Popínavé rastliny pre vašu záhradu
Medzi záhradníkmi sú nepochybne obľúbené plochy porastené popínavými rastlinami. Z ponuky popínaviek si môžeme vybrať trvalé - drevnaté alebo jednoročné - bylinné.
Brečtan popínavý (Hedera helix)
Ďalším druhom je neopadavý a z tohto dôvodu aj často preferovaný a dobre známy brečtan (Hedera helix). Ponúka sa vo viacerých verziách, čo sa týka dynamiky rastu, tvarov a veľkostí listov. Rovnako sa svojimi pakorienkami dokáže prichytiť na murivo, prípadne drevo. Na rozdiel od paviniča však vekom naberá na objeme smerom od steny a zelená hmota je tak nielen mohutnejšia, ale aj ťažšia. Staršie rastliny kvitnú na konci jari. V zimnom období popínavku krášlia veľmi efektné súplodia. V čase kvitnutia ho veľmi intenzívne obletujú osy, včely a sršne. Prehľad tvarových a farebných variácií listov by bol na menší katalóg. O tejto popínavej rastline sa dá povedať, že je dobrým sluhom, ale zlým pánom. Na záver spomenieme ešte menej známe záhradnícke využitie brečtanu - ako pôdopokryvnej rastliny.
Brečtan sa zaraďuje k vždyzeleným, popínavým rastlinám so srdcovitými alebo dlaňovito laločnatými listami. Táto rastlina vytvára okolíky žltozelených kvetov, ktoré sa objavujú od septembra do októbra. Plody sú modré bobule. Botanický popis: Vždyzelená, 3 až 25 metrov dlhá, najznámejšia popínavá liana s prísavnými korienkami patriaca do čeľade aralkovité (Araliaceae). Brečtany (Hedera) sú vždyzelené popínavé rastliny. Ak sa plazí po zemi, ich výška nepresahuje 20 centimetrov, dĺžka je však aj niekoľko metrov. Brečtan má dva typy listov. Jedny sú laločnaté a slúžia na upínanie na povrchy, druhé sú srdcovité a majú voľný prístup k slnku.Kvety brečtanu sú drobné, majú zelenožltú farbu a produkujú veľké množstvo nektáru, ktorý láka opeľovače. Stanovište - preferuje rozptýlené svetlo až tieň a nižšie teploty. Nároky na pestovanie - jedná sa o veľmi nenáročnú a odolnú rastlinu. Zálievka - počas vegetačnej doby doprajeme brečtanu miernu zálievku, v zime ju ešte obmedzíme. Udáva sa, že jednotlivých druhov je 12 až 15. Nové druhy totiž s najväčšou pravdepodobnosťou vznikali alopatricky (z pôvodných druhov). Ako prvý bol popísaný brečtan popínavý, ktorý je u nás najbežnejší - niektoré druhy tak môžu byť skôr jeho krížencom. Ďalej sa potom môžeme stretnúť s rôznymi šľachtenými odrodami, ktoré sa od seba líšia napríklad veľkosťou či farbou listov. Brečtany vysádzame na jar a na jeseň. Ďalej postupujeme klasicky - pripravíme si dostatočne veľkú jamu, ktorú ideálne vysypeme rašelinou zmiešanou s hnojivom. Výsadbu brečtanu v malej záhrade si ale treba dobre premyslieť. Ak váš pozemok lemuje pletivový plot, ktorý neposkytuje príliš súkromie, môže byť pomerne lacným variantom výsadba brečtanu. Ten rastie pomerne rýchlo a pokiaľ zvolíme dostatočný počet sadeníc, bude plot počas jednej sezóny pokrytý zeleným „kobercom“ z listov. Pri výsadbe postupujeme podľa vyššie uvedených informácií. Keď sa stonky začnú vyťahovať a hľadať oporu, smerujte ich na plot. Okrem plotu je medzi záhradkármi obľúbenou oporou pre brečtan aj fasáda domu, chaty alebo napríklad garáže. Hoci by sa mohlo zdať, že ide o ideálne riešenie, ako zakryť rozpadajúcu sa omietku staršieho domu, opak je pravdou. Aby sme mohli nechať rastlinu voľne stúpať po fasáde, musí byť omietka úplne neporušená, bez prasklín, odkrytých tehál a podobne. Ďalšou nevýhodou brečtanu na fasáde domu je pomerne veľké množstvo obťažujúceho hmyzu v okolí otvorených okien. Mnohí sú toho názoru, že brečtan na stromoch je parazit, ktorý strom vyciciava. Nie je to však pravda. Je to klasická zelená liana, ktorá len kmeň využíva na šplhanie. Rez brečtanu vykonávame na jar. Pri zmladzovacom reze skracujeme všetky výhony na jeden meter nad povrch pôdy. Následne dochádza k rýchlemu rastu. V posledných rokoch sa stal brečtan veľmi obľúbenou súčasťou okrasných kvetináčov. Najlepšie sa hodí k previsnutým rastlinám, medzi ktorých kvety sa rád prepletá. Pri výsadbe je dôležité starostlivo vyberať rastliny, ktoré do jedného kvetináča s brečtanom vysadíme. Mali by to byť druhy, ktoré tiež preferujú skôr polotieň, kyslé pH pôdy a miernu zálievku. Pestovanie brečtanu v byte vyžaduje podobné pravidlá ako vonku - do kvetináča dáme rašelinový substrát, zálievka je skôr mierna, stanovište s dostatkom rozptýleného svetla. Brečtan je taká rastlina "dvoch tvárí" - hovorí sa o ňom totiž, že je liečivý aj jedovatý. Výťažky z tejto rastliny totiž môžeme nájsť dokonca v sirupoch proti kašľu, ale z toxikologického hľadiska sa jedná o jedovatú rastlinu, kedy pri neodbornom zaobchádzaní môžu uškodiť všetky jej časti. Vyššie množstvo toxických látok je koncentrované v plodoch. Šťava z listov a stoniek zase môže spôsobovať kožné alergické reakcie.
Pavinič (Parthenocissus)
Najznámejší je pavinič trojlaločný (Parthenocissus tricuspidata). Vytvára akési „prísavky“, ktorými sa prichytí dokonca aj na hladký plech. Medzi záhradkármi je populárny aj pre svoje jesenné sfarbovanie - hýri tými najžiarivejšími farebnými prelivmi. Na rozdiel od svojho príbuzného paviniča päťlistého sa tak agresívne nešíri do okolia. Nevýhodou môže byť, že v určitých častiach sezóny intenzívne priťahuje osy a včely. Je to nepríjemné najmä vtedy, ak sa rastlina nachádza blízko ľudských aktivít. Spomedzi opadavých, listom okrasných drevín, je však asi bezkonkurenčne najelegantnejším druhom. Rastie dobre na slnku aj v polotieni.
Pavinič alebo inak divý vinič, divé hrozno je rod rastlín z čeľade viničovité. Vďaka svojmu pomerne rýchlemu rastu a krásnym listom sa radí medzi najvyhľadávanejšie popínavé dreviny. Rodu paviničov dominujú dva druhy. Jedná sa o pavinič trojlaločný a pavinič päťlaločný. Prvý spomínaný druh zaujme svojimi lesklými svetlo zelenými listami, ktoré sa pýšia tromi výraznými hrotmi. Odtiaľ napokon pochádza aj jeho pomenovanie. Táto popínavá drevina pôvodom pochádza z Ázie, u nás sa pestuje zhruba od roku 1860. Pavinič trojlaločný je krásny po celý rok, ale úplne najviac vynikne na jeseň. Pavinič všeobecne vyniká vysokou odolnosťou voči priemyselnému znečisteniu. Tiež dobre znáša zastrihovanie. Vytvára vzdušné korene. Jeho úpony sú dlhé až 3 cm a pri kontakte s povrchom vylučujú látku podobnú lepidlu. Vďaka tomu sa rastlina dokáže pnúť aj po hladkom povrchu. A ako vysádzať pavinič? Všetky druhy paviniča vyžadujú slnečné až polotienisté stanovištia. Dariť sa im bude v akomkoľvek type pôdy. Potrebné je vyhnúť sa iba zamokrenej pôde, a to predovšetkým v prvých rokoch pestovania. V chladnejších oblastiach môžete mladú rastlinu chrániť pred mrazom. Pri pestovaní paviniča pamätajte aj na to, že táto rastlina na svoj rast potrebuje dostatok miesta. Vzdialenosť medzi rastlinami by sa preto mala pohybovať okolo dvoch metrov. Pri výsadbe treba vyhĺbiť jamu hlbokú aspoň 50 cm. Vždy sa riaďte konkrétnou veľkosťou balu sadenice. Pavinič rastie veľmi rýchlo a na porovnanie je jeho rast ešte rýchlejší ako u brečtanu. Ľahko môže dorásť až do 20 metrov. V prvom roku pestovania je prírastok minimálny, sadenice totiž zatiaľ len korenia. V druhom roku môžete očakávať prírastok zhruba 1,5 metra, v ďalších rokoch potom až 3 metre. Pavinič päťlaločný sa od toho trojlaločného mierne líši. Rovnako ako pri paviniči trojlaločnom sa aj v tomto prípade listy na jeseň vyfarbujú do krásnej červenej farby. Pamätajte na to, že pavinič neopadavý neexistuje. Na zimné mesiace teda svoje listy zhadzujú. Mnoho ľudí tiež určite bude zaujímať to, či je pavinič jedovatý. Bobule sú pre človeka a ďalšie cicavce slabo jedovaté. Avšak majú odpornú chuť, a preto otrava väčšinou nehrozí. Podmienky na pestovanie paviniča päťlaločného sú prakticky totožné ako u paviniča trojlaločného. Aspoň čo sa pôdy a stanoviťa týka. Avšak rozdiel spočíva v tom, že pavinič päťlaločný k svojmu rastu potrebuje oporu alebo aspoň drsný podklad. K opore sa táto rastlina prichytáva korienkami. Rastliny je možné pomerne ľahko rozmnožovať vegetatívnou cestou. Počas vegetácie môžete pristúpiť k odrezávaniu polovyzretých výhonkov. Tie následne zapichnite do kvetináča s vhodným substrátom, zakryte fóliou a nechajte zakoreniť. Niekedy môžu výhony zakoreniť aj v pohári s vodou. Je to ďaleko viac expanzívnejšia rastlina ako pavinič trojlaločný. Pokiaľ teda chcete mať rast viac pod kontrolou, zvoľte pavinič trojlaločný. Pamätajte na to, že oba druhy paviničov veľmi odnožujú, vytvárajú nové a nové rastliny od koreňov, rastúce výhony poľahnuté na zemi tiež rýchlo zakorenia. Výsadba by mala byť premyslená a uvážená. Len ucelené plochy dodajú jesenný efekt a ozdobu vášmu plotu alebo múru.
Vistéria čínska (Wisteria sinensis)
Začneme vistériou čínskou (Wisteria sinensis), ktorá je dostatočne známa a populárna, preto ju nemôžeme vynechať. Spomedzi rastlín z tejto kategórie rastie zrejme najbujnejšie. Staršie rastliny majú hrubý kmeň a sú mohutne rozkonárené. Na toto treba pamätať už pri výbere miesta na výsadbu. V čase kvitnutia patrí k najatraktívnejším druhom popínaviek, ktoré sa na Slovensku dajú dopestovať, čo z nej robí priam kultovú rastlinu. Niektoré genetické varianty dokážu okrem hlavného jarného obdobia kvitnutia pred olistením, zakvitnúť v menšej miere aj počas sezóny, keď je už rastlina olistená. Poznáme kultivary s kratšími strapcami kvetov, ale aj s veľmi dlhými. Vistéria po odkvitnutí tvorí podlhovasté zamatové struky, ktoré po dozretí a vyschnutí veľmi prudkým puknutím vymršťujú zrelé semená do veľkej vzdialenosti. Semienka možno použiť na výsevy, lenže rastlina potom zakvitne až za veľmi dlhý čas (niekedy aj po 7 - 15 rokoch). Zároveň je možné, že si nezachová znaky materskej rastliny, teda ani jej krásu. O mohutnom raste vistérie svedčí aj to, že jednoročné výhony dokážu dorastať až do dĺžky 10 metrov. Záleží to však aj od veku, spôsobu rezu a stanoviska. Vistériový porast má časom veľkú hmotnosť a silu, ktorými pôsobí na konštrukciu.
Aktinídia (Kivi)
Popínavkou, ktorú rozhodne nie je potrebné predstavovať, je aktinídia, známejšia pod ľudovým názvom kivi. Aj medzi kivi nájdeme viac typov a druhov, ktoré sú veľmi atraktívne. Začneme klasikou - Actinidia deliciosa. Tak ako všetky druhy aktinídií, je aj tento dvojdomý. Má obvykle samčie a samičie rastliny. Rovnako to platí aj pre ďalší druh kivi - Actinidia arguta, ktorý sa obvykle nazýva minikivi. Jeho plody s veľkosťou väčšieho egreša chutia mierne odlišne od bežných kivi. Najčastejšie majú zelenú farbu, ale poznáme aj červené či fialové odrody. Dajú sa konzumovať spolu s hladkou šupkou. Skutočné „eso“ nášho zoznamu je však Actinidia kolomikta. Ide o druh, ktorý veľmi pripomína Actinidiu argutu, no jeho prednosťou je, že sa na listoch vytvárajú pôsobivé farebné plôšky. Začínajú ako biele, po čase sa zafarbia do sýtoružova. Takto sfarbená rastlina je v záhrade neprehliadnuteľná a keďže nejde o prechodné kvitnutie, efekt je dlhodobý. Všetky spomenuté druhy kivi veľmi dobre znášajú rez, často sa však nechávajú rásť voľne. Pravidlá rezu sú podobné ako pri viniči.
Akébia (Akebia)
Medzi rastliny, ktoré okrem krásy prinášajú aj úžitok, patrí i akébia. Pestujú sa najmä dva základné druhy - päťpočetná a trojlistá (Akebia quinata a Akebia trifoliata). Ako názov napovedá, líšia sa počtom lístočkov v zložených listoch, inak sú veľmi podobné. Majú pomerne zaujímavé kvety, rastlina tvorí oba typy, avšak bez geneticky odlišného typu svojho druhu plodí len málokedy. Vo svojej domovine jej vňať využívajú ako liečivo, ale takisto ako šalátovú zeleninu. Veľmi dobre toleruje tieň, rastie bujne, ale rez znáša veľmi dobre.
Akébia je fascinujúci rod rastlín, ktorý nielen priťahuje pozornosť svojim atraktívnym vzhľadom, ale tiež ponúka širokú škálu využitia v tradičnej medicíne a kozmetike. Akébia (Akebia) je rod rastlín patriaci do čeľade kokylovitých. Pôvodne pochádza z východnej Ázie, najmä z Japonska a Číny. Medzi najznámejšie druhy akébií patrí akébia päťpočetná (Akebia quinata) a akébia trojpočetná (Akebia trifoliata). Liany akébie päťpočetnej dorastajú do dĺžky až 10 metrov, pričom rastlina môže byť až tri metre široká. Táto rastlina je pestovaná najmä ako okrasná - má v záhrade podobnú funkciu ako napríklad známejší popínavý brečtan - môže teda vytvoriť prírodné zatienenie pergoly či pokryť múriky a ploty v záhrade. Okrem svojho dekoratívneho významu má akébia aj tradičné lekárske využitie, najmä v čínskej medicíne, kde sa používa ako prostriedok proti bolestiam hlavy, nespavosti alebo depresiám. Tiež má diuretické a antifungálne účinky. Kvety sa objavujú na jar, obvykle počas apríla a mája. Sú drobné, nápadné a voňavé, s farebnými okvetnými lístkami v odtieňoch fialovej, purpurovej alebo belavo zelenej farby. Kvety sú jednopohlavné, pričom samičie kvety bývajú väčšie a tmavšie, samčie naopak menšie, obvykle purpurovej farby. Po odkvitnutí sa na lianách akébie objavujú podlhovasté plody ružovej či fialovej farby, s hrubými kožovitými šupkami. Plody akébie päťpočetnej sú jedlé, majú exotickú chuť a najčastejšie sa využívajú v klasických ázijských receptoch. Pokiaľ teda dôjde k opeleniu, dočkáte sa plodov začiatkom jesene. Pestovanie akébie (Akebia) je pomerne jednoduché a nevyžaduje zvláštnu starostlivosť či podmienky. Akébia preferuje slnečné až polotienisté stanovište s dobre priepustnou, vyživenou pôdou. Na dosiahnutie bohatšieho kvitnutia je vhodné umiestniť rastlinu na dostatočne svetlé miesto. Rastlinu treba pravidelne zalievať, najmä v období sucha či vyšších teplôt. V zimnom období by mala byť zálievka obmedzená. Nenáročnosť akébie oceníte aj pri pravidelnom reze rastlín v záhrade. Tento druh totiž zastrihovanie nevyžaduje. K rezu môžete pristúpiť z estetických dôvodov - odstraňujeme šľahúne, ktoré zasahujú do miest, kam rastlinu pustiť nechceme, prípadne rezom podporíme rast do požadovaného tvaru a smeru. V predjarí tiež odstraňujeme suché či poškodené liany.
Hortenzia popínavá (Hydrangea anomala ssp.petiolaris)
Medzi popínavé rastliny patrí aj menej známa, no atraktívna a zaujímavá hortenzia popínavá (Hydrangea anomala ssp.petiolaris). Intenzívne kvitne a jej kvety pripomínajú iné druhy hortenzií. Pochádza zo severnejších oblastí Ázie, je teda veľmi odolná proti chladu (až do -34 °C). Je opadavá a v období kvitnutia je pomerne bohato pokrytá súkvetiami bielo krémovej farby. Rastliny rastú dosť pomaly, najmä v mladšom veku. Hneď ako sa plnohodnotne zakorenia, dokážu pokryť veľké plochy. Hortenzia sa prichytáva pakorienkami podobne ako brečtan.
Schizandra čínska (Schisandra chinensis)
Rastlina, ktorá je známa skôr ako liečivka, je schizandra čínska (Schisandra chinensis). Opäť ide o popínavku, ktorá môže zdobiť aj slúžiť ako zdroj cenného ovocia. Nedá sa povedať, že jej červené plody, ktoré sa tvoria zo samoopelivých kvetov, budú chutiť každému. Rozhodne sú však mimoriadne zdravé. Číňania ju nazývajú aj „rastlinou piatich chutí“, pretože zvláštne plody majú v chuti kyslú, sladkú, horkú, ostrú i slanú chuť. Oproti ostatným druhom z nášho zoznamu rastie menej bujne, ročné prírastky má približne na úrovni jedného metra. Celkovo jej výhony dosahujú dĺžku od 10 do 12 m.
Trúbkovec (Campsis radicans)
Trúbkovec (Campsis radicans) je asi nakontroverznejší člen medzi popínavkami. Je milovaný i nenávidený. Jeho rozpínavosť je povestná a ten, kto s ním má skúsenosť, by ho asi málokedy odporúčal. Udržiavať ho v medziach je totiž naozaj náročné. Prečo sa teda vysádza? Pretože naozaj nádherne a dlho kvitne. Poznáme kultivary s farbou od žltej cez oranžovú až po sýtočervenú. Rez znáša dobre, preferuje slnečné expozície, kvitne v lete.
Tento ker pochádza z juhovýchodných oblastí Spojených štátov amerických, avšak vďaka svojej odolnosti a prispôsobivosti si našiel cestu do mnohých európskych záhrad. (Campsis grandiflora) sa vyznačuje svojimi trúbkovými kvetmi veľkých rozmerov, ktoré sa objavujú od júla až do októbra. Rastlina pochádza pravdepodobne z Číny. Hodí sa na popínanie pergol či plotov. Dôležité je rastlinu neprelievať, pretože má tendenciu uhnívať v koreňoch. (Campsis radicans) je dekoratívna popínavá rastlina patriaca do čeľade trubačovitých. Pôvodom je z juhovýchodných oblastí USA, u nás sa pestuje ako okrasný ker v záhradách. Jeho hlavným lákadlom sú veľké, farebné kvety v tvare trúbok, ktoré rozkvitajú od júla do augusta a priťahujú do záhrady opeľovače z celého okolia. Pokiaľ sú kvety opeľované, objavia sa po ich odkvitnutí plody - dlhé zelené struky, ktoré sú jedovaté. Pestovanie trúbkovca je relatívne jednoduché, ak sú splnené základné nároky na stanovište a pôdu. Rastlina preferuje slnečné polohy a priepustnú, na živiny bohatú pôdu. V prvých rokoch rastu je vhodné chrániť mladé rastliny pred silnými mrazmi, neskôr sa už stávajú odolnejšími a niektoré odrody zvládajú aj silné mrazy. Trúbkovec koreňujúci potrebuje aj pravidelnú zálievku, najmä počas suchých období, ale pozor na preliatie. Hnojením počas vegetačného obdobia zaistíte bohatší rast a kvitnutie. Nevýhodou v pestovaní je bujný rast a hlavne výhonky od koreňov, ktoré sa môžu nekontrolovateľne šíriť záhradou. Pestovanie trúbkovca koreňujúceho v kvetináči je možné, aj keď rastlina vyžaduje viac starostlivosti ako v záhradnej pôde. Rastlina potrebuje slnečné stanovište a pravidelnú zálievku, ale dbajte na to, aby ste ju nepreliali. V priebehu vegetačného obdobia odporúčame hnojenie tekutým hnojivom na podporu rastu a kvitnutia. Rez trúbkovca je dôležitým aspektom starostlivosti o túto rastlinu, ktorý prispieva k udržaniu jej zdravia, tvaru a bohatého kvitnutia. Pri reze odstráňte staré a poškodené vetvy, rovnako ako tie, ktoré rastú príliš husto alebo narúšajú kompaktný vzhľad rastliny. Mladé výhonky skráťte na 2-3 púčiky od hlavného výhonu, podporíte tým rast nových, mladých a vitálnych výhonkov.
Plamienok (Clematis sp.)
Mimoriadne obľúbený je aj plamienok - teda klematis (Clematis sp.), ktorý sa pestuje vo viacerých druhoch, krížencoch a kultivaroch. Tieto rastliny sú pomerne prispôsobivé, čo sa týka miesta výsadby. Je však známe, že „nohy“ (korene) majú rady v tieni a „hlavu“ na slnku. Ich kvety sú rôznych tvarov a veľkostí a prakticky všetkých farieb.
Plamienky (Clematis) patria medzi typické popínavé rastliny. V záhrade sú veľmi obľúbené, nakoľko tu môžeme obdivovať ich divoký i ušľachtilý rast, drobné i veľké hybridné kvety rôznych farieb. Darí sa im na plotoch, treláži, pergole i v nádobe s oporou. Pokiaľ máte záujem vypestovať si dokonalý plamienok, vysádzajte ho na jar, po odoznení jarných mrazov alebo počas leta. Nikdy ho nevysádzajte v blízkosti múru, kde je príliš sucho a na južné steny, kde celodenne páli slnko. Korene musia byť v tieni. A to zabezpečíte po výsadbe doplňujúcou výsadbou nízkych trvaliek, mulčom alebo kameňmi. Na jej dno vysypte štrk ako drenáž, zasypte kvalitným substrátom, pridajte kompost, prípadne hnoj a vysádzajte kolmo na oporu. Najvhodnejší čas na výsadbu plamienka nastáva buď na jar po odznení prvých mrazov, alebo počas leta. Plamienky sú všeobecne náchylné na vymŕzanie. Preto je potrebné rastlinu na toto obdobie vhodne pripraviť. Pokiaľ pestujete clematis v nádobe, môžete ho preniesť na chránené stanovište. Clematis pestovaný v záhrade zateplite pomocou čečiny, sena alebo lístia. Dajú sa rovnako pestovať aj v nádobe, kde nezabudnite na oporu. Sú vhodným doplnkom terasy alebo balkóna. Ako pri takmer každej rastline aj plamienok vyžaduje po vysadení starostlivosť v podobe pravidelnej bohatej zálievky, ktorú je v horúcich letných dňoch potrebné primerane zvýšiť. Pestovanie plamienka nie je pri dodržasní základných zásad náročné. Pokiaľ túžite po plamienkovom plote, vysaďte niekoľko druhov a farieb pozdĺž celého plota rovnakým spôsobom, šikmo do jamy, tak aby výhonky smerovali k opore a jednotlivé výhonky upevnite ku plotu. Plamienok je rastlina, ktorá sa ovíja na konštrukciu vďaka ovíjavým listovým stonkám a úponkom. Otáčajú sa dookola a preto nie je problém ich nasmerovať v raste. Často si nájdu svoju cestu. A ak vás zaujíma, ako rýchlo rastie clematis, vedzte, že to závisí od zvoleného druhu. Niektoré z nich môžu dorastať do výšky až 9 metrov a ročný prírastok môže byť aj 2 metre. To záleží na konkrétnej odrode. Ak túžite po neopadavom plamienku, vyberajte zo vždyzelených odrôd. Clematis by mal správne kvitnúť od júna až do septembra. Často sa to ale nedeje. Problém môže spočívať v tom, že neodstránite horné kvety vrátane prvého páru listov. V takom prípade môže rastlina začať vytvárať semená, čo ju prirodzene vysiľuje.
Zemolez (Lonicera sp.)
Rovnako poznáme aj viacero druhov popínavých zemolezov (Lonicera sp.). Patria medzi ne neopadavé L. japonica - zemolez japonský, zemolez Henryho (L. henryi) či poloopadavý zemolez etruský (L. etrusca), alebo opadavý zemolez kozí (L.caprifolia) a zemolez ovíjavý (L. Zemolez japonský Aureoreticulata je kultivar, ktorý je osobitý tým, že má zelené okrasné listy so zlatožltým žilkovaním.
Ivan Hričovský: AKÉ SÚ IDEÁLNE PODMIENKY PRE ZEMOLEZ?
tags: #brectan #popinavy #patlalocny