nepatria, hoci ako vždy, výnimky potvrdzujú pravidlo. Najlepšou disciplínou pre sibírskeho huskyho sú, samozrejme psie záprahy, pri ktorých ťahá sane. Tento vzrušujúci psí šport môžete so svojím štvornohým priateľom praktizovať aj na Slovensku.
Husky Dog Off Leash Training. The Trick! Helpful for any dog
Zdravie a Dĺžka Života
Priemerná dĺžka života sibírskeho huskyho je 10 až 14 rokov. Dobrou správou je aj to, že sibírski husky sú len zriedkavo chorí. Napriek dobrej kondícii a výkonnému pohybovému aparátu sa štvornohí priatelia nesmú preťažovať - najmä nie vo fáze rastu. Váš sibírsky husky si musí svalstvo na dlhé behy - bicyklovanie či ťahanie saní - budovať pomaly. V ideálnom prípade by sa mal takto trénovať až keď je už úplne dospelý.
Pri kúpe od chovateľa sa uistite, že predkovia vášho vysnívaného psíka boli pred chovom vyšetrení na dyspláziu bedrových kĺbov. Sibírski husky majú tiež sklon k dermatóze reagujúcej na zinok. V tomto prípade črevo neabsorbuje dostatok zinku prostredníctvom bežnej stravy, čo môže okrem iného spôsobiť kožné problémy.
Kúpa a Výber Šteniatka
Ak chcete, aby sa sibírsky husky stal členom vašej rodiny, mali by ste si vyhľadať renomovaného chovateľa. Najlepšie je chovateľa navštíviť a spoznať tak šteniatko aj rodičovské zvieratá. V ideálnom prípade si chovateľ preverí aj vás, chce predsa vedieť, či môžete šteniatku ponúknuť dobrý a druhovo vhodný domov. Uistite sa, že chovateľ je členom chovateľského klubu a nekupujte čistokrvného psa bez rodokmeňa - aj keď vás láka nízka cena.
Predpokladaná výhodná kúpa psa môže znamenať vysoké náklady do budúcnosti. Za nedostatočné zdravotné prehliadky, očkovania či hygienické opatrenia u šteniatok môžete neskôr zaplatiť vo forme vysokých účtov za veterinárne ošetrenie. Fanúšikovia tohto plemena môžu nájsť renomovaných chovateľov sibírskeho huskyho prostredníctvom národných zastrešujúcich organizácií. Ak hľadáte dospelého psa alebo by ste prijali aj kríženca, mali by ste sa obrátiť na združenia Husky v núdzi, útulky pre zvieratá alebo organizácie na pomoc záprahovým psom. Náhradné domovy sa budú snažiť spolu s vami zistiť, ktorý štvornohý priateľ vám najviac vyhovuje. Bez ohľadu na to, či ide o psíka od chovateľa alebo o zviera z útulku: očkovací preukaz je nevyhnutnosťou.
tags: #plemeno #husky #rozmnozovanie