Kde kvitol kvet, čo miloval svet: Putovanie po stopách duchovného dedičstva
Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový zmysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života. Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru!
Význam a podstata cirkevných dejín
Len to môže mať dejiny, čo je podrobené časovým zmenám. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch Svätý. Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť. Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín. Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu. Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa.
Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom. Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom založenej a Duchom Svätým oživovanej. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie. A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi.
Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Zmyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi. To je nadprirodzený cieľ dejín a zhrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry. Jadrom a zmyslom dejín je idea spasenia. Kresťanský náhľad na dejiny ako prvý formuloval sv. Augustín vo svojom diele: De civitate Dei. V ňom hovorí o zápase dobra so zlom, o ríši Božej a diablovej, ktoré stoja v ustavičnom boji proti sebe.
Dôležitosť cirkevných dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi. I keď boli Kristovi učeníci Starým zákonom dosť poučení, že Kristus musí trpieť a zomrieť, keď sa to skutočne stalo, nazdávali sa, že je už všetkému koniec. - Po nanebevstúpení Pána sa nazdávali prví kresťania, že sa Kristus čoskoro vráti ako sudca na posledný súd. - O novozaloženej Cirkvi v Turíčny deň sa nazdávali, že bude pozostávať len z tých ľudí, nad ktorými hriech nebude mať viac už žiadnej moci. - I keď boli apoštolovia poslaní k všetkým národom, sám Peter nechápal, že by i pohania mali miesto v Cirkvi. - Zo svojich omylov vytriezveli všetci len vtedy, keď ich poučily udalosti celkom opačné, ako očakávali. Opravdivý a hlbší zmysel Kristových slov poznali totiž všetci len z neskorších udalostí.
Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť. Dejiny ukazujú, že kráľovstvo božie sa od niektorých odníme, i keby tam bolo predtým prekvitalo (napríklad v severnej Afrike). Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideológiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu.
Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pritom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým obetovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi. Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú. Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus. I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú. Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života. V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu. Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické. S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné. Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla.
Zjavenie Panny Márie v La Salette a Lurdách
Kým v Lurdách sa Panna predstaví ako Matka úsmevov, ako Nepoškvrnené Počatie, v La Salette sa začína náš údiv. Vrchy sú ľahko prístupné, bez nebezpečenstva, prístupné každému. Ani jedlí, ani bukov, ani lúk, ani potokov. Aký to kraj! Zjavuje sa v pustom kraji; na tvrdých skaliskách, na smutných vrchoch. La Salette je druhou etapou jej priechodu Francúzskom. Je milosrdnou k nešťastiam, ktoré zmierňuje, a im aj vďačnou. Naše nešťastie bolo teda prvou príčinou jej radostí. Tam sa začína náš údiv. Ale tu sa nemôže zastaviť. Musí zmeniť taktiku. A práve to nás mätie. Ježiš sa znižuje k biednym prostriedkom ľudského obchodu! To je najostrejšia výčitka tejto americkej špine.
Pútnikov bolo čoraz menej, redšie a redšie. V XIX. storočí sa Francúzsko a Anglicko zmenilo. Prišla revolúcia, ktorá zmenila aj ľudí najhúževnatejšej vôle. Zjavuje sa v čiernohnedom rúchu a modrej šatke. V aureole hľadela vydutými, bielymi očami nevľúdne pred seba. Obloha, dosiaľ tmavá, odvrátená od slnka, na konci južnej lode, zastretá ešte výparmi svitania, sa rozjasnila. Rána, postavy osôb, jagali nehybné, bradaté tváre, takmer bozkať nohy. Prvá ožila výzbroj naľavo, na strane severnej. Odetá bola v zelenom rúchu a v hnedom plášti a zahalená do modrej šatky. Na horizonte v závratných výškach žiarily nové meče, odeté rúchom s dlhými záhybmi a zeleného rúcha. Panna nezabúda na Lurdy! Im žičí!
Ľud, ktorý nemá rád ani smútok, ani plač a ešte menej výčitky a hrozby, neurobil Pannu populárnou. Rozdáva tu skôr uzdravenia ducha ako chorôb tela. Načo takéto rozdiely? To nikdy nepochopí a pravdepodobne to nikdy nezvieme. Vidno v tom azda nejaké pravidlá? Zjavuje sa poníženým, pastierom, pastierkam. Za dôverníkov si vybrala malučkých pastierov. Tým iba potvrdzuje záľuby Syna. V betlehemských jasliach prví hľadeli na Dieťa pastieri. Môže hneď porozumieť. Panna Mária neprišla pre vznešených, ale pre ponížených. Vždy o nej hovorí v úctivých výrazoch. I Zola, boli potrebné nástroje. Prvé čítali masy, druhé, naopak, čítalo vzdelané obecenstvo a kruhy učencov.
Zjavila sa v malej dedine Corps, ležiacej pod horou. Pútnikov bolo čoraz menej, redšie a redšie. Ledva bolo vidno pred seba. Pustil sa v šere obrovskou alejou. V tmách. V závratných výškach, nekonečnými balkónmi bez zábradlí, spúšťali nadol ako lavína vegetácie, bez jediného stromu. Priepasti, zbrázdené kde-tu bielymi krížami ciest, rozostúpené po zdrapoch zelených kobercov, prilepených na bokoch svahov, držali sa záhadným spôsobom v rovnováhe. Pri pohľade na nezmerné otvory chytá človeka závrat. Durtal zatvoril oči a videl pred sebou Draka i La Salettu. La Salette sa začína náš údiv. Oj, Panna nezabúda na Lurdy! Im žičí! Uvažoval Durtal. V úcte, je v tomto kraji mnoho.
Panna Mária v Chartres a jej vplyv
Panna Mária prebýva v tejto katedrále. Je prítomná všade. A nakoniec ako žena z Európy. Celého ľudstva patrí celá každému a celá všetkým. Vzniká dojem, že rodiaci sa deň sprevádza vzrast Panny. Prvú nocovala s matkou, sv. Annou. Potom sa znovu objavuje s modrastou ľaliou. Potom sa objavuje so Synom. A znovu Mária. V sprievode starozákonných postáv a sv. v posvätnom lese. A skvie sa aj v južnej lodi oproti sv. Matke. Objavuje sa aj na menej dôležitých miestach, na srdciach štítov, v strede veľkých ružíc. Všade, kde sa len obrátia, pod klenbami lodí preniká len svetlo tmavé, tajomné, tlmené po celej dĺžke. V ľahších farbách, v jasných zafíroch a bledých rubínoch, lahodnou žlťou a bielou čistej soli, sa rozplýva. Z výšky kríža zaplavuje svet.
Durtal sa cítil, ako sa v ňom chveje ozvena modlitieb týchto roztúžených duší. Rozplýval sa v sladkosti hymien a neprosil už o nič. Keď odbavily ruženec, starena vstala a všetky pomaly šly za ňou do kostola pred oltárom. Stredovekí umelci sa iste báli zarmucovať ju „trudnými spomienkami“. Námestia. Všetky roztrúsené ženy sa nakoniec spojily do dvoch súvislých zástupov. Prichádzali sem nie tak kvôli sebe, ako skôr kvôli Nej. Prestaly vzdychať, prestaly plakať. Je prítomná všade. A nakoniec ako žena z Európy. Celého ľudstva patrí celá každému a celá všetkým. Stredovekí umelci sa iste báli zarmucovať ju „trudnými spomienkami“. Cítil, ako sa v ňom chveje ozvena modlitieb týchto roztúžených duší.
Celé popoludnie. Paríž ma hlboko zarmucoval. Budem osihotenejší. Koniec-koncov by mi bolo práve tak dobre i v Chartres. Kde kvitol kvet, čo miloval svet. Budem prebývať na území Panny, kaplnkou Márie vo Francúzsku! Vyhnanstvo sa nemôže protiviť vašim umeleckým plánom. Nájdete tam kláštory, aké milujete. A knihy? Na nábrežiach ich nevyňucháte, aké hľadáte. Nájdete tam niečo viac ako bukinisti. "Ach, ach," zvolala pani Bavoilová, "veď ho nepoznáte!" "Nechajte ho," zasmial sa abbé. "Popustí zo zaujatosti. Uzavrie sa do diery a zapchá si uši, aby nepočul huk, ktorý ho obklopuje." "Má pravdu," rozmýšľal Durtal, keď už bol sám. "Chartres pre mňa bez úžitku. Budem osihotenejší. Koniec-koncov by mi bolo práve tak dobre i v Chartres. Dame. Potom ... potom ... abbé dosial nehovoril a ktorá ma veľmi znepokojuje."
Moderné cirkevné dejiny a ich štúdium
Knihu vydal Spolok sv. Dobre poznal tento okamih, plný pôžitku. Písal som ich predovšetkým pre poslucháčov teológie. Cirkevné dejiny sa u nás po všetkých seminároch prednášajú po slovensky. Poslucháči však nemali slovenskej príručky. Čo znamená študovať bez príručky, veľmi dobre vedia sami poslucháči a moji kolegovia profesori teológie. Nedostatok obšírnejších cirkevných dejín v slovenčine sa citlivo dotýkal aj katechétov stredných škôl, duchovných v pastorácii, ba aj laikov, ktorí so záujmom hľadia na dejinný zápas svojej duchovnej matky, katolíckej Cirkvi. Moja práca sa zrodila z naliehavej potreby dať všetkým týmto do rúk primerane písanú knihu o cirkevnej minulosti. Moje dielo je predovšetkým učebnica. Ako taká má byť spoľahlivým vodidlom študujúceho teológa na spletitom poli cirkevnej minulosti. Súčasne je autorovým vyznaním a verejným účtovaním z jeho učiteľského účinkovania.
Kniha má mať kúsok autorovho ducha, no tak, aby sa nejak do popredia netisli jeho individuálne náhľady. Má podať vyčerpávajúci celok bez prílišného drobenia. Týmto požiadavkám som chcel úprimne vyhovieť. Čo do metódy v pragmaticko-genetickom postupe so záľubou som sa usiloval o predstavenie cirkevnej minulosti v ideových súvisoch, pričom som sa opieral hlavne o Lortzovo dielo: Geschichte der Kirche in ideengeschichtlicher Betrachtung, Münster 1936. Tento metodický postup som mal na zreteli nielen v úvode k jednotlivým odsekom dejinným, ale vnášal som ho, kde bolo možné, aj do jednotlivých paragrafov. Pri genetickom opise som sa zavše usiloval vystihnúť ideu, ktorá v tej dobe dejinami hýbala. Moja učebnica tým stráca síce na metodickej jednotnosti, no azda práve preto je praktická. Na konci jednotlivých období, v novom veku na konci každého storočia, zhrnul som stručné dejiny Cirkvi na Slovensku.
Prehľad cirkevných dejín v knihe
- Počiatočná Cirkev v Jeruzaleme.
- Šírenie kresťanstva medzi pohanmi. Sv. Pavol.
- Kresťanstvo v Ríme. Sv. Peter.
- Prenasledovanie kresťanstva so strany pohanov.
- Vývin kresťanského učenia.
- Vybudovanie cirkevnej ústavy.
- Cirkevné sviatky a pôsty.
- Šírenie sa kresťanstva.
- Konštantín Veľký a jeho nástupcovia.
- Vývin teologickej vedy.
- Macedonianizmus a druhý všeobecný snem.
- Bludy monofyzitické.
- Monoteletizmus a šiesty všeob. snem carihradský r. 680/81.
- Učenie sv. Augustína o predestinácii.
- Spisovatelia grécki, sýrski a arménski v 4. a 5. storočí.
- Latinská literatúra v 4. a 5. storočí.
- Grécki a latinskí spisovatelia 6. a 7. storočia.
- Nové cirkevné úrady.
- Vznik farností; panské kostoly na Západe.
- Cirkevné sviatky a pôsty.
- Úcta svätých a ich ostatkov.
- Pôsobenie Cirkvi medzi germánskymi, románskymi a slovanskými národmi od sťahovania národov po 16. storočie.
- Kresťanstvo u Slovanov.
- Kresťanstvo u Slovákov a Moravanov. Sv. Cyril a Metod.
- Dejinný význam Karola Veľkého.
- 10. storočie.
- Pápeži 11. storočia.
- Grécka cirkev a jej svojráz.
- Spor o úctu obrazov a 7. všeobecný snem.
- Východný rozkol.
- Boj pápeža s Hohenštaufmi. Jednásty všeobecný cirkevný snem r. 1123.
- Inocent III., vodca kresťanského západu. Vrchol pápežského panstva.
- Cirkevné pomery v Anglicku od 11. storočia.
- Boj pápežov s Fridrichom II.
- Pápežstvo pod vplyvom Francúzska. Poslední pápežovia 13. storočia.
- Cirkevné pomery na Slovensku od r. 1000.
- Rehoľní kanonici. Nové rehole podľa regúl sv. Augustína.
- Bludy, herézy, sekty a boj proti nim.
- Cirkevná veda. Scholastika a mystika.
Kto sa dnes podujíma, i keď len vo väčších črtách, napísať všeobecné dejiny, v prevažnej väčšine práce podáva len ustálené mienky, pevné surogáty premnohých pracovníkov na tomto poli. Nik sa už dnes nezmôže celú látku cirkevných dejín študovať zo samých prameňov. Učebnice sú len súhrnom vykryštalizovaných náhľadov celého toho radu historikov, o ktorých mienky sa bezpečne môžeme opierať. Vo svojej práci som sa opieral hlavne o cirkevné dejiny kard. Hergenröthera (Handbuch der allgemeinen Kirchengeschichte, prepracoval J. Peter Kirsch, Freiburg i. Br. 1925, 4 sv.), o dielo Funka-Bihlmeyera (Kirchengeschichte, Paderborn 1932, 3 sv.), J. Marxa (Lehrbuch der Kirchengeschichte, Trier 1935), od ktorého som prevzal zväčša aj podelenie látky. Ďalej o prácu J. P. Kirscha (Kirchengeschichte, Freiburg i. Br. 1940, 4 sv.). Pri životopisoch pápežov som čerpal z knihy Seppeltovej-Löfflerovej (Papstgeschichte in einem Bande, München 1938) a Pastorovej (Geschichte der Päpste im Zeitalter der Renaissance, Freiburg i. Br. 1924). Dobre mi poslúžilo najnovšie maďarské dielo Banghu-Ijjasa (A keresztény egyház története, Budapest 1937-41, 8 sv.), príručka J. Samsoura (Církevní dějiny obecné, Praha 1907) a Račka (Církevní dějiny v přehledu a obrazech, Praha 1940). V texte poukazovať na pramene som pokladal vo svojej učebnici za zbytočné. V práci svojej som sa usiloval o objektivitu. Nech sa preto na ňu nehľadí ako na panegyrik alebo apologetiku. V cirkevných dejinách by to nebolo na mieste. Za milú povinnosť si pokladám i na tomto mieste poďakovať sa vdpp. profesorom a poslucháčom teológie na Spišskej Kapitule za všetku pomoc, ktorú mi boli poskytli pri zostavovaní tohto diela. Zvlášť ďakujem pánu Dr. Františkovi Hrušovskému, poslancovi a riaditeľovi v Kláštore pod Znievom, za cenné pokyny, najmä pri dejinách slovenských, pánu Dr. Jozefovi Cincíkovi za grafickú úpravu a Neografii v Turčianskom Sv. Martine.
tags: #kde #kvitol #kvet #co #miloval #svet