Magický realizmus v literatúre a jeho ozveny v diele Rudolfa Slobody
Magický realizmus je prúd a typ modernej prózy, ktorý je založený na magickom a mytologickom výklade skutočnosti. Pochádza z Latinskej Ameriky a vznikol v 40. rokoch 20. storočia, odkiaľ sa rozšíril prakticky do celého sveta. Spracúva skutočný, existujúci svet, no pridáva mu štatút tajomnosti, neobyčajnosti, čo sa uskutočňuje cez predstavivosť. Je to niečo nepravdepodobne možné.
Charakteristické znaky magického realizmu
Termín „magický realizmus“ prvýkrát použil nemecký kritik Franz Roh v súvislosti s maliarstvom (Nová vecnosť). V súvislosti s literatúrou sa použil v spojitosti s venezuelským esejistom a kritikom Arturom Uslarom-Pietrom. Definitívne sa ale spomína pri charakterizovaní špecifickej prózy Južnej Ameriky, počnúc Miguelom Ángelom Asturiasom.
Je potrebné odlíšiť pojmy magický a realistický:
- realistický - skutočný, existujúci, vecný, objektívny;
- magický - čarovný, tajomný, neobyčajný.
Fantázia nadobúda atribúty predstavivosti, obrazotvornosti, výmyslu, či bláznivého nápadu. Magický realizmus má črty všetkých troch: predstavivosť, tajomnosť, neobyčajnosť, existencia.
Realistický rozprávač rešpektujúci prírodnú zákonitosť sa pohybuje v každodennosti vecí, pozoruje bežné veci z perspektívy priemerného človeka a rozpráva pravdivý príbeh. Fantastický rozprávač sa zaobíde bez zákonov logiky a fyzikálneho sveta, rozpráva absurdný a nadprirodzený príbeh a ponúka len rozmarné vysvetlenie.
Magický realizmus vychádza zo skutočnosti a prvky tajomnosti sú s reálnom tak prepletené, že čitateľ sa po čase domnieva, že táto literatúra prináša fakty možné. Alejo Carpentier pomenoval magický realizmus aj termínom „zázračné reálno“. Táto metóda písania sa dosahuje inverziou skutočnosti - z reálnej skutočnosti sa premieta na krajný pól možného, no ďalej už nezasiahne.
Magický realizmus spája historické, geografické a kultúrne kontexty, no zároveň im dáva rys špecifickosti. Spája ich fakt, že príbehy sa odohrávajú v akomsi novom - druhom svete. Realita sa predstavuje ako subjektívny zážitok sveta. Magický realizmus využíva prvky folklóru, kresťanskej ideológie a mytológie.
Pôvod a vplyvy magického realizmu
Územia hispánsko-americkej literatúry obývali kmene Mayov, Aztékov, Čibčov, Inkov. Mayovia verili, že všetky bytosti majú predurčené miesto. Život prebieha v cykloch vzniku a zániku, tieto cykly sa opakujú (každý trvá podľa nich 5200 rokov). Používali Mayský kalendár. Dôležité miesto mali šamani, ktorí predpovedali budúcnosť jednotlivcov. Podľa svojich súkmeňovcov disponovali nadprirodzenými schopnosťami: vedeli sa dostať do tranzu, údajne lietať, vidieť duchov, liečili choroby. Verili, že človeka sprevádza zvierací duch od narodenia a má podobu zvieraťa. Mayovia podobne ako neskôr andské civilizácie verili, že ľudia sú z kukurice.
U Inkov boli španielski misionári prekvapení, keď zistili, že poznajú spoveď, hriech a pokánie: Hriechom bola vražda, krádež, svätokrádež, zrada, smilstvo len previnením. Tiež verili, že človek je za svoje hriechy potrestaný nešťastím.
Niektorí kritici sem zaraďujú surrealizmus, postexpresionizmus, novú vecnosť; umelci sa vracajú k „portrétovaniu“ zovňajška objektu. Zakladá si na zbrúsenej polo prijateľnej realite príbehu. Vo filmovej tvorbe možno zaznamenať len prvky magického realizmu, nemožno hovoriť o filme, ktorý vznikol čisto z teórie magického realizmu. Spája sa v nich historický detail a mýtus.
Významní predstavitelia magického realizmu
Hoci magický realizmus vznikol v hispánsko-americkej literatúre, možno ho pozorovať ako svetový jav, pretože ovplyvnil viacerých neamerických spisovateľov.
- Alejo Carpentier (Kubánec) - študoval architektúru a hudbu, umelecky dozrieval v Paríži pod vplyvom surrealizmu. Vo svojom románe „Kráľovstvo tohto sveta“ použil termín „lo real-maravilloso“, ktorým označil skutočnosť latinskoamerického sveta, a ktorý nadobudol neskôr podobu magického realizmu. Pre jeho prácu je charakteristický „barokový štýl“, množstvo autobiografických prvkov a dejinných súvislostí. Spracúva dejiny Latinskej Ameriky od súčasnosti až po dobu kamennú.
- Miguel Ángel Asturias (Guatemalský spisovateľ) - mal matku mayského pôvodu, žil medzi Indiánmi v obci Salama. Študoval v Paríži stredoamerický národopis a náboženskú vedu, kde sa zoznámil so surrealistami. Svoje znalosti mayskej mytológie využil v Guatemalských bájach. Jeho tvorbu poznamenali najmä mytologické skutočnosti - mýtus, že ľudia pochádzajú z kukurice, využil vo svojom románe „Kukuriční ľudia“. Vo svojich prácach využíva spomienky z detstva a najmä to, ako sa premiešali ich magické predstavy s náboženskou kresťanskou filozofiou.
- José María Arguedas (Peruánec) - jeho život aj tvorba boli ovplyvnené pobytom medzi andskými Indiánmi. Študoval antropológiu, španielčinou sa snažil pretlmočiť indiánsky jazyk - kečuánštinu. Jeho próza si zakladá najmä na vzťahu zvláštnej spriaznenosti človeka s prírodou, podáva konfrontácie nežného sveta Indiánov a krutosť bielych pánov.
- Augusto Roa Bastos (Paraguajský spisovateľ) - študoval filológiu a ekonómiu, no potom sa venoval novinárstvu. Predstavuje líniu sociálne ladenej tvorby magického realizmu. Sociálne skutočnosti sa prelínajú s mýtmi a legendami rodných končín. Experimentuje s rozprávačom - viachlasnosť, s časom - viacero časových rovín. Aj v jeho tvorbe sa opäť miešajú indiánske mýty s kresťanskými poverami.
Rudolf Sloboda a jeho román „Narcis“
Rudolf Sloboda (1938 - 1995) bol nedoštudovaný filozof, ostravský baník, robotník vo Vítkovických železiarňach, nekonvenčný človek a svojrázny askéta z Devínskej Novej Vsi, a predovšetkým jeden z najlepších slovenských spisovateľov. Zomrel tragicky - obesil sa, pričom mal psychicky chorú ženu a bojoval s alkoholizmom. Vytvoril vlastného typického hrdinu a celá jeho tvorba má prvky postmoderny (jej postupy u nás využil ako prvý, dovtedy tu bola neznáma). Sloboda bol považovaný za jedného zo zakladateľov modernej slovenskej tvorby.
V roku 1965 debutoval románom Narcis, ktorý mal veľký ohlas, hoci v tom čase mal Sloboda len 27 rokov. Románový debut jedného z najčítanejších a najpredávanejších slovenských autorov aj po rokoch presvedčí, aké dôležité v živote človeka je hľadanie osobnej slobody. Autorský talent Slobody pretavil skutočného človeka akoby z okraja spoločnosti do plnokrvnej literárnej postavy, s ktorou sa dá nielen v mnohom polemizovať, nesúhlasiť, ale pre jej „normálne“ ľudské prežívanie aj stotožniť.
Obsah a tematika románu „Narcis“
Príbeh románu sa začína príchodom hlavnej postavy Urbana Chromého do Ostravy. Tento román je dielo s autobiografickými prvkami, avšak v Urbanovi Chromom sa môže nájsť každý z nás. Urban Chromý, mladý študent Filozofickej fakulty UK, sa rozhodol predať všetky knihy, vybrať peniaze od svojich dlžníkov, opustiť priateľov a rodnú Bratislavu a zamestnať sa ako brigádnik v železiarňach vo Vítkoviciach (časť Ostravy). Nie je ctižiadostivý, ambiciózny a nemá chuť vyniknúť. Náladová nestálosť, rozporuplnosť, pochybovačnosť, dezilúzia, sebairónia a sklony cítiť sa osamotený, vytrhnutý zo spoločenských väzieb sú jeho typickými črtami; nie sú mu cudzie ani úvahy o samovražde.
To, čo prežíva, sa nedá nazvať nijako inak, iba ako hľadanie samého seba. Realita života sa v príbehu strieda s úvahami a snami Urbana intelektuála, ktorý po ťažkej drine číta Knihu proroka Izaiáša, hrá s chlapmi karty, a pritom hľadá ženu, ktorá by ho pochopila. Prostredie, do ktorého uvrhol sám seba, ho po čase deprimuje až natoľko, že rozmýšľa o samovražde.
Prvky magického realizmu v „Narcisovi“
V románe je zachytený prúd Urbanových myšlienok, pričom sa strieda prítomnosť (práca vo Vítkoviciach) s minulosťou (vojenčina, študentské roky) a realita so snom. Autor taktiež strieda slovesnú osobu rozprávača - dej je rozprávaný v 1., 2. aj v 3. osobe. Využíva vnútorné monológy a dialógy, ale aj citáty, prípadne parafrázy z diel Tolstého a z Biblie. Tento postup rozprávania v 2. os. j. č. je veľmi zaujímavý.
Už v prvej kapitole románu sa stretávame s prvkami magického realizmu. Dej sa začína príchodom Urbana Chromého do Ostravy, kde sa zoznamuje s prostredím, ide sa zahlásiť do práce a ubytovať sa. Zrazu sa prenášame do jeho snov-halucinácií spôsobených úpalom. Nasledujúce premýšľanie už možno nazvať fantastickým. Spomína si na prípravu popravy voči nemu a na uskutočnenie akéhosi zázraku - lietanie:
„Urban zatvoril oči, vystrel ruky a po piatich minútach sústredenia sa vzniesol nad prekvapených hostí. Lietal asi minútu. Potom klesol na zaprášenú dlážku a stratil vedomie."
Tieto fantastické momenty sú prepojené s jeho vnútornými úvahami a bojom s vlastnou identitou. Hoci sa v románe nevyskytujú rozsiahle mýty či folklórne prvky ako v latinskoamerickom magickom realizme, prelínanie reality a snového, iracionálneho sveta, ako aj subjektívny zážitok skutočnosti hlavného hrdinu, sú silnými ukazovateľmi tohto literárneho prúdu.
V diele sú viditeľné aj striedanie časových pásiem a prelínanie reálneho s nereálnym. V závere románu Urban uvažuje: „Čo vymyslím pre svoj ďalší život? Môj stav, to už nie je ani skepsa, ani hnev, ani zúfalstvo. Je to priam smrť. Som mŕtva duša a som horší ako všetci zločinci sveta. Tí možno ospravedlňovali svoje zločiny povinnosťou, alebo túžili po bohatstve, ale otupenosť citov, ktoré sa mi motajú v hlave, to je smrť.“ Táto hĺbka pocitov a existenciálne otázky sú taktiež charakteristické pre magický realizmus, ktorý sa snaží preniknúť pod povrch každodennej reality.
Slobodov debutový text pôsobí hrubým, neotesaným dojmom, živelne a úprimne. Nikomu sa nesnaží za každú cenu zapáčiť. Je v tom poznať rozhnevaný mladý muž, nespokojný so stavom vecí. Z toho odporu k pravidelnej pracovnej disciplíne sála až nejaká „anarcho revolta“ voči panujúcemu spoločenskému zriadeniu.
Tie umastené nánosy ale zároveň skrývajú nejednu jagavú perlu. Sloboda totiž neraz prekvapí výraznou (seba)reflexiou, krehkým jemnocitom či brilantnými postrehmi z bežnej každodennosti. Narcis je výborný nekonformný debut jedného z najlepších slovenských autorov, ktorý sa z dnešného pohľadu javí aj ako veľmi presný dobový dokument.
Magický realizmus v slovenskej literatúre po roku 1956
V druhej polovici 50. rokov začali do súčasnej prózy pribúdať nové mená. Spočiatku sa uvádzali len útvarmi prijateľnými pre časopisy (poviedkami, črtami, reportážami a novelami), samostatnými knihami sa predstavili až oveľa neskôr - príčinou bola nepriaznivá politická situácia (každá snaha o netradičné zobrazenie skutočnosti sa považovala za narúšanie jednotnej metódy socialistického realizmu). Venovali sa krátkym žánrom; všímali si jednotlivca a jeho vnútorný život, menej vonkajšie spoločenské udalosti (rozpor so socialistickou literatúrou).
Spisovatelia tvoriaci v 2. polovici 50. rokov nemali samostatný skupinový program; ich myšlienkovým východiskom bola negácia predchádzajúceho spoločenského a literárneho obdobia. Aj keď nevyslovili svoje estetické a filozofické zásady v manifeste, označujeme ich za generáciu 1956.
Vplyvy a tematika
Medzi vplyvy, ktoré formovali túto generáciu, patrili lyrizovaná próza a naturizmus (Šikula, Blažková, čiastočne Hykisch); existencializmus, nový román, magický realizmus, severoamerickí a nemeckí autori, postmoderna (Jaroš, Johanides, Sloboda, Vilikovský, väčšina diel Hykischa).
Tematika bola široká - súčasnosť, tabuizované témy (1968, Charta, Slovenský štát), historické témy (Veľká Morava, 16. - 19. storočie) a obraz mládeže. Typickou črtou je viazanie sa autorov k istému regiónu.
Ďalší slovenskí autori s prvkami magického realizmu
Okrem Rudolfa Slobody sa prvky magického realizmu objavujú aj v tvorbe iných slovenských autorov:
- Peter Jaroš - vo svojej tvorbe využíva postupy novej prózy (absurdnosť, snovosť, grotesku, prelínanie reality a fantázie). V románe Trojúsmevný miláčik sa strieda minulosť s prítomnosťou, pričom výraznými prvkami sú snovosť a magické, neskutočné prvky. Jeho najúspešnejším románom je Tisícročná včela, kde sú príbehy realistické, ale majú aj znaky magického realizmu (predstavy a sny postáv - napr. Martin sa stretne s bývalou priateľkou Želkou a hrá s ňou karty v bruchu veľryby; Samo má sen so včeľou kráľovnou).
- Dušan Mitana - v diele Nočné správy sú zobrazené nevysvetliteľné záhady, autor sa prikláňa k nereálnym momentom v živote človeka. Jedna z poviedok, „Nočné správy“, je plná záhadných scén, pričom zámerom autora bolo poukázať na iracionalitu života. Jeho dielo Hľadanie strateného autora, ovplyvnené postmodernou, strieda časové pásma a reálne s nereálnym.
- Pavel Vilikovský - vo svojom diele využíva náznakovosť a rozvíja rôzne motívy. V diele Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch sa objavuje prelínanie snov a reality, čo je typické pre magický realizmus.
tags: #sloboda #narcis #znaky #magickeho #realizmu