Generatívne rozmnožovanie rastlín: Veda a umenie pestovania zo semien

Rozmnožovanie rastlín je kľúčové pre každého záhradkára a milovníka rastlín. Pochopenie rôznych metód a techník umožňuje nielen rozšíriť zásoby obľúbených druhov, ale aj zachovať ich zdravie a vitalitu. Táto oblasť zahŕňa široké spektrum postupov, od jednoduchého výsevu semien až po zložitejšie vegetatívne metódy.

Z fyziologického hľadiska rozdeľujeme spôsoby rozmnožovania rastlín do dvoch skupín: nepohlavné rozmnožovanie a pohlavné rozmnožovanie. Pri pohlavnom rozmnožovaní sa nová rastlina vyvinie zo zygoty, ktorá vznikla splynutím dvoch diferencovaných pohlavných buniek, gamét - samčej gaméty spermatozoidu (pri kvitnúcich rastlinách peľového zrnka) so samičou gamétou vajíčkovou bunkou. Počet chromozómov jadra pri redukčnom delení - meióze - sa zredukuje na polovičný, haploidný, takže obidve gaméty majú haploidný počet chromozómov.

Pohlavné rozmnožovanie primárne vzniklo preto, aby bolo organizmom umožnené tvoriť potomstvo s unikátnou genetickou výbavou. To je možné dosiahnuť buď výmenou génov medzi dvoma organizmami, alebo (a to je častejší prípad) spojením buniek dvoch organizmov, z ktorých každý nesie svoje gény. Semená sú výsledkom opelenia a oplodnenia. Najväčšiu radosť máme z rastlín, ktoré si vypestujeme sami.

Generatívne rozmnožovanie a jeho význam

Generatívne rozmnožovanie (iné názvy: pohlavné množenie, sexuálne rozmnožovanie/množenie, sexuálna reprodukcia, generatívna reprodukcia, amfigónia) je rozmnožovanie, pri ktorom vzniká dcérsky organizmus, ktorý zvyčajne nesie kombináciu genetického materiálu dvoch iných (rodičovských) organizmov. Je to pohlavný, najrozšírenejší a prirodzený spôsob rozmnožovania. Umožňuje rôzne genetické kombinácie, čím vznikajú rozdielne rastliny.

Pri pohlavnom rozmnožovaní väčšinou vzniká organizmus s novou, unikátnou genetickou výbavou, ktorá nikdy nie je úplne totožná s genetickou výbavou rodičov. Táto variabilita je v záhradníctve nevýhodná, ak chceme, aby si pestované rastliny uchovali určité vlastnosti. Jednotlivé rastliny rozmnožované semenami reagujú veľmi rozdielne.

Výhodou pohlavného rozmnožovania je rôznorodosť vzniknutého potomstva, ktorá je dôležitá z dvoch dôvodov. Jednak umožňuje jedincom rovnakého druhu rozdiferencovať svoje životné nároky v rôznorodom prostredí, takže si teoreticky nemusia toľko konkurovať a môžu obsadiť širšiu ekologickú niku. Jednak spôsobuje, že jednotliví jedinci populácie reagujú na rovnaké faktory prostredia odlišne. Je napríklad len minimálna pravdepodobnosť, že by sa našiel patogén, voči ktorému bude špecificky citlivá celá populácia, na rozdiel od populácie klonov, kde sa toto môže stať celkom ľahko.

Nevýhodou pohlavného rozmnožovania je jeho relatívna pomalosť v porovnaní s nepohlavným. Jedince sa môžu pohlavne rozmnožovať až po dosiahnutí pohlavnej dospelosti, ktorá nastane až za nejakú dobu od ich počatia. Pohlavné rozmnožovanie často tiež vyprodukuje menší počet jedincov v porovnaní s nepohlavným. Ďalšími nevýhodami sú zrieďovanie vlastného genetického materiálu (ale len v prípade, že bol osvedčený ako dobrý), nutnosť zložitejšieho aparátu ako v prípade nepohlavného množenia, ktorý nezriedka robí jedince zraniteľnejšími (tak ako aj sexuálne správanie).

Generatívne rastlinné orgány: Kvet, semeno, plod

Generatívne rastlinné orgány (kvet, semeno, plod) tvoria pohlavné bunky, ktoré slúžia na rozmnožovanie rastlín a zachovanie druhu. Základné rozmnožovacie častice rastlín sú výtrusy a semená, podľa čoho rastliny delíme na výtrusné a semenné.

Kvet

Semeno vzniká premenou piestika ako výsledok procesu opelenia a oplodnenia. Plod vzniká po oplodnení zo semenníka, ktorý zdužnatie. Vzniká u krytosemenných rastlín zrastením jedného alebo viacerých samičích plodolistov a skladá sa z:

Blizny: vrchná časť, na ktorej sa zachytáva a klíči peľové zrnko.
Čnelky: stredná, rôzne dlhá časť.
Semenníka: spodná rozšírená časť, nachádza sa v ňom jedno alebo viac vajíčok. Môže byť vrchný (kvetné obaly a tyčinky vyrastajú pod semenníkom), polospodný (kvetné obaly a tyčinky vyrastajú približne uprostred) alebo spodný (kvetné obaly a tyčinky vyrastajú nad semenníkom).

Na každom plodoliste sa nachádza zárodočné pletivo (placenta), kde sa vytvárajú vajíčka. Vajíčko u rastlín je mnohobunkový útvar, ktorý pokrývajú obaly - integumenty. V obaloch je otvor - mikropyla, peľový vchod, ktorý umožňuje samčím gamétam preniknúť do vajíčka a oplodniť vajíčkovú bunku. Vo vnútri vajíčka sa nachádza pletivo nucelus, ktorého jedna bunka - materská bunka - sa zväčšuje a redukčne sa delí. Vzniknú 4 haploidné bunky, ktoré tvoria samičiu megaspóru - nezrelý zárodočný miešok. U väčšiny rastlín tri z týchto buniek zanikajú a zostane len jedna bunka, ktorá sa ďalej vyvíja. Tá vytvorí jednobunkový zárodočný miešok s jadrom. Toto jadro sa trikrát za sebou delí, vznikne tak 8 jadier, ktoré tvoria 8-jadrový zrelý zárodočný miešok.

Oplodnenie:

Jedna spermatická bunka splynie s vajíčkovou za vzniku diploidnej zygoty (embrya: 1n + 1n = 2n).
Druhá spermatická bunka splynie s diploidným centrálnym jadrom zárodočného mieška a vznikne triploidný endosperm (1n + 2n = 3n), ktorý má vyživovaciu funkciu.

Nahosemenné rastliny: Šišky

Často sa označujú ako „nepravé kvety“. Sú farebne odlíšené. Žlté kvetné šištice sú samčie a červené kvetné šištice samičie. Vyrastajú na jar na koncoch konárov ihličnatých stromov. Toto umiestnenie je dôležité pre ich charakteristickú vetroopelivosť.

Samčia šištica: stredom šištice prechádza vreteno, na ktorom vyrastajú v závitnici tyčinky (výtrusné listy - mikrosporofyly). V každej tyčinke sú 2 voľné alebo zrastené peľové komôrky (výtrusnice - mikrosporangiá). V nich vznikajú jednobunkové peľové zrná (mikrospóry).
Samičia šištica: stredom šištice prechádza vreteno, na ktorom vyrastajú v závitnici usporiadané podporné listene (bractea). V ich pazuchách sa nachádzajú semenné šupiny (plodolisty - makrosporofyly), ktoré nesú 2 nahé vajíčka (výtrusnice - makrosporangiá). Keďže vajíčka nie sú uzavreté v piestiku ako u magnóliorastov a aj vzniknuté semená nie sú chránené oplodím, označujú sa ako nahé vajíčka.

Semená a plody

Hlavnou úlohou plodov a semien je zabezpečiť rozmnožovanie rastlín. Plody a semená majú rôzne mechanizmy, ktorými sa dokážu rozširovať do okolia. Semeno vzniká premenou piestika, ako výsledok procesu opelenia a oplodnenia. Jeho hlavnou úlohou je výživa semien. Plod vzniká po oplodnení zo semenníka, ktorý zdužnatie.

Semeno: Vzniklo po oplodnení vajíčka. Každé semeno tvorí:
- Osemenie: Vzniklo premenou vajíčkových obalov a má ochrannú funkciu.
- Vyživovacie pletivo (endosperm): Obsahuje zásobné látky.
- Zárodok: Nesie základ koreňa, rastový vrchol, klíčne listy.
Oplodie: Stena plodu, ktorá vznikla premenou plodolistov.
- Exokarp: Blanitá šupka.
- Mezokarp: Stredná vrstva z dužinatého parenchýmu.
- Endokarp: Vnútorná blanitá (jadrovník malvíc) alebo sklerenchymatická vrstva (kôstka kôstkovíc).

Nahosemenné rastliny (borovicorasty) nemajú vajíčka uzavreté v plodolistoch, preto tvoria semenné plody. Sú to: šiška (smrek), šišková bobuľa (borievka), semenná bobuľa (tis), semenná kôstkovica (cykas). Krytosemenné rastliny (magnóliorasty) majú plodolisty zrastené do piestika. Na tvorbe plodu sa zúčastňujú steny semenníka, z ktorých vzniká oplodie. V dobe zrelosti býva oplodie tvrdé a suché alebo dužinaté. Ak sa na tvorbe plodu zúčastňujú aj iné časti kvetu, napr. kvetné lôžko, hovoríme o nepravých plodoch (napr. malvica).

Opelenie a oplodnenie

Pri pohlavnom rozmnožovaní je rastlina opelená buď peľom z toho istého kvetu - samoopelenie, alebo peľom z iného kvetu tej istej alebo inej rastliny toho istého druhu - cudzoopelenie. Samoopelenie je nežiadúce, preto sú rastliny fylogeneticky prispôsobené tak, aby sa mu čo najviac zabraňovalo. Niektorým rastlinám, napr. jabloniam, blizny a peľnice v tom istom kvete nedozrievajú naraz, takže sa môžu opeliť len peľom z iného kvetu.

Peľové zrnko zachytené na blízne - opelenie - začne klíčiť na peľové vrecúško, ktoré pletivom čnelky a semenníka prerastá do zárodočného mieška. Pri krytosemenných rastlinách, kde je dvojité oplodnenie, zygota z druhého oplodnenia je triploidná a dáva vznik výživnému pletivu semena, endospermu. Semená môžu vznikať aj z neoplodnenej vajíčkovej bunky - partenogeneticky - napr. pri jastrabníku a alchemilke, alebo z buniek zárodočného mieška, napr. pri púpave.

Samičia pohlavná bunka u rastlín sa nazýva oosféra, samčie bunky sú spermatozoidy alebo spermie. U nekvitnúcich rastlín je oplodnenie viazané na vodné prostredie, v ktorom spermatozoidy priplávajú k vajíčkovej bunke a oplodnia ju. Suchozemské semenné rastliny sú odkázané na prenos samčích pohlavných buniek k samičím vetrom alebo živočíchmi. Semenné rastliny majú vajíčko mnohobunkové a predstavuje v podstate samičí gametofyt. Samotná samičia generatívna bunka oosféra sa vytvára až vnútri vajíčka. U nahosemenných rastlín sa peľové zrnko zachytáva na vajíčku a dovnútra vnikne za pomoci tzv. polinačnej kvapky. Tento jav sa nazýva opelenie. U krytosemenných rastlín sa za opelenie považuje prenos peľového zrnka na bliznu. Pokiaľ je rastlina schopná produkovať samičie aj samčie pohlavné bunky, nazýva sa jednodomá.

Semenárstvo a jeho požiadavky

Semenárstvo je odvetvie škôlkárstva, ktorého produktom sú semená ovocných rastlín určené na získanie tzv. OSIVA - semená alebo plody kultúrnych rastlín, ktoré sú určené na výsev a majú mať najlepšie úžitkové vlastnosti. OSIVO je rastlinný materiál určený na ďalšiu reprodukciu alebo pre priame využitie v poľnohospodárskej praxi, ktorý pochádza z prihlásených a úradne prehliadaných porastov základného alebo certifikovaného rozmnožovacieho materiálu. Svojimi osivovými hodnotami, t.j. čistotou, klíčivosťou, prímesami iných druhov, odrôd, odchylných typov a zdravotným stavom musí spĺňať požiadavky vykonávajúcej vyhlášky MP SR k ustanoveniam zákona pre daný druh.

Osivo ovocných rastlín pre dopestovanie generatívnych podpníkov sa získava z plodov uznaných alebo registrovaných materských semenných stromov. Materské semenné stromy sú jedince rozličných ovocných druhov, pri ktorých je zaručená pravosť druhu a odrody (registrované odrody), spĺňajú podmienky dané zákonom o odrodách, osive a sadbe pestovaných rastlín. Stromy majú mať dobrú rodivosť, majú byť odolné proti chorobám a škodcom, majú byť bezvirózne, nie citlivé na extrémne nízke teploty a znášať sucho. Pri výsadbách materských semenných stromov musí byť dodržaná izolačná vzdialenosť od stromov iného genetického založenia toho istého druhu. Materské stromy musia pravidelne prehliadať pracovníci rastlinolekárskej služby. Plody by sa mali zberať v optimálnom stupni zrelosti, ktorý zabezpečí dobrú kvalitu osiva (klíčivosť) a ľahké vylúštenie. Zvyčajne sa plody zberajú z materských semenných stromov v plnej zrelosti strasením a pozbieraním z pôdy. Uznaný semenný strom je vybraný materský strom, ktorý prešiel uznávacím pokračovaním a je uznaný na získavanie semien. Materské semenné stromy môžu byť z biologického hľadiska plánky.

Schéma štandardov pre certifikované osivo

Medzinárodná organizácia (International Seed Testing Association - ISTA) vydáva „Medzinárodné predpisy pre skúšanie osiva“. Predpisy ISTA sú rešpektované v príslušných STN. Zvlášť dôležité sú pravosť, čistota, klíčivosť a energia klíčivosti (podiel vyklíčených rastlín za určený čas). KLÍČENIE je prechod od latentného života embrya v semene do aktívneho života protoplazmy.

Klíčenie semien a podmienky preň

Klíčenie semien nastáva po prerušení ich latencie súvisiacej s odvodnením. Preto klíčenie semien začína prijatím vody do semien (nabobtnanie) a potom sa zosiluje dýchanie a stupňuje sa enzymatická aktivita v semenách. Vonkajším prejavom začiatku klíčenia semien je rast radikuly (korienka) prasknutou testou (osemením). Zvýšená rýchlosť dýchania pri klíčení semien je nevyhnutná, pretože sa pri ňom spotrebúva značné množstvo energie. Sú mobilizované rezervné látky uložené v zásobných pletivách semien (v endosperme resp. klíčnych listoch). Bobtnanie semien je proces fyzikálny a nabobtnané semeno pokiaľ nezačalo vlastné klíčenie môže byť opäť vysušené bez toho, aby sa klíčok poškodil.

Teplotné optimum klíčenia je pri rastlinách z našej oblasti medzi 25-28 °C, maximum medzi 30-40 °C, pri teplomilných rastlín je optimum medzi 30-35 °C, maximum 40 °C a viac. Teplotné minimum a optimum je pre klíčenie zvyčajne nižšie ako pre neskorší rast (požiadavka nižších teplôt v počiatočných rastových etapách). V niektorých prípadoch pôsobí na klíčenie pozitívne kolísanie teplôt. Normálny vývin epikotylov klíčnych rastlín je niekedy umožnený len chladom pôsobiacim pri klíčení.

KLÍČIDLO je zariadenie pre laboratórne stanovenie klíčivosti semien. Klíčivosť je podiel zŕn alebo semien schopných vytvoriť morfologické znaky klíčenia v určenom čase za podmienok určených v STN 46 10 11. Schopnosť klíčenia semien sa vyjadruje v % semien, z ktorých sa počas skúšky klíčivosti vytvorili normálni klíčenci a pri ktorých sa predpokladá, že sa v priaznivých podmienkach vyvinú v normálne rastliny. ZÁKLADNÉ OSIVO: osivo registrovanej odrody vyrobené z udržiavacieho šľachtenia a úradne uznané kontrolným ústavom ako základné osivo v generáciách SE 1, SE 2, SE 3, E; počet generácií pre jednotlivé druhy stanovujú príslušné právne predpisy.

Skladovanie a ošetrovanie semien

Medzi zberom a výsevom je takmer pri všetkých druhoch drevín určité časové obdobie. Osivo sa musí do sejby uchovať tak, aby sa jeho klíčivosť ostala plne zachovaná. Metódy uchovania sa musia riadiť podľa vlastností druhov osiva a podľa predpokladanej doby uskladnenia. Rozhodujúci vplyv na uchovanie osiva má jeho vlhkosť, preto je potrebné včas regulovať obsah vody pri rôznych spôsoboch skladovania.

Podľa VON SCHÖNBORNA (1964) poznáme zásadne dve metódy ošetrenia: uchovávanie s vysokým obsahom vody a uchovávanie so znížením vlhkosti.

Krátkodobé uskladnenie (do jedného roka): Využívame uskladnenie vo vlhku a chlade. K týmto spôsobom uskladnenia a zároveň príprave osiva pred výsevom patrí stratifikácia.
Dlhodobé uskladnenie: Slúži najmä viacročné udržanie osiva drevín plodiacich v dlhších časových intervaloch. Môže sa použiť len pri osive, ktoré znáša výrazné zníženie vlhkosti osiva, čo je predpokladom pre znížené dýchanie a tým aj nižšiu spotrebu energie. Používa sa najmä pri ihličnanoch.

Osivo sa musí skladovať v samostatných skladoch, prípadne vo vymedzených častiach skladov. Sklady na osivo alebo vymedzené časti skladov musia byť čisté, suché, ľahko vetrateľné, prípadne klimatizované a vybavené dostatočným osvetlením. Izolovaná podlaha musí zabraňovať prenikaniu vlhkosti.

Pozberové dozrievanie a dormancia semien

Pozberové dozrievanie je obdobie, kedy sú zberané semená v tzv. fyziologickej zrelosti, t.j. ich embryo je schopné klíčiť a vytvoriť normálnu rastlinu, avšak semená ešte nekličia. Pozberové dozrievanie vzniklo ako biologické prispôsobenie, ktoré umožňuje semenám prežiť v nepriaznivých podmienkach a bráni vyklíčeniu semien v dobe, kedy by vzídené rastlinky nemali vhodné podmienky pre ďalší vývoj a prežitie (napr. v zime). Semená mnohých druhov drevín neklíčia po dozretí na jeseň ani ak majú vytvorené optimálne vonkajšie podmienky potrebné na klíčenie (vlhkosť, teplo, kyslík, svetlo). Semená drevín z určitých klimatických oblastí mierneho pásma podliehajú dormancii semien. Dôvodom pre dormanciu semien je:

Nepriepustnosť pre vodu a plyny (Významná je najmä vrstva tzv. palisádového sklerechýmu v osemení brániaca bobtnaniu.)
Prítomnosť látok brzdiacich klíčenie v dužine plodov, vnútri semena alebo v obale semena (šípky a jablká - kyselina abscisová.)

Pri mnohých druhoch drevín nedosahuje embryo po dozretí semien ešte plnú veľkosť. Embryo sa musí ešte ďalej vyvíjať, semená musia dozrieť. Pretože sú k tomu zvyčajne potrebné vyššie teploty, miešajú sa semená hneď po zbere s vlhkým pieskom a uložia sa na niekoľko mesiacov pri teplote 15-20 °C (teplé mokré ošetrenie) a potom sa podrobia ešte niekoľko mesiacov studenému mokrému ošetreniu pri 3-5 °C, pri ktorom sa rozrušia ešte prípadné prekážky klíčenia iného dôvodu.

Embryá v semenách mnohých druhov drevín sú v dobe zberu už úplne vyvinuté, ale nachádzajú sa vplyvom inhibície v štádiu kľudu, ktoré je v čase dozretia najhlbšie a pôsobí ako zábrana klíčenia. Táto dormancia sa dá prekonať len jedno až viacmesačným pôsobením chladu na semená, a to v rozmedzí teplôt 1-10 °C; optimálna teplota je okolo 5 °C. Ak sa semená vyžadujúce chlad vystavia príliš skoro vysokým teplotám, nastupuje často sekundárna dormancia, ktorá môže byť hlbšia ako primárna. V praxi sa tieto semená určitý čas stratifikujú, pričom sa zároveň odstránia aj iné formy dormancie. Semená vyžadujúce chlad klíčia spravidla spočiatku len pri pomerne nízkych teplotách, ktoré majú podľa druhu len úzky rozsah. Klíčenie pokračuje veľmi pomaly a je preto spojené s rôznymi rizikami.

Dormancia semien niektorých druhov je podmienená veľmi tvrdým oplodím alebo osemením. To zabraňuje vo veľkej miere prístupu vody a plynov (kyslíka a oxidu uhličitého) a ponecháva tým semená často v jednoročnom alebo dvojročnom nútenom kľude. V prírodných podmienkach sú obalové vrstvy rozrušené až činnosťou pôdnych organizmov. Okrem mikrobiálneho odbúrania možno tvrdé šupky rozrušiť mechanicky alebo pnutím semien (uložením v rôzne teplej vode).

Metódy prekonania dormancie:

Ošetrenie koncentrovanou kyselinou sírovou: Semená sa ponoria na rôzne dlhú dobu (podľa druhu až 2 hodiny) do koncentrovanej kyseliny sírovej, následne sa opláchnu a po osušení sa ihneď vysievajú alebo stratifikujú.
Ošetrenie horúcou vodou: Semená sa môžu krátko horúcou vodou až po viachodinové namáčanie - obvykle sa semená do vriacej vody v sáčku zavesia a potom sa ponechajú v chladnúcej vode niekoľko hodín.
Mechanické narušenie šupky: Semeno sa pohybuje asi 30 minút v bubne s pozdĺžnymi drážkami a čiastočne naplnenom sklenenými črepinami s veľkosťou 5-10 mm. Semená a črepy skla sa zmiešajú v pomere 1:4 a po akcii sa opäť oddelia zodpovedajúcimi sitami.

Inhibítory klíčenia sa zvlášť často vyskytujú v bobuľových plodoch alebo kôstkovinách s dužinatým oplodím. Klíčenie je potlačené pôsobením rôznych chemických zlúčenín, najmä organickými kyselinami, kumarínom, nenasýtenými laktónmi a i. - tieto možno pomerne ľahko odstrániť. Plody sa bezprostredne po zbere alebo po krátkom hnilobnom procese rozdrtia, semená sa vyplavia cez sitá prúdiacou vodou, potom sa vysejú alebo až do výsevu stratifikujú. Ak sa pozbierajú semená niektorých druhov, najmä ruží, ešte pred plnou zrelosťou, t.j. v tzv. zelenej zrelosti, môžu byť vysiate hneď po zbere a na jar vyklíčia. Túto dormanciu možno odbúrať viacmesačnou stratifikáciou pri teplote tesne nad 0 °C, resp. sa dá predísť zberom pred plnou zrelosťou a okamžitým výsevom.

Pri mnohých druhoch je tvrdá šupka osemenia kombinovaná s odpočívajúcim embryom a preto sa musia odstrániť dve rôzne prekážky rastu, aby mohlo nastať klíčenie. Najprv je potrebné aspoň čiastočne prekonať tvrdosť osemenia, až potom je možný príjem vody a prekonanie dormancie studenou stratifikáciou. Semená týchto druhov sa často podrobujú tzv. dvojfázovej stratifikácii. Semená za normálnych podmienok klíčivé sa môžu pôsobením nevhodných podmienok prostredia dostať do dormancie. Sekundárna dormancia nastáva pri vysokých teplotách skladovania. Predpokladá sa, že táto forma dormancie je spojená s fyzikálnymi zmenami v semennej šupke, čo vedie k silnému obmedzeniu výmeny plynov.

Morenie osiva a stratifikácia

Morenie osiva je v mnohých prípadoch účinnejšie ako plošná aplikácia pesticídov.

Fyzikálne metódy morenia osiva: Prevažne využívajú teploty, ktoré sú letálne pre škodlivé činitele. Z dôvodu značnej rizikovosti sa využívajú len obmedzene. Okrem termického morenia sa vo veľmi obmedzenej miere využívajú niektoré druhy žiarenia.
Chemické metódy morenia osiva: Je fungicídne, insekticídne alebo kombinované.

Inkrustácia a obaľovanie semien

Inkrustácia: Technológia morenia osiva, ktorou sa aplikujú pesticídy pomocou fixačných látok. Inkrustačná hmota umožňuje farebné tenkovrstevné povliekanie semien, pričom sa ich prirodzený tvar a rozmery nemenia (tým sa inkrustácia líši od obaľovania semien). Inkrustácia osiva zvyšuje účinnosť morenia a znižuje náklady na ochranu dokonalým rozmiestnením pesticídov po povrchu semena a dávkovaním účinnej látky a zabraňuje vnikaniu mikroorganizmov do semien trhlinami v osemení.
Obaľovanie semien: Úprava osiva, pri ktorej sa semená obaľujú do špeciálnej hmoty, aby získali jednotnú veľkosť, tvar a hmotnosť. Obaľovanie semien umožňuje presný výsev i pri druhoch s tvarovo nepravidelnými, drobnými, chlpatými alebo drsnými semenami. Znižuje sa ním spotreba vysievaného osiva a pre ochranu vzchádzajúcich rastlín stačí malé množstvo pesticídov v obalovej hmote. Hrúbka obalu závisí od použitých materiálov a je v rozpätí 1-3 mm. Obal musí byť dostatočne pevný, aby odolával poškodenie pri manipulácii a výseve. Zároveň musí umožňovať absorpciu vody tak, aby sa po ponorení peliet do vody 50% rozpadlo počas 1-2 minút. V pôde musí pukať a vytvárať optimálne podmienky pre klíčenie; klíčivosť má dosahovať 95-100%.

Stratifikácia

STRATIFIKÁCIA je udržiavanie osiva v priebehu zimy do termínu sejby v takých podmienkach, ktoré sú optimálne pre pozberové dozrievanie a udržanie klíčivosti, prípadne podporu hromadného klíčenia po výseve odbúraním inhibítorov klíčenia. Osivo sa vrství alebo premiešava s vlhkým substrátom, ktorý má byť vzdušný, ale má mať aj určitú vododržnosť (čistý riečny piesok, zmes piesku s rašelinou; substrát sa udržiava vlhký). Do stratifikačnej zmesi sa môže pridať vápenný prach alebo drvené drevné uhlie, ktoré chráni semená proti plesniam a udržiava pri teplote 2-6-8 °C; substrát sa udržiava stále vlhký. Pri stratifikácii dochádza k odbúravaniu inhibičných látok z obalov semien, k napučiavaniu a na jej konci sa môžu objaviť náznaky klíčenia.

Stratifikácia môže prebiehať v prirodzených vonkajších podmienkach a v kontrolovaných podmienkach (chladiareň). V prvom prípade sa zmes substrátu a semien (3-6:1) vloží do nádob, dební alebo PE vriec, ktoré sa umiestnia napr. do hlbokého pareniska. V mrazivých dňoch sa na parenisko dávajú okná, inak je parenisko voľné. Niektoré škôlky na stratifikáciu používajú murované (na dne pálená tehla) alebo betónové žľaby na chránenom mieste (severná strana budov) hlboké cca 0,50 m, kam sa semená so substrátom počas zimy ukladajú. Dno žľabov je vyspádované a musí mať v najnižšom mieste otvory pre odvod vody. Vrchná a spodná časť žľabu je vyložená hustým kovovým pletivom, ktoré slúži ako ochrana proti myšiam a vtákom. Občas sa zmes v žľabe prevrství a podľa potreby i zavlaží. Na jar sa stratifikované semená oddelia od substrátu (preosiatím, vyplavením) a môžu sa vysievať. V prípade, že osivo začalo klíčiť a nie je možné ho vysiať, musí sa umiestniť do chladeného priestoru s teplotou 0 °C.

Pri stratifikácii suchých semien sa doporučuje osivo namočiť na 24 hodín do vody (v nádobe z neoxidujúceho materiálu, kde sa semená zaťažia, aby neplávali na povrchu a nechajú sa namáčať pri teplote 4-8 °C počas 1 týždňa; pri kratšom čase namáčania - 3 dni sa používa voda teplá do 30 °C), preventívne ošetriť fungicídom proti prípadnému šíreniu hubových chorôb a až potom ho zmiešať s vlhkým substrátom. Semená zmiešame so substrátom, naplníme ním nádobu a uložíme ju do pivnice alebo pareniska na 4 až 12 týždňov, kým semená nezačnú klíčiť. Semená by sme mali zberať z rastlín hneď po dozretí a uskladňovať na suchom, tmavom a vzdušnom mieste. Pred vybraním semien by sa mali dužinaté plody namočiť do vody, aby dužina zmäkla. Jej cieľom je rozrušiť osemenie a umožniť príjem vody, čím sa urýchli klíčenie.

Hybridy F1

Hybridy F1 vznikajú pri usmerňovanom krížení dvoch starostlivo udržiavaných geneticky čistých línií rovnakého druhu. Na získanie takého osiva treba použiť komplexnú šľachtiteľskú techniku, a preto je omnoho drahšie. Vznikajú semená s vyššou životaschopnosťou než ich rodičia.

tags: #generativne #rozmnozovanie #rastlin