Vydavateľstvo Skalná ruža: Maják poézie na Slovensku
Vydavateľstvo Skalná ruža sa profiluje ako významný hráč na slovenskej literárnej scéne, zameraný predovšetkým na poéziu. Jeho činnosť prispieva k obohateniu kultúrneho priestoru a poskytuje platformu pre rôznorodé hlasy súčasnej i klasickej poézie.
Skalná ruža vydala lyrický debut rodáka z Liptovského Mikuláša, narodeného v roku 1981. Jeho poézia synteticky mieša jazyk tradície s jazykom nových technológií, tradičná obraznosť so sviežou vizuálnosťou digitalizovanej súčasnosti. Dosiaľ publikoval v časopisoch Weles, Dotyky, Romboid a Krjela. Kniha, ktorá v Skalnej ruži vychádza ako prvý zväzok edície Solitudo, je ilustrovaná kresbami Svetlany Fialovej. Igor Hochel predstavuje neprehliadnuteľný hlas súčasnej slovenskej lyrickej tvorby.
Po ôsmich rokoch prichádza so svojou novou, v poradí šiestou samostatnou zbierkou básní. Jeho poézia je často charakterizovaná ako reflexívna s intelektuálnym úsilím o postihnutie skutočnosti. Nechýba jej vynachádzavosť a dôvtip, hlavne v pointách. V zbierke Muž na peróne sa Hochelova poézia vyčírila takmer až do „vecných zvukov / pred večnosťou“. Jeho básne pôsobia čisto nielen spôsobom zápisu (krátke verše a strofy), ale aj úsporným výrazom a neskaleným videním sveta.
Druhá básnická zbierka Petra Prokopca, ktorý bol za svoj básnický debut Nullae (2014) ocenený prémiou Ceny Ivana Kraska. Ide o premýšľavého autora, ktorý pomerne nenápadnou a mierne eliptickou formou výpovede uvažuje o základných otázkach života a sveta. O „veľkých“ témach však premýšľa „malými“, jednoduchými slovami. Volí si úsporný, takmer vecný jazyk a opiera sa o silu jasnej, no v prekvapivých súvislostiach nasvietenej myšlienky alebo niekedy len faktickej konštatácie. Svojím objavným, často skeptickým pohľadom na svet dokáže narušiť zabehané stereotypy vnímania a myslenia a podnietiť tak k hlbšiemu prežívaniu každodennej skutočnosti.
Ján Kudlička je maliar, sochár a vysokoškolský pedagóg, no kniha Atmosféry, ktorá je výsledkom desaťročie trvajúceho autorovho konceptu, odhaľuje dispozíciu maliara uveriteľne koexistovať vo sfére výtvarného i slovesného prejavu. Kudlička má nadanie nepolarizovať, súčinne oceniť aj zdanlivo protikladné javy. V jeho svete má samozrejmé miesto pokojná rustikálna krajina i rušná mestská kaviareň, asketický hornatý Liptov aj farbami hýriace prímorské Benátky, galéria i chrám. Za týmto otvoreným, láskavým prístupom možno vnímať odovzdanosť životu v jeho neredukovateľnej, obohacujúcej pestrosti. Kniha Atmosféry, komponovaná ako zbierka impresívnych lyrických textov, túto osobitú autorovu črtu potvrdzuje.
Ron Winkler sa narodil v roku 1973 v Jene, žije v Berlíne. Píše predovšetkým poéziu. Aktívne sa venuje umeleckému prekladu s dôrazom na súčasnú americkú poéziu. Jeho tvorba v rozpätí od jeho debutu ojedinele chodci (2004) po najnovšiu zbierku Pohľadnice z území (2017) presvedčivo a naliehavo stvárňuje najaktuálnejšie fenomény dnešnej doby - fragmentáciu a virtualizáciu skutočnosti. Autor vytvára neologizmy a posúva idiomatické väzby smerom k fantasknému a grotesknému výrazu. V novej zbierke autor prichádza so silnejúcimi existenciálnymi rozmermi a s novými tematickými a výrazovými polohami. Popri zreteľnom skúsenostnom východisku ju charakterizuje akcent na stavebnosť básne a širšia výrazová škála tvorivo korešpondujúca s jeho prekladovým a literárnovedným poznávaním poézie. Autor ponúka predovšetkým výpoveď o situácii, o správaní človeka i o úsilí položeniu čeliť.
Po knihe Brečtan (2018) vydavateľstvo Skalná ruža predstavuje rakúskeho básnika Michaela Donhausera druhým prekladovým titulom. Hlavnú časť aktuálneho výberu tvorí cyklus Sedemnásť diptychov, v ktorom sa autorovi, ako sám napísal, „dostalo istej ľahkosti reči, aká sa len zriedka ponúka tomu, kto máva škrupule z táravej radovravnosti“. Kratší cyklus November možno považovať aj za svojrázny básnický bedeker sprevádzajúci siedmimi stavebnými pamiatkami v kraji Východné Vestfálsko-Lippe. Ďalšie dve časti výberu, Straka a Texty podľa videí Judith Albert, sú zas inšpirované výtvarným a mediálnym umením. Formálne ide o básne v próze, pričom každý blok textu tvorí autorova charakteristická dlhá vetná perióda s viac alebo menej výraznou zvukomalebnou stopou.
Oľga Gluštíková (1987) je poetka a publicistka pochádzajúca z Rabče. Patrila medzi desať finalistov a finalistiek súťaže Básne SK/CZ 2021. Debutovala zbierkou básní Uložená do stromov (2014). Gluštíkovej básne vynikajú hlbokým vzťahom autorky k oravskému regiónu. Táto väzba pretrváva aj napriek zmene životných okolností a poetkinmu presťahovaniu do hlavného mesta. Medzi subjektkou básní a priestorom Oravy existuje „pokrvné puto“, pozitívne i negatívne ovplyvňujúce rodinné, partnerské a priateľské vzťahy, ale aj vzťah hrdinky k sebe samej.
Mávnutie krídel vzniklo ako spontánne priateľské podujatie generačne príbuzných autorov, ktorí by sa pravdepodobne inak nestretli, ale pri haiku sa im to podarilo. Pozvanie medzi nich prijal majster tejto formy Ivan Kadlečík ako guru. K pôvabu knižky prispel výtvarný sprievod Jána Kudličku a decentná grafická úprava Pavla Chomu. Mila Haugová sa vyjadrila: „Toto naše voľné zoskupenie je vo výsledku ako spoločný odliatok haiku. Čítala som si to veľakrát a úprimne neviem dať prednosť nikomu.“
Bronislava Volková je exilová česká poetka, emeritná profesorka na Indiana University v americkom Bloomingtone, kde na katedre slavistiky viedla tridsať rokov bohemistiku. V súčasnosti žije striedavo v USA a v Prahe. Výber z jej tvorby v preklade Ondreja Kalamára zaujme hravosťou formy i jazyka a ľahkosťou, s akou dokáže previazať jednotlivé metafory do básnického celku. Výsledné obrazy predstavujú galériu umeleckých koláží, zátiší, miestami v surrealistickom až metafyzickom vyznení. Básne zo staršieho exilového obdobia sú jemne nostalgické, miestami melancholické, vzdávajú hold prostredníctvom naturálno-panoramatických metafor vzdialenej pôvodnej domovine. V neskoršom období sú viac reflexívne, jemne karikujú či ironizujú rôzne životné i vzťahové sféry, ktoré sa dotýkajú každého z nás.
Autorská spolupráca maliara Jána Kudličku a básnika Juraja Kuniaka prebieha už niekoľko rokov. V knihe Lamium album básnik a výtvarník objavujú tému piety. Štvorjazyčné slovensko-poľsko-nemecko-anglické vydanie napĺňa podobu reprezentatívneho kultúrneho artefaktu. Predslov napísal Daniel Hevier. Mariánsky motív, ktorý tvorí platformu knihy Rosa mystica, je dvojičkou ku knihe Lamium album s témou piety. Cyklus siedmich básní s reflexívnym komentárom Mily Haugovej je preložený do poľského (Franciszek Nastulczyk), nemeckého (Slávka Rude-Porubská) a anglického jazyka (John Minahane). Vizuálna, k básnickému textu rovnocenná zložka, je zastúpená 33 stranami Kudličkových kresieb z cyklu Madony (2014 - 2016). Mila Haugová a Ján Kudlička vytvorili emotívne silnú knihu, ktorá sa nedá prehliadnuť. Dvanásť básní o láske (raji a rozpomínaní naň) poetky zo slovenského juhu a výtvarný sprievod výtvarníka zo slovenského severu sa stretli v šťastnom vyznení.
Prvý zväzok knižného súboru Nepálsky diptych, ktorý graficky pripravil Peter Ďurík. Veľkolepé zábery prírody fotografa Mariána Kováča sa prelínajú s básnickou reportážou Juraja Kuniaka. Na odľahlých miestach, ďaleko od civilizácie, spoznávate krajinu, ľudí v nej, ale aj seba. Druhý zväzok exkluzívneho knižného súboru Nepálsky diptych, plného nádherných fotografií z náročných nepálskych trekov, ktoré patria k tým najkrajším v Himalájach. Treking je fyzicky náročná turistika. Pôvod výrazu je v anglickom slove „trekking“. Prekladá sa ako putovanie, voľné preklady sú dobrodružná cesta, dlhá cesta alebo namáhavá cesta. Aktérov spája príbeh, ktorý pokračuje z prvej knihy do druhej. Obraz a text sa navzájom podporujú.
Zbierka Popamäti má bilančný charakter. Marián Reisel (nar. 1951) sa ňou pripomína po dvoch zbierkach: Odpoveď (1986) a Po pýtaní (1995) v kontexte životného jubilea. Venovanie deťom určuje základný tón - sumuje prežité, vnútorne vybojované a hodnotovo vyčírené - s nádejou, že stopa ľudskej bytosti z konkrétneho historického času zostane, jej hlas bude rezonovať aj v čase individuálneho nebytia. Zbierka je členená do šiestich oddielov s náznakom motivických hniezd (predkovia, dejiny, žena, ja, poézia, symbióza života a smrti). Cesta v čase je zároveň záznamom o meniacom sa jazyku tvorby. Autor osciluje medzi viazaným veršom s vysokými významovými polohami a tendenciou k vecnosti, ironickému odľahčeniu. Odkazmi na kontext tvorby dobovo významných básnikov (L. Novomeský, M. Válek, J. Ondruš, M. Rúfus, K.
Denníky Jána Kudličku majú povahu nielen geografického cestopisu, ale i vrstvenej reflexie sýtenej vnímavým okom umelca-maliara. Tri desaťročia strávené príležitostným pozorovaním miest a krajín troch kontinentov (Praha, Viedeň, Berlín, Londýn, Petrohrad, New York, Toronto, Egypt, Taliansko, Alpy), ich sebevlastného toposu a kultúrneho diania, prinášajú okrem cestovateľských itinerárov najmä prenikavé postrehy smerom k miestnej etnografii a architektúre, akcentované optikou línií a farieb. Žánrovo sa kniha pohybuje medzi príbehovým fragmentom, reportážnou črtou, vecným či impresívnym opisom, privátnym záznamom, umeleckou fotografiou a úvahou.
Koncept knihy Isola Sacra nadväzuje na básnicko-výtvarný cyklus Paradiso (Ricordare) (2017) tej istej autorskej dvojice - Mila Haugová, Ján Kudlička. Príhovor k partnerovi, ktorý tvorí aj tu základnú kompozičnú niť, tematizuje medzičas pred nutnosťou „prekročiť more“ - „na druhú stranu“. Nový cyklus básní sa motivicky opiera o motív mora, zalievajúceho prah domu a postupne celý dom. Pohyb dvojice po morskom dne smerujúcej k "pra-svetlu" variuje Haugovej estetiku miznutia z predchádzajúcej zbierky. Poetka vrství strach zo „záhadného času temného hrozivého oceánu ktorého hranice // pozná len Boh“ s dôverou v záchranu, v obraznosti sa opierajúcu o príbeh Noemovej archy či „malého dievčatka v košíku“ vytiahnutého na bezpečný breh.
„Walt Whitman v mnohých ohľadoch doteraz podnecuje našu zvedavosť. Jeho monumentálna zbierka básní Listy trávy sa stala medzníkom v americkej literatúre. Sv. František z Assisi napísal Pieseň slnka inšpirovaný starodávnym chválospevom: „Velebte Pána všetky jeho diela!“ To je pravé motto Listov trávy. Ich východiskovým bodom je báseň Spev o mne, mystické osvietenie v pohľade na jednotu a harmóniu vesmíru, nahliadnutie prechádzajúce do pochopenia, no založené na zjavenej skúsenosti lásky. Vo svetle tejto skúsenosti sú všetky stvorené veci uznané za božské. Whitmanov život a dielo nastoľujú problémy, ktoré budú naďalej fascinovať a pliesť kritikov. Úzkosť najnovšej zbierky Anny Ondrejkovej je existenciálnou úzkosťou, vynárajúcou sa v okamihoch, keď subjekt stojí tvárou v tvár situácii, v ktorej „kamene / zarastajú do mora“, a jeho „hladina sa zaviera / ako pasca“. Pasca vodného hrobu, ktorej nemožno uniknúť, obrazy anjelov „s preťatým krkom“, topenia vlasov, novorodených mačiatok a snov a desivých bezsenných nocí, ktoré hryzú „do krvi, do sna sevredol / : / do smrti“ však nie je konečná - z veršov rovnako silno ako existenciálny strach z konca bytia zaznieva aj viera v obnovu života, v jeho kolobeh, v znovuzrodenie - more je rovnako ako pascou i morom zárodočným.
I keď sa poetika Mariána Milčáka vyvíjala, predsa len sa dajú postihnúť niektoré stabilné ukazovatele. Často (ale nie vždy) si volí krátke verše, všetky slová v nich sú však mimoriadne sémanticky zaťažené. Zásadne uprednostňuje voľný verš so zvláštnou patetickou, niekedy až prorockou dikciou. Jeho verše nezobrazujú, ale hlásajú, pričom autor v nich uplatňuje svoju nevšednú imagináciu. Autor sémanticky ťaží z biblickej a antickej tradície, ale blízka je mu aj mágia „prírodných“ národov. Inkriminované alúzie predsa len usúvzťažňujú svet básnikových predstáv a nezriedka ponúkajú aj interpretačný kľúč.
Hoci Dorta Jagić patrí v Chorvátsku k básnickej generácii deväťdesiatych rokov minulého storočia, do veľkej miery sa vymyká generačnému zaradeniu nielen tým, že k zobrazeniu každodenných udalostí pristupuje s mimoriadne plastickým metaforickým jazykom, ale najmä tým, že intertextuálnu gestiku rozširuje o religiózno-kresťanské motívy. V jednotlivých veršoch akoby sa chcela jednoznačne vyhnúť nedôstojným témam charakteristickým pre poéziu jej generačných vrstovníkov - odvážne sa konfrontuje s neusporiadaným svetom človeka v urbánnom obkľúčení, ako príklad mu predostiera vyšší poriadok, silné duchovné a mravné princípy.
Czesław Miłosz (1911-2004), poľský básnik, esejista, prozaik, prekladateľ a diplomat, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1980). Od roku 1951 žil v exile, najskôr v Paríži, potom v Berkeley, kde na Kalifornskej univerzite prednášal poľskú literatúru a slovanské jazyky. Od roku 1993 žil v Krakove a tam je aj pochovaný. Staré „miłoszovské“ témy sa vrátili v celej svojej existenciálnej naliehavosti. Daimonión, ktoré básnik vyslovene vzýva - „moje daimonión, už štyri týždne si ma nenavštívilo“, čítame v jednej básni z pozostalosti - prerušilo svoje trýznivé mlčanie. Áno, „starec v okne, ktorý videl veľa miest, / takmer oslobodený sa smeje / a nemá v úmysle sa nikam vracať“, zároveň vyznáva, že jeho „nadšené chvály života / mohli byť len cvičeniami vo vysokom štýle, / kým pod povrchom bolo To, čo si netrúfam pomenovať.“ Ono To sa vo vrcholných básňach vyjavuje v prepojení básnického jazyka s teologickým sluchom. Písané vo chvíľach, keď „začínaš rozoznávať...
James Wright (1927-1980), výnimočný hlas americkej poézie druhej polovice 20. storočia. Narodil sa na americkom Stredozápade, v mestečku Martins Ferry v Ohiu. V čase, keď jeho generační druhovia, beatnici, písali hlučnú, až škandalóznu poéziu, ponúkol svoje tiché, krehké verše, ktoré si postupne získavali uznanie odbornej kritiky i srdcia čoraz väčšieho počtu čitateľov. Za svoje Zobrané básne (Collected Poems) získal v roku 1972 Pulitzerovu cenu. Hoci po rozvode s prvou manželkou stratil dvoch synov, trpel depresiami, bojoval s alkoholizmom a napokon aj s nevyliečiteľnou chorobou, jeho básne vyžarujú podmanivú svietivú atmosféru a nádej. Schopnosťou hovoriť o emotívnom vypätí bez zbytočného sentimentu, nefalšovanosťou ľudskej bolesti a prenikavým videním dovnútra javov a vecí James Wright dosahuje neobyčajne silnú básnickú výpoveď. V knižnom preklade vychádza jeho poézia na Slovensku po prvý raz.
Ferenčuhovej bytostne civilná, mestská poézia špecificky citlivá a vnímavá voči spoločenským fenoménom v básnickej knihe Imunita nadobúda výrazne fyzický, až fyziologický charakter. Dlhodobá autorkina fascinácia momentom prieniku cudzorodého a obrany pred jeho účinkami tu dostáva biologický až medicínsky tvar. Inovatívne pracuje s tradíciou písania ako terapie, no posúva ho predovšetkým smerom k básneniu ako neúprosnej diagnostike subjektu, k analýze jeho vzťahu k sebe samému, k svojmu telu, k budovaniu vlastného Ja, svojej novej identity, v jeho vzťahu k najbližším, k bezprostrednému okoliu, aj k paralelne sa vyvíjajúcim príbehom a osudom.
Mila Haugová začínala v roku 1980 Hrdzavou hlinou. O niekoľko rokov neskôr už jej poézia „pomaly zarastá striebrom a zelenou s trochou červenej / hrdze“. Spôsob básnenia Mily Haugovej je nevyčerpateľný (a nevyčerpávajúci). „Čokoľvek ti poviem bude logikou srdca“, upozorňuje. A čitateľ si môže z jej ponuky srdca vyberať.
Octavio Paz (1914 - 1998), nositeľ Cervantesovej ceny (1981) a Nobelovej ceny za literatúru (1990), je autor impozantného diela, ktoré zahŕňa básne, eseje, jednu divadelnú hru a básnické preklady. Mnohí ho pokladajú za jedného z najvplyvnejších básnikov 20. storočia. Pochádzal z rodiny mexického revolucionára Emiliana Zapatu, čo sa prejavilo tak na jeho občianskych postojoch, ako aj v tvorbe. Programové úsilie o modernú podobu básne sa u neho spájalo s neustávajúcim inovačným úsilím. Roku 1989 pripravil rozsiahly revidovaný výber zo svojho básnického diela Každodenný oheň (El fuego de cada día), ktorý sa stal aj hlavným zdrojom tohto prekladového výberu.
Eva Strömová, autorka vyše dvadsiatky kníh poézie, prózy a literárnej histórie, vstúpila do švédskej literatúry v roku 1977 ako praktická lekárka. Jej civilné povolanie výrazne ovplyvnilo tak témy, ktorými sa zaoberá, ako i jej básnický jazyk. „Katastrofa a zrod, zraniteľnosť a zánik, úzkosť a krása, to je niekoľko mojich tém, ku ktorým by som pridala ešte biologické životné procesy (sexualita, plodnosť, starnutie a umieranie. K písaniu sa dostávam tak raz za dva-tri mesiace. Býva to vtedy, keď sa ocitnem v značne depresívnom stave. Neznamená to, že by som bola deprimovaná, no predovšetkým v tom stave akosi jasne všetko vidím. Akoby mi z očí sňali nejakú blanu a ja mám zrazu taký ostrý zrak, až to bolí.“ Takto svoje písanie charakterizuje samotná autorka, nositeľka Literárnej ceny Severskej rady za rok 2003.
Ján Gavura (1975) vyštudoval angličtinu a slovenčinu, neskôr katolícku teológiu. Pracuje ako vysokoškolský učiteľ, docent v odbore slovenská literatúra a šéfredaktor časopisu Vertigo. Dosiaľ vydal básnické zbierky Pálenie včiel (2001, Cena Ivana Kraska za najlepší debut), Každým ránom si (2006), Besa (2012, prémia Ceny Literárneho fondu).
Michael Donhauser (1956) patrí k najpozoruhodnejším básnickým zjavom súčasnej nemecky písanej literatúry. Za svoje diela získal viacero významných rakúskych ocenení, napríklad Cenu Christine Lavantovej (1994), Cenu Ernsta Jandla (2005) alebo Cenu Georga Trakla (2009). Je považovaný za solitéra, ktorý sa nestará o módy a tendenčné smery, ale - ako píše odborná kritika - „jeho tichá, na slovo citlivá poézia stavia k duchu doby alternatívny výraz a tak hľadá nové cesty“. V zbierke Brečtan (v origináli Schönste Lieder) Donhauser nepoužíva verš, každú báseň tvorí jedna zložená veta, ktorá má výrazné hudobné kvality a jej atmosféra kdesi v hĺbkach pripomína stíšený hlas nemeckej romantickej tradície.
Dana Podracká sa nám v zbierke Paternoster, podobne ako vo väčšine svojej predošlej básnickej aj esejistickej tvorby, predstavuje ako autorka skúmajúca mýtické súradnice nášho sveta, vnútorné vzťahy jednotlivých vrstiev najvšeobecnejšej ľudskej skúsenosti a rozličné stránky kozmického rozmeru bytia.
Barbara Korun je slovinská poetka, organizátorka literárneho života a redaktorka. V r. 1991 získala Cenu Slovinského knižného veľtrhu za najlepší debut roka, v r. 2010 Ocenenie Zlata ptica za literaturo, v r. 2011 Veronikinu cenu za poéziu a v r. 2014 Premio Nazionale 'Leandro Polverini', poesia intimista. Jej tvorba siaha od symbolisticko-expresívnej ľúbostnej lyriky cez básne v próze až po angažované básnické monológy. Kniha Prídem hneď a iné básne ponúka v 1. časti prierezový výber z prvých troch zbierok autorky, 2. časť tvorí doteraz najviac oceňovaná štvrtá básnická zbierka Prídem hneď (2011). Poetka vydala tiež zbierky Čečíca pomätená láskou (2014) a Medzi (2016). Leitmotívom jej poézie sú medziľudské vzťahy, formálne ju charakterizujú nespútanosť a prirodzenosť jazykového prejavu i provokatívna „pomedznosť“ žánrových polôh.
Juraj Briškár (1964) je vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a spisovateľ, autor piatich zbierok aforizmov a sentencií (Mlčanie, 1994; Chôdza v Oriente, 1998; Autumnal furniture, 2002; Symetrické pozorovania, 2011; Prechádzka labyrintom, 2017), dvoch kníh esejí Elementárne situácie v literatúre (2005) a Poetika zmyslového vnímania (2014) a prózy Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014). Vo všetkých knihách autor vychádza z tvorivého čítania sveta a odkrývania nevidených a neviditeľných súvislostí. V básnickej zbierke Z pohľadu dvoch pohárov mlieka po prvý raz preveruje, do akej miery je aj poézia prostriedkom na skúmanie a zaznamenávanie skutočnosti. Briškárove básne sú nekonvenčné a v mnohom idú proti zaužívaným postupom literatúry.
Marianna Mlynárčiková (Banská Bystrica) a Nóra Ružičková (Bratislava) tvoria autorskú dvojicu od roku 2004. Texty publikované v tejto knihe sú rozpracovaním projektov There Are More Things a Rušička automatizovaných mentálnych spojení, ktoré autorky prvýkrát prezentovali na výstave Z druhej ruky v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici v roku 2012. RAMS je skomponovaná z 365 prisvojených príkazov, inštrukcií, predpisov a odporúčaní z rôznych oblastí a období. Časť nazvaná ← a b c → pozostáva z 1000 obrazových titulkov, ktoré autorky uvoľnili z ich vzťahov k obrazom a usporiadali do podoby akejsi asociatívnej encyklopédie. Tieto dva texty dopĺňa ešte báseň Trh márnosti, taktiež zostavená z apropriovaných textových fragmentov.
„What a beautiful book!“ zareagoval autor doslovu Robert Hass v roku 2013, keď dostal autorský výtlačok nášho prvého vydania Spevu o mne. Robert Hass patrí k najvýraznejším osamelým bežcom a zároveň najkomplexnejším hlasom americkej poézie svojej generácie. V rokoch 1995 až 1997 pôsobil ako oficiálny „básnik laureát“ Spojených štátov. V roku 2014 mu Akadémia amerických básnikov udelila Cenu Wallacea Stevensa za celoživotné dielo. Hassovi sa pripisuje schopnosť udržať vedľa seba intelektuálne a zmyslové impulzy a vytvoriť medzi nimi napätie. Jeho básne sa vyznačujú jasným jazykom a presnými obrazmi. Každá nová kniha tohto básnika je významnou udalosťou v poézii a ani zbierka Čas a materiály nie je výnimkou. Je zakotvená v kráse a energii fyzického sveta a v rozporuplnosti súčasnej americkej kultúry. V slovenskom knižnom vydaní sa predstavuje tento básnik v preklade Juraja Kuniaka po prvý raz.
Prvé vydanie Imunity z roku 2016 sa rýchlo rozobralo. V odborných periodikách boli publikované desiatky recenzií, štúdií a rozhovorov. Kniha získala široký ohlas u čitateľov na Slovensku aj v zahraničí. Vyšla v prekladoch do ukrajinského, srbského a francúzskeho jazyka, pripravujú sa ďalšie preklady. Básne z Imunity vyšli tiež v samostatných knižných výboroch z poézie autorky anglicky a macedónsky. Starostlivo koncipovaná zbierka, ktorej šesť častí spája leitmotív ochorenia a umierania, konkretizovaný pomocou chorobopisov, fiktívneho denníka, životopisu, opisu anamnézy, homeopatických liekov a typov pacientov, „malých naratívov“, hydrometeorologickej predpovede atď... stále rezonuje v povedomí verejnosti a je po nej hlad.
Poetka a prekladateľka Donna Stonecipher vyrastala v Spojených štátoch a Teheráne, niekoľko rokov pobudla v Prahe a teraz žije v Berlíne. Debutovala v roku 2002 zbierkou básní v próze Rezervoár (The Reservoir), po ktorej nasledovali zbierky Souvenir de Constantinople (2007), Svetoobčianka (The Cosmopolitan, 2008), Modelové mesto (Model City, 2015), Dejiny transakcií (Transaction Histories, 2018) a esej Básne v próze a mesto (Prose Poetry and the City, 2018). Jej poézii, ktorá sa pohybuje na hranici inovatívnej básnickej výpovede a komunikatívne prístupnej lyriky, dominuje fascinácia mestom. Modelové mesto charakterizuje scudzený a scudzujúci pohľad na postsocialistický Berlín a iné urbánne priestory. Zbierku do slovenčiny preložila Ivana Hostová.
Macuo Bašó (1644 - 1694) sa pokladá za najvýznamnejšieho japonského básnika. Po smrti blízkeho priateľa zo zámožnej rodiny sa vzdal relatívne zabezpečeného života a prijal osud potulného básnika, pustovníka a pútnika „visiaceho na tenkej niti poézie“. V tvorbe od tzv. radenej básne prešiel k všeobecne oceňovanému písaniu samostatných trojverší, ktoré neskôr nadobudli pomenovanie haiku. Má hlavnú zásluhu na etablovaní a premene tohto lyrického útvaru. Prvý slovenský prekladový výber z jeho haiku sa usiluje o ich základné viacrozmerné predstavenie, pričom prináša aj poznámky k básňam, kalendárium a obsiahly interpretačný doslov. Bašó sa prezentuje ako lyrik nesmiernej empatie k človeku a prírode, zhodnocovania nevšímaného a obohacujúcej východnej duchovnosti.
Tvorba Ľuboša Bendzáka (1966), autora básnických zbierok Básne pre Soňu Marmeladovovú (1995), Zápisky z čudného domu (2005), Vodka (2009), Vytrvalosť sivej (2010), Pohreb andulky a iné udalosti dňa (2015) a prózy Samota je moja staršia sestra (2017), je dlhodobo vytváraným experimentom so sebou samým. Zatiaľ čo početné vedecké tímy majú k dispozícii mnohokilometrové urýchľovače častíc, on s pomocou niekoľkých veršov vytvára básne ako spomaľovače vnímania bežných ľudských situácií. Jeho laboratóriom sú byty a pohostinstvá. Pozornosť a úcta, s akou v nich pristupuje aj k zdanlivo nedôležitým veciam, demonštruje, aká veľkorysá vie byť poézia, keď je sama sebou.
Je výrazný predstaviteľ slovenskej ponovembrovej lyriky; na prelome milénií invenčne ovplyvnil najmä formovanie modernej spirituálnej výpovede. Jeho zbierka Druhá naivita. Zobrané a nové básne a príbehy (2005) bola v ankete PLAV-u (Platforma pre lite...
tags: #skalna #ruza #vydavatelstvo #zameriavajuce #sa #na