Židia v 1. ČSR: Politické ambície a boj za rovnoprávnosť
Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami na Slovensku ponúka množstvo tém, ktoré umožňujú pochopiť a spracovať postavenie židovskej komunity vtedajšej Československej republiky. Jednu z nových kapitol medzivojnových dejín Židov na Slovensku reprezentuje výskum židovských politických strán a politických ambícií ich predstaviteľov.
Keďže stále prevláda názor, že Židia prostredníctvom židovských politických strán vstupovali do politického života spoločnosti, je zaujímavé sledovať spôsob, akým sa usilovali dosiahnuť zmenu spoločenských procesov. Sprevádzal ich pritom boj za rovnoprávnosť, za uznanie židovskej národnosti, ale aj rozmach sionistického hnutia a najmä politické ambície vedúcich predstaviteľov slovenského židovstva.
To všetko (a nielen to) sa odohrávalo v zložitom, a pritom pozitívnom spoločensko-politickom prostredí 1. ČSR. Katarína Mešková Hradská, ktorá pracuje v Historickom ústave SAV, sa venuje problematike židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1918-1945. Na túto tému napísala viacero kníh a vedeckých štúdií. Ako riešiteľka domácich a zahraničných vedeckých projektov sa stala štipendistkou vedeckých inštitúcií v Izraeli a vo Francúzsku. Je nositeľkou viacerých ocenení za prínos k popularizácii dejín Slovenska.
Židovskú komunitu v Bratislave už od najstarších čias až po jej likvidáciu charakterizoval prudký rozmach vzdelanosti, kultúry a umenia. Za čias rabína Chatama Sofera sa Bratislava stala centrom židovskej vzdelanosti a hrdila sa titulom Jeruzalem východu. Kniha o židovskej Bratislave mapuje informácie o živote v židovskej komunite, ktoré dokladujú, ako výrazne obohacovala multikultúrny charakter Bratislavy.
V rokoch 1939 - 1945 sa Bratislava ocitla v zložitej situácii. Ako sa znášala každodennosť s nenormálnou dobou v znamení celosvetovej vojnovej kataklizmy, ale aj politického režimu, ktorý sa usiloval odstrániť rasovo prenasledovanú časť obyvateľstva zo života krajiny a ostatných obyvateľov spútať svojou ideológiou a mocou? Na tieto otázky sa pokúša odpovedať kniha Kataríny Hradskej: Život v Bratislave 1939 - 1945. Autorka si zvolila pohľad na život mesta prostredníctvom vtedajšej oficiálnej tlače, predovšetkým denníka Slovák. Aj takýto pohľad však hovorí veľa o meste, o jeho ľuďoch a dobe, v ktorej žili, ale aj o tlačových médiách, ktoré v tých časoch vychádzali. Úryvky z dobovej tlače sú ilustrované unikátnymi fotografiami z archívu STK a zo súkromných zbierok.
Katarína Hradská sa v rámci svojej práce venuje aj problematike slovenskej židovskej komunity počas holokaustu. V tomto kontexte je dôležité spomenúť osobnosť Gizi Fleischmannovej (1892 - 1944), rodáčky z Bratislavy. Bola vedúcou predstaviteľkou ženskej sionistickej organizácie na Slovensku. V čase holokaustu viedla Pracovnú skupinu, ilegálnu odnož Ústredne Židov. Ako žena a sionistka riadila mužov zo všetkých prúdov židovského spektra. Organizovali pomoc na zastavenie deportácií a zmiernenie utrpenia. Uplácaním úradníkov zachránila tisíce Židov, sama však neunikla pozornosti štátnej bezpečnosti.
Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bol Prešporok a neskôr Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v reštauráciách hotela National, Savoy, Lerchner a neskôr v slobodomurárskych domoch. O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Mená ako Riegele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín. O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste. V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované.
Vznik Československa v októbri 1918 bol podľa premiéra krokom, ktorý "nás výrazným spôsobom priblížil k dnešnej demokraticky zvrchovanej a medzinárodne uznávanej Slovenskej republike". Predseda vlády pripomenul aj dátum 30. októbra, ktorý je významný pre podpísanie Martinskej deklarácie. Premiér tiež upozornil, že slovenská delegácia vtedy netušila, že dva dni predtým prišlo v Prahe k vyhláseniu spoločného štátu, vzhľadom na fakt, že sa pred 101 rokmi informácie nešírili tak rýchlo ako dnes. Novovzniknuté Československo sa úplne prirodzene stalo medzníkom, ktorý viedol k vzniku hrdej a suverénnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Super rýchla história Českej republiky
Vznik Československej tlačovej kancelárie (ČTK) sa udial v deň vzniku ČSR, 28. októbra 1918. Prvé správy označené značkou ČTK sa objavili v novinách už na druhý deň, 29. októbra 1918. Predsedníctvo Národného výboru zriadilo samostatnú československú tlačovú kanceláriu ČTK, ktorú viedli redaktori Cyril Dušek, Jan Hajšman a Karel Mečíř. Atmosféru prvého dňa ČSR vystihoval napríklad fejtón v Lidových novinách spisovateľa Richarda Weinera podpísaný pseudonymom Poutník. V tej chvíli autor videl, ako v centre Prahy rozdávajú mimoriadne vydanie Národných listov so správou, že Rakúsko-Uhorsko prijalo podmienky prezidenta USA Wilsona a uznáva nároky Československa.
Dňa 22. októbra 1918 Národnie noviny informovali o odpovedi USA na rakúsku nótu, ktorá bola zamietavá. Americký prezident Wilson dal jasne najavo, že ponuka monarchie nie je prijateľná. Zahraničné mocnosti zavrhli pokus ministra Buriana o mier. Keď Rakúsko-Uhorsko prijalo podmienky kapitulácie vrátane nároku Československa na nezávislosť, vypukla eufória. Vyhlásenie prijaté večer 28. októbra 2018 sa ocitlo na titulnej strane Lidových novín 29. októbra, aj ďalších denníkov v tých časoch: "Ľud československý! Tvoj odveký sen stal sa skutkom. Štát československý vstúpil dňom dnešným do radu samostatných kultúrnych štátov sveta. Národný výbor, obdarený dôverou všetkého ľudu československého, prevzal ako oprávnený a zodpovedný činiteľ do svojich rúk správu Tvojho štátu."
O bitke pri Moháči a stratených kostoloch sv. Vavrinca a sv. Michala z predmestia stredovekej Bratislavy, o opevnení zachytenom na Fricsovom pláne z roku 1766, o pamiatkach viažucich sa na epidémie, kde všade boli v meste cintoríny, ako vyzeral a kde bol vstup na Ondrejský cintorín a aké osobnosti sú tam pochované. Kde sa v Bratislave deti a študenti učili, kde bola postavená prvá škôlka - ovocárka. V knihe nájdeme aj unikátny plán električkovej železnice, ktorá na začiatku 20. storočia premávala medzi Prešporkom a Viedňou aj zaujímavosti z Petržalky - o pôvodných plánoch Divadla Arény, o kaplnke neďaleko dostihového areálu, o asanovanom kine Eldorádo.
Kniha o architektúre a životnom štýle vo vilovej časti Bratislavy obsahuje takmer 700 vilových domov na Hradnom vrchu, na Slavíne, na Kalvárii a v priľahlom Horskom parku, ale aj v širšom okolí centra mesta. Autori v krátkych historických exkurzoch zachytávajú ich podobu od stredoveku, keď tam ešte boli vinohrady, poľovné revíry a pastviny, neskôr výletné reštaurácie a hostince. Tieto lokality sa postupne menili na obytné štvrte lepšie situovaných Bratislavčanov - od letných sídiel talianskeho typu v polovici 19. storočia cez nemecko-maďarskú romantizujúcu a eklektickú zástavbu v okolí Palisád na prelome 19. a 20. storočia až po stavebný rozmach za prvej Československej republiky a súčasnú modernú vilovú architektúru.
Bratislavský Hrad bol dôležitou pevnosťou, príležitostnou rezidenciou uhorských kráľov, sídlom významných úradov. Za panovania Márie Terézie (1740-1780) jeho význam vyvrcholil. Potom nasledoval rýchly úpadok, hrad stratil pôvodné historické funkcie, až zostal po požiari v roku 1811 vyše 150 rokov chátrajúcou ruinou. V tereziánskom období boli interiéry Hradu nákladne prestavané a zariadené. Vznikla tu skvostná rezidencia pre uhorský miestodržiteľský pár - knieža Alberta Sasko-Tešínskeho a jeho manželku arcikňažnú Máriu Kristínu, dcéru Márie Terézie. Mária Terézia a Jozef II. tu mali tiež svoje miestnosti.
O máloktorom stredoeurópskom sochárovi 18. storočia sa nám zachovalo toľko správ ako o F. X. Messerschmidtovi (1736 - 1783). Napriek tomu jeho postava, opradená tajuplnými historkami a často protirečivými súdmi, zostáva stále záhadná. Jeho život je úzko spätý so zvláštnymi hlavami, známymi ako „charakterové hlavy“. Je to jedinečná, v dejinách sochárstva neopakovateľná séria, ktorá založila Messerschmidtovu slávu a zatlačila do úzadia celú jeho ostatnú tvorbu. Provokovala k tým najrozličnejším výkladom. Čo vlastne majú tieto hlavy s grimasami vyjadriť? Sú ozvenou na snahy osvietencov pochopiť ľudskú individualitu? Alebo sú prejavom kritického postoja umelca k spoločnosti, ktorej sa vysmieva? Odzrkadľujú ich skrivené črty hysterické stavy pacientov módneho doktora a hypnotizéra F. A. Mesmera? Alebo boli tieto hlavy nástrojom v rukách psychózou postihnutého umelca pri jeho boji o zachovanie životnej rovnováhy? Posledná kapitola Messerschmidtovho života sa odohrala v Bratislave a tu leží aj pochovaný. Po tom, čo počiatočné úspechy vo Viedni vystriedalo neporozumenie a neúspech, našiel nové útočisko vo vtedy kvitnúcom hlavnom meste Uhorska. Bol opäť uznávaným umelcom a vytvoril tu aj väčšinu svojich „charakterových hláv“. Ešte počas života sa stal legendárnou postavou.
Nepochybne si už nejeden Košičan položil otázku, odkiaľ sa vzali zaujímavé názvy mestských častí a lokalít, ako sú Džungľa, Furča, Železníky, Červený breh a ďalšie. My si dnes priblížime osud prvej menovanej, ktorý sa stal aj oficiálnym názvom košickej mestskej časti. Po zbúraní mestských hradieb, ktorých proces sa ukončil v prvej tretine 19. storočia, sa mestská lúka, situovaná východne od mesta, začala pretvárať na reprezentatívne oddychové miesto Košičanov. Kronikár Plath k tomu napísal: Po zdolaní tvrdej zimy burcovala mestom Košice začiatkom jari 1857 nečakaná aktivita, ako keby si mesto bolo úradne isté príchodom vznešeného cisára a jeho vznešenej manželky Alžbety. Postupne sa aktivity a výstavba budov rôzneho charakteru posúvali ďalej na východ od mesta, až na druhý breh Hornádu. V druhej polovici 19. storočia sa v lokalite zvanej Tri brody, približne na hranici dnešnej južnej hranice mestskej časti Džungľa a Starého Mesta, začala plánovať výstavba barakových kasární.
Názov Džungľa pre dané územie bol tradovaný niekoľkými generáciami Košičanov. Pôvod názvu nájdeme v histórii osídľovania tejto časti. V 30. rokoch 20. storočia po regulácii toku Hornádu sa tu začalo s výstavbou domov. Nevyužívané územie nikoho bolo „popretkávané“ bútľavými vŕbami. Síce toto územie nebolo spočiatku vhodné pre trvalé ubytovanie, nakoľko tu chýbala obchodná sieť a v blízkosti bol les, už v 30. rokoch vznikli ulice Vŕbová, Prúdova, Pltová, Korytková, Brodná, Severné nábrežie, Člnková, Hornádska a Rampová. Počas vojny niesli tieto ulice maďarské názvy Fűzfo-u., Ár u., Tutoj u., Kagyló u., Gázló u., Északi part, Csónak u., Hernád u.
„Otca nám zobrali na front v tridsiatom ôsmom a prišiel z lágra po skončení vojny s omrznutými nohami. Mama dostávala za tri deti jeden pengő mesačne. A tak sme z dreveného domčeka tu z bývalej Gázló ulice vyrážali za zárobkom. Okolie bolo bohaté na huby, stačilo len tu pod Furču vybehnúť a tašky sme naplnili hríbmi a holubienkami. Ešte pred vyučovaním sme ich stihli predať. A keď nebol čas húb, ponúkali sme kvety. Pribúdalo obyvateľov, po čase nechýbal holič, dvaja obuvníci, krčma a, samozrejme, mäsiareň, potraviny. Bulhari na druhej strane Hornádu svojimi zeleninovými a ovocnými záhradami nás motivovali, aby sme sa aj my stali sebestačnými. A keď už spomínam Hornád, nikto z mladších by neveril, čo je to živel. V štyridsiatom siedmom sa vylial zo svojho koryta. Plávali sme von z domu cez otvorené okná. Celá dedina si zachránila akurát holý život. Všetci sme si pomáhali. A takýto ochranársky štít sme si vybudovali aj voči „pétépákom“. Veru, my sme tu mali svojich čiernych barónov. Za trest nám poslali „škodcov a rozvracačov“ republiky v rokoch 1956 - 1957. Boli medzi nimi farári, kňazi - väčšinou vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Spoločne sme z Myslavy preniesli do Džungle kusy ohobľovaného dreva a z toho si postavili kultúrny dom. Koľko sme sa od nich naučili. Hrali sme s nimi divadlo. A viete, kto s nami naštudovával divadelné hry?
Územie terajšej mestskej časti Džungľa bolo v minulosti pričleňované k rôznym mestským okresom. Ako samostatná mestská časť vystupuje až od roku 1990, kedy boli konštituované nové samosprávne orgány mesta Košice.
V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Profesor Pavel Traubner je známy neurológ. Mnohí ho poznajú ako pacientov, angažuje sa aj vo verejnom živote. Je vynikajúci diagnostik, vždy poradí, alebo aspoň upokojí a dá nádej. Jeho osobný život je však málo známy.
Prof. PhDr. Mária Pötzl-Malíková, DrSc. sa narodila v roku 1935 v Kraľovanoch, vyrástla v Bratislave. Študovala dejiny umenia a dejepis v Bratislave a Prahe, promovala v Brne. Do roku 1969 pracovala v SAV v Bratislave, potom tri roky na Viedenskej univerzite. V rokoch 1991 až 2002 pôsobila opäť v Bratislave, na SAV a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Je autorkou monografií o F. X. Messerschmidtovi, ktoré vyšli v rokoch 1982 a 2015 vo Viedni.
Tomáš Berka, Ján M. Kniha o architektúre a životnom štýle vo vilovej časti Bratislavy obsahuje takmer 700 vilových domov na Hradnom vrchu, na Slavíne, na Kalvárii a v priľahlom Horskom parku, ale aj v širšom okolí centra mesta. Autori v krátkych historických exkurzoch zachytávajú ich podobu od stredoveku, keď tam ešte boli vinohrady, poľovné revíry a pastviny, neskôr výletné reštaurácie a hostince. Tieto lokality sa postupne menili na obytné štvrte lepšie situovaných Bratislavčanov - od letných sídiel talianskeho typu v polovici 19. storočia cez nemecko-maďarskú romantizujúcu a eklektickú zástavbu v okolí Palisád na prelome 19. a 20. storočia až po stavebný rozmach za prvej Československej republiky a súčasnú modernú vilovú architektúru.
Ján M. Bahna (1944, Pukanec - 2024, Bratislava), architekt, profesor architektonickej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vyštudoval architektúru na SVŠT a VŠVU v Bratislave. Bol organizátorom stretnutí stredoeurópskych architektov v Spišskej Kapitule a na Starých Splavoch v rokoch 1984 - 89. Po roku 1990 založil AA Ateliér Architektúry. Bol prezidentom Spolku architektov Slovenska. Je nositeľom Ceny Dušana Jurkoviča za Centrálu VÚB a Ceny J. Satinského za prínos k rekonštrukciám Bratislavy. Realizoval viaceré vily nad Bratislavou. Žil v Horskom parku. Jeho Vila Linea na Novosvetskej ulici bola publikovaná vo Svetovom atlase architektúry Phaidon a nominovaná na Cenu EU.
Významný básnik maďarskej moderny Gyula Juhász (1883 - 1937) bol gymnaziálny profesor maďarčiny a latinčiny. Jeho tretie profesorské pôsobisko bolo štátne maďarské vyššie gymnázium v Skalici (1911 - 1913). Do bývalého slobodného kráľovského mesta pricestoval s pocitom opätovného vyhnanca na končiny Uhorska. Postupne si však osvojil nezvyčajnú spoločenskú a kultúrnu atmosféru Skalice a Skaličanov. Dokumentuje to nielen 108 básní, ktoré napísal v Skalici, ale aj prozaické a publicistické texty.
Walter Malaschitz vyrastal na Zuckermandli pod ruinami Hradu, na divom, neregulovanom brehu Dunaja. Táto romantická časť Bratislavy zanechala v jeho chlapčenskej duši nezmazateľné stopy, keď sa po rokoch rozpamätáva na ľudské osudy, na domy a ulice, ktoré čas dávno zniesol zo sveta.
PhDr. Viera Obuchová, CSc. (1951, Bratislava), vyštudovala históriu na FiF UK v Bratislave. Od roku 1974 pracovala ako historička v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave. Je autorkou a spoluautorkou odborných a populárno-náučných publikácií o histórii Bratislavy: Ondrejský cintorín, Cintorín pri Kozej bráne, Priemyselná Bratislava, Každodenný život a bývanie v Bratislave v 19. a 20.