Ján Kostra: Analýza básne Kvet a jeho tvorby

Ján Kostra (* 4. december 1910, Turčianska Štiavnička - † 5. november 1975, Bratislava) bol slovenský básnik, maliar, esejista, prekladateľ a autor literatúry pre deti a mládež. Patrí k zakladateľom modernej slovenskej lyriky s mimoriadnym zmyslom pre čistotu tvaru a estetickosť slova. V roku 2025 si pripomíname 50. výročie jeho odchodu a 115. výročie narodenia.

Život a vzdelanie

Ján Kostra pochádzal z Turčianskej Štiavničky, z rodiny kolárskeho majstra a richtára. Študoval na gymnáziu v Žiline a od roku 1928 na Uměleckoprůmyslovej škole a Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1930 - 33 študoval architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe, kde sa venoval aj sochárstvu a maliarstvu, hoci štúdium nedokončil. Počas pražských štúdií bol členom slovenského vysokoškolského spolku Detvan a literárnej skupiny R-10, ktorá sa neskôr integrovala do časopisu DAV. V Prahe bol očarený umením a modernou poéziou. V roku 1933 navštívil divadelný festival v Moskve ako člen Dělnického dramatického souboru a následne prerušil štúdiá pre vojenskú prezenčnú službu v Levoči.

Profesijná dráha

Ján Kostra pôsobil v časopisoch Slovenské pohľady, Kultúrny život a NOVÉ SLOVO. V rokoch 1936 - 37 pracoval ako úradník Zemskej banky, v rokoch 1937 - 38 ako redaktor Robotníckych novín v Bratislave. V rokoch 1939 - 42 pôsobil v Slovenskom rozhlase v Prešove a v rokoch 1942 - 49 v Bratislave. V rokoch 1950 - 56 bol tajomníkom tvorivej komisie, šéfredaktorom nakladateľstva a podpredsedom Zväzu slovenských spisovateľov, súčasne v rokoch 1952 - 53 šéfredaktorom časopisu Kultúrny život v Bratislave. Ján Kostra sa tiež celoživotne venoval výtvarnej tvorbe, ktorú však považoval za intímnu vec. Niektoré kresby boli použité v jeho knihe Ave Eva. Písal aj eseje o modernej slovenskej maľbe, napr. o Ľudovítovi Fullovi.

Ocenenia

V roku 1951 sa stal laureátom Štátnej ceny.
O dva roky neskôr laureátom Štátnej ceny II. stupňa.
O ďalší rok získal štátnu cenu K. Gottwalda za literatúru.

Tvorba Jána Kostru

Dejiny slovenskej literatúry (Pišút a kol., 1984) uvádzajú Kostrovu biografiu vetou Miloša Tomčíka, kde píše, že Kostra stvárňoval to, čo skúsil a videl, čo sám prežil, takže niektoré jeho verše môžeme chápať ako básnický denník. Ján Kostra bol predstaviteľom modernej impresionisticko-senzuálnej poézie. Jeho umelecky presvedčivá lyrika sa z formálneho hľadiska vyznačuje dokonalosťou a vysokou estetickou hodnotou. Encyklopédia slovenských spisovateľov (Rosenbaum, 1984) uvádza, že verše začal písať v 20. rokoch do časopisov Nový rod, Svojeť, Mladé Slovensko, Slovenská krajina, Elán, Slovenské pohľady, DAV, Národné osvobození a v nedeľnej prílohe A-Zetu.

Kostrova tvorba je emocionálna, senzuálna a meditatívna, nezakladá sa na formálnom experimentovaní. Jeho tvorbu delíme na dve hlavné obdobia:

1. Medzivojnová literatúra (do roku 1945)

V prvej fáze sa predstavil ako moderný básnik ovplyvnený avantgardnými smermi a poetizmom. Bol básnikom návratov do detstva a rodného kraja, ospevovateľom ženy, lásky, krásy a poézie. Jeho verše nesú humanistický odkaz a estetickú čistotu, inšpirovanú Wolkerom, Smrekom i Novomeským. Dochádza k nástupu fašizmu, zhoršuje sa situácia postavenia človeka v spoločnosti, človek stráca svoje životné istoty. Odmieta sa stotožňovať s okolím, nevie nájsť východisko a preto sa utieka do svojej samoty a poézie, ktorá je nostalgická až pochmúrna - introvertný meditatívny lyrik. Už v rannej poézii uvažuje o živote a za hlavné piliere považuje domov, detstvo a lásku k žene. Podľahol pesimizmu a subjektivizmu a snažil sa nájsť význam človečenstva, lásky, ktorá môže zabrániť rozpadu všetkých morálnych hodnôt.

Debut a prvé zbierky

Hniezda (1937): Kostra debutoval knižne zbierkou Hniezda. Motívy sú spomienky na detstvo, láska k žene, rodný kraj. Prelínajú sa v nich motívy detstva ako krásnej a strácajúcej sa istoty v celkovej spoločenskej neistote i v jeho životnej skepse. Nositeľmi ideálu krásy sú predstavy detstva, rodnej zeme a ženy, ako aj oslava neovládateľných prírodných živlov.
Moja rodná (1939): Druhá zbierka, ktorá je založená na motíve návratu zo sveta domov do rodného kraja. Motív: obrana domova. Pochmúrne smutné nálady, autor reagoval na spoločenskú a politickú situáciu (vypuknutie 2. svetovej vojny). Prvá aj druhá zbierka sa vyznačujú vysokou estetickou hodnotou. Charakteristické znaky: melodickosť, metaforické vyjadrovanie, vnímanie sveta zmyslami, hravosť. Kostra tu vyjadruje túžbu vrátiť sa k milej, ktorá ešte nepoznala milenca a jeho bozky, ktorá nemala veľa nápadníkov a on ju má rád a „túži“ byť s ňou - so svojou rodnou. Vyjadruje odhodlanie nebyť viac tulákom a vrátiť sa k milovanej rodnej.
„Zachcelo sa mi zrazu šepkať slová
Moja rodná
Ej zablúdili sme zablúdili
Ďalekým mestám vyznávali lásku...
A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa
Ty verná rodná hruda kamenistá
Pás poľa zemiakového
A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa
Šatôčku vyšívala
V pokornej pýche svojej panenskej
Ty ktorá nepoznala si dosiaľ chvály
Milencových úst...
Zhadzujem na prach mošnu žobrácku
Palicu lámem družku v blúdení
A padám tvárov v lono trávnaté
Moja rodná“

Hodnota detstva a hodnota lásky k žene je autorovým zmyslom života. Vyznáva lásku rodnému kraju, ľuďom, matke a spomienkam na ľudí. Nie je to láska k regiónu, ale k osobám. Túžil po živote v meste, ale v básni si vyčíta, že opustil svoje rodisko, lebo v meste nenašiel šťastie. Napriek výčitkám, že zradil svoju zem, pociťuje, že jeho rodáci mu odchod nevyčítajú, ale majú ho stále radi. Kraj - obraz domova splýva s predstavou milovanej ženy, ktorú opustil. Kraj z ktorého pochádzal je veľmi chudobný, no ľudia v ňom žijúci sa riadia morálnymi zásadami. Zachytáva obraz chudoby a ťažkej práce svojich rodákov na poliach. Autorský osobný vzťah k rodákom bol súcit a zároveň úcta k ich morálnej veľkosti. Využíva senzualizmus - zmyslami zachytáva krásu prírody. V závere básne naznačuje, že nikdy viac nechce opustiť svoj rodný kraj, s pokorou zahadzuje tulácku palicu a chce byť verný rodisku. Vzdáva sa svojho miesta v Prahe, pretože k rodisku prechováva lásku. Rodisko mu poskytuje čistotu, domov, istotu, úkryt pred jeho rozháraným svetom a šťastie.

Vojnové zbierky

V meditatívno-reflexívnych básnických zbierkach reagoval na udalosti 2. svetovej vojny, s ktorými sa spočiatku vyrovnával únikom k básni a ku kráse. Neskôr proti krutej realite vojny postavil nádej a túžbu po novom usporiadaní sveta bez zla a násilia. Tieto zbierky vznikali počas vojny a sú poznačené smútkom a pesimizmom. Kostra v nich obviňuje človeka, ktorý zlyhal a stal sa horším ako zver. Vidieť tu vplyv symbolizmu. V básňach prevláda obraz detstva. Detstvo je pre básnika najpevnejším bodom, v ňom nachádza istotu. Z drsnej prítomnosti autor uteká do spomienok z čias detstva, pretože práve vtedy sa cítil byť šťastný, ale aj keď sa snaží nahradiť prítomnosť spomienkami, uvedomuje si, že to nemôže byť trvalý únik. Autor si pripomína rôzne zážitky z detstva. Sprítomňuje si nejaké príhody zo školy, objavuje prvé ľúbostné vzplanutia, keď sa zaľúbil do pani učiteľky. Autor sa vracia spomienkami do rodného domova. Domov je pre neho symbolom slobody, predstavuje základ jeho života. Domov je pre neho istotou v čase, kedy sa blíži vojna a všetko je v rozklade.

Ozubený čas (1940)
Puknutá váza (1942)
Všetko je dobre tak (1942)
Ave Eva (1943): Lyricko-reflexívna ľúbostná poéma, je výrazom hľadania krásy a istoty uprostred chaosu vojnových rokov. V tejto zbierke vzdáva hold ženám a ženskej kráse. Autor vyjadruje svoj etický vzťah k žene. Zamýšľa sa nad jej krásou, zároveň rieši aj vzťah medzi mužom a ženou - ženy svojou krásou vedia vyvolať neskrotnú túžbu v mužoch, ktorí im nedokážu odolať. Krása ženy je nevinná, ale zároveň nedostupná. Krutá preto, lebo napokon spáli tých, ktorí jej nedokážu odolať. Napriek sklamaniu sa zmyselnosť stáva súčasťou mužovho vnímania ženy. Prehra pre muža nie je tragédiou, pretože „požiar jeho zmyselnosti“, ktorý v ňom vyvolala krása ženy v ňom neuhasína. Krása ženy ho neustále, nanovo priťahuje. Autor naznačuje, že krása ženy, po ktorej túži muž, je častokrát nedosiahnuteľná. Poznať ženu neznamená len získať si ju ako milenku. Poznať ženu znamená ako ju poznajú majstri umenia, z odstupu. Odhaliť a všímať si jej tajomno, vnútro. Preniknúť do jej vnútra. Žena sa stáva najvyššou hodnotou v literatúre, hodnôt autora. Napriek tomu, že každá má iné meno, každý muž má vysnívanú svoju spriaznenú dušu, po ktorej túži. Autor ospevuje silu lásky, ktorá napriek vojne dokáže pretrvať. Hoci je láska poznačená krutosťou vojny, nemožno ju zničiť. Láska predstavuje ilúziu pokoja a šťastia. Autor vyjadruje svoj súcit všetkým matkám, ktoré počas vojny strácajú svojich synov, napriek tomu, že im dali život. Eva sa stáva symbolom nielen krásy ženy, ale aj matky.
Ján Kostra - Ave Eva (hudobná skladba)

V závere symbolizuje zánik života v dôsledku vojny, život sa končí. Jedni v koncentračných táboroch a vojaci na frontoch. Život síce zaniká, no vojna nemôže zničiť lásku. Život pokračuje aj v čase vojny. Aj počas nej sú ženy schopné privádzať na svet deti. Táto vojna raz skončí a život bude potom lepší. Skláňa sa pred matkami, ich utrpením. Prevzali na seba všetko utrpenie ľudstva. Po vojne práve matky budú oslavovať.
Presila smútku (1946): Vrchol jeho básnickej tvorby v tomto období, ktorú písal vo vojnových rokoch. Podal v nej obraz totálneho spustošenia, rozkladu a krutosti, najmä obraz neľudského človeka, a zriekol sa ilúzií o novom, lepšom svete.

2. Literatúra po roku 1945

V povojnovom období sa priklonil k angažovanej lyrike v intenciách socialistického realizmu, pokúšal sa však zachovať si vlastný prístup a filozofiu. Charakter Kostrovej poézie sa zmenil. Stal sa predstaviteľom socialistickorealistickej poézie. Encyklopédia uvádza, že v zbierkach prechádza do ďalšej etapy tvorby, kde dominujú meditatívne a reflexívne prvky. Detstvo je tu protikladom k dobovej tragédii a strašne storočie železa úkrutného, ľudožrútskeho, neľútostného odmieta v mene humanizmu a spoločenskej spravodlivosti. Podľa Encyklopédie ide o túžbu po pravdivom, skutočnom človeku.

Na Stalina (1949): Óda.
Za ten máj (1950): Zbierka básní, ktorá je schematická. Oslavuje v nej Stalina, oslobodenie a úspechy budovateľov socializmu.
Javorový list (1953): Dielo predstavuje ďalšiu etapu vývoja, formu lyrického fejtónu (Michal Chorváth), metóda konfrontácie, porovnávanie minulosti s prítomnosťou. Báseň Príhoda v starom dedinskom sade, kde sa Kostra vracia do rodného kraja, porovnáva minulosť s prítomnosťou.

Po uvoľnení kultu osobnosti sa opäť venuje ľúbostnej prírodnej lyrike. V záverečnom období tvorby prehlbuje myšlienkové, mravné a citové aspekty svojho básnického diela.

Šípky a slnečnice (1958): Dominujú tu básne o jeseni a jej farbách.
Báseň, dielo tvoje (1960): Analyzuje a hodnotí celú svoju tvorbu.
Každý deň (1964): Uzatvára jeho tvorbu. Hovorí o medziľudských vzťahoch a medziľudských problémoch. Tu sa autor zamýšľa nad dobou, v ktorej žije, je znepokojený tým, ako ľudia nedokážu nájsť cestu k sebe. Vyjadruje svoju túžbu o tom, aby stretol aspoň jedného človeka, ktorý mu naozaj dokáže pomôcť, ktorému nebude záležať na peniazoch, ale na skutočnej spriaznenosti s inými ľuďmi. Pokiaľ sa jeho sen tak nenaplní, tak ani jeho život sa nestane pokojným a šťastným. Hlavnou myšlienkou básne je, že človek nemôže žiť v izolácii. Kostra vychádza z pradávnej pravdy, že človek je spoločenský tvor.
Ján Kostra v básni Každý deň povzbudzuje čitateľa, aby vyhľadával ľudí, ktorí sú:
- Optimistickí: „raci s ypsilonom sú zvieratá, raci s iotou sú ľudia“.
- Odvážni: Človek, ktorý sa nebojí neznáma.
- Otvorení novým veciam: Chce spoznávať nové svety - pokrokový človek, ktorý má záujem o nové veci a neupadá do spätkovania.
- Odhodlaní: Každý deň stretnúť človeka, ktorý nesie bremeno, občas padne, no vždy sa opäť zdvihne: „Každý deň stretnúť človeka, ktorý bramä vláči, klesá, a z prachu vzletí.“
- Súcitní: Človek, ktorý žije s našimi problémami, v ktorom bije srdce pre druhých: „Stretať človeka, ktorého srdce v tebe bije.“
Básnické prostriedky: Refrén: Kostra využíva opakovanie myšlienky „Každý deň stretnúť človeka, človeka stretnúť každodenne,“ aby zdôraznil dôležitosť prítomnosti týchto ľudských hodnôt a vlastností v našich každodenných stretnutiach.
Len raz (1968): S úvahami o vlastnej básnickej tvorbe, starnutí, smrti a relatívnosti bytia, v ktorej sa vrátil k základným témam (žena, domov, poézia), patrí k najvýznamnejším v slovenskej poézii.

Tvorba pre deti a mládež

Ján Kostra sa tiež krátko venoval tvorbe pre deti a mládež. Vydal napr. aktualizovanú veršovanú rozprávku Janko Hraško (1960) a zbierku básní Našiel som nožík rybku (1963).

Prekladateľská činnosť

Ján Kostra tiež priblížil pre slovenského čitateľa svetovú literatúru. V spolupráci s Jozefom Felixom preložil stredoveké dielo F. Villona Malý testament. Preložil Baudelairove Kvety zla, Gorkého Dievča a smrť, Goetheho Čarodejníkovho učňa. Venoval sa tiež prebásňovaniu českej poézie do slovenčiny (Máchov Máj, Závadov Jeden život). Výber z jeho prekladateľskej činnosti vyšiel v roku 1982 pod názvom Preklady. Prebásnil Selanky Jána Hollého (1965). Jeho básne boli preložené do viacerých jazykov.

tags: #jan #kostra #kvet