Kvetinové obklady a dlažby: Prírodná krása pre váš domov
Príroda je nekonečným zdrojom inšpirácie. Jej krása sa odráža v každom kvetinovom motíve a vzore, čo ich robí ideálnymi pre obklady interiérov a exteriérov. Kvetinové vzory vytvárajú príjemnú atmosféru a dodávajú miestam šmrnc a eleganciu.
Typy kvetinových obkladov
Kvetinové obklady nájdete v rôznych prevedeniach, ktoré uspokoja širokú škálu vkusov a štýlov:
- Abstraktné kvetinové vzory: Tieto vzory sú moderné a jedinečné. Majú tendenciu kombinovať kvetinové motívy s abstraktnými vzormi a farbami, čo vytvára zaujímavý kontrast.
- Realistické kvetinové vzory: Pre tých, ktorí milujú prirodzenú krásu kvetín, budú ideálnou voľbou realistické kvetinové vzory.
- Jednofarebné kvetinové vzory: Pre tých, ktorí preferujú jednoduchú eleganciu, jednofarebné kvetinové vzory sú skvelou voľbou.
- Viacfarebné kvetinové vzory: Ak hľadáte niečo živšie a veselšie, viacfarebné kvetinové vzory sú pre vás.
Renomované značky a ich ponuka
Pri výbere kvetinových obkladov sa môžete spoľahnúť na výber renomovaných značiek, ako sú tie z ponuky KERAMCO:
- Obklady Ava Imagine Jungle Chic a Lapp-Rett: Tento produkt kombinuje exotické kvety s moderným dizajnom, vytvárajúc tak kontrastné a zároveň harmonické obklady.
- Obklady Fap Roma Gold Flower Inserto: Prvotriedny obklad s kvetinovým vzorom a zlatými akcentmi, ktoré dodávajú miestnosti nádych luxusu. Kvety, ktoré sú precízne prevedené v detailoch, prinášajú do interiéru príjemnú atmosféru.
- Obklad Fap Summer Magnolia Vento Inserto: Dizajnový poklad, ktorý prinesie do vášho domova krásu letného obdobia. Jeho kvetinový vzor s detailnými magnóliami je nádherný a romantický. Kvety na obklade pôsobia, akoby práve vykvitli a rozkvitli vo vašej miestnosti, čo vytvára nezabudnuteľný dojem.
- Obklad Ava Imagine Botanical Lapp-Rett: Tento produkt spája kvety s botanickým dizajnom, čo vytvára jedinečnú a atraktívnu kombináciu. Je to skvelý spôsob, ako pridať do vášho interiéru prírodný šmrnc. Jednou z hlavných výhod tohto obkladu je jeho neuveriteľne realistický dizajn.
Zámková dlažba pre exteriér
Zámková dlažba je osvedčenou klasikou pre vytvorenie odolných a estetických venkovných plôch. Veľkoformátové dlaždice sa hodia pre moderné verejné prostranstvá, zatiaľ čo menšie dlaždice využijete na záhradný chodník, parkovacie státie či na terasu.
Vzhľadom na svoju mrazuvzdornosť a odolnosť voči mechanickému poškodeniu zvládne zámková dlažba každodennú prevádzku i nepriazeň počasia. Predpokladom odolného povrchu s dlhou životnosťou je správna skladba zámkovej dlažby. Samotnej pokládky zámkovej dlažby sa potom nemusíte obávať a zvládnete ju svojpomocne. Aby betónový povrch neabsorboval vodu, olej ani iné tekutiny, odporúčame na dlažbu preventívne naniesť prípravok Water Stop.
Ján Smrek a jeho "Cválajúce dni"
Zbierka Jána Smreka "Cválajúce dni" obsahuje 30 básní, ktoré sa tematicky zameriavajú na radosť zo života, lásku, ženy, prírodu, mestský a dedinský život či technický pokrok. Ústrednou básňou je titulná "Cválajúce dni", kde autor oslavuje mladosť a nespútanosť, prirovnávajúc mladú generáciu k bujným žrebcom a stepilým cowboyom.
Cválajúce dni
Bujní žrebci, neosedlaní- nezasiahne ich blesk - ženú sa vpred, ženú sa vpred, kopyty rozbíjajú lebky a nechávajú za sebou dokaličené ľudské mŕtvoly. Stepilí cowboyi nad konské hrivy sklonení sedia na pariacich sa chrbtoch a stískajú ich koleny kŕčovite. Hurrá, hurrá! Z cesty nám!! My mladí, jarí šarvanci, ktorí sme život - svoju milú - objali prvom pri tanci, sme celým dúškom živí - my sme tí jazdci diví! Sedíme na paripách: uháňajúcich dňoch, a pevne držíme sa hrivy - nič nevadí, že niektorý pri skoku ponad piliere oceľového mosta drží sa už len chvosta. Nemôžme znať, či nespadneme a nezlomíme väz - lež nechceme sa predsa vtopiť v to driemajúce ľudské plemä, v zakliaty živý les.
December
Boh pokynul - a celé hodiny začali anjelici roztriasať nebies periny, nimi sa zakrývali svätí. Podvečer na námestí tichom veľký je hluk, ľudia sa smejú a jedni druhých hrejú očami, dychom. Len na nábreží rieky vidno stať kde-tu dvoch a dvoch, tí ukryli sa v šere noci, či v svojich vlastných pohľadoch? Nemýľme ich, porozumenie pre nich majme, šetrne, tíško ich obchádzajme. Veď medzi stromoradím vyšliapaná je cesta a všetky domy mesta otvárajú nám svoje brány. Dnes ešte zobák nestvrdol mi, ťažko mi rozbiť škrupinu, lež viem: sa rodím, kopem sem a tam, chystajte kúpeľ, hostinu, na čelo vavrín! Dvadsaťpäť rokov mojich je prvý mocný signál k behu od hraníc Zeme Ohnivej k hraniciam večitého snehu. Ak nedosiahnem zemegule os, radšej ma zhoďte z hory Taygetos.
Zima
Zima vládne vôkol nás, hory ležia ako biele stíny. Veselých žien počuť zvonný hlas, ktoré idú v teplých odevoch. Ty máš šaty ako z pavučiny. Kde si zanechala rukavice? Vieš, že ruka citlivejšia je ako hebké líce? Do úbohých tvojich topánočiek vlhký sneh sa vpíja. Vieš, že nôžka citlivejšia je ako odokrytá šija? Prečo sa tak rdieš, keď si obzerám ťa z každej strany? Hej, môj pohľad pred zimou ťa veľmi málo chráni! Bez otca si, bez rodičov, nie si mojou, nie si ničou, ale krehkosť tvojho tielka, opustenosť tvoja veľká, to mi páli dušu! Veľmi ľahko sa ti stane: prídu oči nevolané a ty riekneš, sťaby v snách: poďte, poďte, poďte - ach, odtrhnúť si ružu.
Village and City
Dedina - to je panna po údolí zložená. Nahladko má pričesané vlasy, zapletené vo vrkoč sedmorakej asi krásy, silné kolená. Jej čelo je jak nezvírený povrch jazera - človek len chodí kol nej, pozerá a pomyslí si: sfinx. Najľahšie zachytí ju maliar svojím štetcom a jednoducho podpíše sa: Ivan Žabota, pinx. Lež mesto nie je pannou a údolie mu nestačí. Ono je kolosom žijúcej hmoty a mäsa a podvečer, keď strnie sa, pohádkovo rozožiari sa svetlami a vlny života valia sa veselé cez mosty, podlubia, tunele. Čochvíľa v našom meste začnú sa stavať mrakodrapy. Architekti, výborní, podnikaví chlapi, do ruky vezmú kružidlo, tri-štyri trojuholníky a narysujú palác preveliký, s nesčíselnými poschodiami, s kaviarňou pre pánov a dámy, kde bude tarok-klub pre politikov, separé pre básnikov. Nikto by sa dnes nepohoršil, keby tak stavať začali hoc babylonskú vežu. Lebo dnes nieto nemožností: prístroje kvádre režú, hrom a blesk vzdať musia poklonu kostre zo železobetónu! Dosial sú ešte našou pýchou prekrásne domy z rokoka. Ach, okolo tých, tam vám plá obrazotvornosť divoká! Mesto je veľké priepadlisko a jaro? Mäkká tráva, hebký moch, mesiac zašiel poza mraky --- --- Anču vábia čiesi zraky: - Poď si sadnúť, dievča krásne, tráva čaká na nás dvoch! Pozri, jak tá hviezda hasne a jak tamtá zase planie - táto značí umieranie a tá druhá milovanie . . . -- Prestaň, šuhaj, prestaň, ój, omamujú tvoje reči - ruka tvoja roztopašne v srdci mojom požiar zažne, neodolám, neodolám, Bože môj! -- -- -- Ale oči mládenca sú zapálený stoh. Anča, dievča, načo si sem prišla? Čo sa stalo, videl iba Boh . . .
Jarná pieseň
Objímam Vesnu, krásavicu, rozmarným, nežným pohľadom, som navštívil jej vonný dom, nesúc jej srdca polovicu. Kto žiť chce, k nej nech so mnou chváta. Poď, dievča čerešňových pier. Život je veľký bohatier, dá lásky nám, keď nedá zlata! Jaro je samé milovanie, hora je samé štebotanie, srdce moje je fiala, ju moja milá voňala. Odtrhla si ho - krvácalo, poľúbila ho - zaplesalo, jej dvoje rúk si ho za ňadrá vložilo, srdce to na jej srdiečku ožilo. Slávici, spievajte nám rozkošné pesničky jarné: prekrásnu milú ja mám, mladušké dievča a švárne! Hlavička jej zlatovlasá k môjmu plecu nakláňa sa, zrak jej v moje oči hľadí, zrak jej moje oči hladí, šepkajúc: milujem, milujem . . . Ach, oči krásne, viem to, viem. Preto som cele šťastný.
Mne dedinčanka stepilá
Mne dedinčanka stepilá bezmála hlavu zmútila: čižmičky, sukňa riasavá - to dievča sa mi pozdáva! Závidím tomu šuhaju, ktorého rty jej bozkajú a ktorý štíhle bôčky jej objíma vôli po svojej. Ba repcem osud na celý, že cesty moje zavreli predo mnou raj i pôvab ten, v ňom žije vieska deň po deň. Banujem, že som halenu a strechu domu slamenú zamenil a šiel v iný kraj, kde obledol môj obličaj. Keď chladný vietor jesene horami u nás zastene, ja k našim idem s túžbami, by neboli mi neznámi. Mne hrdosť v očiach plápolá, keď vidím ten ľud dokola, tie silné, zdravé nevesty a devy plné prelesti. Ja každú rád by ospievať a každej rád by srdce dať, však jednej dám ho? - to je boj! -- ja rád mám všetky, Bože môj!
Balada o cynickom milovaní
„Dobrú noc, môj milý - ale počuj: neriekols' mi ešte svojho mena . . .“ -- Meno moje? Načo ti to znať? Ja som predsa Muž a ty si Žena! „Tys' muž, ja vraj žena .. . Ale počuj: zajtra večer prídeš pre mňa zas?“ Eh, nač robiť plány na zajtrajšok. Ako víchor letí drahý čas! „Že čas beží, neviem . . . Ale počuj: myslíš, že som veľmi nezhrešila?“ -- Blázonko ty. Tam sa nehrešieva, kde nás opanúva lásky sila! „Ach, môj milý, som tak jaksi slabá, zmučili ma tvoje ramená . . .“ Nič to, dievča. „Povedz, milý, ako sa to stalo, že som ostala tak bezmocná?“ - Jaro vládlo, duša moja, jaro a tá zradná doba polnočná! „Ach, môj milý, pobozkaj ma ešte, pohladkaj mi líce horúce!“ Dosť tých bozkov, dievča. Pamätaj si: bozky veľmi idú na srdce! „Zbohom tedy. Či ma odprevadíš? Nezvyklá je táto hodina.“ Ach, nemožno, dievča. Mesiac svieti, videli by, poznali by ma!
Pieseň
Pre očú tvojich drahocenný svit hodno je žiť nekonečne. Nádherná moja milá, ty si mi na srdce liek položila, dala si môjmu životu mladosti svojej teplotu. Neviem, jak sa to stalo: oko moje sináhle ťa zamilovalo. Už len tak bolo nám súdené, ináč dni boli by studené, márne by pučali agáty - jaro sa musí nanosiť do sŕdc, len tak nám celý svet pozláti. Pozri, moje dlane nie sú nešetrné: vynesiem na nich lásku tvoju na slnce, na lúky, pod jedle, pod buky, celú ju obložím kvetami jarnými, budem ju kolísať piesňami svojimi. V hore sa ťahá kosodrevina a machu je tu celé jazero; ty, milá moja jedna jediná, máš, prečo by ťa srdce bolelo? Kde by sa smútok vzal? Kde by sa smútok vzal? Načo by život lhal? Ach, hora, hora, pred nami, za nami, dookola, kto to tak nádherne vedie tvoj spev? znie to jak z hrdiel tisícich diev a tak nám do duší vniká jak milosť preveliká. Šťastní sme spoznali, čo v tomto speve dýše, že je to hudba večitá sŕdc mladých zlatej ríše. Ó zvuky sladké, nebeské, mladistvé, svieže, jarné: kolíšte si nás v náručí sťa rieky vlny valné!
Oblak
Keby sa diali zázraky, mnohí by sme sa najradšej popremieňali v oblaky. Nádherné by to bolo: z vrelého dychu desaťtisícich panien narodiť sa, čo oblak, mäkší ich dievčich ramien a potom lietať v máji po krásnom svete, po našom kraji, vyplávať z mračien vencov a sadať na tie panny i na mládencov, poliať ich vlahou, aby vzrastali, za žitím dravo šli, jak šakali, hneď čo len vyhúpli sa z kolísky krásnymi boli, stepilými, srdcami čneli do výšky! A ďalej, spúšťať drahé kvapky a vlažiť nimi bez prestania lúky a nivy rodné, aby z nich vzišlo hodne božieho požehnania. A nakoniec: byť oblakom, ktorý i môjho otca hrob každý deň nežne porosí, by aspoň tráva na ňom rástla, keď ruže nik naň nenosí. A potom sadnúť na záhradku, kde milá moja kvety má, a čakať ju tam každé ráno so žiariacima očima.
Pleso
Plávajúce dievčatá s rozpustenými vlasmi, ťahajúcimi sa ako dlhé riasy na hladine, sú ako nymfy, kúpajúce sa v skalísk stíne. Mužskí, tí moderní, satyri, hltavo hladia na víly. Voda sa pení, lúč slnka objíma sa s ňou v roztúžení. Tiel mladých lepé tvary jazero v porfýr halí, slnce ich z neho vyzlieka a celá táto hra je k sláve vzrastu človeka. Tvár vodníková zelená z rákosia večer vynorí sa a kŕdeľ dievčat plaší: huš! sušiť šije, kolená! huš! pozapletať vlasy!
Tahiti
Raz pôjdem ja, syn severa, navštíviť južné more, zakotviť v kokosovej hore, žiť z banánov i z lásky žien bronzovo lesklých paží, kúpať sa v slanom mori celý deň, voňať dych vanílie od plantáží, len v noci spomínať, jak Robinson, na naučenia rozšafného otca v chatrči domorodca. Ráno sa zbúdzať tým, že čierna deva tahitskú pieseň spieva o láske ku bielemu mužovi. Ó, čierne devy majú tváre sfingy a v hĺbke svojich zrakov divokosť rudých makov i naivitu konvalinky. Sever je taký studený, flegmatický i v milovaní! Na koralových ostrovoch nájdem ja svoju slávu, do lona slobody a ženy, ktorá kvet tiary má vo vlasoch, pochovám svoju hlavu. Pokým ma sila neopustí, užívať budem pôvaby tej exotickej zeme, keď sa však vzbudí vo mne slabé biele plemä, zbohom dám svojej púti: nech prídu ľudožrúti . . .
Pieseň
Chcel by byť takým radostným, vieš, že keby si mi nazrela v hlbinu srdca, videla by si v ňom maškarný ples. Lebo som medzi tisícimi poznal ťa jednu jedinú, som teda princom, ktorý slávi sviatočnú svoju hodinu. Zatváram svoje oči, som oslnený tým prekvapením: si takou krásnou! Anjelom, mnou predsa dosaženým. Za všetky tvoje dary čo by ti dal - krem radosti, ktorá sa v mojom srdci zmieta, ty, v penách morských zrodené rozkošné zlatovlasé dieťa? Hľa, tu je obchod kvetinársky: kúpim ti ružu krvavú za prvý tvoj bozk čistej lásky.
Triumf
Kto sa zrodil, aby prachom zeme brodil, nech! V mojej duši veselosť a smiech! Krídla mám a kto mi zabráni nezľaknúť sa výšky poľany, štítu hory, na nej večný sneh? Viem ja dobre, že môj jasný zrak prenikne i hmlou! V svojom šťastí, opojení milujem, čo sa mi neprotiví: mestá, rieky, ženy, všetky sveta divy, všetky krásy, svoje plemeno i cudzie rasy. Ó, plemeno moje plavovlasé, nemáš dravčích zubov, pazúrov! Tesklivej irónie hlas ozval sa z korún starých stromov: maliari, choďte domov! . . .
Salome
V atmosfére dymu a vín tančila si, ohybná ako prút, rýchla jak elektrický prúd, vzdušná jak plyn. Na koho sa tvoje oči usmiali, koho tvoje pohyby objali, každý sa chvel, akoby, krásou ranený, zamdlieť chcel. V kúte sedel som nepohnute ja, básnik, tichý mladý muž, na teba hľadieť začal som a na to všetko ostatné, čím hýril celý dom, som nedbal už. Bola si hrdou. V očiach si mala túhu. Z úst kvapkal ti dážď ruží a formy tvojich údov sa prelievali jedna v druhú. Svietiaca tvoja pleť núkala radosť môjmu zraku a smútok mojej duši: poznal som v tebe o lúče slnka olúpený v polárne kraje presadený tropický kvet. Dnes nieto pána, čo by ti za tvoj tanec dal hlavu Jochanána. Dnes tí, čo z mäkkej pohovky striehnu na rytmus tvojho tanca, núkajú iba bankovky. Ľúto mi tvojej nádhery, ktorá je pýchou sveta. Bo tuším príde drak, hruď tvoju dievčiu, nevinnú jak orechovú škrupinu nemilosrdne rozčerí, vyrve z nej srdce a potom pošliape ťa. Dosť pozde zbadáš, že si sa stala ženou o všetko okradenou, že si všetkých i ničia. Možno, o dva-tri roky asi uzriem ťa znova. Z bývalej tvojej krásy ostanú iba vlasy a bude uvädnutá pleť tvoja zamatová. Samotná pôjdeš cestou jak stína v tvojich očiach mihať sa bude hmlistá atmosféra dymu a vín.
Babička
V lesku strieborných svojich vláskov babička je opravdivou kráskou. Je štíhla, vysoká, dôstojná, usmievavá a pokojná. Má vnúčatá. Je pyšná na to. A keď sa nad ne skláňa, farba ich vlasov kontrastuje spolu: striebro a zlato. Keď som bol malý, syn susedného dvora, často i ku mne dobrou, milou bola i láskala ma koláčkom, pečeným na smotane; však stratil som sa, i roky zutekali a ona dnes už nevolá ma synáčkom, lež hovorí mi: pane. Možno, tak sa to sluší. Stavanie domu je poézia: dievčatá tvrdých dlaní, červené, otužilé, primitívnych milovaní a mladí murárski robotníci veselo chodia po ulici a veľkým pánom do očú sa smejú. Myslia si: boli by paloty bez našej vôle a roboty? Keby sme ako roje mravcov z dedín sem do mesta nepribehli, nevzali do rúk tehly? Murár šedivých vlasov s hrdosťou tvorcu stojí na vysokom lešení, na nové paláce, vynikajúce krásou, pozerá v uspokojení, akoby svoje na deti. Každú tú stenu, rukami jeho vykúzlenú, krst jeho potu posvätí. Murári, stavitelia konajú divy, lebo sú ľudia trpezliví.
Báseň o krásnej matke
Prekrásna matka! Hoc sú už jej vlasy strieborne lesklé, predsa jej však neubudlo z krásy, bo svetu dala krásnu dcéru. A svet sa díva na obe a kochá sa v ich podobe. Akou je dcéra dnes, jej matka bola niekedy, upomínajúc na kvety - a aká je dnes matka vznešená, takou sa niekedy dcéra stane. Medzi nimi je všetko čudne zharmonizované. Matka má oči ako uhoľ a sú to oči dcérine. Tie hladia s ohňom na človeka a tamtie krotko, nevinne. Jedny z nich velia: poľúb pery osemnásťročnej dcéry a druhé: kľakni pred matkou a bav ju žitia pohádkou! Ó, oči dcéry, oči matky, ktoré ste drahšie človeku? Jedna ich nosí ku bielemu, k čiernemu druhá obleku. Musí sa riecť i smútočné to: nebude matky kedysi! Však v dcére budú zachované jej drahocenné obrysy. Uteká život ako rieka, z dcéry sa matka stane raz a po rokoch sa zopakuje metamorfóza krás.
Vývoj
Keď som ju videl prvý raz, ešte sa rdela a spod jej oka rias šibalstva plameň blkal. Ale to bolo v harmónii so sviežosťou jej tela. V horúcich nociach nad jej lôžkom lietali rudé motýle a oči sa jej zatvárali fantáziami opilé. A život rýchlo letí dni pádia ako tátoše. Kto krásnym je a mladým, ten užije i rozkoše!
X
Prevalili sa mesiace ponad mestá a ponad hlavy. Postava prešla popri mne. Kde som už zrel ten vrkoč plavý? Umelá červeň na perách a okolo úst oblúk čudný. Hej, preds' ťa, dievča, poznávam! Mnoho sa túlaš medzi ľuďmi! Niekdy sú lepšie vlahé lesy než vlahé štvrte miest. Samota síce srdce desí, lež nepožiada česť.
X
Ale čas letí ďalej. Človeka život v kliešťach drží. Mužskí sa boria v borbe neskonalej a ženy žijú život ruží. Ktože to prešiel popri mne? Kde som už zrel ten vrkoč plavý? Ten starý stroj, čo vŕzga denne, od rána do večera, okráda roky tvoje cenné, pôvaby tvojho tela; vôňa farby a terpentínu blaží ťa miesto fialy, že túžiš, aby lampy mesta čím skorej sa ti usmiali. Do tvojich očú nazrel som -- a také boli vážne! - -- lež odvetili pohľadom a zablyslo sa v nich. Do stroja papier vložila si a s nehou si naň hľadela - veď v čomsi blízki sme si asi: tys' od stroja, ja od pera. Ach, ja to svoje pero namočím v krvi rudej vlastného srdca, abych ním krásu velebil postavy tvojej hrdej a tvrdých tvojich dlaní! Do stroja príde pieseň tá mladého tvojho života a ty ju iste zbadáš. V diaľke noci jagá sa jeho palota, plná intenzívneho života. Komínov fabrických les oznamuje: dnes bude u nás ples! hudba remeňov, kolies a sirén zaznie priestorom sály, do ktorej vrhá svoje...