Ľubomír Záhon: Návrat na scénu ako stelesnenie Alzheimerovej choroby
Ľubo Záhon, legenda slovenského divadla, sa po takmer troch desaťročiach na doskách Štátneho divadla a po dlhej pauze vrátil na scénu v nezabudnuteľnej úlohe vo hre Floriana Zellera „Otec“. Jeho stvárnenie postavy Andrého, muža trpiaceho Alzheimerovou chorobou, je dojímavým a autentickým pohľadom na starnutie, zabúdanie a zodpovednosť.
Počas svojej bohatej kariéry stvárnil Ľubomír Záhon postavy vo viac ako stovke divadelných hier a televíznych filmov. V piatok sa 71-ročný herec na scénu vrátil a v premiére hry exceloval.
„Otec“: Hlboký pohľad na ľudskú krehkosť
Hra „Otec“ je mimoriadne silným a smutným príbehom o procese starnutia, strate pamäti a nevyhnutelnom odchádzaní. Zároveň však poukazuje na dôležitosť zodpovednosti detí voči svojim rodičom. Réžie tejto náročnej inscenácie sa zhostil Ján Luterán, ktorý hlavnú úlohu Otca zveril práve Ľubomírovi Záhonovi.
Ľubomír Záhon v predstavení, ktoré začína už počas príchodu divákov do sály, dokonale stvárňuje mentálne rozpoloženie človeka postihnutého Alzheimerovou chorobou. „Na generálke som si zabudol obliecť pyžamo, hral som len v trenírkach, takže myslím si, že mi táto úloha sedí,“ s úsmevom poznamenal herec po dojímavo-úsmevnom predstavení.
Postava Andrého neopúšťa scénu ani na okamih. V hereckom prejave Ľubomíra Záhona sa striedajú pocity úzkosti s výbuchmi hnevu, ktoré sú prerušované sarkastickým humorom a ironickými poznámkami. „Práca s pánom režisérom bola výborná, komunikoval s nami, vypočul si aj naše názory, čo je pre herca nesmierne dôležité,“ vyjadril sa Ľ. Záhon.
Osobná perspektíva a autenticita
Pre režiséra Jána Luterána bola hra „Otec“ prvou réžiou činohry Štátneho divadla Košice. Francúzsky dramatik Florian Zeller ho zaujal aj z osobných dôvodov: „Moja stará mama trpí stareckou demenciou a, bohužiaľ, už mňa ako svojho vnuka nespoznáva. Pre diváka som chcel doslova zhmotniť stav chorej mysle.“
Postavu dcéry Anne, ktorá je vyčerpaná každodennou starostlivosťou o chorého otca, stvárňuje Adriana Ballová. „Sama, našťastie, nemám takúto skúsenosť s chorým príbuzným. Ako Anne sa snažím byť k otcovi láskavá, i keď v niektorých momentoch je to nesmierne ťažké…“
Záverečná scéna, v ktorej Anne objíma Andrého, dojala dokonca aj hlavného predstaviteľa: „Nikdy som na javisku neplakal, jednoducho som to nevedel. Prišlo to až teraz, po toľkých rokoch.“
Silná výpoveď a emočná rezonancia
Predstavenie s napätím sledoval aj riaditeľ Štátneho divadla Košice Peter Himič. „Je to fascinujúci výkon pána Záhona z hereckého i ľudského hľadiska. Postava Otca bola treťou po 20-ročnej pauze, ale až André je jeho veľkým návratom na divadelné dosky.“
Standing ovation zaznelo už počas záverečnej scény a po predstavení sa návštevníci spontánne delili o svoje dojmy. „Som zmätená a zrelá na psychiatriu, až tak ma hra vtiahla do deja,“ povedala s vreckovkou na očiach Dagmar Oceliaková. Roman Gajdoš si počas predstavenia uvedomil, že v reálnom živote už zajtra môže ktokoľvek z nás hrať hlavnú úlohu: „Je to téma, ktorá napokon dobehne každého. Či už ako pacienta alebo člena rodiny.“
Primárka psychiatrického oddelenia Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Eva Pálová vyzdvihla odvážne spracovanie témy: „Je veľkou odvahou predstaviť divákom tému o stareckej demencii, o Alzheimerovej chorobe. To spracovanie bolo natoľko autentické, až som si v niektorých momentoch myslela, že som vo svojej ambulancii. Som presvedčená, že autor mal osobnú skúsenosť s človekom trpiacim podobnými problémami.“
Ľubo Záhon na slávnostnej recepcii po premiére skromne podotkol: „Moje pocity nie sú dôležité, podstatný je divák. Ak odchádza z predstavenia spokojný, to je skutočné ocenenie hercovej práce.“
Návrat po dlhej pauze a osobná cesta
Ľubomír Záhon odohral na doskách Štátneho divadla Košice približne stovku postáv. V zrelom veku však s herectvom musel skončiť. „V divadle som pôsobil takmer tridsať rokov. Bol som maximálne vyťažený, keďže som musel uživiť sedemčlennú rodinu. Nebolo to jednoduché. A tak som stres a napätie čoraz častejšie kompenzoval alkoholom,“ priznáva jeden z najväčších talentov slovenskej hereckej generácie.
„Problémy nastali, keď už nie ja som vyhľadával alkohol, ale pálenka si našla mňa. A piť som prestal nie preto, že som chcel, ale preto, že mi prestalo chutiť.“
Odchod z divadla a následnú 20-ročnú pauzu neberie ako stratu času. „Výhodou herectva je, že môžete hrať do vysokého veku. Dôležitý je najmä živý kontakt s divákom a je jedno, či máte dvadsať alebo sedemdesiat rokov.“ V ostatných rokoch ho, ako sám povedal, nebral nikto príliš vážne. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa rozhodol pre návrat. „Divák, ktorý príde na predstavenie, ma teraz jednoducho bude musieť počúvať…“
Florian Zeller: Otec - Osoby a obsadenie
| Postava | Herec |
|---|---|
| André | Ľubomír Záhon |
| Anne, jeho dcéra | Adriana Ballová |
| Pierre | Stanislav Pitoňák |
| Laura | Katarína Horňáková |
| Muž | Peter Cibula |
| Žena | Henrieta Kecerová |
| (Ďalšie postavy) | Dušan Bodnár |