Hľuznaté biele kvety a zabudnuté poklady prírody
Biele kvety sú viac než len dekoratívnym prvkom záhradných záhonov. Sú symbolom čistoty, pokoja a sofistikovanej elegancie. Či už plánujete monochromatickú výsadbu, alebo chcete zdôrazniť pestrofarebnosť svojich záhonov kontrastnou bielou farbou, tieto kvety budú dokonalou voľbou. Milovníci minimalizmu sa v záhrade s bielymi kvetmi budú cítiť ako doma. Biely odtieň kvetov je vynikajúci spôsob, ako decentne podčiarknuť zelené listy rastlín a vytvoriť harmonický, no stále atraktívny kontrast. Pre romantické duše sú ideálne kombinácie bielych kvetov s jemnými ružovými, modrými či fialovými odtieňmi. Ak preferujete dramatickejší dojem, skúste skombinovať bielu s červenou, žltou alebo výraznou fialovou farbou.

Populárne hľuznaté rastliny s bielymi kvetmi
Topinambur hľuznatý (Helianthus tuberosus L.)
Topinambur hľuznatý patrí medzi rastliny z čeľade hviezdicovitých a je príbuzný slnečnici. Dorastá do výšky až troch metrov. Žlté kvety sú drobnejšie ako kvety slnečnice. Hľuzy sa vytvárajú v lete a na jeseň a dozrievajú už v prvom roku. Vzdorujú aj silným mrazom, preto sa môžu nechať prezimovať v pôde. Hľuzy topinamburov zberáme od októbra až do neskorej jesene, ale aj v zime, keď nie je pôda zamrznutá a na jar. Rastliny vyvrátite, na povrch pôdy sa tak dostane väčšina úrody.
Topinambury patria medzi takzvané invazívne rastliny, rýchlo sa teda šíria a za niekoľko rokov môžu pozemok zaburiniť. Aby k tomu nedochádzalo, treba hľuzy a úlomky, ktoré ostali v pôde, dôkladne odstrániť. Aj keď nie sú na pôdy náročné, v pôde dobre vyhnojenej maštaľným hnojom môžete z štvorcového metra zožať štyri až sedem kilogramov hľúz.

Sú vynikajúcou zeleninou predovšetkým pre diabetikov, keďže nehrozí koncentrácia cukru v krvi. Obsahujú celý rad organických kyselín, enzýmov, stopových prvkov aj minerálnych látok. Svojou chuťou pripomínajú niečo medzi zemiakmi a slnečnicou. Konzumovať sa dajú upravené rôznymi spôsobmi: zasurova, pretože sú veľmi jemné a chutné, pridávajú sa do šalátov, varia a používajú sa ako zemiaky (môžu sa opekať vcelku aj na plátky ako chipsy), pripravujú sa z nich polievky. Je pôvodom z Mexika, z územia indiánskeho kmeňa Topinambus, do Európy sa dostal až po objavení Ameriky.
Cyklámen európsky
Cyklámen európsky je trváca bylina s hľuzovitým podzemkom, z ktorého vyrastajú 5-15 cm dlhé, okrúhlasto srdcovité prízemné listy s dlhými stopkami a 10-20 cm vysoké stvolovité kvetné stopky s koncovým, previsnutým purpurovoružovým kvetom. Kvety má pravidelné, s trvácim kalichom a s korunou so zohnutým korunným lemom (s naspäť obrátenými voľnými časťami zrastenolupienkovej koruny). Tyčinky sú prirastené ku korunným lupienkom, semenník je vrchný.
U nás je cyklámen vzácna rastlina, a preto je na celom území bývalého Československa prísne a úplne zákonom chránený. V Čechách rastie asi iba zdivený, na Morave pôvodný a na Slovensku ho poznáme z Veľkej Fatry, z okolia Banskej Bystrice, Oravského Podzámku, Pienin a od Rimavskej Soboty. Svojimi ozdobnými listami a nádhernými kvetmi i vôňou priam láka k trhaniu a vyrypovaniu. Často sa pestuje na ozdobu v kvetináčoch spolu s inými svojimi druhmi.

Reďkev siata
Reďkev siata je jednoročná alebo dvojročná bylina s 30-100 cm vysokou listnatou stonkou vyrastajúcou z tenkého koreňa a hypokotylu (var. silvestris Koch), z čiernej alebo tmavosivej hypokotylovej hľuzy (štipľavá var. niger DC.) alebo z menšej bielej, červenej alebo červenofialovej hypokotylovej hľuzy (mierne štipľavá var. Všetky tri variety reďkví majú bielu dužinu, dolné listy lýrovito perovito strihané a vrchné až obrátene vajcovité a hrubo zúbkaté. Koncové strapce sú zložené z obojpohlavných, pravidelných voľnoobalových, bielych alebo bledofialových, fialovo žilkovaných kvetov so štvormocnými tyčinkami a vrchným semenníkom. Azda najrozšírenejší je Raphanus sativus L. var. radicula D. C., reďkev červenolíca, ktorá sa zjavila asi v 16. storočí. Ako liečivú ju uvádzal aj Matthiolus. Pestuje sa v záhradách.

Hrachor hľuznatý
Hrachor hľuznatý je trváca rastlina, ktorá pochádza zo severnej Afriky a Európy, najmä zo stredomorskej oblasti. Rastlina môže dorásť do dĺžky dvoch metrov s oválnymi, špicatými listami a ružovými, fialovými alebo bielymi kvetinovými strapcami. Produkuje jedlé hľuzy, ktoré majú hnedú farbu a môžu dorásť do priemeru päť centimetrov. Hľuzy spojené so stonkami rastú pod zemou. Kedysi išlo o dôležitý zdroj potravy pre indiánske kmene a počas II. svetovej vojny slúžili ako náhrada zemiakov. Majú vysoký obsah škrobu, takže z nich ľudia vyrábali múku alebo nimi zahusťovali jedlá. Hľuzy majú sladkú, orieškovú chuť a môžu sa jesť surové alebo varené. Z jedálnička ich vytlačili zemiaky, pretože rástli rýchlejšie a boli väčšie.

Ďalšie rastliny s bielymi kvetmi
Margaréta biela (Leucanthemum vulgare)
Tradične patrí k našim najobľúbenejším lúčnym kvetom. Margaréta vyniká svojimi bielymi okvetnými lístkami s výrazne žltým stredom. Kým divoká forma kvitne už od mája, veľkokvetá odroda (Leucanthemum maximum) dosahuje najväčšiu krásu počas leta. Je mimoriadne odolná, nenáročná a veľmi spoľahlivá. Darí sa jej najlepšie na slnečných stanovištiach s dobre priepustnou, mierne vlhkou pôdou.
Flox metlinatý (Phlox paniculata ‚David‘)
Tento biely flox patrí k najvýraznejším rastlinám v okrasných záhonoch. Jeho bohaté súkvetia vytvárajú nádherné kvetinové gule, ktoré záhonu dodajú pôsobivú výšku, štruktúru a eleganciu. Kultivar ‚David‘ je navyše známy prenikavou a veľmi príjemnou vôňou, ktorá rozvonia celú záhradu najmä počas teplých letných večerov. Ak chcete, aby bol flox ozajstnou dominantou vášho záhona, doprajte mu slnečné miesto a výživnú, humóznu pôdu.

Srdcovka nádherná (Dicentra spectabilis ‚Alba‘)
Ak hľadáte romantiku v kvetinovej podobe, srdcovka je tou správnou voľbou. Jej jemné, srdcovité kvety visia na ladných oblúkoch ako drobné biele umelecké diela. Tento druh trvalky je ideálny na polotienisté až tienisté, vlhšie miesta. Vysaďte ju pokojne pod korunami stromov, no pozor, aby pôda nebola príliš vysušená. Srdcovka je o niečo náročnejšia, no za starostlivosť sa odmení neobyčajne pôsobivým kvitnutím.
Zvonček broskyňolistý (Campanula persicifolia ‚Alba‘)
Zvončeky patria medzi nadčasovú klasiku záhrad, ktorá nikdy nestráca na svojej príťažlivosti. Odroda ‚Alba‘ prináša do záhona ľahkosť a vzdušnosť vďaka elegantným bielym kvietkom. Táto trvalka sa jednoducho pestuje, je veľmi odolná a navyše dlho kvitne. Výborne vynikne v spoločnosti drobnokvetých trvaliek.
Rebríček obyčajný (Achillea millefolium ‚Desert Eve Cream‘)
Túžite po mimoriadne odolnej rastline, ktorá vydrží aj náročné podmienky? Potom je pre vás ideálny biely rebríček. Jeho jemné kvety tvoria ploché, krajkové súkvetia a rovnako dekoratívne sú aj jeho jemne delené lístky. Najlepšie mu je na slnečnom, suchom stanovišti. Táto trvalka je obľúbená aj medzi hmyzom, ktorý ju doslova miluje.
Rebríček Obecný | Liečivé bylinky
Sasanka japonská (Anemone hybrida ‚Honorine Jobert‘)
Elegantná jesenná trvalka, ktorá dodá záhonu krásu aj v období, keď už väčšina ostatných kvetov odkvitá. Sasanka japonská dorastá do výšky až 60 cm a jej kvety vyzerajú ako biele hviezdičky, ktoré rozžiaria každý kút záhrady. Táto rastlina je nenáročná, veľmi vitálna a postupne sa šíri semenami. Skvele rastie na slnečných miestach, ale rovnako dobre aj v polotieni.
Zabudnuté druhy ovocia a zeleniny s bielymi kvetmi
Mišpuľa
Mišpuľa bola dôležitým ovocím v starovekom Grécku a Ríme, dnes je prakticky neznáma. Išlo o pomaly rastúci strom s listami dlhými asi sedem až 15 centimetrov, ktoré na jeseň krásne zmenili farby. Ovocie bolo sladkou pochúťkou počas jesenných a zimných mesiacov, predtým ako sa cukor stal celosvetovou komoditou. Mišpuľa vytvára ružovo-biely kvet, ktorý sa zmení na okrúhle hnedé ovocie. Po dozretí ovocie zmäkne a pripomína pikantnú jablkovú omáčku. Ovocie označovali za „neslušné“ pre jeho vzhľad, ktorý pripomínal roztiahnutý konečník. Francúzi ovocie prezývajú „psí zadok“. Mišpuľa bola kedysi veľmi populárne v Británii a niektorí ju stále používajú na výrobu želé a likérov. No dnes sa už nepestuje v ovocných sadoch, častejšie sa vysádza ako okrasná rastlina.

Murrayho slivka
Odrodu prvýkrát zdokumentovali v drsných Davisových horách v Texase v roku 1928, odvtedy však upadla do zabudnutia. Kriticky ohrozený ker, pôvodom výlučne z Texasu, môže dorásť až do výšky päť metrov, pričom často vytvára husté, tŕnisté húštiny z klíčkov na báze. Kvitne jemnými bielymi kvetmi a chlpaté listy obklopujú to, čo sa kedysi opisovalo ako malé červené ovocie s bielymi bodkami a obalené voskom. Murrayho slivka je vo voľnej prírode mimoriadne zriedkavá a kvôli obmedzenému výskytu a nepravidelnému kvitnutiu je náročné bližšie ju preskúmať. Vďaka tomu je na zozname ohrozených plodín.
Ďalšie rastliny s bielymi kvetmi a ich vlastnosti
-
Dvojročná bylina vysoká 30-80 cm: Stonky má ryhované a štetinaté, listy perovito zložené, horné skoro sediace, so zreteľnými pošvami. Kvety sú biele alebo žltkasté či ružovkasté, usporiadané do okolíkov, počas kvitnutia rozostreté, pri dozrievaní plodov skrútené dovnútra. U nás rastie v lesnom plemene ako všeobecne rozšírená burina suchých stanovíšť so skalnatým i hlinitým substrátom, napr. na suchých pasienkoch, lúkach a vo svetlých lesoch, no i na mokrých stanovištiach, napr. v pobrežných kroviskách, na mokrých lúkach a rašelinách, a to bez výškového obmedzenia. V kultúrnom plemene má typický pomarančovočervený koreň. Pestuje sa v záhradách i na roliach.
-
Brest hrabolistý: Je strom so striebornými, stopkatými, vajcovitými, na vrchnej strane holými a hladkými, často slabo nesúmernými, dvojite pílkovitými listami na pôvodne roztrúsene páperistých, neskôr lysých konárikoch. Kvety s krátkou stopkou v bočných zväzočkoch rozkvitajú pred rozvinutím listových púčikov. Majú zvonkovité, belavo brvité a obyčajne päťpočetné okvetie, tri až päť tyčiniek a vrchný semenník. S odlišne formovanými listami rastie u nás do rovnakej čeľade patriaci brestovec - Celtis L. Okrem inak tvarovaných listov má žltozelené kvety a plody sú kôstkovice; pestuje sa v parkoch alebo vysádza na uliciach (pochádza zo Severnej Ameriky). Druh rastie v kroviskách a v lesoch.
-
Svíb (drieň): Je ker vysoký do 300 cm, so zelenými, hranatými a chlpatými konárikmi. Má krátkostopkaté, protistojné, širokokópijovité, kočisté, celistvookrajové listy a kvitne včas pred ozelenením dreviny. Kvety tvoria guľaté okolíky na krátkej stopke. Majú korunovitý, žltozelený obal zo 4. listeňov, sú obojpohlavné, pravidelné, štvorpočetné, so štvorzubým kalichom, kopijovitými zlatožltými korunnými lupienkami, štyrmi tyčinkami a s chlpatým spodným semenníkom. Svíb krvavý je ker vysoký až 300 cm s dlhými, červenohnedými, okrúhlymi a páperistými konárikmi s krátko stopkatými, protistojnými, elipsovitými, krátko končistými, celistvookrajovými a riedko chlpatými listami a kvitnúci po ozelenení dreviny. Kvety tvoria vrcholíky na dlhej stopke. Listeňový obal chýba. Kvety sú obojpohlavné, pravidelné, štvorpočetné, so štvorzubým voľnolístkovým kalichom, úzko kopijovitými bielymi korunnými lupienkami, štyrmi tyčinkami a s chlpatým spodným semenníkom. Keďže ide o druhy rovnakého rodu, podobnosť medzi nimi je veľká. U nás ešte rastie pôvodne severoamerický a v parkoch často pestovaný poddruh svíba bieleho - svíb biely končistolistý - Cornus alba L. ssp. stolonifera (Mchx.) Wang. Oproti svíbu krvavému, ktorý je takisto ker, má veľké listy (8-10 cm), zospodu nápadne sivé, plody - kôstkovice sú modrastobiele a ich kôstky elipsoidné. Na Morave rastie aj svíb biely aj zdivený (napríklad okolo Znojma). Svíb (drieň) obľubuje vápenec a pôdy s mierne alkalickou reakciou v suchých podmienkach.
-
Psí jazyk lekársky: Je dvojročná, husto chlpatá bylina s 30-80 cm vysokou hranatou a rozkonárenou listnatou stonkou. Prízemné listy sú stopkaté, kopijovité, stonkové sediace, podlhovasto kopijovité, poloobjímavé, končisté a celistvookrajové. Závinky majú stopkaté, obojpohlavné, pravidelné, päťpočetné, zrastenoobalové so šarlátovo tmavočervenými korunami, krátkymi, prirastenými tyčinkami a s vrchným semenníkom. Okrem hojného psieho jazyka lekárskeho rastú vzácnejšie až vzácne u nás ďalšie jeho dva, resp. tri druhy: psí jazyk uhorský, psí jazyk nemecký a psí jazyk modranský (niekedy sa ráta za osobitný druh, inak sa pokladá za kríženca psieho jazyka nemeckého a psieho jazyka lekárskeho). Z borákovitých rastlín sú vzhľadom podobné a príbuzné najmä lopúšik nezábudkový (Lappula myosotis Moench, páchnúci myšinou, inak podobný nezábudke), pupkovec nezábudkovitý (Omphalodes scorpioides (Haenke) Schrad., podobný tiež nezábudke, ale s miskovitými plodmi - tvrdkami) alebo ostrolist ležatý (Asperugo procumbens L., rastúci však u nás vzácne).
-
Mandľa: Ker alebo stromček s červenkastými konárikmi, so striedavými krátko stopkatými listami a s jednou alebo dvoma žliazkami na báze podlhovastých až kopijovitých lesklých žľaznato až vrúbkovane pílkovitých čepelí. Kvety sa rozvíjajú pred listami, stoja po dvoch alebo troch na krátkych stopkách. Sú pravidelné, obojpohlavné a päťpočetné. Mandľa má dve rasy (variety); majú zhodnú morfológiu a anatómiu, rozdiel je v chemickej skladbe semien: pôvodnejšie rasa (varieta) obsahuje jedovatý amygdalín (var. amara - horká), poskytuje horké mandle a mutáciou z nej vznikla rastlina viac-menej bez amygdalínu (var. Druh pochádza pravdepodobne z Kaukazu).
-
Ostrôžka poľná: Je jednoročná lysavejúca bylina s 30-80 cm vysokou rozkonárenou stonkou a so striedavými, dlaňovite hlboko zastrihovanými listami s prílistkami. Kvety má súmerné, obojpohlavné, päťpočetné, s modrým alebo bielym voľnolístkovým kalichom, so zrasteno lupienkovou trojlaločnou, modrou alebo žltkastou ostrohovitou korunou, množstvom tyčiniek a s jedným vrchným holým semenníkom. Z príbuzných a podobných príslušníkov rodu poznáme záhradné druhy, napr. ostrôžku Ajaxovu (Consolida ajacis (L.) Schur em. Gáy.), príp. ostrôžku východnú (Consolida orientalis (Gáy.) Schroed.), pôvodom z južnej Európy. Ostronôžka východná je vyššia a priamejšia, šarlátové až fialové kvety má usporiadané do hustých strapcov. Druhy sú jedovaté a do drogy nepatria, i keď sa niekedy zberá ostronôžka východná (iba osobitne). Druh patrí k obyčajným burinám obilných kultúr, najmä na hlinitých roliach. Žije aj na medziach a suchých stráňach teplejších polôh až do 1200 m n. m.
-
Kapusta obyčajná (Brassica oleracea L. var. capitata L.): Dvojročná bylina pestovaná vo viacerých varietách - druhoch, kultúrou, geneticky i morfologicky navzájom veľmi odlišných. Hore má rozkonárenú stonku, dolné listy veľké, stopkaté, lýrovito perovito strihané, s nedeleným koncovým segmentom, stredné a horné sediace podlhovasté až kópiovité, celistvookrajové alebo zúbkaté. Strapce majú dlhé vretená. Pravidelné, obojpohlavné kvety majú krátke stopky. Žije takmer výlučne v poľných kultúrach. Materská rastlina (Brassica oleracea var. sylvestris L.) rastie na pobreží južnej a západnej Európy.
-
Imelovník biely: Je asi 100-200 cm vysoký ker s protistojnými stopkatými, vajcovitými, celistvookrajovými listami a s koncovými strapcami pravidelných, päťpočetných, drobných bielych alebo ružovkastých kvetov s päťzubým kalichom a s lievikovitou zvonkovitou, vo vnútri husto plstnatou korunou. U nás rastú iba dva druhy tohto rodu: imelovník biely a imelovník okrúhly (príp. označený ako imelovník obyčajný - Symphoricarpos orbiculatus Moench - syn.: Symphoricarpos vulgaris Mich.). Imelovník biely sa vzhľadom podobá domácemu zemolezu obyčajnému (Lonicera xylostewn L.), ktorý má však červené bobule; druh sa tiež často vysádza v záhradách a v sadoch. Český názov imelovníka - pámelník zaviedol J. Sv. Presl vzhľadom na biele bobule, ktoré (rovnako ako biele bobule imela) ostávajú na kroch aj v zime. Podobné zásady sa zachovali pri vytvorení slovenského označenia. Druh pochádza zo Severnej Ameriky. Tento pomerne vysoký ker je jedným z najpoužívanejších krov našich parkov i záhrad, najmä ako živý plot.
tags: #hluznaty #biely #kvet #na #s
