Narcizmus v modernej spoločnosti a filmové zrkadlo: Analýza s Robom Rothom
Čo je zdravá súťaživosť? Má ľudská túžba po pozornosti hranice? A čo sa stane, keď ich prekročíme? Tieto otázky sú v dnešnej spoločnosti vysoko aktuálne a skúma ich aj film „Je mi zo seba zle“, ktorý sa stal inšpiráciou pre diskusiu o narcizme.
Film „Je mi zo seba zle“ ako zrkadlo narcizmu
Film rozpráva príbeh nešťastnej ženy Signe, žijúcej v súťaživom prostredí a v toxickom partnerskom vzťahu s Thomasom, začínajúcim umelcom. Pre oboch je najvyššou hodnotou záujem okolia. Po Thomasovej prvej úspešnej výstave začne tichý súboj o pozornosť naberať na obrátkach. Signe skúša čokoľvek, aby sa mu vyrovnala, a keď nič nefunguje, rozhodne sa zjesť veľké množstvo nelegálnych liekov, ktoré jej spôsobia vážne kožné ochorenie. Hoci sa jej zdravotný stav neustále zhoršuje, konečne si ju niekto všíma. K záujmu najbližších sa postupne pridáva aj mediálny záujem či príležitosť v modelingu.
Režisér tejto čiernej neromantickej komédie, Kristoffer Borgli, skúma narcistickú povahovú črtu v modernej spoločnosti. Film je absurdným, no predsa len svedectvom o súčasných problémoch. Borgli hľadal inšpiráciu vo svojom okolí, ako aj objavovaním svojho vlastného narcistického ja. To, čo odpozoroval, niekoľkonásobne nafúkol a vytvoril film, ktorý mal premiéru na filmovom festivale v Cannes.
Chorobná túžba po pozornosti
Režisér filmu povedal, že sa pri tvorbe charakteru hlavnej postavy inšpiroval príbehmi iných ľudí, ale aj reflexiou svojich vlastných narcistických čŕt a túžby po pozornosti. Táto potreba je podľa neho „známa komukoľvek, kto žije v modernej dobe“. Ľudia, u ktorých je táto potreba už v chorobnej miere, sú až bezodná studňa. Hocikoľko ocenenia k nim prichádza, za chvíľu sa vsiakne a potrebujú nové a nové.
Väčšinu života Signe ponúkala niečo falošné, klamala. Keď prišla prvýkrát s pravdou k svojej priateľke novinárke (o tom, že si chorobu vyvolala naschvál), bola surovo odmietnutá. Takéto odmietnutie sa ľuďom s narcistickými črtami stáva často a udržiava bludný kruh, pretože sa im potvrdí, že nič iné ako klamstvo tomuto svetu nemôžu ponúknuť.
The psychology of narcissism - W. Keith Campbell
Narcizmus a Munchausenov syndróm
Vo viacerých filmových recenziách kritici písali, že postava Signe mohla mať aj Munchhausenov syndróm. Ľudia s týmto ochorením si spôsobujú poškodenie svojho zdravia. Nemajú z toho finančný ani sociálny profit, ale len čisto psychologický. Ak potrebujú, tak ich aj dokazujú, napríklad sa sebapoškodzujú, falšujú výsledky alebo sa poškodzujú škodlivými liekmi, ako to bolo aj v tomto filme. Tým získavajú pozornosť okolia. Často je sprievodným javom aj to, že sa pokúšajú lekárov nejako zmiasť, čím nad nimi získavajú nejaký typ moci.
Klinická psychologička a psychoterapeutka Hana Ševčíková sa s týmto syndrómom v čistej forme ešte nestretla. Predpokladá sa, že sú to ľudia, ktorí si v ranom období svojho života pozornosť a lásku získavali práve a len cez choroby a hospitalizácie. Liečba býva náročná a dlhodobá. Munchhausenov syndróm má nejaké narcistické konotácie, ale nemusí to byť nevyhnutne spolu.
Narcistickí ľudia majú veľmi krehký pocit vlastnej identity, ľudovo povedané, nedržia psychicky pokope. Neustále ponúkajú falošný obraz seba. Môže sa to premietnuť aj do telesného pocitu, že ani fyzicky necítia, že by držali pokope. To, ako sa cítia, ukazujú tým, že si v tele vytvoria vážny zdravotný problém.
Pôvod narcizmu a jeho prejavy
Existuje niekoľko hypotéz, ktoré vysvetľujú, s čím súvisí krehká sebahodnota. Klinická hypotéza predpokladá interakciu genetických faktorov s atmosférou z prostredia, kde človek vyrastal, a z interakcie s najdôležitejšími vzťahovými osobami, čiže rodičmi. Je predpoklad, že človek, ktorý potrebuje neustálu valorizáciu okolia, vyrastal v mimoriadne hodnotiacej atmosfére. Najpodstatnejšie bolo to, aký výkon ako dieťa podával. Bol prijímaný na základe nejakého výkonu, nie pre to, aký bol. Niekde medzi riadkami cíti od rodičov kritiku alebo sklamanie. Môže to však byť aj naopak, že mu rodičia za všetko tlieskali, ľudovo povedané, za každý nádych. Keď potlesk nepočuje, nedokáže mať pocit vlastnej hodnoty. Obe takéto prostredia spája to, že sú veľmi hodnotiace.
Zdravý a patologický narcizmus
Každý z nás má nejakú mieru narcizmu, čo je v poriadku. Dokonca to môže slúžiť k tomu, že podávame dobrý výkon alebo sa tešíme, keď nás niekto pochváli. V zdravom spektre sa narcistická črta prejaví tak, že keď dostaneme nejaké narcistické zranenie v živote (napríklad výpoveď v práci alebo nás opustí partner), každý z nás môže prechodne vykazovať znaky narcistických obrán alebo pocitov, ako sú závisť či zahanbenie. V takýchto momentoch môžeme byť povýšeneckí, pohŕdaví alebo začneme o sebe veľmi pochybovať. Zdravý človek sa však z toho dostane, „predýcha to“. Keď sa zobudí o týždeň, dokáže sa na to pozrieť s odstupom.
Ľudia, ktorí majú narcizmus v chorobnej podobe, toto nedokážu. Narcistické zranenie ich môže vrhnúť do ťažkých klinických obrazov, ako sú depresie, úzkosti či závislosť. Takéto fungovanie, to, že sú nesmierne citliví na kritiku druhých, majú celý život a nielen počas období, keď sa nemajú dobre. Pri každej príležitosti, vo všetkých vzťahoch fungujú tak, že primárne riešia seba.
Úspech a narcizmus
Hlavná hrdinka vo filme „Je mi zo seba zle“ v jednej scéne pri rozhovore s priateľkou povedala, že „narcistickí ľudia sú tí, ktorí uspejú, a v kombinácii s talentom majú ešte väčšie plus“. To absolútne platí. Ľudia, ktorí majú zosilnenú narcistickú črtu, talent, sú inteligentní a šikovní, aj bývajú úspešní, lebo im záleží na tom, aby podali dobrý výkon. Problém je, keď to „plus“ nemajú. Potom v krajnom prípade môže ich snaha dospieť až do toho, že skončia vo väzení, tak ako sa to stalo v tomto filme (partner hlavnej postavy ukradol diela iného umelca a použil ich na svojej výstave).
Z klinickej skúsenosti sa títo ľudia zastavia, keď sa dostavia klinické symptómy a začnú byť depresívni, úzkostní alebo sa u nich prevalí nejaká závislosť. Často to býva až v neskorších štádiách života, pretože začnú narážať na hranice veku a starnutia. Keď strácajú silu, úspechy, krásu a mladosť, je to pre nich nesmierne náročné obdobie.
Sociálne siete a narcizmus
Neodmysliteľnou súčasťou dňa sú pre mnohých ľudí sociálne siete. Tie dávajú takmer neobmedzený priestor na sebaprezentáciu. Stretli sme sa s výskumami, ktoré hovorili, že ľudia so zvýšenou mierou narcizmu sú aktívnejší na sociálnych sieťach. Opačná kauzalita, teda že by sociálne siete zvyšovali počet narcistických osobností, sa nepotvrdila. Sociálne siete fungujú skôr ako katalyzátor narcizmu.
Toxické vzťahy a narcizmus
Vzťah hlavných postáv vo filme pôsobil toxicky. Pokiaľ sa pozornosť dlhšie sústredila na jedného, ten druhý si začal vymýšľať alebo prikrášľovať historky, len aby ju otočil na seba. Dokonca aj keď sa rozprávali len oni dvaja, navzájom sa nepočúvali. Bolo veľmi smutné vidieť, ako dvaja ľudia nie sú schopní vzájomnej podpory, empatie, radovania sa z úspechu toho druhého. V extrémnom prípade to môže stupňovať.
The psychology of narcissism - W. Keith Campbell
Narcizmus v politike
Americký profesor politickej psychológie Jerrold Post v knihe „Narcizmus a politika“ pripomína, že človeku, ktorý je takto pohltený svojím vlastným ja, nezostáva kapacita na slušnosť či počúvanie druhých. Napokon si vytvorí paranoidný svet. Ak mal v minulosti moc, je presvedčený, že moc a úspech si zaslúži a stále mu oprávnene patria. Aj z toho plynie bohorovné správanie.
Takýto človek potrebuje vo svojom okolí ľudí s podobnými črtami, aby ho ubezpečovali o jeho dôležitosti. Blízke okolie mu vraví, čo chce počuť, pretože z neho ťaží. Títo ľudia rýchlo pochopia, že kritika sa nevypláca. Verejná kritika je pre takého politika neznesiteľným ponížením. Preto reaguje represívnou agresivitou. Post upozorňuje, že keď takýto politik príde o moc a starostlivo budovaný obraz výnimočnosti, pripravuje kroky, ako to všetko získať späť. Vtedy jeho agresivita a konšpiračné sklony opäť gradujú. Takýto človek zároveň neustále potrebuje obecenstvo, ktoré mu bude vyjadrovať uznanie a potvrdzovať jeho pocit výnimočnosti. Aby získal strácajúci sa obdiv, vystupuje ako silný a ako ochranca, čo napokon dodáva pocit sebaistoty aj jeho obdivovateľom, ktorí v ňom vidia záchrancu pred neistotou.
Herec Robo Roth o narcizme a spoločnosti
Hviezda divadelných dosiek Robo Roth sa snaží žiť v ústraní a zbytočne na seba nestrhávať pozornosť. Vyjadril sa k téme narcizmu v súvislosti so spoločnosťou a hereckou profesiou.
Podľa Roba Rotha, hoci je normálne, že sa ľudia chcú zviditeľniť, môže to byť aj kontraproduktívne. Keď na herca niekto na ulici pokrikuje seriálovým menom, nemusí to byť dvakrát príjemné. Seriál raz skončí a herec zostane na veky vekov Winnetuom, ako vtipne poznamenal.
Z jeho skúsenosti sú skutočné osobnosti tí, čo celý život drú a majú nejaké poslanie a vytvárajú hodnoty, ktoré sú večné. Pokora k práci a k životu sa dnes vytráca, a to je podľa neho ten rozdiel. Dnes je veľa vecí veľmi dostupných, čo znižuje ich hodnotu.
Divadlo a terapia
Robo Roth vidí v divadle zmysel a poslanie. Podľa neho je divadlo potrebné a dokáže prenášať dôležité témy k divákom. Preferuje dokumentárnejší spôsob, ktorý je pre neho uveriteľnejší a pravdivejší ako zasadiť to do fiktívneho príbehu. Umenie ako také má veľký terapeutický potenciál.
Režisér filmu „Je mi zo seba zle“ verí, že fikcia môže slúžiť ako nástroj k preskúmavaniu svojich temných stránok a uvoľňovaniu „démonického v nás“. Keď sa podarí skĺbiť smútok, humor a absurdno, ako v tomto filme, môžeme sa skrz film pozrieť aj na svoju narcistickú črtu s odstupom. To odstúpenie je vždy liečivé a zdravé. Je to opak toho, čo je v narcizme také chorobné - to, že sa na seba nedokážeme pozrieť s odstupom a berieme sa príliš vážne. Na druhej strane by to mohla byť prekážka, pre ktorú ten film nemusí pomôcť tým naozaj narcisticky hlboko zraneným ľuďom, pretože oni nie sú odstupu a reflexie schopní ani pri sledovaní takého filmu.
Zdravá sebaláska
Podľa antickej báje sa mladík Narcis tak zaľúbil do seba, až sa nešťastne zmenil v krásny žltý kvet. Narcizmus značí sebalásku, čo znie akosi odpudzujúco. Ale zdravá miera sebalásky je nutným predpokladom zdravej a stabilnej existencie. Bez sebaúcty, sebadôvery a sebavedomia nemôžeme fungovať. Potrebujeme sa tešiť z toho, čo dokážeme, a potrebujeme uznanie. Ľudské spolužitie potrebuje pozitívne formy vyjadrenia. Každá ľudská bytosť chce niečo znamenať.
Zdravá sebaláska znamená aj nedať robiť zo seba idiota. Keď na človeka útočia hejty a urážky, je ťažké si udržať zdravú sebaúctu. Ako hovorí Robo Roth, každý hejt zabolí, a najviac ho vadí tykanie. Kritika s formou, aj keď je negatívna, má atribút názoru, ale vulgárne útoky sú len „slovenské“. Keď nerobíte nič, ste príživník, a keď sa snažíte a aj sa darí, aj vtedy je to zlé. Byť šedou priemernou amorfnou hmotou, čo sa pregúľa životom, ho nebaví.