Flóra Tatranského národného parku: Klenoty rastlinnej ríše a ich ochrana

Tatranský národný park (TANAP) je najstarším národným parkom na území Slovenska, vyhlásený bol v decembri 1948 s účinnosťou od 1. januára 1949. V súčasnosti zaberá územie TANAP-u bezmála 75 tisíc hektárov. Na relatívne malej ploche je sústredené nevšedné bohatstvo prírodných fenoménov, medzi ktorými vyniká rastlinstvo. O bohatstve flóry TANAPu svedčí, okrem iného, počet zistených druhov cievnatých rastlín, ktorých je takmer 1400, a tým sa toto územie radí medzi najbohatšie územia Slovenska. Rastlinstvo Tatier patrí do obvodu flóry vysokých centrálnych Karpát. Veľkosť územia, veľké výškové rozmedzie, striedanie sa rôznych geologických podloží, špecifické klimatické podmienky a mikroklimatické podmienky v hlbokých dolinách, pôdne pomery a v neposlednom rade aj historické činitele ovplyvnili vývoj rastlinstva v Tatrách a ponúkajú v tomto území možnosť na existenciu a prežívanie širokej škále druhov - od zástupcov podhorských a teplomilných, cez druhy vlhkomilné, lesné, horské až po druhy alpínske.

V parku je zakázané trhať kvety, pretože niektoré druhy sú cennejšie ako iné a všetky sú prísne chránené. Niektoré druhy sú navyše glaciálnymi reliktmi, pretože prežili doby ľadové a žili niekoľko miliónov rokov.

Fytogeografické členenie a špecifické druhy

Podľa fytogeografického členenia zaraďujeme prevažnú časť rastlinstva Tatier do oblasti západokarpatskej flóry. Iba malá časť v severozápadnej časti územia patrí do obvodu flóry západobeskydskej (okres Západné Beskydy) a v severovýchodnej časti do obvodu flóry východobeskydskej (okres Spišské vrchy).

Okres Fatra, podokres Chočské vrchy

Do okresu Fatra, podokresu Chočské vrchy, patrí na západe národného parku skupina Sivého vrchu, tvoriaca prechod medzi fytogeografickými okresmi Fatra a Tatry. Svojou vegetáciou sa viac podobá fatranskému ako tatranskému rastlinstvu. Je to jediné územie v TANAP-e, kde rastie západokarpatský paleoendemit (zároveň anexový druh) klinček lesklý (Dianthus nitidus).

Fytogeografický okres Tatry

Fytogeografický okres Tatry, tvoriaci prevažnú časť územia TANAP-u, je centrom rozšírenia flóry centrálnych pohorí Západných Karpát. Pre tento okres je charakteristický výskyt viacerých druhov, ktoré na Slovensku ako pôvodné rastú iba tu. Patrí k nim napríklad limba (Pinus cembra), ostrica Lachenalova (Carex lachenalii), horcovka útla (Comastoma tenellum), turica jednoúborová (Erigeron uniflorus), pabodliak nízky (Saussurea pygmaea), rožec vlnatý (Cerastium eriophorum), rožkovec trojčnelkový (Dichodon cerastoides), piesočnica brvitá (Arenaria tenella), kozinec nórsky (Astragalus norvegicus), vstaváčik alpínsky (Chamorchis alpina), ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae) a ďalšie.

Západné Tatry

Niektoré druhy sú v Západných Karpatoch svojim výskytom obmedzené iba na Západné Tatry. Sem je možné priradiť napríklad ďatelinu lupinovitú (Trifolium romanicum), sibaldku rozprestretú (Sibbaldia procumbens) - výskyt druhu na slovenskej strane Červených vrchov sa nedarí v súčasnosti overiť, ďalej pyštek alpínsky (Linaria alpina) a iba v Červených vrchoch na niekoľkých lokalitách rastúcu ostricu černastú (Carex parviflora). Iba z Račkovej a Jamníckej doliny je na Slovensku známy zbehovec ihlanovitý (Ajuga pyramidalis). Dlho bol iba z územia Západných Tatier známy ježohlav úzkolistý (Sparganium angustifolium), v roku 2003 bol však prekvapivo nájdený vo Vysokých Tatrách.

Vysoké Tatry

Vo fytogeografickom podokrese Vysoké Tatry je najväčšie sústredenie vysokohorských druhov v rámci celých Západných Karpát, pričom viaceré druhy rastú v Západných Karpatoch (prípadne celých Karpatoch) iba tu. Medzi najvýznamnejšie patria napr. rožec jednokvetý (Cerastium uniflorum), iskerník zakoreňujúci (Ranunculus reptans), trávnička alpínska (Armeria alpina), páperec trsnatý (Trichophorum cespitosum), v súčasnosti iba odtiaľto je v Západných Karpatoch známy výskyt sitiny gaštanovej (Juncus castaneus).

Belianske Tatry

Najviac druhov, ktoré nikde inde v Západných Karpatoch nerastú, je známych z podokresu Belianske Tatry. Za všetky napríklad chudôbka kaukazská (Draba siliquosa), chudôbka bledožltá (Draba fladnizensis), chudôbka štajerská (Draba pacheri), skalokráska pyrenejská (Petrocallis pyrenaica), medvedík alpínsky (Arctous alpina), sitina trojplevová (Juncus triglumis), turička jednoduchá (Kobresia simpliciuscula), ostrička myšia (Elyna myosuroides), kosatka nízka (Tofieldia pusilla), ostrica čiernohnedá (Carex atrofusca), ostropysk Hallerov (Oxytropis halleri), prvosienka dlhokvetá plocholistá (Primula halleri subsp. platyphylla), iskerník obličkolistý (Ranunculus thora), kostravec fialový (Bellardiochloa variegata), vičenec horský (Onobrychis montana) a ďalšie. Vo viacerých prípadoch ide o glaciálne relikty, ktoré majú v súčasnosti centrum areálu vo vyšších zemepisných šírkach (Škandinávia, Arktída) alebo v Alpách.

Atlantské a subatlantské druhy

Z fytogeografického hľadiska je významné prenikanie niekoľkých atlantských a subatlantských druhov na okraj územia TANAP-u (okres Západobeskydskej flóry). Ide o druhy všivec lesný (Pedicularis sylvatica), sitina kostrbatá (Juncus squarrosus) a rebrovka rôznolistá (Blechnum spicant), ktoré sa vyskytujú vzácne v západnej časti územia NP a na Slovensku sa hojnejšie vyskytujú na severozápade územia (Kysuce, Orava). V tesnej blízkosti hraníc NP, pri obci Jalovec, bol v roku 2004 zaznamenaný výskyt ostrice blšnej (Carex pulicaris), lokalita je na východnej hranici celosvetového areálu druhu.

Charakteristické a endemické druhy Tatier

Z územia Tatier je popísaných takmer 1650 druhov siníc a rias, 1200 druhov lišajníkov, viac ako 720 druhov machov a pečeňoviek a 1400 druhov cievnatých rastlín. Viacero rastlín má na tomto území jediné miesto výskytu na Slovensku, prípadne aj v celých Západných Karpatoch (tatranské, západokarpatské alebo karpatské endemity).

Vybrané endemické rastliny Tatier

• Ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae)
• Zvonček hrubokoreňový (Campanula serrata): Zvonček má rád skalnatý terén, preto rastie v Alpách, Pyrenejách, Apeninách a Karpatoch, vo Vysokých Tatrách sa vyskytuje až do výšky 2 200 m n. m. Listy rastú v ružici a majú vajcovitý, srdcovitý tvar, rastliny majú svetlomodrú, fialovú farbu a rastú buď jednotlivo, alebo v malých trsoch.
• Očianka tatranská (Euphrasia tatrae)
• Zvonček tatranský (Campanula tatrae)
• Bodliak laločnatolistý (Carduus lobulatus)
• Kostrava tatranská (Festuca tatrae)
• Voskovka holá tatranská (Cerinthe glabra subsp. tatrica)
• Lyžičník tatranský (Cochlearia tatrae): Lyžičník tatranský je tatranský endemit s výskytom na poľskej aj slovenskej strane Tatier. Osídľuje vysokohorské prameniská, mokré sutiny, vlhké skalné štrbiny od subalpínskeho až po subniválny stupeň.
• Mak tatranský (Papaver tatricum)
• Pakrálik alpínsky tatranský (Leucanthemum alpina subsp. tatricum)

Charakteristické rastliny Tatier

• Poniklec jarný (Pulsatilla vernalis): V jarných mesiacoch v prírode doslova všetko ožíva. V tomto období od apríla až do júna kvitne na Slovensku mnoho druhov krásnych kvietkov, a jedným z nich je aj poniklec. Poniklec jarný sa radí medzi kriticky ohrozené druhy kvetov. Môžeme ho nájsť iba nad výškou 2000 m n. m. vo vysokohorskom prostredí, v štrbinách skál a na svahoch, ktoré sú však blízko turistických chodníkov. Poniklec jarný je na okrajoch modro-fialový, a vo vnútri ružovo biely. Kvet je zvonkovitý so žltým stredom. Okolo lupienkov a stonky má husté chĺpky.
• Žltohlav európsky (Trollius europaeus): Je krásna a vzácna rastlina, ktorá sa stala symbolom zachovanej prírody Vysokých Tatier. Tento elegantný kvet s jeho žiarivo žltými kvetmi, rastie prevažne v horských oblastiach a je chránený zákonom. Vyskytuje sa v subalpínskych a alpínskych lúkach, najčastejšie vo vlhkých a močaristých oblastiach. Vo Vysokých Tatrách ho môžeme nájsť na miestach ako sú okolité vysokohorské lúky, rašeliniská a pri okrajoch vodných tokov. Kvet má zlatožltú farbu, guľovitý tvar, ktoré zakvitajú koncom jari. Výška dospelej rastliny je až 80 cm. Je mrazuvzdorný až do mínus 23 stupňov C.
• Hlaváčik jarný (Adonis vernalis): V tatranskej prírode zakvitá hlaváčik jarný, nazývaný tiež ako kvetina s božským menom. Riaditeľ Správy TANAP-u informoval, že hlaváčik jarný ľudia spoznajú podľa veľkosti a žltej farby kvetov. Rastlina pod Tatrami vykvitla severne a severozápadne od obce Hôrka, okres Poprad. V minulosti bola táto kvetina zbieraná pre svoje liečivé účinky a využívaná na liečbu srdcových dysfunkcií. Rastlina je však jedovatá, a preto sa na domáce použitie neodporúča.
• Lyžičník pyrenejský (Cochlearia pyrenaica): Lyžičník pyrenejský sa vyskytuje iba v jedinej lokalite v rámci územnej pôsobnosti Správy Tatranského národného parku (TANAP). Kvitne skoro na jar, už koncom apríla je prameniskový svah so silne vyzrážanými minerálnymi látkami bohato pokrytý bielymi kvetmi.
• Podbeľ liečivý (Tussilago farfara): S príchodom jari vyrástlo spod snehu aj na území Tatranského národného parku (TANAP) vo Vysokých Tatrách viacero druhov rastlín. Podbeľ liečivý je liečivou rastlinou. Jeho silu poznal a využíval už Hippokrates. Latinské pomenovanie podbeľa Tussilago vzniklo z latinských slov tussis, čo znamená kašeľ, a ago ako rozháňať. Žlté úbory sú počas teplého slnečného počasia roztvorené a výraznou farbou lákajú hmyz. Na noc sa skláňajú k zemi a počas chladného či daždivého počasia sa vôbec neroztvárajú. Po zvyšnú časť roka je podbeľ nevýraznou a prehliadanou rastlinou.

Rastlinné spoločenstvá v rôznych výškových stupňoch

Veľké rozdiely v nadmorskej výške, značná členitosť povrchu, pestré geologické podložie, ale aj odlišné vlhkostné a pôdne podmienky v Tatrách umožňujú život veľmi pestrej kvetene. S pribúdajúcou nadmorskou výškou postupne ubúda teplo, následkom čoho sa tu vytvorilo niekoľko výškových vegetačných stupňov postupne od podhoria až po vrcholy tatranských štítov.

Podhorský (submontánny) vegetačný stupeň

Na území Tatier siaha podhorský (submontánny) výškový vegetačný stupeň približne do 700 - 800 m n. m a počas historického vývoja územia bol pod najsilnejším antropickým vplyvom. Je tvorený zväčša poľnohospodárskymi pozemkami. V tomto stupni sú samozrejme najväčšmi rozšírené synantropné druhy (druhy, ktoré sa sem dostali pričinením človeka) či už na smetiskách, poľných cestách, v okolí obydlí, na poliach a v záhradách.

Lúky a rašeliniská v podhorí

V podhorí Tatier a v podtatranských kotlinách zaberajú veľkú časť územia lúky a pasienky. V minulosti sa tu striedali kosné lúky, pasienky, vlhké, slatinné a rašelinné lúky. Mnohé z týchto lúk sú v súčasnosti ovplyvnené intenzifikáciou poľnohospodárskej výroby, rekultiváciou a odvodnením. Melioračnými zásahmi boli značne zdecimované rozsiahle rašeliniská a močiare. Intenzifikácia poľnohospodárskej výroby sa negatívne prejavila na druhovom zložení vegetácie, zdecimované boli pôvodne pestré spoločenstvá. Zvyšky z nich sa zachovali v podhorí Západných Tatier a v katastroch obcí Važec, Východná, Pribylina, Liptovská Kokava, kde sa dodnes zachovalo niekoľko zrubových senníkov slúžiacich na uskladnenie sena, ktoré sa zvážalo do dedín až v zime.

Aj rašeliniská a slatiny prešli za posledné desaťročia výraznou zmenou. Rašeliniská, ako miesta, kde pri vysokej hladine podzemnej vody a pri nedostatku vzduchu vzniká nedostatočným rozkladom rastlín rašelina, boli napr. v okolí Spišskej Belej vyťažené iné, prevažne v podhorí Tatier odvodnené (meliorované). Takouto činnosťou sa síce získala poľnohospodárska pôda, no zaniklo veľké množstvo vlhkých lúk, slatín a mokradí. Pozostatky rašelinísk ostali v obmedzenom množstve zachované v podhorí celých Tatier.

• Belianske lúky: Najväčším rašeliniskom slatinného typu s vysokým obsahom báz sú Belianske lúky, kde sa nachádzajú mnohé chránené a ohrozené druhy.
• Prechodné rašeliniská: Sú prechodom medzi slatinami a vrchoviskami a v regióne Tatier ich nájdeme v počiatočných štádiách zazemnených plies, ale vyskytujú sa aj na úpätí Vysokých a Západných Tatier (Švihrová, Poš, Kút).
• Vrchoviská: V bezodtokových depresiách alebo zazemnením plies vznikli vrchoviská, ktoré predstavujú najvzácnejšiu a najzraniteľnejšiu formu rašelinísk, pretože vodu získavajú iba z atmosferických zrážok.

Horský vegetačný stupeň (700 do 1200 m n. m.)

V podraste lesov horského vegetačného stupňa sa vyskytujú niektoré druhy tráv, ako smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa), chlpaňa hájna (Luzula luzuloides), chlpaňa lesná (Luzula sylvatica) s rôznymi druhmi známych bylín, ako tôňovka dvojlistá (Maianthemum bifolium), kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), či starček hájny (Senecio nemorensis).

Vyšší horský vegetačný stupeň (1200 do 1500 m n. m.)

Hojne zastúpené nízke kríčky, ako čučoriedka (Vaccinium myrtillus) alebo brusnica obyčajná (Vaccinium vitis-idaea) pristupujú do vyššieho horského stupňa. Na vlhkých, humóznych stanovištiach rastie endemická soldanelka karpatská (Soldanella carpatica) i významný karpatský endemit margaréta okrúhlolistá (Leucanthemum waldsteinii).

Subalpínsky vegetačný stupeň (1500 - 1800 m n. m.)

Nad vyšším horským vegetačným stupňom sa od hornej hranice lesa rozprestiera subalpínsky vegetačný stupeň, pre ktorý sú charakteristické viac-menej súvislé porasty kosodreviny (Pinus mugo subsp. pumilio), do ktorej vstupujú najmä druhy ako horec luskáčovitý (Gentiana asclepiadea), stračonôžka vysoká (Delphinium elatum), či papraď rakúska (Dryopteris austriaca). Na presvetlených plochách medzi kosodrevinou nachádzame rozsiahle porasty čučoriedky, inde zas porasty psice tuhej (Nardus stricta) alebo smlzu chĺpkatého (Calamagrostis villosa), v ktorých nájdeme horec bodkovaný (Gentiana punctata), chránený a ohrozený bieloprst belavý (Pseudorchis albida), či kriticky ohrozený druh trávnička alpínska (Armeria alpina). Neodmysliteľnou súčasťou vegetačného stupňa subalpínskeho, ale aj nasledujúceho alpínskeho sú biotopy pramenísk, potokov a plies.

Alpínsky vegetačný stupeň (1800 do 2300 m n. m.)

Alpínsky vegetačný stupeň poskytuje tatranskej kvetene niekoľko rozdielnych biotopov.

• Biotop snehových úložis: Je viazaný na plytké panvy, kde vietor v zimnom období naveje veľké množstvo snehu, ktorý uľahne, stvrdne a udržuje sa tu veľmi dlho, preto sú pôdy na týchto lokalitách veľmi prevlhčené a poskytujú stanovištia hlavne plazivým vŕbam.
• Biotop skalných stien a puklín: Sa viaže na holé skaly, ktoré obsadzujú rastliny prispôsobené na život v týchto skromných vysokohorských podmienkach. Na vápencoch a dolomitoch rastú horec Clusiov (Gentiana clusii), prvosienka holá (Primula auricula), plesnivec alpínsky (Leontopodium alpinum), astra alpínska huňatá (Aster alpinus subsp. subvillosus).
• Biotop alpínskych pralúk: Je typický pre spevnené úsypové kužele, svahy guliakov a morén. Najpestrejšiu flóru majú v tomto biotope vápencové a dolomitové podklady, na ktorých nachádzame množstvo atraktívnych rastlinných druhov. Sú to viaceré druhy chránených a zraniteľných, fialovkasto kvitnúcich kozincov: kozinec alpínsky (Astragalus alpinus) a kozinec nórsky (Astragalus norvegicus), chránené druhy ostropyskov: ostropysk Hallerov (Oxytropis halleri), ostropysk karpatský (Oxytropis carpatica), ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae).

Subniválny vegetačný stupeň (nad 2300 m n. m.)

Posledným výškovým vegetačným stupňom je subniválny (od 2300 m n. m. až po najvyšší vrchol 2655 m n. m.). Drsné klimatické podmienky so značne skráteným vegetačným obdobím a veľmi tenká vrstvička pôdy (zväčša už len na skalných teraskách a v skalných škárach) umožňujú rast a vývoj už len druhom málo náročným na množstvo tepla a hrúbku pôdnej pokrývky.

Lišajníky a machorasty - dôležité zložky ekosystému

Z územia Tatier je popísaných takmer 1650 druhov a variet siníc a rias, 1200 druhov lišajníkov, viac ako 720 druhov machov a pečeňoviek.

Lišajníky

Tieto jedinečné organizmy predstavujú spolunažívanie hubových vlákien s niektorými riasami alebo sinicami. Huba prijíma vodnú paru čím urýchľuje fotosyntézu v riase a poskytuje ochranu pred slnečným úpalom. Lišajníky rastú veľmi pomaly a dožívajú sa vysokého veku. Úspešne zaujímajú stanovištia, na ktorých vládnu príliš nepriaznivé klimatické a pôdne podmienky pre vyššie rastliny. V skalnatých a klimaticky drsných oblastiach môžu lišajníky vystupovať aj ako dominujúce rastlinné spoločenstvá a určovať ráz vegetácie. V týchto extrémnych podmienkach sú dôležitým zdrojom výživy pre živočíchy. Vzhľadom na skutočnosť, že lišajníky neznášajú znečistené životné prostredie, sú prirodzenými bioindikátormi jeho čistoty. Význam lišajníkov je aj z hľadiska tvorby pôdy, keďže vylučujú rôzne organické kyseliny a tým narúšajú skalné podložie. Vyskytujú sa na zemi, skalách, múroch, plotoch, strechách na kôre stromov i na hnilom dreve. K podkladu sú prirastené prichytnými vláknami.

Typické rody lišajníkov

• Alektória (Alectoria)
• Fúzatec (Bryoria)
• Bradatec (Usnea)
• Konárik (Evernia)

Ich bohato kríčkovito rozkonárené stielky visia na tenkých konárikoch a kmeňoch stromov, najmä v blízkosti hornej hranice lesa alebo v horských dolinách s častými hmlami podmieňujúcimi ich optimálny rozvoj. Vlhkejšie bázy kmeňov často obsadzuje dutohlávka prstnatá (Cladonia digitata) so sivo až olivovozelenými stielkovými šupinami. Na zvislých neprístupných stenách patria v Tatrách k charakteristickým javom žiarivožlté plochy mnohospórovky (Acarospora oxytona). Bohatá je aj lišajníková vegetácia na periodicky zaplavovaných skalách a balvanoch v horských potokoch a plesách.

Machorasty

Machorasty rastú na rozličnom podklade v rôznych podmienkach. Možno sa s nimi stretnúť na všetkých druhoch hornín, na hnijúcom dreve, na pôde, skalách, v potokoch a prameniskách, na rašeliniskách, na lesnom humuse aj na kmeňoch drevín. Význam machorastov je pre prírodu a nepriamo i človeka väčší, než sa nám na prvý pohľad zdá. Mnohé druhy osídľujú skaly alebo plochy rozrušené eróziou a zabraňujú tak nežiaducim zosuvom pôdy, čím vytvárajú vhodnejšie podmienky pre rast aj iných druhov rastlín.

Vodu získavajú prevažne z atmosféry, len veľmi málo z podložia. Dokážu prijať množstvo vody, ktoré sa rovná až 2,5-násobku ich hmotnosti. Pretože často rastú vo veľkých množstvách, viažu v sebe ako špongia veľké množstvo vody a výparom sčasti regulujú klímu územia. Tvoria tak prirodzené vodné nádrže, čím chránia pôdu pred vysychaním a udržujú ju vlhkú. V rašeliniskách zadržiavajú machy dažďovú vodu, ktorou sú napájané vodné toky. Týka sa to predovšetkým rašelinníkov (Sphagnales). Rastliny na báze odumierajú a na vrchole stále dorastajú. Vplyvom nízkych teplôt vo vysokých horských polohách vznikajú zakrpatené husté bochníkovité machy čiernej, červenej až fialovej farby.

tags: #kvetina #v #znaku #tatranskeho #narodneho #parku

Populárne príspevky:

• ako vyzdobiť vianočný stromček vianočnými kvetmi
• Ochrana pred automatizovaným prístupom
• Tajomstvo Mirabilis a iných nočných krásavíc
• dielo Kytica prelúdií pre organ
• rastliny s fialovými listami a ružovými kvetmi