Božie Slovo pretrvá naveky: Krása, pominuteľnosť a večná pravda
„Tráva uschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha pretrvá naveky.“ Tento citát z Izaiáša (40:8) prináša každému veriacemu veľké potešenie a povzbudenie. Toľkokrát sme sa už totiž presvedčili, aké pominuteľné sú ľudské slová a všetko, čo pochádza od človeka.
Pominuteľnosť ľudskej existencie a pozemských hodnôt
Apoštol Peter cituje Izaiáša a odkazuje sa na Písmo: „Lebo všetci ľudia sú ako tráva a celá ich sláva ako kvet trávy. Tráva uschne, kvet opadne, ale Pánovo slovo ostáva naveky. To je to slovo, ktoré sa vám zvestovalo“ (1. Petra 1:24-25). Tieto slová nás nielen potešujú, ale aj varujú: nespoliehajme sa na to, čo pochádza od ľudí, ale plne dôverujme tomu, čo hovorí Boh.
Autor týchto slov bol zrejme svedkom pôsobivého a veľmi smutného prírodného úkazu. Ponad lúku plnú krásnych kvetov sa prehnal horúci, spaľujúci vietor. Za niekoľko chvíľ sa lúka premenila na cintorín zvädnutých a spálených kvetov. Pred pár minútami mal pred sebou obraz pestrého, krásneho, radostného života. Teraz na to všetko ostala iba smutná spomienka a pred očami mal pustotu, mŕtvotu. Uvedomil si, že to nie je ojedinelý, izolovaný jav. Videl v tom typický obraz pominuteľnosti, ktorý sa objavuje všade: vo svete vecí, vo svete živých bytostí, vo svete ľudí.
Niekedy sa pominuteľnosť prejaví podobným rýchlym tempom ako pri tých kvetoch na lúke. Inokedy sa objavuje v pomalšom postupe. Ale pominuteľnosť je všadeprítomný, univerzálny jav. Biblia hovorí o pominuteľnosti na viacerých miestach. Najimpozantnejšia v tomto ohľade je kniha Kazateľ. Už jej prvé slová naznačujú, ktorá myšlienka bude v knihe rozpracovaná: „Márnosť nad márnosti - hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť.“ Inými slovami: Všetko je pominuteľné.
Všetky ľudské ustanovenia a poriadky, aj to, čo sa považuje za múdrosť a poznanie, má svoje obmedzenie a napokon sa prejaví ako tráva, ktorá usychá. Ak človek dosiahne moc, slávu, úspech, môže nás to oslňovať, ale ak je to založené len na ľudských schopnostiach a poznaní, v istej chvíli rovnako ako ten najkrajší kvet zvädne a odpadne.
Krása - dočasný dar aj večná hodnota
Krása je dôležitá - ale nie v takom zmysle, ako nám to predkladajú sociálne médiá a dnešná internetová doba. Ľudia sú vtelené duše, ktorým záleží na kráse, ktorých krása pomine, ale sa aj prehlbuje. Krása je dôležitá, lebo krásne veci v konečnom dôsledku vychádzajú z Božej stvoriteľskej ruky. On je zdrojom všetkého dobrého, pravdivého a pekného (Rim 11:36), on je dokonalým prejavom krásy. „Predchádza ho veleba a dôstojnosť, moc a nádhera je v jeho svätyni“ (Ž 96:6). Božia dokonalá svätosť ho robí dokonale slávnym a on svoju slávu zdieľa so svojím stvorením (Ž 8:3-5; Iz 6:3).
Kresťania, hoci si uvedomujú svoju hriešnu porušenosť, nie sú gnostikmi, ktorým na tele nezáleží. Nehanbíme sa za telo ani ho neuctievame. Naše telá sú dôstojný dar od Boha a sú chrámom Ducha. Z prachu zeme Boh stvoril „veľmi dobrého“ Adama na svoj obraz (Gn 1:27,31). Stelesnená existencia je to, na čo sme boli stvorení - pre večnú krásu v Božej prenádhernej prítomnosti. Naše dievčatá potrebujú vedieť, že na kráse záleží, lebo Boh je krásny a on tvorí krásne veci. Ježišova ochota zobrať na seba telo svedčí o tejto realite. Naše telá majú vrodenú dôstojnosť a hodnotu, pretože patríme Bohu.
Namiesto toho, aby sme naše deti zahanbovali za to, že majú zvedavé otázky o ľudskom tele („Na to sa nepýtaj!“), oslavujme krásu vo svetle nášho Stvoriteľa („Boh naše telá stvoril veľmi zaujímavo, však?“). Takisto chceme pomôcť našim dievčatám rozlišovať medzi dočasným a večným. Napríklad na rúži a topánkach nie je samo o sebe nič zlé, ale nemôžeme si ich so sebou zobrať, keď sa naše telá premenia na prach. Sú to v istom zmysle „poklady“, ktoré zaniknú v tom istom momente ako aj my (Gn 3:19; Mt 6:19-21). To isté sa týka aj peňazí a vlastníctva a všetkých našich pozemských úspechov.
Hoci na kráse záleží, aj krása pominie. Vlasy zošedivejú, telá začnú zlyhávať a vrásky sa stanú svedkami toho, že roky idú neúprosne vpred. To znamená, že dary, akými sú vzhľad a úspechy, potrebujeme dať na ich správne miesto; naše pozemské stany sú dočasné domovy, ktoré jedného dňa schátrajú a zaniknú (2Kor 5:1-5). Znamená to tiež, že môžeme Bohu ďakovať za každý dobrý a krásny dar, ktorý nám dáva, nech je akokoľvek dočasný.
Jesus is GOD; Trinity is True | Live Conversations | 4.19.26
Ježiš nebol dychberúco krásny, keď chodil po tejto zemi (Iz 53:2). Bol ochotný obliecť si nezaujímavé ľudské telo, lebo vedel, že jedného dňa ho položí do hrobu. Ale aj tak bol schopný užívať si každý Boží dar bez hriechu a zároveň mať najväčšiu radosť v plnení Božej vôle (Lk 2:52; Heb 4:15; Heb 10:7). Podobne sa časom prehlbuje aj viera každého skutočného veriaceho. Naša dôvera v Boha je v jeho očiach krásna a páči sa mu (Heb 11:6).
Božie Slovo - večná istota
Uprostred premien, ktorými ľudstvo prechádza, sú postoje a hodnoty, ktoré platia vždy. Sú aj nové veci a kresťan má porozumenie pre zmeny k lepšiemu, usiluje sa o ne a raduje sa z nich. Má sa však na pozore, aby slovo Božie nevymenil za slovo ľudské, príklad Ježišov za príklad porušeného človeka, moc a silu v Kristovi za moc a silu tohto sveta, pretože človek a svet je ako tá tráva a ako ten kvet. Vysychajú a opadávajú, ale Slovo Boha nášho - Kristus - zostáva na veky.
Doktrína o uchovaní Písma znamená, že Pán drží svoje slovo neporušené, v jeho pôvodnom význame. Hoci nevlastníme originálne rukopisy autorov, kópie rukopisov obsahujú veľmi malé a nepodstatné rozdiely, ktoré žiadnym spôsobom neovplyvňujú základné učenia a význam Božieho Slova. Nezhody sú väčšinou len nepodstatné variácie pravopisu, ktoré neovplyvňujú presnosť Písma ani neznamenajú, že Boh neuchoval svoje slovo.
Starovekí pisári, ktorých prácou bolo robiť presné kópie Písma, boli veľmi dôkladní. Jedným príkladom ich svedomitej precíznosti je počítanie všetkých písmen v danej knihe a zaznamenanie prostredného písmena knihy. Počítali všetky písmená v kópii, ktorú urobili a hľadali prostredné písmeno, aby sa uistili, že sa to zhoduje s originálom.
Písmo svedčí o Božom pláne zachovať svoje Slovo. V Matúšovi 5:18 Ježiš hovorí: „Amen, hovorím vám: Pokiaľ sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani najmenšie písmenko, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nestane.“ Ježiš by nemohol dať takéto zasľúbenie, keby si nebol istý tým, že Boh zachová svoje Slovo. Ježiš tiež povedal: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú“ (Matúš 24:35, tiež Marek 13:31 a Lukáš 21:33). Prorok Izaiáš v moci Ducha Svätého poznamenal, že Božie Slovo bude prebývať navždy: „Tráva uschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha pretrvá naveky“ (Izaiáš 40:8).
Keď Biblia hovorí o tom, že Božie Slovo zostane naveky, nemyslí tým, že bude ukryté niekde v nebeskom trezore. Božie Slovo bolo dané ľudstvu a neplnilo by svoj účel, keby nám nebolo dostupné. „Veď čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme pre trpezlivosť a útechu z Písem mali nádej“ (Rimanom 15:4). Ani človek sa nemôže skryť pred evanjeliom, ktoré je v Božom Slove (1. Korinťanom 15:3-4). Takže Slovo musí byť chránené, aj keď je prikázané, aby bolo zvestované „až do končín zeme“ (Skutky 13:47).
Pretrvanie Božieho Slova napriek výzvam
V tomto článku sa zamyslíme nad tým, ako Božie Slovo pretrvalo napriek (1) zmenám v jazyku, (2) politickému vývoju, ktorý ovplyvnil to, akým jazykom sa ľudia bežne rozprávali, a (3) snahám zmariť prekladanie Biblie. Takáto úvaha prehlbuje vďačnosť za Bibliu a aj lásku k jej Autorovi, ktorý nám ju dal na náš úžitok (Mich. 4:2; Rim. 15:4).
Prekonávanie jazykových bariér
Jazyky sa časom menia. Slová a slovné spojenia tak niekedy nadobudnú celkom iný význam. To isté platí aj pre hebrejčinu a gréčtinu, v ktorých bola napísaná väčšina Biblie. Súčasná podoba týchto jazykov sa veľmi líši od hebrejčiny a gréčtiny, ktoré sa používali v biblických časoch. Takže v podstate každý, kto chce dnes porozumieť Božiemu Slovu, musí čítať jeho preklad - dokonca aj tí, ktorí hovoria súčasnou hebrejčinou a gréčtinou.
To, že jazyky sa menia, má vplyv aj na preklady Biblie. Preklad, ktorému ľudia dobre rozumeli v čase, keď bol vydaný, sa neskôr stane zastaraným. Zamyslime sa nad jedným prekladom Biblie do angličtiny. V roku 1611 bola prvý raz vydaná Biblia kráľa Jakuba. Stala sa jednou z najpoužívanejších anglických Biblií a významne ovplyvnila anglický jazyk. Avšak meno Jehova je v nej uvedené iba niekoľkokrát. Božie meno bolo na väčšine miest, na ktorých sa pôvodne vyskytovalo v Hebrejských Písmach, nahradené slovom „PÁN“, napísaným veľkými písmenami.
Biblia kráľa Jakuba bola napísaná jazykom, ktorým ľudia bežne hovorili v čase, keď bola vydaná. Ale tento jazyk časom zastaral a mnohým slovám, ktoré sú použité v tomto preklade, dnes ľudia už nerozumejú. To isté platí aj pre staré preklady Biblie do iných jazykov, napríklad Kralickú Bibliu a Roháčkov preklad. Dnes je celá Biblia alebo jej časti preložená do viac než 3 200 jazykov. Je zjavné, že Jehova si praje, aby ľudia z „každého národa, kmeňa, jazyka“ mohli mať úžitok z jeho Slova (Zjavenie 14:6). Nepribližuje ťa to ešte viac k nášmu milujúcemu a nestrannému Bohu? (Sk. 10:34).
Politický vývoj a dostupnosť Biblie
V priebehu dejín mal politický vývoj niekedy vplyv na to, akým jazykom sa rozprávali bežní ľudia. Ako sa Boh postaral o to, aby napriek tomuto vývoju ľudia naďalej rozumeli jeho Slovu? Prvých 39 kníh Biblie napísali Izraeliti, teda Židia. Práve im boli pôvodne „zverené Božie sväté vyhlásenia“ (Rim. 3:1, 2). V treťom storočí pred n. l. však mnohí Židia už nerozumeli po hebrejsky. Prečo? Pretože keď Alexander Veľký dobýval ďalšie a ďalšie územia a pripájal ich ku Gréckej ríši, spoločným jazykom mnohých jeho poddaných sa stávala gréčtina (Dan. 8:5-7, 20, 21). Židia roztrúsení na rozsiahlom území ríše neboli výnimkou. Keďže mnohí začali hovoriť po grécky, bolo pre nich ťažké rozumieť Hebrejským Písmam.
Asi v polovici tretieho storočia pred n. l. bolo z hebrejčiny do gréčtiny preložených prvých päť kníh Biblie. Zvyšná časť Hebrejských Písiem bola preložená v druhom storočí pred n. l. Výsledkom bola zbierka biblických kníh, ktorá sa stala známou ako grécka Septuaginta. Septuaginta veľmi prispela k tomu, že Hebrejské Písma si mohli čítať grécky hovoriaci Židia, ako aj ďalší ľudia. Neskôr boli časti Biblie preložené do ďalších spoločných jazykov, ako je sýrčina, gótčina a latinčina. Keď si ľudia čítali sväté spisy v jazyku, ktorému rozumeli, mnohí si iste obľúbili nejakú konkrétnu pasáž tak ako aj my dnes.
Snahy zmariť prekladanie Biblie
Ľudia, ktorí boli pri moci, sa niekedy snažili zabrániť bežným ľuďom, aby mali prístup k Biblii. Úprimní jednotlivci sa však týmto odporom nedali zastaviť. Napríklad v 14. storočí bol teológ menom Ján Viklef pevne presvedčený, že úžitok z Božieho Slova by mali mať všetci. Ale v tých časoch obyčajní ľudia v Anglicku nemali v podstate žiaden prístup k Biblii. Prečo? Okrem iného preto, lebo mnohí si ju nemohli dovoliť, keďže sa prepisovala ručne a jej výroba bola veľmi drahá. Navyše väčšina ľudí bola negramotná. A aj keď v kostole určite počuli čítanie biblických pasáží, sotva niečomu rozumeli.
Z akého dôvodu? Cirkev oficiálne uznávala iba jeden preklad Biblie, Vulgátu, a ten bol v latinčine. V stredoveku však bola latinčina pre bežných ľudí prakticky mŕtvym jazykom! V roku 1382 vyšiel anglický preklad Biblie, ktorý sa časom začal označovať ako Viklefova Biblia. Nasledovníci Jána Viklefa, nazývaní lolardi, si ho rýchlo obľúbili. Títo putujúci kazatelia chodili po celom Anglicku z dediny do dediny a obyčajným ľuďom pomáhali rozumieť Božiemu Slova a zamilovať si ho. Tým, ktorých stretli, často čítali pasáže z Viklefovej Biblie a nechávali im jej ručné odpisy.
Duchovní nenávideli Viklefa, jeho preklad Biblie i jeho nasledovníkov. Preto začali lolardov prenasledovať. Sliedili po odpisoch Viklefovej Biblie a všetky, ktoré našli, zničili. Viklefa po smrti dokonca vyhlásili za kacíra. No, pochopiteľne, keďže bol už mŕtvy, nemohli ho potrestať. Duchovní teda aspoň vykopali jeho kosti, spálili ich a popol vysypali do rieky Swift. Cirkev však nedokázala zastaviť šírenie Božieho Slova medzi ľuďmi, ktorí ho túžili čítať a rozumieť mu.
Nie je dôvod myslieť si, že Septuaginta, Viklefova Biblia, Biblia kráľa Jakuba či niektorý iný preklad boli preložené pod pôsobením Božieho ducha. A predsa, keď preskúmame, ako vznikli tieto a mnohé ďalšie preklady, jednoznačne vidíme, že Božie Slovo pretrvalo, presne ako to Boh sľúbil. Neposilňuje to tvoju vieru, že aj ostatné Jehovove sľuby sa splnia? (Joz. 23:14).
Poučenie a aplikácia
Keď premýšľame nad tým, ako Jehova celé stáročia ochraňoval Bibliu, posilňuje to nielen našu vieru, ale aj našu lásku k nemu. Prečo nám Jehova vlastne dal svoje Slovo? A prečo sa zaručil, že pretrvá? Preto, lebo nás miluje a chce nás vyučovať na náš úžitok (Izaiáša 48:17, 18). Teda je prirodzené a aj správne, keď mu lásku opätujeme a poslúchame jeho prikázania.
Je logické, že keď si ceníme Božie Slovo, chceme mať z neho čo najväčší úžitok. Ako môžeme vyťažiť z osobného čítania Biblie maximum? Čo nám pomôže, aby sme vo zvestovateľskej službe obracali pozornosť ľudí na Bibliu? A čo môžu robiť bratia pre to, aby všetko, čo hovoria z pódia, bolo založené na Biblii?
Čo by sa mohlo zmeniť, keby sme v našich najbežnejších rozhovoroch, najmä v rámci Kristovej rodiny, zdôrazňovali to večné? Čo keby sme namiesto komentovania vzhľadu inej ženy jednoducho povedali: „Je také fajn ťa vidieť! Ako rodičia a tí, ktorí sa starajú o deti, môžeme Boha chváliť za prehlbujúcu sa vnútornú krásu našich dievčat používaním biblického jazyka. Hovorme s ňou o Božej práci v jej vnútri, pomenujme ovocie Ducha, keď ho vidíme. Oceňujme jej krásnu poslušnosť, ktorá „je v Božích očiach veľmi vzácna“ (1Pt 3:4).
tags: #trava #uschne #kvet #zvadne #ale #slovo