Visiace kaktusy a sukulenty: Krása a odolnosť v jednom balení

Kaktusy a sukulenty patria medzi najobľúbenejšie izbové rastliny. Vďaka ich rozmanitosti, odolnosti a jedinečnému vzhľadu sa tešia veľkej popularite nielen medzi skúsenými pestovateľmi, ale aj začiatočníkmi.

Sukulenty predstavujú fascinujúcu skupinu rastlín, ktoré si získali srdcia mnohých milovníkov zelene po celom svete. Ich unikátna schopnosť uchovávať vodu vo svojich dužinatých listoch, stonkách alebo koreňoch im prepožičiava charakteristický vzhľad a mimoriadnu odolnosť. Vďaka tejto adaptácii na suché podmienky sa stali ideálnymi spoločníkmi pre zaneprázdnených ľudí alebo začínajúcich pestovateľov. Hoci sú sukulenty známe svojou nenáročnosťou, existujú základné pravidlá, ktoré je potrebné rešpektovať pre ich zdravý rast.

Tento návod sa zameriava na všetky dôležité aspekty pestovania, starostlivosti, rozmnožovania a ochrany pred škodcami.

Čo sú sukulenty?

Sukulent je rastlina so zdužnatenými stonkami, listami alebo podzemnými časťami tela, prispôsobená na život v suchom prostredí. Každá sukulentná rastlina má schopnosť udržiavať v zdužnatených častiach vodu alebo živiny vďaka zvláštnym skupinám buniek svojho tela. Takéto zásoby rastlinu udržia pri živote aj v dlhotrvajúcom období sucha. Sukulenty udržiavajú vlahu v dužinatom tkanive svojich stoniek, listov a koreňov. Mnohé sa vyvinuli tak, aby nestrácali veľa vody. Ostne znižujú stratu vlhkosti a hľuzovité korene zadržiavajú vodu. Veľkosť a tvar listov závisí od množstva vody. Keď je voda, listy sa napučia, zhrubnú a zdužnatejú, ale za sucha sa scvrknú alebo opadajú. Sukulenty zadržiavajú vodu v podzemných hľuzách alebo napučaných koreňoch. Preto môžu tieto rastliny prežiť dlhé obdobie sucha. Pod úrovňou povrchu pôdy sa voda stráca pomalšie a riziko poškodenia požiarom alebo bylinožravcami je menšie. Pojem sukulent pochádza z latinského slova „succus“, čo znamená šťava. Slovo “sucus” znamená v latinčine “dužina”. To vypovedá o tom, že sukulenty často majú listy, prípadne iné časti tela plné dužiny.

Spoločným znakom sukulentov je schopnosť dobre znášať extrémne sucho a prebytok tepla i svetla. Je ich približne 12 500 druhov.

Niektoré sukulenty sú prispôsobené k životu na púšti, kde sa striedajú obdobia sucha a dažďov a niektoré zase žijú v oblastiach, kde jedinou vlahou je rosa či hmla. Sukulenty, rovnako ako kaktusy, prispôsobili svoj metabolizmus na fotosyntézu cez deň a transpiráciu v noci. Sukulentné časti rastliny môžu byť listy, stonky, či korene.

Semi-sukulenty

Semi-sukulenty sú podobné sukulentom, ale majú menšie množstvo tkanív schopných uchovávať vodu. Semi-sukulenty sú zvyčajne menej odolné voči suchu a vyžadujú častejšie zalievanie v porovnaní so skutočnými sukulentmi.

Kaktusy vs. Sukulenty

Kaktusy sú najznámejšími sukulentami, ktoré zo suchomilných rastlín tvoria asi jednu tretinu. Všetky kaktusy patria do jedinej čeľade Cactaceae (kaktusovité), ktorá sa skladá z približne 3 000 druhov, ale každoročne zberatelia nájdu niekoľko nových taxónov. Ich pôvodným domovom je americký kontinent. Kaktusy sa dajú rozpoznať podľa prítomnosti areol, čo sú malé vankúšiky, z ktorých vyrastajú tŕne, kvety a nové výhonky. Sukulenty, na rozdiel od kaktusov, nemajú areoly.

Prechod od kaktusov k ostatným čeľadiam takmer zotierajú ich kaktusovité formy, napr. na mnohých druhoch mliečnikovitých rastlín (Euphorbiacae) núdza spôsobovaná nedostatkom vody vyvolala formou aj funkciou úplne podobné rastové javy. Preto sa druhy mliečnika s početnejšími bodlinami považujú často za kaktusy.

Pôvod a výskyt sukulentov

Sukulenty majú pôvod vo vyprahlých oblastiach Afriky, Ameriky, Ázie a Austrálie. Vyskytujú sa najmä v púštnych, polopúštnych a suchých oblastiach s obmedzeným množstvom zrážok. Ich prispôsobivé vlastnosti im umožnili prežiť v týchto drsných podmienkach. Sukulenty sa nachádzajú na celom svete okrem Antarktídy, od úrovne mora až do 5 000 m nadmorskej výšky. Ich rozšírenie je však nerovnomerné. Uprednostňujú polopúšte subtropickej oblasti, hlavne južnej Afriky, Madagaskaru a Severnej Ameriky. Na druhej strane, obchádzajú púšte, husté lesy a bezlesné oblasti mierneho pásma s tuhými zimami.

Podmienky a starostlivosť o sukulenty a kaktusy

Pestovanie kaktusov a sukulentov je nielen esteticky príťažlivé, ale aj uspokojivé, pretože tieto rastliny vyžadujú len minimálnu starostlivosť. Aby sme v pestovaní uspeli, musíme sa snažiť čo najviac napodobniť podmienky v ich pôvodnom prírodnom prostredí.

Svetlo

Najdôležitejším faktorom pre zdravý rast sukulentov je dostatok svetla. Väčšina sukulentov pochádza z oblastí s intenzívnym slnečným žiarením, preto potrebujú umiestnenie na miesta, kde je počas dňa najviac slnka (južné okno, prípadne JV, JZ). Ideálnou voľbou je jasné, filtrované svetlo, ale niektoré druhy môžu trpieť pri priamom slnku. Uistite sa, že sukulenty majú prístup aspoň k niekoľkým hodinám svetla denne. Nedostatok svetla vedie k etiolizácii - rastliny sa vyťahujú, strácajú kompaktný tvar a ich listy sú bledšie a vzdialenejšie od seba. V podmienkach bytu je potrebné zabezpečiť dostatok svetla pre rastliny aj v byte. Ak nemajú dostatok svetla, slabnú a nepekne sa „vyťahujú“. Nájdu sa medzi nimi výnimky, napríklad vianočný kaktus (Schlumbergera) a pieprovce (Peperomia), ktoré uprednostňujú čiastočný tieň. V ich domovine je slnečné žiarenie násobne intenzívnejšie ako u nás, preto im doprajeme slniečka čo najviac. V prípade tmavého zimovania ich na jar musíme zatieniť, aby ich ostré jarné slnko nepopálilo a nepoškodilo. Ako tienidlo sa používajú noviny, sieť na tienenie rastlín, sieť proti vtákom, zabielené sklo alebo plast, čokoľvek čo rozptýli prudké priame slnečné žiarenie. Po cca dvoch týždňoch tienidlo odstránime.

Teplota

Väčšina sukulentov prosperuje pri teplote medzi 20-30°C. V zime sa im dobre darí pri teplotách okolo 10-15°C, ale je dôležité zabrániť ich vystaveniu mrazu. Zníženie teploty prostredia a tiež aj zníženie zálievky počas zimného obdobia je dôležité. Rastlinám neprospieva teplo, najmä ak je spojené s nedostatkom svetla. Rastliny v zimnom období potrebujú chladnejšie podmienky (ideálne 5-10°C) a výrazne obmedzenú zálievku.

Kaktusy a iné sukulenty vyžadujú čo najviac tepla počas rastovej sezóny (od apríla do septembra). Platí priama úmera, čím viac tepla tým viac svetla. Počas zimnej oddychovej fázy (október až marec) ich umiestňujeme na miesta, kde je počas dňa svetlo a ideálne aspoň 8-12 °C (garáž, pivnica, nevykurovaná miestnosť). Zimovať ich môžeme aj v úplnej tme, avšak musíme dodržať nízku teplotu cca 7-8°C. V zime sa mierne zvraštia a zvädnú (zatiahnu su do zeme). Na jar sa opäť prebudia a pokračujú v raste. Kaktusy neprežijú dlhodobé zníženie teploty pod 5°C, akýkoľvek aj krátkodobý mráz väčšinu z nich spoľahlivo zlikviduje. Existujú aj plne mrazuvzdorné rastliny, ktoré vydržia našu zimu, avšak musia byť chránené pred snehom a dažďom.

Pôda

Správne zvolený substrát je pre pestovanie sukulentov kľúčový. Na rozdiel od bežných izbových rastlín potrebujú sukulenty vysoko priepustnú zeminu, ktorá nezadržiava prebytočnú vlhkosť. Ideálna zmes obsahuje hrubšie komponenty ako je piesok, perlit, drvená pemza alebo keramzit, ktoré zaisťujú dobrú drenáž. Môžete použiť špeciálne kaktusové substráty dostupné v záhradníctvach alebo si pripraviť vlastnú zmes zmiešaním bežného substrátu s hrubým pieskom v pomere 1:1. Sukulenty milujú priepustnú a na živiny chudobnú pôdu. Skvele sa im bude dariť čisto len v priepustných materiáloch ako sú napríklad drobný štrk, keramzit, pemza, piesok alebo antuka. Výhodou takého substrátu je, že sukulenty nebudú trpieť hnilobou. V tomto type substrátu však nie je žiaden organický materiál, takže rastlina si bude vyžadovať pravidelné hnojenie. Problémom môže byť aj príliš rýchle vysúšanie substrátu v horúcich letných dňoch. Vhodnou alternatívou je preto mix priepustných materiálov s rašelinou alebo kompostom. Pomer sa volí podľa toho ako často vo vašej oblasti prší alebo ako často polievate - vo vlhších oblastiach pridávame viac priepustného materiálu. V každom prípade by však väčšiu časť týchto substrátov mal tvoriť priepustný materiál. To platí pri pestovaní sukulentov doma či v exteriéri.

Substrát musí byť veľmi priepustný, rýchlo nasiakavý a vyschýnajúci, aby korene neboli dlho vo vlhku. Substrát môžeme zakúpiť, alebo si pripraviť vlastný. V rovnakom objemovom pomere zmiešame piesok, drobný štrk (antuka, drobný keramzit, liapor, perlit, pemza) a záhradnú zem (najlepšia je z krtinca, v prípade núdze aj rašelina). Na spodok kvetináča dáme 1-2 cm drenážnu vrstvu (štrk, keramzit).

Zalievanie

Paradoxne najčastejšou príčinou úhynu sukulentov nie je nedostatok, ale prebytok vody. Tieto rastliny sú adaptované na prežitie v suchých podmienkach a nadmerná vlhkosť môže viesť k hnilobe koreňov a bázy rastliny. Základným pravidlom je zalievať dôkladne, ale len keď je substrát úplne vyschnutý. V praxi to znamená zálievku približne raz za 7-14 dní v lete a raz za 3-4 týždne v zime, keď sú sukulenty v období vegetačného pokoja. Sukulenty majú radi sporadické zalievanie až po zmäknutí lístkov a neznášajú premočenú pôdu. Zalejte ich výdatne a potom nechajte pôdu úplne preschnúť pred ďalším zalievaním. V zime je vhodné zavlažovanie zmierniť, pretože sukulenty majú tendenciu byť v tomto období viac v stave odpočinku. V exteriéri zalievame sukulenty len výnimočne pri obzvlášť dlhých obdobiach sucha. Preliatie býva problém, preto si pred zaliatím dotykom prstami overíme, či je už substrát preschnutý. Nikdy nezalievame, ak je vlhký. Iné pravidlo platí pre kaktusy, väčšina z nich sa medzi novembrom a marcom nezalieva vôbec (zimovať však musia v chladnej a svetlej miestnosti). Výnimkou je vianočný kaktus, ten zalievame celoročne.

Pokojové rostliny - 5. DÍL - Kaktusy a sukulenty

S vodou treba šetriť, pretože kaktusy s ňou vedia dobre hospodáriť. Prísun vody závisí od teploty a ročného obdobia. Kaktusy patria medzi sukulentné rastliny, čo znamená že vo svojom tele dokážu zadržať vodu. V najsuchších oblastiach (Čile, Mexiko) v prírode nezaprší aj niekoľko rokov a kaktusy to prežijú. Počas rastovej sezóny kaktusy polievame raz za dva týždne, sukulentné rastliny 1-2x do týždňa. Prvýkrát polievame kaktusy po zimovaní zhruba v druhej polovici marca až 1.apríla, posledný krát koncom septembra. Vždy však až po preschnutí substrátu, čo trvá týždeň až dva podľa druhu kvetináča, substrátu a umiestnenia rastliny. Pokiaľ ich pestujeme v skleníku, tak kaktusy v najhorúcejšom lete nepolievame pri teplotách nad 35°C, pretože im ich obranný mechanizmus nedovolí vodu prijať. Voda, ak jej je v kvetináči veľa, spôsobí odhnitie koreňov a následný úhyn rastliny.

Vzduch a vlhkosť

Sukulenty preferujú suchšie stanovisko, kde sa vzduch voľne pohybuje. Vyhnite sa príliš vlhkým miestam, pretože to môže spôsobiť hnilobu koreňov a listov. Prekvapivo, niektoré sukulenty často znesú aj rosenie, voda im však nemôže dlho zostať v záhyboch, mohla by sa začať šíriť hniloba.

Výber nádob

Výber vhodných nádob pre sukulenty je nielen otázkou estetiky, ale aj praktického pestovania. Ideálne sú nádoby s odtokovými otvormi, ktoré umožňujú odtok prebytočnej vody a zabraňujú hromadeniu vlhkosti pri koreňoch. Terakotové alebo keramické nádoby majú výhodu v tom, že sú porézne a umožňujú odparovanie vlhkosti zo stien, čo ďalej znižuje riziko premočenia. Z rovnakého dôvodu používame priepustný substrát. Zvyčajne sa pestujú v kvetináčoch z pálenej hliny s drenážnym otvorom na dne, aby prebytočná voda mohla odtekať.

Hnojenie a zimovanie

V aktívnom období rastu (jar a leto) ocenia sukulenty občasné prihnojenie špeciálnym hnojivom pre sukulenty a kaktusy s nižším obsahom dusíka. Aplikujte ho vo štvrtinových až polovičných odporúčaných dávkach. V zimnom období väčšina sukulentov vstupuje do vegetačného pokoja a potrebuje chladnejšie podmienky (ideálne 5-10°C) a výrazne obmedzenú zálievku. Na jar a v lete ich prihnojujeme hnojivom na kaktusy a sukulenty. Pravidelne odstraňujeme suché listy a odkvitnuté kvety.

Počas zimovania v októbri až marci kaktusy a sukulenty nepolievame vôbec - ani kvapku vody. Počas zimy kaktusy a sukulenty nepolievame a už vôbec nie ak sú umiestnené počas zimovania v tme a v chladnej miestnosti. Ak im dáme vodu, prebudíme ich k rastu a začnú sa vyťahovať a blednúť kvôli nedostatku svetla, ktorého je v zime u nás omnoho menej ako v domovine. Takto poškodená rastlina môže uhynúť, prípadne trvá veľa rokov kým poškodené časti odrastú. Poliatie rastlín pri nízkej teplote v zime znamená takisto úhyn rastliny. Preto kaktusy v zime nepolievame, pol roka bez vody hravo vydržia. Sukulentné rastliny, spravidla s listami, môžeme v zime poliať, 1-2x mesačne, podľa druhu. Konkrétne informácie o pestovaní sukulentných rastlín je nutné zistiť si na internete alebo v literatúre.

Ak máme rastlín málo a sme na tom rovnako s miestom, môžeme rastliny opatrne vybrať z kvetináčov a očistiť korene od substrátu. Takto vybrané rastliny môžeme zabaliť do jednej vrstvy novinového papiera a hoc aj poukladané na seba ich dáme do bedničky a napríklad do pivnice. Vybratie kaktusov z kvetináčov na zimu má tú výhodu, že začiatkom jari rastliny zasadíme do nového substrátu - nemusíme ich potom hnojiť a máme prehľad o zdravotnom stave ich koreňov (pozor na zákernú koreňovku - biele chumáčiky vaty o veľkosti 1-2-3 milimetre).

Niektoré druhy sú vyslovene teplomilné, napr. pár druhov rodu Ferocactus, všetky Melocactusy, Discocactusy a Uebelmannie. Tie z kvetináčov nevyberáme ale ich prenesieme na parapet do bytu, avšak rovnako ako ostatné kaktusy aj tieto nepolievame celú zimu až do marca.

Rozmnožovanie

Jednou z najväčších radostí pestovania sukulentov je ich ľahké rozmnožovanie. Mnoho druhov vytvára odnože alebo "detičky", ktoré možno jednoducho oddeliť a zasadiť ako samostatné rastliny. Ďalšou možnosťou je odrezanie - stačí odrezať list alebo časť stonky, nechať niekoľko dní zaschnúť reznú plochu a potom položiť na povrch substrátu alebo mierne zapustiť. Za niekoľko týždňov sa objavia nové korienky a začne rásť nová rastlinka. Väčšina kaktusov a sukulentov profituje z vyloženia von počas leta, avšak nie je dobré ich vyložiť hneď na priame slnko, lebo ich spáli. Najskôr ich položíme na pár týždňov do tieňa, kde si privyknú na vyššie hladiny svetla. Dáme pozor na slimáky, ktoré ich vonku zvyknú poškodiť. Väčšina z nich sa rozmnožuje veľmi ľahko, a to delením alebo pomocou stonkových či listových odrezkov. Rastliny rastúce v zhlukoch, ako je aloa (Aloe) alebo havortia (Haworthia), sa dajú ľahko rozdeliť pri presádzaní. Listom sa darí množiť echevérie (Echeveria), pieprovce, tučnolisty (Crassula). Odlomíme alebo odrežeme zdravý list a položíme ho na niekoľko dní na suché miesto. Z rastlín s hrubými stonkami, napríklad kalanchoy (Kalanchoe), stapélie (Stapelia), a niektoré tučnolisty (Crassula), odrežeme stonku s dĺžkou cca 10 cm. Necháme ju asi týždeň alebo i dlhšie na suchom mieste, kým sa rezná rana nezacelí, a následne vložíme do substrátu v kvetináči. Nezakrývame plastovými krytmi či vreckami. Zalievame mierne, až keď substrát preschne.

Vrúbľovanie kaktusov

Vrúbľovanie kaktusov je technika, ktorá sa využíva na urýchlenie rastu pomalých druhov kaktusov, záchranu poškodených rastlín, alebo pre ich rýchlejšie rozmnožovanie. Kaktus, na ktorý budeme vrúbľovať, sa nazýva podložka. Podložka by mala byť v čase vrúbľovania v raste, dobre napitá, poliata najlepšie dva tri dni pred vrúbľovaním. Existuje množstvo vhodných druhov kaktusov vhodných ako podložky. Najčastejšie sa používajú Myrtilocactus geometricans (slangovo myrtilák), Eriocereus jusbertii, Trichocereus pasacana, Trichocereus pachanoi, Echinopsis eyriesii, rôzne druhy Hylocereusov. Niektorí kaktusári s obľubou používajú aj iné druhy, napr. ferokaktusy, astrofytá, stetsonie, či opuncie alebo echinocerusy. Vrúble sú tie časti kaktusov, ktoré budeme po ich odrezaní (či ako odnože, alebo od koreňov) umiestňovať na podložku. Ide o tú časť rastliny, ktorú chceme zachrániť, namnožiť alebo rýchlejšie vypestovať.

Technika vrúbľovania

Najskôr liehom navlhčíme gázový štvorček a vydezinfikujeme žiletku. Čistota práce je absolútny faktor úspechu pri vrúbľovaní, rovnako ako pri výseve semien kaktusov.
Potom zoberieme podložku a zhruba v polovici urobíme čo najviac vodorovný rez. V polovici režeme preto, aby vrchná odrezaná časť podložky mala silu zahojiť ranu, zakoreniť a znova sa mohla použiť ako podložka v budúcnosti. Ak sa nám rez nepodarí viesť na jedenkrát, prípadne rovno, nevadí, ešte to môžeme v ďalších krokoch napraviť.
Po odrezaní vrchnej časti zrežeme šikmo rebrá. Toto má dva dôvody, prvý je že sa tesne pod vrúbľom nebudú tvoriť odnože z podložky, ktoré by mohli vrúbeľ odtlačiť, resp. by rástli namiesto neho.
Po šikmom orezaní hornej časti rebier na podložke sa budeme venovať vrúbľu. Odrežeme odnož, resp. zoberieme kaktus, ktorý chceme navrúbľovať. Nôž/žiletku znova vydenzifikujeme. Odrežeme jeho spodnú časť, pričom režeme tak, aby nám zostala väčšia časť, ktorú neskôr dáme na podložku. Skontrolujeme vrúbeľ, či má miesto rezu čisté, bez škvŕn. Ak v mieste rezu zbadáme oranžové, či hnedé škvrny, režeme dovtedy kým je rez čistý bez škvŕn.
Znovu zoberieme podložku a teraz sa snažíme urobiť asi 1-2-3 milimetre tenký rez, ktorým vyrovnáme reznú plochu pred umiestnením vrúbľa. Podložka aj vrúbeľ majú kúsok od stredu v mieste rezu menšiu kružnicu, spravidla inej farby ako zvyšok pletiva. Táto kružnica sú cievne zväzky, ktorými prúdia od koreňov živiny do rastového vrcholu. Cieľom vrúbľovania je prepojiť tieto zásobovacie cesty medzi podložkou a vrúbľom. V ideálnom prípade, ktorý je ale málokedy, sa kružnice dokonale spoja. Väčšinou sa však vrúbeľ umiestni tak, že sa aspoň v dvoch bodoch pretnú jeho cievne zväzky s podložkou.
Po položení vrúbľa na podložku tento mierne pritlačíme, čím vytlačíme spod vrúbľa vzduch a vytekajúce šťavy vrúbeľ mierne prilepia. Vrúbeľ potom zafixujeme niekoľkými gumičkami podľa veľkosti vrúbľa a jeho pevnosti.
Keď sme zvládli zafixovanie gumičkami, navrúbľovaný kaktus dáme na suché a tienisté miesto mimo dosahu priameho slnečného žiarenia. Niektorí kaktusári zvyknú reznú plochu na podložke po umiestnení a zafixovaní vrúbľa ešte posypať vrstvou hliníkového či uhlíkového prášku ako prevenciu pred rôznymi chorobami.

Navrúbľovaný kaktus po zhruba desiatich dňoch až dvoch týždňoch môžeme vrátiť na pôvodné miesto, kde sme ho dovtedy pestovali. Gumičky odstránime alebo ich necháme na kaktuse a neskôr ich zlikviduje slnečné UV žiarenie a roztrhne ich intenzívny rast vrúbľa. Ak sa nám vrúbľovanie podarilo, po zhruba jednom - dvoch týždňoch bude vrúbeľ pevný, bude v raste a na jeho rastovom vrchole sa budú objavovať nové trne. Vrúbľovaním dokážeme urýchliť rast pomalých druhov kaktusov. Niektoré vzácne veľmi pomaly rastúce kaktusy rodu Ariocarpus, ktorým trvá viac ako 10 rokov kým od výsevu zakvitnú, dokážu po navrúbľovaní zakvitnúť ešte na jeseň toho istého roku, keď sme ich navrúbľovali. Rovnako ako Thelocactus heterochromus, ktorý tiež nerastie extra rýchlo a potrebuje zhruba 7 rokov na kvet to ako navrúbľovaný zvládne už v druhom roku. Nezabudnite, že po navrúbľovaní pestujete, polievate a hnojíte podložku, ktorá plní pre vrúbeľ funkciu náhradných koreňov. Podložka zvládne aj pestovateľské prešľapy, ako častejšie poliatie alebo dlhšie sucho.

Druhy sukulentov a ich charakteristiky

Sukulenty sú veľmi rozmanité. Môžu mať sukulentné listy, stonky alebo korene.

Kaudiciformné rastliny

Niektoré sukulenty sa nazývajú tzv. kaudiciformné, pretože majú kaudex, čo je stonková hľuza nad zemou (a v období sucha pod zemou). Niektoré z týchto rastlín sú geofytické, takže obdobie sucha vyčkávajú pod zemou. V kaudexe sú vlastne všetky živiny, ktoré rastlina potrebuje, aby prežila obdobie bez listov a keď naprší, vytvorí nadzemnú časť so stonkami, listami a prípadne aj vykvitne. Niektoré rastliny začínajú život s kaudexom, avšak ten potom zanikne. Beaucarnea recurvata, známa ako slonia noha, je typickým príkladom rastliny s kaudexom. Perzský cyklámen je príklad rastliny s kaudexom, aj keď nenápadným.

Pachycauly

Pachycauly sú tiež rastliny so zhrubnutou stonkou, ktorá je disproporčne veľká a odnoží / konárov je iba zopár na celej rastline, alebo sú príliš malé. Niektoré stromy vytvárajú pachykaul, až keď sú dospelé. Pachykauly sa ťažšie rozmnožujú. Rastú v Afrike a Austrálii. Ich kmeň mení hrúbku v závislosti od množstva prijatej (či odparenej a využitej) vody.

Trichómy

Trichómy sú drobné šupinky alebo vlásky na povrchu listov niektorých rastlín. Trichómy môžu mať rôzne funkcie. U bromélií tvoria sukulentnú časť rastliny. Cez ne tillandsie a niektoré iné bromélie, napríklad Aechmea, získavajú vodu a aj ju tam udržiavajú. Okrem toho ich aj chránia pred priamymi slnečnými lúčmi. Trichómy dávajú listom striebristý nádych.

Geofyty

Geofyty sú rastliny, ktoré obdobie sucha prečkávajú pod zemou bez zelených častí. Patria sem hľuzoviny i cibuľoviny. Takže cibuľa, cesnak, či tulipány sú sukulenty tiež. Veľmi zaujímavými geofytmi sú živé kamene - Lithopsy, ktoré naozaj vyzerajú ako kamienky, čím sa chránia pred spásaním.

Sukulenty uchovávajúce vodu v stonke

Niektoré rastliny uchovávajú vodu v stonke. Táto stonka väčšinou nedrevnatie, v niektorých prípadoch však áno, napríklad pri tučnoliste - Crassula ovata, ktorá má sukulentné aj listy.

Sukulenty so sukulentnými listami

Pokiaľ má rastlina sukulentné listy, väčšinou sú zhrubnuté a plné dužiny. Niekedy môžu mať tvar až guľatý, napríklad ako Starček / Senecio Rowleyanus. Niektoré rastliny pôsobia ako sukulenty kožovitými listami, pokiaľ ale nemajú dužinu, sú to len xerofyty. Sem by sme mohli zaradiť napríklad niektoré dracény, ktoré boli predtým nazývané Sansevieria (poznať ich však môžete aj ako svokrine jazyky).

Epidermálne okná

Niektoré sukulenty majú na listoch tzv. epidermálne okno, čo je priesvitná časť povrchu listu. Epidermálne okienko majú napríklad lithopsy, alebo aj starček Senecio rowleyanus. Fenestraria rhopalophylla je dokonca podľa toho pomenovaná, keďže tento jav sa nazýva fenestrácia. Zaujímavé je, že toto okno majú i niektoré mäsožravky krčiažniky - Sarracenia, Darlingtonia a Cephalotus a tiež niektoré peperómie (aj tie sú často sukulentné).

Príklady populárnych sukulentov

Rôzne druhy sukulentov a kaktusov ponúkajú širokú škálu tvarov, farieb a veľkostí.

Crassulaceae (Tučnolistovité)

Crassulaceae sú jednou z najväčších čeľadí, plnou sukulentov. Tučnolist je najznámejšou rastlinou, hovorí sa, že prináša šťastie a peniaze.

Starček (Senecio)

Starček rowleyho je sukulent, ktorý vyzerá ako malé hrášky na šnúrke. Jeho listy sú úplne guľaté a tvoria bohaté previsy.

Sedum

Poznáme veľa druhov sedum, no burrito nad nimi vyčnieva. Táto ťahavá rastlinka z Mexika je viac ako zaujímavá.

Echeveria a Sempervivum (Skalné ruže)

Echeverie a sempervivá sú tzv. skalné ruže. Ich dužina sa používa na liečenie bolesti ucha. Echcevérie pestujeme ako izbovky, sempervivum prežije zimu vonku. Veľmi sa na seba podobajú.

Kalanchoe

Najznámejšie kalanchoe je Kalanchoe blossfeldiana, ktoré veľmi často a dlho je schopné kvitnúť.

Zamioculcas (ZZ rastlina)

Zamioculcas je jedna z najmenej náročných rastlín, vhodná aj do tieňa. Obľúbený nájomník obchodných centier a kancelárií, ktorý prežije aj tvrdšie podmienky. Jediné, čo neprežije, je preliatie.

Lithops (Živé kamene)

Lithopsy sa momentálne tešia veľkej obľube. Vyzerajú ako kamienky - vďaka tomu získali aj svoju prezývku živé kamene. Ďalším živým kameňom je Pleiospilos, ktorého trčí zo zeme o trošku viac. Zaujímavý je ich spôsob života, keď cez štrbinku medzi listami vyrastá ďalší pár listov a staré listy uschnú.

Dracaena (predtým Sansevieria)

Predtým známe ako Sansevieria, teraz na základe genetického porovnania dracény. Niektoré druhy sú sukulentné, najmä tie, ktoré majú cylindrické (tučné) listy. Tieto rastlinky sú veľmi podobné.

Aloe vera

Aloe vera je najznámejšie aloe, ktoré sa preslávilo svojou liečivou silou. Odporúčame však doma aloe priamo z rastliny nejesť, keďže na konzumáciu sa musí spracovať.

Haworthia

Z hawortií je najobľúbenejšie zebrina, ktorá má biele pásiky na listoch. H. cooperi je známa pre jej priesvitné listy, ktoré sú takmer celé pokryté epidermálnym oknom.

Ceropegia

Rastliny, známe ako lampášik. Najznámejšia (a najkrajšia) je Ceropegia woodii, ktorá má panašované listy v tvare srdiečok. Okrem toho je prevísavá. Tieto rastlinky ľudia pestujú pre ich nádherný kvet. Má to však jeden háčik - tento kvet veľmi smrdí.

Orchidey

Niektoré orchidey sú sukulenty. Dendróbiu k tomuto slúžia internodiálne pahľuzy, ktoré sa ťahajú pozdĺž stonky.

Praktické prínosy sukulentov

Okrem estetickej hodnoty ponúkajú niektoré sukulenty aj praktické prínosy. Najznámejším príkladom je aloe vera, ktorej gél má preukázateľné hojivé a protizápalové účinky. Gél z rozlomených listov možno aplikovať priamo na popáleniny, drobné poranenia alebo podráždenú pokožku. Mnohé sukulenty tiež prispievajú k čisteniu vzduchu v interiéri tým, že absorbujú toxíny a uvoľňujú kyslík. Zaujímavé je, že na rozdiel od väčšiny izbových rastlín uvoľňujú kyslík aj v noci, čo z nich robí ideálnych spoločníkov do spální.

tags: #vysiaci #sekulent #kaktus