Vretenica obyčajná: Rozmnožovanie, výskyt a dôležité informácie o jedinom jedovatom hadovi Slovenska
Vretenica obyčajná, ľudovo nazývaná aj zmija, je náš jediný voľne žijúci druh jedovatého hada. Niet divu, že u našincov vzbudzuje obavy i zvedavosť. O vretenici obyčajnej (Vipera berus) koluje množstvo poloprávd i neprávd, pre ktoré z nej majú ľudia zbytočne strach. V skutočnosti je to plachý tvor, ktorý nevyhľadáva kontakt s človekom. Pri najmenšej známke ohrozenia sa sťahuje do úkrytu. Vretenica je zákonom chránený had a predstavuje tajomnú a plachú ozdobu našej prírody, ktorú treba skôr poznávať a chrániť.
Vzhľad a veľkosť
Vretenica severná je pomerne malý had. Má zavalité telo dosahujúce dĺžku maximálne 1 meter, zvyčajne dorastá do dĺžky 70 až 80 cm, samce sú menšie a útlejšie (zvyčajne do 60 cm) a líšia sa farbou. Samice majú obvykle hnedú farbu s tmavou kľukatou čiarou, šupiny samcov sú sfarbené do sivá a sivozelená. Samce dorastajú menšie a chvost majú na báze zosilnený. V ich sfarbení prevládajú odtiene sivej a striebristej, kým samice sú hnedasté až červenkasté. Charakteristickou „ozdobou“ vretenice je tmavá kľukatá čiara na chrbte, ktorá môže byť i nesúvislá alebo rozpadnutá, no výnimočne môže aj celkom chýbať. Na dorzálnej („vrchnej“) strane hlavy je často tmavá kresba v tvare písmena X. K typickým znakom zmije patrí aj trojuholníkovitá hlava, ktorá je zreteľne oddelená od tela. Na úzkej trojuholníkovej hlave sa po bokoch nachádzajú výrazné červené oči s vertikálnou štrbinovou zreničkou. Ide o jeden z rozpoznávacích znakov, keďže všetky u nás žijúce užovky majú zreničky okrúhle. Okrem kresby sa od ostatných slovenských hadov odlišuje práve vertikálnou zrenicou.
U vreteníc je častý výskyt melanizmu, sú sfarbené dočierna a tmavá kresba nie je viditeľná. Najmä o čierno sfarbených jedincoch sa traduje, že sú nebezpečnejšie, útočnejšie a jedovatejšie, nie je to však pravda. Farebné aberácie sa vyskytujú pri oboch pohlaviach.
Pohlavný dimorfizmus a sfarbenie
Pri tomto druhu sa vyskytuje sexuálny dimorfizmus. Samce majú základnú farbu v odtieňoch sivej, sivozelenej a samice v hnedastej, hrdzavej, alebo žltohnedej farbe. U oboch pohlaví sa po celej dĺžke chrbta až po koniec chvosta tiahne tmavý, alebo čierny kľukatý pás. Táto kresba môže byť u niektorých jedincov prerušovaná, prípadne môže celkom chýbať. Na bokoch tela sú zvyčajne pozdĺžne usporiadané tmavšie škvrny rôznej veľkosti. Na dorzálnej strane hlavy je často tmavá kresba v tvare písmena X. Po bokoch hlavy sa od nozdry cez oko až na krk tiahne tmavý pás, ktorý má ochrannú funkciu jedového aparátu pred UV žiarením.
Výskyt a biotop
Vretenica obyčajná spolu s jaštericou živorodou (Zootoca vivipara) patria medzi najrozšírenejšie suchozemské plazy. Je to prispôsobivý had, nevadia mu extrémne podmienky s náhlymi výkyvmi, teplo ani vlhko. Obýva slnečné i vlhkejšie lesnaté miesta, ako sú lúky a pasienky, vresoviská i rašeliniská, okolie lesných potokov aj opustené kameňolomy, okraje lúk a kosodreviny, okraje polí i medze. V podmienkach Slovenska zmija hypsometricky vystupuje až do nadmorskej výšky 2 000 metrov, a to vo Vysokých Tatrách. Smerom do nižších polôh je u nás bežne rozšírená asi do 600 metrov nad morom. Na Slovensku sa s vretenicou môžete stretnúť vo všetkých vyššie položených oblastiach, napríklad v Malej aj Veľkej Fatre, Vysokých a Nízkych Tatrách, Slovenskom Rudohorí či Muránskej planine. Ide o celkom šikovné plavkyne, ktoré sa rady zdržiavajú na brehoch rybníkov. Bežne sa teda vyskytujú od nížin až po hornaté oblasti, od 400 do 2 000 m n. m.
Hibernácia
Zmije môžeme v prírode stretnúť od marca do októbra. Vretenice prechádzajú obdobím hibernácie počas najchladnejších mesiacov roka. Tento cyklus prežitia začína približne v októbri, keď teploty začnú klesať. Počas tejto doby sa zmije snažia nájsť chránené a suché úkryty, kde môžu stráviť zimu v bezpečí pred nízkymi teplotami a nepriaznivým počasím. Hlavné miesta, kde zmije hibernujú, zahŕňajú staré nory hlodavcov, medzi spadnutými stromami alebo v iných prirodzených prístreškoch, ktoré ponúkajú dostatočnú izoláciu a bezpečie. Počas hibernácie sa ich aktivita výrazne znižuje. V tomto čase sa ich metabolizmus spomaľuje na minimum, čo im umožňuje prežiť bez potreby príjmať potravu počas niekoľkých mesiacov. Telesná teplota sa prispôsobuje teplote okolia, čím sa znižuje ich energetická potreba.
Rozmnožovanie vretenice obyčajnej
Vretenice sa prebúdzajú zo zimného spánku pomerne skoro, už v marci (vo vyšších nadmorských výškach to môže byť neskôr), často je ešte vonku sneh. Prvé sa prebúdzajú samce, po nich samice, vyhľadávajú vhodné miesta blízko zimoviska, kde sa slnia. Po vynorení nasleduje vyhrievanie sa alebo „ležanie“, často veľmi blízko miesta hibernácie, ktoré môže trvať niekoľko týždňov. Toto je dôležité obdobie hlavne pre samcov, ktorí sa musia vyhrievať v príprave na úspešné párenie, a je nevyhnutné, aby v tomto čase neboli rušení. Po období ležania samce zhadzujú kožu a hneď na to sa stávajú aktívnejšími, hľadajú samice a nakoniec sa pária. Pri jarnom slnení, keď sa charakteristicky splošťujú, dochádza k dokončeniu spermiogenézy, teda k dozrievaniu samčích pohlavných buniek a následne k jarnému zvliekaniu, čo prezentuje pripravenosť samcov na párenie.
HAD VRETENICA
Súboje o samicu a kopulácia
Uprostred jari nastáva obdobie párenia, pri ktorom dochádza k súbojom o samičku. Samce sa navzájom prepletajú, akoby chceli upliesť zo svojich tiel vrkoč, v skutočnosti sa však snažia svojmu súperovi pritlačiť hlavu k zemi. Porazený samec utečie a víťaz sa začne páriť so samičkou. Tieto súboje sú charakteristické prepracovanými pohybmi, ktoré niekedy vyzerajú ako zložité „tance“. Hoci sa tieto súboje môžu zdať agresívne, zriedka vedú k vážnym zraneniam. Dominantný samec sa môže na jar páriť s niekoľkými samicami. Následná kopulácia trvá 1 až 4 hodiny. V teplom prostredí sa pária ročne, v chladnom každý druhý až tretí rok.
Vývoj mláďat a pôrod
Vretenica je ovoviviparný druh, nekladie teda vajíčka, ale v tele matky sa vyvíjajú mláďatá. Zárodočný obal pretrhávajú buď pri prechode matkinou kloakou počas pôrodu, alebo tesne po vyjdení z kloaky. Cca 4 mesiace po oplodnení (august) privádza na svet približne 20 živých vreteničiek, ktoré sa hneď po narodení zvliekajú. Samica je pred pôrodom veľmi nepokojná. Spravidla sa správa agresívnejšie ako inokedy a neustále hľadá vhodné miesto na kladenie potomstva. V polovici augusta privádza na svet tri až dvadsaťštyri mláďat veľkosti 15 - 18 centimetrov. Už počas prvej hodiny po narodení sa mláďatá prvýkrát zvliekajú. Pri nevhodnom letnom počasí sa pôrod môže presunúť až do neskorej jesene alebo na jar, čo pre samicu predstavuje určitú záťaž. Jedový aparát mláďat je plne funkčný ihneď po pôrode. Do blízkosti zimovísk sa sťahujú už koncom leta. Mláďatá sa živia mladými plazmi a obojživelníkmi, ale nepohrdnú ani hmyzom. Podľa počasia sa potom sťahujú k zimoviskám a od konca októbra zimujú.
Potrava a lovecké správanie
Zloženie koristi sa u vretenice severnej mení s ohľadom na vek a fyzický stav jedinca. V ranom štádiu vývoja sa živia predovšetkým malými skokanmi a mláďatami jašteríc alebo slepúcha lámavého. Lovia tiež hmyz, ulitníky a dážďovky. Dospelé jedince sa živia predovšetkým teplokrvnými cicavcami (hlodavcami) a výrazne prispievajú k tomu, aby nedošlo k premnoženiu myší a hrabošov. Vretenice sa ukryjú a trpezlivo čakajú na korisť, na ktorú potom rýchlo zaútočia. Po jedovatom uhryznutí omráčia hlodavca a následne ho prehltnú celého. Obojživelníky, ako ropuchy, žaby a mloky, tvoria tiež časť potravy vreteníc, hlavne v mokrých a vlhkých biotopoch, kde tieto živočíchy žijú. Vretenice lovia aj jašterice, ktoré sa vyskytujú v suchších a teplejších prostrediach. Pre vretenice sú jašterice jednoduchou korisťou, pretože sa často vyhrievajú na slnku a zvyčajne nereagujú dostatočne rýchlo na blížiace sa nebezpečenstvo. Aj keď vtáky nie sú hlavným zdrojom ich potravy, vretenice niekedy ulovia malé vtáky alebo ich mláďatá, ak majú šancu. Najčastejšie sa to stáva na jar a v lete, keď vtáky hniezdia na zemi alebo v nízkych krovinách. Mladé vretenice, ktoré ešte nie sú dostatočne veľké na lov väčšej koristi, sa zvyčajne živia hmyzom, ako sú kobylky, chrobáky a ďalšie bezstavovce. Vretenice nejedia príliš často, možno len 6-10-krát do roka.
Obrana proti nepriateľovi
Vretenice sú veľmi plaché a, čo je dôležité, sú hluché, preto ak na vás zaútočia, ide len o sebaobranu. Vretenica je hluchá a ani zrak nemá najlepší, reaguje na vibrácie, preto by ste počas návštevy jej prirodzeného prostredia mali dupať, aby ste ju týmto spôsobom vyplašili a ona sa pred vami ukryla. Pozor, pohybuje sa menšou rýchlosťou, preto jej treba dať čas. Pokiaľ ju prekvapíte, stočí sa do klbka, upozorní vás syčaním, vytvorí „S“ kľučku v prednej časti tela a rýchlosťou cca 2 m/s urobí výpad. Roztvorí tlamu, vztýči zuby, zahryzne sa a pritom vypustí jed. Nezriedka robí dvojitý výpad. Niekedy, najmä keď ide o obrannú reakciu, had výpad len naznačí, ale buď sa vôbec nezahryzne, alebo jed nevypustí, ide o tzv. „suché“ uhryznutie. Jedové zuby sú umiestnené na hornej čeľusti vpredu (solenoglyfný typ zubov). Sú pomerne dlhé a zahnuté, v pokoji sú sklopené dozadu. Jedová žľaza sa nachádza za okom. Jedové zuby sú funkčné približne 6 týždňov, potom dochádza k ich výmene. Tá neprebieha symetricky na oboch stranách, avšak vretenica má vždy k dispozícii aspoň jeden jedový zub. Pri útoku jedové zuby smerujú dopredu. Navyše, nie každé uštipnutie končí zároveň intoxikáciou a to ani v prípade, že sú viditeľné vpichy po zuboch. Tvorba jedu je energeticky veľmi náročná, preto zviera pri obrannom uštipnutí nemusí vôbec vpustiť do rany jed.
Jed vretenice
Jed vretenice severnej je zložením a účinkom podobný jedu štrkáčov a je pre človeka vysoko toxický. Jedový aparát vretenice obsahuje len 10 mg jedu, pričom pri uhryznutí z neho využije len tretinu. Smrteľná dávka pre zdravého, priemerne konštituovaného človeka (70 kg) je 15 mg suchého jedu. Hoci väčšina vreteníc nemá dostatok jedu na to, aby mohli výrazne ublížiť dospelému a zdravému človeku, boli zaznamenané prípady, kedy mali samice vreteníc dostatok jedu aj na usmrtenie človeka. Uhryznutia sú časté, ale veľmi zriedkavo smrteľné. Uhryznutie je charakteristické dvoma bodkami vzdialenými od seba približne 1 cm. Nie každé uhryznutie vretenicou končí zanesením jedu do rany, ale ak k nemu príde, jeho príznaky sú opuch, bolesti hlavy, nevoľnosť, zvracanie, zrýchlený dych, pokles krvného tlaku, až po bezvedomie. Závisí to od miesta uhryznutia (nebezpečná je najmä hlava), zdravia uhryznutého jedinca i veku (ohrozené sú najmä deti a chorí ľudia). K uhryznutému je nutné bezodkladne privolať odbornú lekársku pomoc a do jej príchodu umiestniť postihnutého do stabilizovanej polohy. Uhryznutú končatinu možno podložiť a zľahka zafixovať dlahou a bandážou a ranu zľahka očistiť, pričom sa treba vyhnúť tlaku na postihnuté miesto.
Ochrana vretenice obyčajnej
Vretenica severná je ohrozená najmä negatívnym dopadom antropických vplyvov (vplyvy spôsobené ľudskou činnosťou) - priamo (zabíjanie, odchyt), alebo nepriamo (chemizácia, aplikácia postrekov proti hmyzu, hlodavcom, melioračné zásahy, zástavba, rozdrobenie a genetická izolácia populácií). Je zákonom chránená, spoločenská hodnota je 500 € (Vyhláška MŽP č. 170/2021 Z. z.). V dôsledku klesajúcich počtov v niektorých regiónoch je v súčasnosti vretenica chráneným druhom v rôznych európskych krajinách. Je nezákonné úmyselne ublížiť, či zabiť tohto hada. Na Slovensku sa okrem vretenice severnej prirodzene nevyskytuje žiadny iný druh jedovatých hadov. Ľudia žiaľ extrémne preceňujú toxicitu vretenice severnej a myslia si, že všetky hady sú nebezpečné.
tags: #vretenica #obycajna #rozmnozovanie