Štrkáč menší (Rhinanthus minor L.): Poloparazitická rastlina a jej úloha v ekosystémoch
Štrkáč menší (Rhinanthus minor L.), známy aj ako kokrhel menší, je bežný druh byliny, ktorý kvitne od júla do septembra. Táto rastlina je poloparazitická, čo znamená, že sa vyživuje z dvoch prameňov - z koreňov iných rastlín a vlastnou fotosyntézou. Vďaka tejto vlastnosti má štrkáč menší významnú úlohu v prírode, najmä pri likvidácii inváznych druhov burín.
Charakteristika Štrkáča menšieho
Štrkáč menší je rastlina s priamou štvorhrannou stonkou, vysokou 10 až 40 cm, ktorá býva rozvetvená vo vzpriamené, priame konáre. Tieto konáre sú roztrúsene chlpaté alebo úplne lysé a lesklé, často sú zvisle fialovo čiarkované. Listy sú protistojné, prisedlé, krátko chlpaté, úzko eliptické až kopijovité, s okrajmi často zohnutých čepelí pilovitými. Zelený, elipsovitý, zo strán stlačený 4-zubý vytrvalý kalich, dlhý 6 až 9 mm, je lysý a len po okrajoch krátko chlpatý.
Kvety sú zlatožlté, pyskato kvitnúce, dlhé 10 až 15 mm, majú skoro rovnú trubku a sú takmer z polovice objaté kalichom. Dvojmocné tyčinky s nitkami prirastenými ku korune nesú peľnice, ktoré sú vždy dve a dve na rovnako dlhých tyčinkách k sebe priblížené svojimi otvormi. Takto sa peľ z nich môže vysypávať až obe tyčinky od seba oddelí hmyz, ktorý chce sať nektár vylučovaný žľazou pod semeníkom.
Plodom sú sploštené, puzdrovo sa deliace dvojpuzdrové, hrkajúce tobolky zasunuté do vytrvalých, nafúknutých kalichov. Početné ploché semená majú blanitú obrubu slúžiacu ako krídlo.
Opis kvitnutia
- Korunná trubka je približne rovná.
- Zúbok horného pysku je približne širší alebo rovnako široký ako dlhý, jeho dĺžka nepresahuje 0,7 mm.
- Ústie koruny je otvorené.
- Najvrchnejšie listeny sú zelené.
Poloparazitizmus a jeho význam
Mladé rastlinky štrkáča menšieho, vyrastajúce zo semena vyklíčeného v zemi, vypúšťajú najprv svoj drobný hlavný koreň. Až z neho postupne vyrastajú postranné korienky, na ktorých sa, keď sa stretnú s koreňmi inej rastliny, vyvinú takmer priesvitné prísavné bradavice, tzv. haustoria. Tie vrastú do cievnych zväzkov koreňa parazitovanej rastliny.
Hostiteľskými rastlinami sú druhy z rozličných čeľadí, najčastejšie z bôbovitých a lipnicovitých, ďalej z hluchavkovitých, hviezdicovitých, morénovitých a iných. Na málo vhodnom druhu poloparazit menej prosperuje a menej mu redukuje biomasu (neškodí toľko). Svojho hostiteľa potrebuje na získavanie anorganických živín, slúži mu ako náhrada vlastných koreňov.
Vermikompostování - tajemství chovu žížal
Štrkáč menší v boji proti inváznym druhom
Botanici z Masarykovej univerzity v Brne skúmajú, ako sa dá zabrániť rozširovaniu inváznych druhov rastlín. V ich experimentálnej záhrade vysadili smlz kroviskový - inváznu burinu, ktorá vyzerá ako tráva a nepokosená dosahuje výšku meter a pol. Vedľa nej vysiali štrkáč menší a čermeľ, klasické lúčne rastliny, ktoré bežne rastú v našich zemepisných šírkach.
Obidve takmer zlikvidovali porast inváznej trávy tak, že pomocou svojho haustória, čiže koreňového systému so špeciálnymi orgánmi, ktoré sa prichytávajú na korene iných rastlín, trávu postupne zlikvidujú. Poloparazitické rastliny sa tak vyživujú z dvoch prameňov - koreňa invazívnej rastliny a potom vlastnou fotosyntézou. Invázna rastlina to nezvládne, zatiaľ čo domáce rastliny sú na tento spôsob parazitovania iných rastlín zvyknuté. Táto schopnosť robí zo štrkáča menšieho cenného pomocníka pri ochrane pôvodných druhov rastlín a udržiavaní biodiverzity.
Flóra okolia Kálnice a výskyt Štrkáča menšieho
Katastrálne územie obce Kálnica, s plochou 26,40 km2, sa nachádza v severozápadnej časti pohoria Považský Inovec. Územie obce je súčasťou dvoch horských krajinných podcelkov Považského Inovca, a to Vysokého Inovca a Inoveckého predhoria.
Historický botanický výskum
K podrobnejšiemu poznaniu flóry Kálnice prispel koncom minulého storočia jeden z najvýznamnejších botanikov Slovenska, Dr. J. Ľ. Holuby. Vo svojom príspevku „Excursion in das Kálnicaer Gebirge im Suden des Trentschiner Comitates“ (1883) popísal výsledky svojho botanizovania v opustených vinohradoch. Aj v súčasnosti priťahujú Kálnické hory botanikov. V roku 1983 tu botanizoval pracovník Chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty so sídlom v Nemšovej RNDr. Pavol Deván.
Prehľad typov vegetácie v okolí Kálnice
Na území okolia Kálnice predstavujú prirodzenú vegetáciu tieto rastlinné spoločenstvá:
- Lužné lesy podhorské a horské
- Dubovo-hrabové lesy karpatské
- Dubovo-cerové lesy
- Dubové kyslomilné lesy
- Bukové kvetnaté lesy podhorské
- Lúčne spoločenstvo
Lúčne spoločenstvo a výskyt Štrkáča menšieho
Lúky v okolí Kálnice vynikajú floristickou pestrosťou a sú zložené zo zmesi mnohých druhov. Medzi ne patrí aj štrkáč menší, čo potvrdzuje jeho bežný výskyt v týchto zemepisných šírkach. Okrem neho sa tu nachádzajú aj ďalšie druhy, ako napríklad alchemilka žltozelená, čerkáč obyčajný, ďatelina lúčna, hrachor lúčny, hviezdica kuričkovitá, chlpaňa poľná, kozobrada východná, kozonoha hostcová, kukučka lúčna, lucerna ďatelinová, margaréta včasná, mäta dlholistá, medúnok mäkký, nátržník vzpriamený, ostrica srsnatá, pichliač roľný, praslička roľná, psiarka lúčna, púpavec srsnatý, rasca lúčna, rebríček obyčajný, reznačka laločnatá, starček Jakubov, stoklas vzpriamený, štiav lúčny, timotejka lúčna, tomka voňavá, traslica prostredná, túžobník brestový, veronika obyčajná, zbehovec plazivý, zemežlč menšia a zvonček konáristý.
tags: #strkac #mensi #kvitnutie