Pestovanie škoricovníka a história korenia na Slovensku

Škoricovník, alebo latinsky Cinnamomum, je vždyzelený tropický strom patriaci do čeľade vavrínovitých (Lauraceae), rovnako ako vavrín Laurus nobilis (bobkový list) či gáfrovník lekársky (Cinnamomum camphora). Tento rod zahŕňa rôzne druhy, z ktorých najznámejšie sú škoricovník cejlónsky (Cinnamomum zeylanicum, syn. C. verum) a škoricovník čínsky (Cinnamomum aromaticum, syn. Cinnamomum cassia). Zriedkavejšie sa ako korenie používajú aj C. burmannii (indonézska škorica) a C. loureiroi (vietnamská alebo saigónska škorica).

Škorica bola cenená ako korenie už od antických čias a existujú dôkazy o jej používaní v Egypte 2000 rokov pred naším letopočtom. Prvé písomné zmienky o škorici pochádzajú z Číny z obdobia okolo roku 2700 pred naším letopočtom, a preto je súčasťou mnohých receptov tradičnej čínskej medicíny. Zároveň je jednou z najpodstatnejších ingrediencií indickej ajurvédy a zmieňuje ju dokonca aj samotná Biblia.

Dlhú dobu si Cejlón, dnešná Srí Lanka, zachovával monopol na produkciu škorice. Boj o vplyv v juhovýchodnej Ázii hral v stredoveku dôležitú úlohu, hlavne kvôli kontrole obchodu s vzácnymi koreninami. Počas stredoveku sa v danej oblasti vystriedalo viacero mocností od Portugalcov, cez Holanďanov až po Angličanov.

V rámci Európy poznali škoricu ako prvý Gréci. V českých krajinách bola škorica pôvodom z Číny známa od 15. storočia, v 16. storočí potom začala do Európy vďaka objaviteľským cestám Portugalcov prúdiť pravá škorica z Cejlónu. Onedlho potom sa monopol na dovoz žiadaného korenia podarilo získať Holanďanom, ktorí pestovanie preniesli čiastočne do Indonézie, ktorá dodnes patrí k najväčším producentom.

Dnes sa okrem hlavnej produkčnej oblasti, ktorou ostala Srí Lanka, škorica významnejšie komerčne pestuje aj na Seychelách, Madagaskare, v Číne, Indii a vo Vietname. V zimných mesiacoch sa škorica používa v kuchyni častejšie ako v ostatných obdobiach roka. Pridáva sa napríklad do vareného vína, ale najmä do jablkových koláčov a niektorých druhov drobného pečiva.

Druhy škorice a ich pestovanie

Existujú dva hlavné druhy škorice, ktoré sa komerčne využívajú: škoricovník cejlónsky a škoricovník čínsky. Celá rastlina nádherne vonia.

Škoricovník cejlónsky (Cinnamomum zeylanicum)

Škoricovník cejlónsky sa považuje za kvalitnejší. Jeho vôňa je jemnejšia a pripomína kombináciu škorice s klinčekmi. Nazýva sa aj škoricovník pravý. Poznáte ho podľa toho, že kôra je stočená do dvojrúrky. Pravá škorica z Cejlónu je charakteristická nielen svojou jemnou, sladkou a vyváženou chuťou. Obsahuje tiež najviac zdraviu prospešných látok a zároveň takmer žiadny kumarín. 90 % celosvetovej produkcie pravej škorice však pripadá práve na Cejlón, preto sa pravej škorici hovorí „cejlónska". Stromy Cinnamomum zeylanicum sa tiež pestujú na Madagaskare, v karibských štátoch či v Brazílii.

Škoricovník čínsky (Cinnamomum aromaticum)

Škoricovník čínsky divo rastie na západnom pobreží Indie a Srí Lanke a pestuje sa vo viacerých krajinách s tropickým podnebím. Táto škorica je tmavšia, pevnejšia a označuje sa ako nepravá škorica. V našich obchodoch pravdepodobne dostanete kúpiť tento druh. Aj prášok, mletá škorica, pochádza takmer výlučne zo škoricovníka čínskeho. Škorica z Číny je známa tiež ako škorica cassia, pretože pochádza z kôry stromu Cinnamomum cassia. Od pravej škorice sa líši výrazne tmavšou hnedou farbou, silnejšími tyčinkami a drsnejšou štruktúrou. Chuť čínskej škorice je v porovnaní s ostatnými druhmi štipľavá, menej sladká a mierne horkastá. Ide o najmenej kvalitný druh škorice, ale vďaka nízkej cene sa hojne predáva po celom svete. Veľká časť produkcie zostáva v samotnej Číne, keďže ide o tradičnú súčasť čínskej medicíny.

Okrem Cejlónu, Číny a Indonézie, s približne 17% podielom sa na svetovej produkcii škorice podieľa Vietnam. Z „nepravých" škoríc má vietnamská (či tiež saigónska) najvýraznejšiu ostro-sladkú chuť a arómu, bez ktorých sa nezaobíde napríklad legendárna vietnamská polievka Pho. V porovnaní s ostatnými druhmi obsahuje vyšší podiel látky cinnamaldehyd, ktorému sú pripisované mnohé zdravotné benefity. Na druhú stranu obsahuje vietnamská škorica najviac zdravotne problematickej látky kumarínu.

Spracovanie škorice

Škoricovník je tropický vždyzelený strom, ktorý vo svojej domovine dorastá do výšky až 15 m, avšak komerčne pestované rastliny sú vysoké len 2-3 m. Listy sú v mladosti výrazne červenkasté. Kvitne zväčša jeden krát do roka (v januári) drobnými bielo-zelenými kvetmi. Z nich sa tvorí plod - bobuľa po dozretí čierny, v ktorom sa ukrýva jedno semeno. Ako korenie sa používa vnútorná časť kôry. Kôra sa upravuje tak, že odseknuté konáriky sa očistia od vrchnej vrstvy kôry a potom sa kôra z konárika olúpe a nechá sa sušiť na slnku. Takto získame korenie škoricu.

Pravá škorica sa od ostatných druhov líši okrem chuťových a aromatických vlastností i spôsobom zberu. Z osem rokov starých stromov Cinnamomum zeylanicum sa spracováva približne 1 cm hrubá vrstva vnútornej kôry, ktorá sa nachádza medzi hrubšou vonkajšou vrstvou kôry a drevom. Tá sa následne suší tak dlho, kým sa nezačne sama rolovať do typických lastúr. Nasušené tyčinky sú maximálne 1 cm hrubé, svetlo hnedé a veľmi krehké. Sú tvorené niekoľkými tenučkými plátkami, ktoré sú do seba zarolované podobne ako šúľané cigary. Kôra zo škoricovníka Cinnamomum zeylanicum sa zberá dvakrát ročne, a to vždy po skončení obdobia dažďov. Vysoká vlhkosť kôry totiž uľahčuje jej lúpanie.

Pri ostatných druhoch škorice sa však zbiera celá vrchná kôra. Nižšia kvalita výsledných produktov je daná tým, že sa spoločne s kôrou spracovávajú aj jej menej hodnotné časti a niekedy dokonca aj drevo. To má za následok oveľa horšie chuťové a aromatické vlastnosti v porovnaní s pravou škoricou. Usušené zvitky korenia sú v tomto prípade tmavohnedé, duté a tvorené jednou hrubšou vrstvou kôry. Škorica sa behom sušenia sama stáča do typických lastúr. Kôra sa zberá medenými nožmi a ručne sa aj stáča do zvitkov, ktoré sa potom sušia v tieni. Najjemnejšia kôra pochádza z tenkých výhonkov v strede rastliny.

Po sušení sa zvitky škorice triedia podľa akosti, jemnosti, farby a sily. Následne sa balia do 45 kg balení, tzv. fardelí. Kôra zo silných vetiev, rôzne zlomky a zvyšky potom slúžia ako surovina na výrobu silice. Úlomky kôry bez dreva sa spracovávajú na mletú škoricu. Z časti kôry a listov sa destiluje esenciálny olej. Ten je obzvlášť obľúbený pre jeho stimulačný efekt na telo aj myseľ. Pre svoju výraznú vôňu je škorica obľúbená aj na výrobu extraktov, ktoré môžete použiť do pečenia a varenia všade tam, kde by vám jemné korenie rušilo štruktúru výsledného pokrmu. V kombinácii s jemne namletým cukrom je potom škorica úplnou nevyhnutnosťou pre všetkých domácich pekárov! Škoricové tyčinky sa bežne balia do zväzkov a ďalej distribuujú po celom svete.

Pestovanie škoricovníka doma

Viete, že si toto voňavé korenie môžete dopestovať aj doma? Škoricovník sa uplatní ako izbová rastlina s dekoratívnymi lesklými listami. Mladšie listy sú najskôr červenkasté, neskôr svetlozelené a staršie tmavozelené, na spodnej strane sú sivozelené.

Keďže sa jedná o tropickú rastlinu, treba jej zabezpečiť po celý rok teplotu nad 16 °C (ideálne nad 20 °C) a vysokú vzdušnú vlhkosť. To je možné u nás dosiahnuť častým rosením. Pre pestovanie je treba použiť priepustný substrát, ktorý udržujeme stále vlhký. Škoricovníku vyhovuje substrát s kyslou reakciou, preto môžeme použiť rašelinu zmiešanú s perlitom a časťou záhradného substrátu. Neznáša vápenaté pôdy a samozrejme aj zasolený substrát. Takže umelé hnojivá používame obmedzene, aby nedochádzalo k zasoleniu substrátu. Hnojíme menej často a použijeme menšiu koncentráciu hnojiva, ako je odporúčaná. Cez zimu zálievku obmedzíme, rastlinu škoricovníka umiestnime na čo najsvetlejšie miesto a snažíme sa rastlinku rosiť čo najviac. Rastlina znesie aj krátkodobý pokles teploty pod 10 °C. Pre vysoké nároky na teplo sa neodporúča letnenie.

Rozmnožovanie a údržba

Rastlinka znáša rez veľmi dobre (veď ako inak by sme sa dostali ku kôre?), takže bez problémov môžete tvarovať - teda ak rastlinka dostatočne rastie. Rozmnožovanie je pomerne jednoduché. Rozmnožovať môžeme zakorenením odrezkov, vzdušným potápaním, alebo výsevom semien. Semená si zachovávajú klíčivosť len veľmi krátko, takže vysievame len úplne čerstvé semená vybraté z plodov. Semená začínajú klíčiť po 15-20 dňoch. Úspešnosť zakorenenia odrezkov je vysoká, odrezky zakorenia za 1,5-2 mesiace. Mladé rastlinky chránime pred priamym slnečným úpalom. Zadovážiť si rastlinu škoricovníka a rovnako aj jeho semená (hlavne kvôli rýchlej strate klíčivosti) v našich podmienkach je pomerne náročné a len veľmi zriedka sa objaví v predaji.

Choroby a škodcovia

Zo škodcov sa v našich podmienkach môžeme najčastejšie stretnúť s rôznymi roztočmi (svilušky), ale rastlinu škoricovníka môžu napádať aj iní saví škodcovia. Ak máte chorý alebo škodcami napadnutý strom, efektívnym riešením je zvýšenie repelentného účinku Hnojíku pridaním svlečiek do výluhu (napríklad 1 čajová lyžička (5 ml) Hnojíku v 1 l vody). Akonáhle sa zdravie stromu zlepší a budete pravidelne aplikovať roztok Hnojíku 1-2x mesačne, problémy s chorobami sa v nasledujúcom roku neobjavia. Tento prístup nám umožnil úspešne riešiť aj takzvané neliečiteľné choroby, ako je napadnutie orecha alebo šarka sliviek.

Liečivé účinky škorice

Škoricovník patrí medzi najstaršie liečivé a aromatické byliny na svete. Poznali ho už starí Egypťania a Gréci a využívali pri liečbe mnohých chorôb. V ľudovom liečiteľstve sa používa škoricový olej, tinktúra a sirup. Kôra sa podáva pri tráviacich problémoch, počas chrípky a prechladnutí, odstraňuje nadúvanie, podporuje chuť do jedla a zlepšuje látkovú výmenu. Má antibakteriálne a antivírusové účinky. Neodporúča sa užívať pri zvýšenej citlivosti na silice. Škorica sa využíva aj v potravinárstve, vinárstve i kozmetike.

Obsah kumarínu v škorici

Pokiaľ používate väčšie množstvo škorice, mali by ste si dávať pozor na množstvo kumarínu. V roku 2012 vyšla štúdia skúmajúca obsah kumarínu v škorici predávanej v slovenských obchodoch. Celkovo bolo meraniu podrobených 60 vzoriek od 12 rôznych značiek. Hladina kumarínu v „nepravej" škorici z Vietnamu, Indonézie, Indie či škorici, u ktorej nebola označená krajina pôvodu, bol v rozmedzí od 2,650 do 7,017 mg/kg. Oproti tomu jediná skúmaná vzorka pravej škorice z Cejlónu obsahovala kumarínu iba stopy pod úrovňou merateľnosti.

tags: #cinnamomum #camphora #pestovanie #na #slovensku

Populárne príspevky:

• látkové kytice, ktoré nevädnú
• ako vybrať štýlové kvetináče do interiéru
• Ako pestovať Syzygium pimentovník ako bonsaj
• Výhody a nevýhody mulčovania drevnou štiepkou
• Pestovanie maku krok za krokom