Pestovanie mäsožravých rastlín: Fascinujúci sprievodca pre izbové podmienky
Mäsožravé rastliny patria k tým najfascinujúcejším vo svete botaniky. V prirodzenom prostredí ich môžeme nájsť na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy, pričom je známych viac ako 600 druhov rôznych veľkostí, tvarov a farieb. Jednu vlastnosť však majú spoločnú: obývajú pôdy chudobné na živiny, a preto si prostredníctvom evolúcie vyvinuli schopnosť loviť hmyz a dopĺňať si tak chýbajúce živiny.
Mäsožravá rastlina je druh, ktorý si dopĺňa živiny chytaním a trávením hmyzu alebo iných drobných organizmov. Hoci pôsobia exoticky a náročne, ich pestovanie doma nie je až také zložité, ako sa môže zdať. Prechod rastlín na živočíšny zdroj potravy je prirodzenou odpoveďou na ich snahu prežiť.
Jednotlivé druhy totiž žijú v podmienkach, kde nemajú dostatočne výživnú pôdu, respektíve z nej živiny nedokážu čerpať. Postupne sú tak nútené hľadať nejaké iné zdroje obživy. Zdroj potravy mäsožravých rastlín je dosť pestrý. Ani tie najväčšie druhy však nemajú lapacie orgány prispôsobené na konzumáciu väčších živočíchov. Preto nie sú pre ľudí alebo domáce zvieratá nebezpečné.
Vo väčšine prípadov sa dokonca živia iba hmyzom. Pre väčšie druhy sú obživou aj žaby, jašterice či malé hlodavce. Nič väčšie skonzumovať nedokážu.
Spôsoby lovu koristi
Mäsožravé rastliny lapajú hmyz rôznymi mechanizmami. V zásade môžeme pasce rozdeliť do dvoch základných skupín:
- Aktívne pasce: Tie sa aktívne pohybujú pri chytaní koristi. Pohyb je veľmi rýchly (maximálne niekoľkosekundový). Do skupiny aktívnych pascí zaraďujeme pasce rodov Aldrovandka, Dionaea a Utricularia.
- Pasívne pasce: Napríklad lepkavé listy (Drosera, Drosophylum, Byblis, Pinguicula, Sarracenia, Nepenthes, Genlisea, Heliamphora, Cephalotus a Darlingtónia). Treba však podotknúť, že niektoré pasce z tejto skupiny sa taktiež pohybujú (Drosera, Pinguicula). Ich lepkavé listy sa totiž po podráždení zmietajúcou sa polapenou korisťou dávajú do veľmi pomalého pohybu. Tento sotva znateľný pohyb trvajúci obvykle 2 - 4 hodiny má zlepšiť dotyk s korisťou, čo má dvojaký význam. Hmyz prilepený väčšou časťou tela sa z pasce ťažšie dostáva a zväčšením styčnej plochy sa súčasne zväčšuje plocha, kde sa uskutočňuje resorpcia. Niektoré rosičky dokážu ohnúť celý list okolo koristi (Drosera capensis).
Ďalšie typy pascí:
- Mechanická pasca: Vznikla premenou listovej čepele.
- Podtlaková, čiže hypotenzná pasca: Pasce sú niekoľkomilimetrové mechúriky so záklopkou.
- Gravitačná pasca: Prilákaný hmyz skĺzava a padá alebo je jeho pohyb iným spôsobom navedený dovnútra láčky.
- Dentivná pasca: Pasca využíva chodby, na ktorých vnútornom povrchu sú mnohopočetné chlpy. To, že sú tieto chlpy orientované dovnútra slepo končiacej chodby, vedie nič netušiacu korisť hlbšie a hlbšie do pasce. U druhu Sarracenia psittacina je chodbou vnútro ležiacej láčky. U rodu Genlisea je takáto chodba pod zemou. Je vnútri zložitého lapacieho orgánu v tvare prevráteného písmena Y.
Všeobecné podmienky pestovania mäsožravých rastlín
Mäsožravé rastliny rastú na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy, v najrôznejších klimatických oblastiach a často v podmienkach s veľmi špecifickou mikroklímou, preto nie je možné zovšeobecniť ich nároky na pestovanie. Pri ich pestovaní je potrebné vychádzať z klimatických a geologických podmienok na prírodnej lokalite konkrétneho druhu. Avšak, niektoré základné princípy sú spoločné pre väčšinu druhov vhodných na pestovanie v interiéri.
Svetlo
Takmer všetky druhy mäsožravých rastlín vyžadujú maximálne možné oslnenie. Výnimku tvoria 3 druhy pralesných tropických rosičiek, niektoré krčiažniky a niektoré tučnice (európske, ale tie skôr kvôli teplu), ktoré pestujeme na rozptýlenom svetle. Všetky ostatné druhy, pokiaľ ich pestujeme v bytových podmienkach, je potrebné umiestniť na parapet okna orientovaného optimálne na juhovýchod. Vhodná je i východná až západná expozícia.
Sprievodca dokonalým osvetlením rastlín
Teplota
Kultúra druhov tropického pásma potrebuje iné teploty ako druhy mierneho pásma. Tropickým druhom (nezaťahujúce svetlomilné a pralesné tropické rosičky, bublinatky, mexické tučnice, krčiažniky, byblis, genlisea, heliamfora) vyhovujú izbové teploty našich príbytkov (s rozdielmi v zimnej teplote, v zime sú krčiažniky najnáročnejšie, potrebujú min. 18 °C, mexické tučnice sú v zime chladnomilné, 10-15 °C je ich optimum). Mäsožravé rastliny rastú najlepšie pri teplotách od 18 °C do 24 °C.
Zálievka a vlhkosť
Väčšina druhov vyžaduje substrát trvalo vlhký až mokrý. Mäsožravé rastliny majú slabý koreňový systém, ktorý nesmie vyschnúť, preto by kvetináče mali stáť vo vode. Vyžadujú pravidelné zalievanie zásadne dažďovou alebo destilovanou vodou, prípadne prevarenou alebo odstátou vodou. Mäsožravky si obvykle vyžadujú kyslý, rašelinový substrát a minerály vody z vodovodu alebo studne tento substrát neutralizujú, čo veľmi znižuje jeho trvanlivosť. Zálievková voda musí byť mäkká, optimálne kvalitou blízka vode destilovanej. Mäsožravé rastliny potrebujú čistú vodu, ktorá neobsahuje žiadne minerály. Mäsožravé rastliny potrebujú vysokú vzdušnú vlhkosť. Rastlinu môžete zvlhčovať zvlhčovačom, rosením alebo ju umiestniť na kamienky s vodou.
Substrát
Mäsožravé rastliny potrebujú špeciálnu pôdu, ktorá má nízky obsah živín a kyslé pH. Najbežnejším substrátom je čistá, hrubo vláknitá vrchovisková rašelina. Rašelina musí byť neupravená, s pôvodným kyslým pH. Najlepšia je s nízkym stupňom rozkladu (biela). V čistom stave, alebo prípadne v kombinácii s kremičitým pieskom (max. 1/3 objemu) ju používame pre väčšinu rosičiek, mucholapku, darlingtoniu, saracénie, väčšinu bublinatiek, genlisey, byblis, cefalotus a heliamfory. Pre druhy rodu Nepenthes miešame epifytický substrát, zložený z dubovej (alebo topoľovej) kôry, koreňov papradí, lignocelu, vermikulitu, perlitu, keramzitu, seramisu.
Hnojenie
Mäsožravé rastliny rastú na pôdach veľmi chudobných na živiny v dostupnej forme a akékoľvek hnojenie je vylúčené. Hnojenie ani chemické ošetrovanie proti škodcom nie je nutné. Mäsožravé rastliny získavajú živiny z hmyzu, ktorý loví pomocou špeciálnych lapačov alebo pascí. Rastliny nie je potrebné prikrmovať, dokážu si živiny zaobstarať samé. Pri prekŕmení môže dokonca uhynúť.
Vybrané druhy mäsožravých rastlín a ich špecifiká
V nasledujúcom výbere nájdete mäsožravé rastliny, ktoré nie sú vo väčšine prípadov náročné na starostlivosť a ich pestovanie zvládne s trochou snahy každý.
1. Mucholapka podivná (Dionaea muscipula)
Je to určite najznámejšia mäsožravá rastlina, ktorá navyše loví hmyz jedinečným, rýchlym pohybom - zovretím listovej rozety, ktorá uväzní lezúci či lietavý hmyz a následne zabezpečí jeho rozklad a trávenie. Rýchly zvierací mechanizmus mucholapky spustí podráždenie viacerých chĺpkov na vnútornej strane listovej rozety/pasce v krátkom časovom rozmedzí. Dosiaľ je známy len jeden pôvodný druh mucholapky (Dionaea muscipula), ktorý sa vo voľnej prírode vyskytuje len v Južnej Karolíne v USA.
Mucholapka nie je náročná na pestovanie, no vyžaduje si vlhký, kyslý substrát chudobný na živiny (napr. rašelinu) a dostatok svetla. Tejto mäsožravej rastline tiež prospieva zimovanie v tmavšom a chladnejšom prostredí (5 - 10 °C). Pri interiérovom pestovaní jej môžeme dopriať zimnú izbovú teplotu okolo 15 °C. Pri mucholapke nie je potrebné miešať rašelinu s perlitom. Ten vnáša do zeminy vyššie množstvo živín, na ktoré nie je zvyknutá. Polievať je potrebné hneď po vyschnutí zeminy. Je dôležité, aby deti nedávali prsty do pascí. Každá pasca sa za život môže zatvoriť 3-5 krát a potom odumiera. Ak sa pasce budú často zatvárať, rastlinke žiadne neostanú a nebude môcť loviť výživu.
2. Krčiažniky (Nepenthes)
Krčiažniky dostali názov podľa vázovitého tvaru ich listových pascí, v ktorých si vytvárajú špeciálnu tekutinu slúžiacu na utopenie koristi (aj väčšie druhy hmyzu). Okraje a steny krčaha/pasce sú klzké, takže hmyz do nich rýchlo spadne a už nevylezie a nad krčahom je pokrievka, ktorá slúži ako dáždnik, aby do tekutiny nenapršala voda. Na dne každej pasce zároveň prebieha pomalé trávenie koristi. Zatiaľ je známych 170 druhov rodu krčiažnik, a väčšina sa vyskytuje v tropických častiach Juhovýchodnej Ázie.
Ako izbové rastliny sa pestujú najmä nenáročné druhy ako napríklad: Nepenthes Alata, Nepenthes Rafflesiana, Nepenthes Mirabilis, či mnohé hybridy ako napríklad Nepenthes x ventrata, Nepenthes x Bloody Mary, Nepenthes x Mixta. Tieto mäsožravé rastliny sú dostupné v rôznych tvaroch a farbách. Pre svoj život potrebujú vyššiu vlhkosť vzduchu, okolo 70 - 80 %. Z tohto dôvodu sú pre ne vhodné vitríny a skleníky, avšak dajú sa kúpiť aj druhy a krížence, ktoré prospievajú aj na obyčajnom panelákovom okne. Ako substrát je pre ne vhodná zmes hrubej vláknitej rašeliny, perlitu, dubovej kôry, niekedy sa pridáva aj molitan či polystyrén na odľahčenie.
3. Tučnica (Pinguicula)
Epicentrom výskytu tučnice vo voľnej prírode sú vlhké tropické a subtropické časti Strednej Ameriky, no zopár druhov pochádza aj z ostatných kontinentov sveta. Tučnica loví drobný hmyz pomocou lepkavých listov, ktorými svoju korisť aj trávi a nahrádza si tak nedostatok živín vo svojom prostredí. Jednotlivé druhy týchto mäsožravých rastlín sú značne rozdielne tvarmi, veľkosťami či farbami. Niektoré tučnice vytvárajú veľké rozety širokých listov dosahujúce až 20 cm, zatiaľ čo iné druhy sú drobné.
Tučnica obecná ocení polohu ďalej od okna. Bežná izbová teplota na úrovni 20 až 22 °C je pre tučnicu priam ideálna. Problémy s jej pestovaním nebudú ani počas zimy. Podobne ako rosičke, aj tučnici vyhovuje substrát, v ktorom je zmiešaná rašelina s perlitom. V tomto prípade však môže byť perlitu o niečo viac ako rašeliny. Hnojenie ani chemické ošetrovanie proti škodcom nie je nutné.
4. Rosičky (Drosera)
Rosičky sú také úžasné, ako len mäsožravé rastliny môžu byť. Známych je zhruba 200 druhov pochádzajúcich zo všetkých kontinentov okrem Antarktídy, pričom sú známe bohatou diverzitou tvarov, veľkostí a farieb. Rosičky lovia svoju korisť (hmyz) pomocou špeciálnych tyčiniek pokrývajúcich ich listy. Na konci tyčiniek produkuje rastlina lepkavú tekutinu, na ktorú sa hmyz nalepí, rastlina korisť tyčinkami a listom pomaly ovinie a začne z nej absorbovať živiny.
Tieto atraktívne, exoticky vyzerajúce mäsožravé rastliny nie sú prekvapivo náročné na starostlivosť a ich pestovanie zvládne každý. Pestovateľsky nenáročné sú napríklad druhy Drosera capensis, Drosera aliciae, Drosera spatulata, Drosera multifidi, Drosera scorpiodes, Drosera regia a mnohé iné. Obľúbené sú najmä kvôli malému vzrastu s výškou od 5 do 15 cm, vďaka ktorému sa hodia do ktorejkoľvek izby. Ako rastliny milujúce dostatok svetla a tepla sa zvyknú pestovať priamo na okne, čo im zaručí potrebné dávky svetla po celý rok.
5. Bublinatka (Utricularia)
Bublinatka je pomenovaná podľa mechúrikov/bubliniek, ktorými loví svoju korisť. Bublinatky sú väčšinou vodné alebo močiarne rastliny, ktoré prosperujú vo vlhkých oblastiach s pôdou chudobnou na živiny. Tieto fascinujúce mäsožravé rastliny môžeme nájsť na všetkých kontinentoch a vo všetkých teplotných pásmach okrem suchých oblastí sveta. Mechúriky, ktorými bublinatky lovia svoju korisť, patria medzi najdômyselnejšie štruktúry v celom rastlinnom svete.
Tieto výnimočné pasce majú priemer 0,2 až 1,2 cm a lovia drobný vodný hmyz tak, že podráždenie drobných chĺpkov na mechúriku hmyzom otvorí poklop a vplyvom podtlaku sa nasaje hmyz aj s vodou do mechúrika, ktorý sa v priebehu pár milisekúnd uzavrie. Viaceré druhy týchto mäsožravých rastlín sa môžu celoročne pestovať ako vodné rastliny v rybníkoch, jazierkach a prírodných bazénoch (napr. Utricularia gibba, Utricularia vulgaris), kde počas sezóny vytvárajú husté porasty a počas leta ponúkajú aj atraktívne kvitnutie, zatiaľ čo teplomilnejšie druhy (napr. Utricularia graminifolia) môžu byť zaujímavými akváriovými rastlinami.
6. Darlingtónia (Darlingtonia californica)
Táto mäsožravá rastlina pochádza zo severnej Kalifornie a Oregonu, kde väčšinou obýva rašeliniská s chladnou tečúcou vodou a vlhkejším podnebím pacifického pobrežia. Darlingtónia vábi vôňou hmyz, ktorý vylezie do otvoru vo vrchnej časti trubicovitého listu a následne spadne na jeho dno, kde zahynie a je pomaly strávený. Darlingtónia kalifornská je endemit, ktorý si vyžaduje špecifické podmienky a preto je vhodná pre pokročilejších pestovateľov. Tento druh mäsožravých rastlín je háklivý najmä na prehriatie koreňovej sústavy (nad 25°C).
Pri interiérovom pestovaní si táto mäsožravá rastlina vyžaduje zvláštnu starostlivosť. Podmienky pestovania: Slnko až polotieň, pri pestovaní v interiéri je potrebný vzdušný substrát (napr. rašeliník) a chladenie koreňov pravidelnou zálievkou chladnou vodou.
7. Saracénia (Sarracenia)
Tento rod mäsožravých rastlín pochádza zo Severnej Ameriky a jednotlivé druhy sa vyskytujú od Floridy na juhu USA až po juhovýchod Kanady, kde obýva mokré rašeliniská a močiare. Saracénia loví hmyz podobne ako väčšina mäsožravých rastlín do dutého listu v tvare úzkej vázy, v ktorej je tekutina. Hmyz z nádoby nedokáže uniknúť, uhynie a pri rozklade poskytne saracénii potrebné živiny.
Podmienky pestovania: slnečné stanovisko, vhodným substrátom je zmes rašeliny a perlitu/riečneho štrku (1:1), pri pestovaní v kvetináči je nutné substrát udržiavať neustále mokrý a používať pritom mäkkú vodu. Často tieto rastliny môžeme pestovať celoročne aj v exteriéri. Sú veľmi odolné, majú zaujímavý vzhľad korunovaný veľmi atraktívnymi, pomerne veľkými kvetmi.
8. Brocchinia reducta
Brocchinia reducta je jedným z mäsožravých druhov bromélií. Pochádza z tropických častí Južnej Ameriky, kde obýva pôdy chudobné na živiny. Jej úzke a vysoké, vzpriamené listy vytvárajú lievikovitú pascu s tekutinou, do ktorej z času na čas spadne hmyz a po klzkých listoch sa už nedokáže dostať von. Rastlina následne vstrebe živiny z rozkladajúcej sa koristi. Pestovanie týchto mäsožravých rastlín nie je náročné, no vyžaduje si slnečné stanovisko (najmä počas zimy).
9. Cephalotus (Cephalotus follicularis)
Táto mäsožravá rastlina pochádza z juhozápadného cípu Austrálie, kde rastie blízko pobrežia na vlhkých rašeliniskách, chudobných na živiny. Vytvára typické listové pasce na hmyz vo veľkosti palca a v tvare črievičky, ktoré sú sfarbené v odtieňoch zelenej, červenej, fialovej až čiernej. Z pestovateľského hľadiska patrí cephalotus medzi náročnejšie rastliny a v našich podmienkach sa môže pestovať len ako izbová rastlina. Táto mäsožravka je náročná na správnu teplotu vzduchu. Nemá rada horúčavy nad 32 °C a naopak jej prospieva pravidelný pokles nočnej teploty pod 20 °C.
10. Heliamfora (Heliamphora)
Tak ako väčšina mäsožravých rastlín, aj heliamfora loví hmyz do pohárovitých listov. Väčšina druhov Heliamfor pochádza z vrcholov stolových hôr vo Venezuele, a ďalšie sa vo voľnej prírode vyskytujú na viacerých miestach Centrálnej a Južnej Ameriky. Horné okraje listových pascí sú väčšinou sfarbené do odtieňov červenej, čo vytvára zaujímavú textúru, pretože heliamfora sa vegetatívne rozmnožuje do priestoru a vyvára veľké spoločenstvá. Táto mäsožravá rastlina je zaujímavá aj produkciou zvončekovitých kvetov na dlhých stonkách a sladkastou vôňou.
Pestovanie týchto mäsožravých rastlín je určené skôr pre pokročilejších pestovateľov, pretože heliamfory sú náchylné na prudké zmeny vlhkosti vzduchu a teploty. Prospieva im vyššia vlhkosť vzduchu no navyknú si aj na suchší vzduch ak budú mať stabilnú teplotu okolo 20 °C bez veľkých výkyvov medzi dňom a nocou.
tags: #masozrava #rastlina #izbova #rastlina #podmienky #na