Fascinujúci svet mäsožravých rastlín
Mäsožravé rastliny patria k tým najfascinujúcejším vo svete botaniky. Na prvý pohľad sú to celkom obyčajné rastliny. No zdanie klame. Na rozdiel od bežných izbových rastlín dokážu chytiť a následne stráviť menšie živočíchy, hlavne lietajúci a lezúci hmyz. Využívajú na to pasce, ktoré sú rôznej farby, tvaru aj sfarbenia. Mäsožravé rastliny predstavujú fascinujúci prírodný fenomén, ktorý premení váš domov na jedinečné prírodné divadlo. Tieto úžasné mäsožravé rastliny nie sú len dekoratívnym prvkom, ale aj prirodzeným riešením pre kontrolu lietajúceho hmyzu vo vašom príbytku. Práve sledovanie ich loveckých schopností je tým najväčším zážitkom pre každého pestovateľa.
Mäsožravé rastliny sú ako všetky ostatné rastlinky, akurát si z času na čas doprajú aj hmyz. Práve preto sú také obľúbené a mnohých ľudí fascinujú. Mäsožravé rastliny sa rozdeľujú aj podľa toho, akým spôsobom „lovia“ hmyz. V prirodzenom prostredí ich môžeme nájsť na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy, pričom je známych viac ako 600 druhov rôznych veľkostí, tvarov a farieb, no jednu vlastnosť majú spoločnú: obývajú pôdy chudobné na živiny a preto si prostredníctvom evolúcie vyvinuli schopnosť loviť hmyz a dopĺňať si tak chýbajúce živiny.
Botanická ríša oplýva podstatne bohatšou škálou hmyzožravých rastlín, či už na zemi, v korunách stromov, alebo dokonca aj v pôde a vo vode. Rastlinná ríša je zdrojom nekonečného úžasu, príbehom neskutočnej adaptability na najrôznorodejšie podmienky a schopnosti kompenzovať si výživu z chudobného prostredia. To, ako to robia mäsožravky, patrí k tým najpôsobivejším. Niet sa prečo čudovať, že mnohých fascinujú a chceme ich mať aspoň na čas vo svojej blízkosti, aby sme si mohli užívať ich výnimočnosť.
Spôsoby lovu mäsožravých rastlín
Mäsožravé rastliny sa rozdeľujú aj podľa toho, akým spôsobom „lovia“ hmyz. Pasívne pasce sú tvorené lepkavými listami na ktoré sa hmyz prilepí. Aj rastliny s pasívnymi pascami vykonávajú pohyb, ale je veľmi pomalý a takmer neviditeľný. Listy sa dávajú do pohybu, keď sa prilepená korisť snaží odtrhnúť.
Na rozdiel od bežných izbových rastlín dokážu chytiť a následne stráviť menšie živočíchy, hlavne lietajúci a lezúci hmyz. Využívajú na to pasce, ktoré sú rôznej farby, tvaru aj sfarbenia.
Najznámejšie mäsožravé rastliny a ich pestovanie
V nasledujúcom výbere nájdete mäsožravé rastliny, ktoré nie sú vo väčšine prípadov náročné na starostlivosť a ich pestovanie zvládne s trochou snahy každý.
1. Mucholapka podivná (Dionaea muscipula)
Náš výber mäsožravých rastlín nezačíname mucholapkou náhodou. Je to určite najznámejšia mäsožravá rastlina, ktorá navyše loví hmyz jedinečným, rýchlym pohybom - zovretím listovej rozety, ktorá uväzní lezúci či lietavý hmyz a následne zabezpečí jeho rozklad a trávenie. K najznámejším a najobľúbenejším patrí mucholapka podivná - Dionaea muscipula - a to práve vďaka pasci, ktorá dokáže prudko sklapnúť. Rýchly zvierací mechanizmus mucholapky spustí podráždenie viacerých chĺpkov na vnútornej strane listovej rozety/pasce v krátkom časovom rozmedzí. Dosiaľ je známy len jeden pôvodný druh mucholapky (Dionaea muscipula), ktorý sa vo voľnej prírode vyskytuje len v Južnej Karolíne v USA, no vďaka jej popularite pestovatelia vyšľachtili viacero jej kultivarov rôznych farieb a veľkostí. Mucholapka nie je náročná ani na pestovanie, no vyžaduje si vlhký, kyslý substrát chudobný na živiny (napr. rašelinu) a dostatok svetla. Tejto mäsožravej rastline tiež prospieva zimovanie v tmavšom a chladnejšom prostredí (5 - 10 °C) a naopak jej neprospieva ak má počas zimy menej svetla a zároveň ostane v teplej miestnosti. Pochádza zo Severnej Karolíny, z prostredia rašelinísk, a preto jej vyhovuje, ak stojí trvalo vo vode a znesie aj zimovanie vonku. Ideálne teploty počas zimy by mali byť okolo 5 - 10 °C. Takéto podmienky v bytoch často nemáme. Môžeme ju zimovať aj inak - zaistiť jej umelé osvetlenie primeraného svetelného spektra, teda pestovateľské svietidlá. Takto prezimuje pri izbovej teplote. Existuje ešte tretia možnosť, ako rastliny prezimovať - vyberieme ich zo substrátu a očistené a zabalené v rašelinníku uskladníme v chladničke. Mucholapky so svojimi efektnými pascami zvádzajú, najmä najmenších pestovateľov, k skúšaniu efektivity ich reakcií zatvárania sa na dotykové podnety. Nie je však vhodné tieto listy zaklápať naprázdno, rastlina sa vysiľuje a efektivita pascí sa vyčerpáva. Naprázdno sa totiž každý list dokáže zatvoriť asi trikrát až päťkrát, s reálnou korisťou len raz alebo dvakrát. Samotný mechanizmus spúšťania pascí je veľmi zaujímavý. Na každej vnútornej čepeli listov si môžeme všimnúť 3 chĺpky - trichómy, ktoré slúžia ako senzory a po dvojitom stimulovaní spúšťajú zaklapnutie pasce. Prečo až po dvoch impulzoch? Je to preto, aby sa rastliny chránili pred náhodným dráždením napríklad dažďovými kvapkami. Ak sa v pasci ocitne koriť, list sa otvorí až po jej strávení - teda často až po 5 - 7 dňoch. Ak bol zatvorený „naprázdno“, obvykle sa otvorí do 24 hodín. Čo sa týka ich prikrmovania, skôr je pre ne lepšie, ak nemajú hmyz vôbec, ako prílišné prekrmovanie, ktoré môže rastliny až zabiť. Ak sa stane, že mucholapka začne tvoriť kvetnú stonku, je žiaduce odstrániť ju už v zárodku, pretože jej kvitnutie, hlavne počas kritickej zimnej sezóny, môže rastlinu vysiliť až tak, že uhynie.
2. Krčiažniky (Nepenthes sp.)
Krčiažniky dostali názov podľa vázovitého tvaru ich listových pascí, v ktorých si vytvárajú špeciálnu tekutinu slúžiacu na utopenie koristi (aj väčšie druhy hmyzu). Okraje a steny krčaha/pasce sú klzké, takže hmyz do nich rýchlo spadne a už nevylezie a nad krčahom je pokrievka, ktorá slúži ako dáždnik, aby do tekutiny nenapršala voda. Na dne každej pasce zároveň prebieha pomalé trávenie koristi. Zatiaľ je známych 170 druhov rodu krčiažnik, a väčšina sa vyskytuje v tropických častiach Juhovýchodnej Ázie (Indonézia, Malajzia, Borneo, India, atď.). Najčastejšie sú to lianovité rastliny, dobre prispôsobené na život vo vlhkom prostredí dažďových pralesov. Ako izbové rastliny sa pestujú najmä nenáročné druhy ako napríklad: Nepenthes Alata, Nepenthes Rafflesiana, Nepenthes Mirabilis, či mnohé hybridy ako napríklad Nepenthes x ventrata, Nepenthes x Bloody Mary, Nepenthes x Mixta a mnohé ďalšie. Tieto mäsožravé rastliny sú dostupné v rôznych tvaroch a farbách. Osobitou skupinou sú svojou veľkosťou a zjavom atraktívne krčiažniky (Nepenthes sp.). V čom sa líšia? Sú podstatne väčšie (sú to vlastne liany) a majú dva typy pascí - zemné a vzdušné. Pasce sa líšia svojou stavbou, aj s ohľadom na efektívny lov koristi, či už lezúcej, alebo aj lietajúcej. Pre svoj život potrebujú vyššiu vlhkosť vzduchu, okolo 70 - 80 %. Z tohto dôvodu sú pre ne vhodné vitríny a skleníky, avšak dajú sa kúpiť aj druhy a krížence, ktoré prospievajú aj na obyčajnom panelákovom okne. Na nedostatok vzdušnej vlhkosti reagujú zasychaním a netvorením pascí. Ako substrát je pre ne vhodná zmes hrubej vláknitej rašeliny, perlitu, dubovej kôry, niekedy sa pridáva aj molitan či polystyrén na odľahčenie. Tieto mäsožravé rastliny patria k najväčším svojho druhu. Ich výskyt nie je podmienený nadmorskou výškou, pretože sa im dobre darí v nížinách, ale aj vo vysokohorských oblastiach nad 1000 m.n.m. Sú to vlastne liany, ťahajúce sa do korún stromov za svetlom aj niekoľko metrov. V domácich podmienkach sa pestujú v závesných kvetináčoch. Krčahy (pasce) vyrastajú na konci listu a dosahujú veľkosť pár cm, až niekoľko desiatok cm (30 - 50) Ich korisťou nie je len hmyz a mravce, ale pri veľkých krčahoch dokonca malé hlodavce. Korisť lákajú vôňou nektáru v krčahoch. Tá pri pokuse dostať sa k nemu padá dovnútra a späť sa už nedostane, pretože steny krčahu sú extrémne hladké.
3. Tučnice (Pinguicula sp.)
Epicentrom výskytu tučnice vo voľnej prírode sú vlhké tropické a subtropické časti Strednej Ameriky, no zopár druhov pochádza aj z ostatných kontinentov sveta. Tučnica loví drobný hmyz pomocou lepkavých listov, ktorými svoju korisť aj trávi a nahrádza si tak nedostatok živín vo svojom prostredí. Jednotlivé druhy týchto mäsožravých rastlín sú značne rozdielne tvarmi, veľkosťami či farbami. Niektoré tučnice vytvárajú veľké rozety širokých listov dosahujúce až 20 cm zatiaľ čo iné druhy sú drobné. Zriedkavejšie môžu tučnice vytvárať aj úzke vzpriamené listy. Ešte väčšia rozmanitosť je v kvetoch jednotlivých druhov tučníc, z ktorých niektoré pripomínajú orchidey. V obchodoch sa môžeme pomerne bežne stretnúť aj ďalším rodom mäsožraviek - tučnicami (Pinguicula sp.). Patria k bezproblémovým, ľahko pestovateľným a vďačným rastlinám, navyše sa za starostlivosť odmenia pomerne atraktívnym kvitnutím. Aj pri tučniciach ide o bohatý rod z rôznych typov biotopov. V tropických, ale aj severských oblastiach nájdeme druhy, ktoré majú v období dormancie zhustený, priam sukulentný spôsob rastu listov. Nepriaznivé obdobie tak prečkajú v podobe ružíc listov zmenšených na minimum. Tieto druhy však obvykle pestujú len pokročilí pestovatelia, do bytových podmienok sú vhodnejšie bežne predávané hybridy s vyššou odolnosťou. Čo sa týka pestovania, vyberieme im slnečné okno a rašelinový substrát a dbáme na to, aby stáli vo vode.
4. Rosičky (Drosera sp.)
Rosičky sú také úžasné ako len mäsožravé rastliny môžu byť. Známych je zhruba 200 druhov pochádzajúcich zo všetkých kontinentov okrem Antarktídy, pričom sú známe bohatou diverzitou tvarov, veľkostí a farieb. Rosičky lovia svoju korisť (hmyz) pomocou špeciálnych tyčiniek pokrývajúcich ich listy. Na konci tyčiniek produkuje rastlina lepkavú tekutinu na ktorú sa hmyz nalepí, rastlina korisť tyčinkami a listom pomaly ovinie a začne z nej absorbovať živiny. Tieto atraktívne, exoticky vyzerajúce mäsožravé rastliny nie sú prekvapivo náročné na starostlivosť a ich pestovanie zvládne každý. Pestovateľsky nenáročné sú napríklad druhy Drosera capensis, Drosera aliciae, Drosera spatulata, Drosera multifidi, Drosera scorpiodes, Drosera regia a mnohé iné. Podobne ako u mucholapiek, i tu pestujeme rastliny v rašeline, prípadne zmesi rašeliny a riečneho piesku, niekedy sa pridáva aj perlit. Na rozdiel od mucholapiek druhy rosičiek bežne predávané u nás nepotrebujú zmenený režim pre zimovanie, postačí nám slnečné okno počas celého roku. Je vhodné, ak majú vlhkejší vzduch, avšak nie všetky druhy znesú uzavreté vitríny s minimom pohybu vzduchu. Výrastky, na ktorých sa objavuje „rosa“ sa nazývajú tentakuly a dokážu svojimi lepkavými sekrétmi korisť efektívne prilepiť na listy, následne zafixovať a pomocou nich korisť vysať z biologicky výživných látok. Ich pohyb, podobne ako pohyb listov pri lapaní koristi, je však na rozdiel od mucholapiek podstatne pomalší, prakticky nebadaný. Najčastejšie sa môžeme stretnúť s rosičkou lopatkolistou (Drosera spatulata) a rosičkou vláskatou (Drosera capillaris). Veľmi atraktívne sú rosička dvojitá (Drosera binata) a rosička kapská (Drosera capensis). Obe posledne spomenuté majú väčší vzrast, čím sú atraktívnejšie a efektívnejšie z pohľadu lapania koristi. Rosička kapská dokáže veľmi účinne lapať octomilky a otravné smútivky. Je však nutné povedať aj to, že vďaka pestovaniu v rašeline, ktorá si vyžaduje trvalé zamokrenie, vytvárame ideálne podmienky pre výskyt smútiviek. Ak si chcete kúpiť mäsožravku s úmyslom zbaviť sa mušiek, často dosiahnete pravý opak. Čo sa týka kvitnutia, kvitnú bežne a bez problémov, často sa kvety aj opelia, a poskytujú klíčivé semená. Drosera patri k najpočetnejším rodom medzi mäsožravými rastlinami. Vyskytuje sa takmer na celom svete. Lapacími orgánmi rosičiek sú listy pokryté zvláštnymi žliazkami (tzv. tentakule), ich hlavičky vylučujú v podobe drobných kvapiek lepivý sliz (ktorý sa vo svetle leskne ako kvapka rosy, z čoho vznikol názov týchto rastlín). Ich korisťou je zväčša iba drobný hmyz. Väčšina druhov drosera patrí k nenáročným rastlinám.
5. Bublinatky (Utricularia sp.)
Bublinatka je pomenovaná podľa mechúrikov/bubliniek, ktorými loví svoju korisť. Bublinatky sú väčšinou vodné alebo močiarne rastliny, ktoré prosperujú vo vlhkých oblastiach s pôdou chudobnou na živiny. Tieto fascinujúce mäsožravé rastliny môžeme nájsť na všetkých kontinentoch a vo všetkých teplotných pásmach okrem suchých oblastí sveta. Mechúriky, ktorými bublinatky lovia svoju korisť patria medzi najdômyselnejšie štruktúry v celom rastlinnom svete. Tieto výnimočné pasce majú priemer 0,2 až 1,2 cm a lovia drobný vodný hmyz tak, že podráždenie drobných chĺpkov na mechúriku hmyzom otvorí poklop a vplyvom podtlaku sa nasaje hmyz aj s vodou do mechúrika, ktorý sa v priebehu pár milisekúnd uzavrie. Viaceré druhy týchto mäsožravých rastlín sa môžu celoročne pestovať ako vodné rastliny v rybníkoch, jazierkach a prírodných bazénoch (napr. Utricularia gibba, Utricularia vulgaris), kde počas sezóny vytvárajú husté porasty a počas leta ponúkajú aj atraktívne kvitnutie, zatiaľ čo teplomilnejšie druhy (napr. Utricularia graminifolia) môžu byť zaujímavými akváriovými rastlinami.
6. Darlingtonia kalifornská (Darlingtonia californica)
Táto mäsožravá rastlina pochádza zo severnej Kalifornie a Oregonu, kde väčšinou obýva rašeliniská s chladnou tečúcou vodou a vlhkejším podnebím pacifického pobrežia. Darlingtónia vábi vôňou hmyz, ktorý vylezie do otvoru vo vrchnej časti trubicovitého listu a následne spadne na jeho dno, kde zahynie a je pomaly strávený. Darlingtónia kalifornská je endemit, ktorý si vyžaduje špecifické podmienky a preto je vhodná pre pokročilejších pestovateľov. Tento druh mäsožravých rastlín je háklivý najmä na prehriatie koreňovej sústavy (nad 25°C) a preto si táto mäsožravá rastlina vyžaduje pri interiérovom pestovaní zvláštnu starostlivosť. Darlingtóniu je možné pestovať celoročne aj v exteriéri - v rašelinisku, pričom cez zimu je vhodné rastlinu zatepliť čečinou alebo senom. Podmienky pestovania: Slnko až polotieň, pri pestovaní v interiéri je potrebný vzdušný substrát (napr. rašelinník) a chladenie koreňov pravidelnou zálievkou chladnou vodou.
7. Saracénie (Sarracenia sp.)
Tento rod mäsožravých rastlín pochádza zo Severnej Ameriky a jednotlivé druhy sa vyskytujú od Floridy na juhu USA až po juhovýchod Kanady, kde obýva mokré rašeliniská a močiare. Saracénia loví hmyz podobne ako väčšina mäsožravých rastlín do dutého listu v tvare úzkej vázy v ktorej je tekutina. Hmyz z nádoby nedokáže uniknúť, uhynie a pri rozklade poskytne saracénii potrebné živiny. Podmienky pestovania: slnečné stanovisko, vhodným substrátom je zmes rašeliny a perlitu/riečneho štrku (1:1), pri pestovaní v kvetináči je nutné substrát udržiavať neustále mokrý a používať pritom mäkkú vodu. Saracénia (Sarracenia) Nenáročná mäsožravka, vhodná aj pre úplného začiatočníka. Pochádza z USA a dosahuje výšku aj jedného metra. Kvitne krásnymi kvetmi. Potrebuje maximálne slnečné osvetlenie a môžeme ju pestovať aj na balkóne. V zime jej nevadí ani teplota okolo 0°C, dokonca krátkodobo vydržia aj -8°C. Saracéniám sa hovorí aj pytliacke jamy. Cez maličké priezory vo vrchnej časti pasce preniká svetlo a tak korisť nemá z pasce strach. Vnútornú stranu pokrývajú klzké šupinky a tie sú tak klzké, že hmyz, ktorému nerobí problém liezť po skle jednoducho po nich nevylezie a klesne nadol. Tam sa nachádzajú tráviace žľazy, ktoré pomocou enzymatických olejov hmyz rozložia. Veľké saracénie sú schopné okrem hmyzu „skonzumovať“ napr. malé žaby či obojživelníky. Na rozdiel od mucholapiek druhy rosičiek bežne predávané u nás nepotrebujú zmenený režim pre zimovanie, postačí nám slnečné okno počas celého roku. Sú veľmi odolné, majú zaujímavý vzhľad korunovaný veľmi atraktívnymi, pomerne veľkými kvetmi. Napriek tomu, že ich pasce sú pasívne, a teda sa okrem svojej stavby nijako nepohybujú v záujme ulovenia koristi, dá sa povedať, že sú spomedzi všetkých spomínaných mäsožraviek najefektívnejšie. Ak po zožltnutí odstrihnete ich list a pozriete sa, čo sa v jeho lieviku počas jeho života nazbieralo, ostanete zrejme veľmi prekvapení, aké efektívne tieto pasce sú.
8. Brocchinia reducta
Brocchinia reducta je jedným z mäsožravých druhov bromélií. Pochádza z tropických častí Južnej Ameriky, kde obýva pôdy chudobné na živiny. Jej úzke a vysoké, vzpriamené listy vytvárajú lievikovitú pascu s tekutinou do ktorej z času na čas spadne hmyz a po klzkých listoch sa už nedokáže dostať von. Rastlina následne vstrebe živiny z rozkladajúcej sa koristi. Pestovanie týchto mäsožravých rastlín nie je náročné, no vyžaduje si slnečné stanovisko (najmä počas zimy).
9. Cephalotus follicularis
Táto mäsožravá rastlina pochádza z juhozápadného cípu Austrálie, kde rastie blízko pobrežia na vlhkých rašeliniskách, chudobných na živiny. Vytvára typické listové pasce na hmyz vo veľkosti palca a v tvare črievičky, ktoré sú sfarbené v odtieňoch zelenej, červenej, fialovej až čiernej. Z pestovateľského hľadiska patrí cephalotus medzi náročnejšie rastliny a v našich podmienkach sa môže pestovať len ako izbová rastlina. Táto mäsožravka je náročná na správnu teplotu vzduchu. Nemá rada horúčavy nad 32 ° C a naopak jej prospieva pravidelný pokles nočnej teploty pod 20 °C.
10. Heliamfora (Heliamphora sp.)
Tak ako väčšina mäsožravých rastlín, aj heliamfora loví hmyz do pohárovitých listov. Väčšina druhov Heliamfor pochádza z vrcholov stolových hôr vo Venezuele, a ďalšie sa vo voľnej prírode vyskytujú na viacerých miestach Centrálnej a Južnej Ameriky. Horné okraje listových pascí sú väčšinou sfarbené do odtieňov červenej, čo vytvára zaujímavú textúru, pretože heliamfora sa vegetatívne rozmnožuje do priestoru a vyvára veľké spoločenstvá. Táto mäsožravá rastlina je zaujímavá aj produkciou zvončekovitých kvetov na dlhých stonkách a sladkastou vôňou. Pestovanie týchto mäsožravých rastlín je určené skôr pre pokročilejších pestovateľov, pretože heliamfory sú náchylné na prudké zmeny vlhkosti vzduchu a teploty. Prospieva im vyššia vlhkosť vzduchu no navyknú si aj na suchší vzduch ak budú mať stabilnú teplotu okolo 20 °C bez veľkých výkyvov medzi dňom a nocou.
Základné pravidlá pre úspešné pestovanie
Mäsožravé rastliny sa väčšinou vyskytujú na miestach, kde je pôda chudobná na živiny. Ide zväčša o piesočnaté alebo rašelinné pôdy. Ako základ sa preto odporúča používať hrubú vláknitú rašelinu s pH 3,5 a prímesami piesku, perlitu alebo kôry. Druh a zloženie substrátu treba prispôsobovať druhu mäsožravky. Pokiaľ ide o hnojenie, tak sa pri mäsožravých rastlinách neodporúča. Môžete tak totiž rastline ublížiť a následne vám uhynie. Rastlinka si dokáže potravu nachytať sama a ak by ste ju kŕmili mohli by ste jej uškodiť, alebo by to mohlo viesť až k úhynu rastliny. Jedinou výnimkou sú mäsožravky pestované v uzavretých akváriách, kam sa hmyz nedostane.
Najlepšia pre mäsožravky je dažďová alebo osmotická voda. Ak nemáte možnosť takúto vodu získať, postačí aj destilovaná voda, ktorú kúpite bežne v supermarkete či na benzínovej pumpe. V krajnom prípade môžete použiť aj odstátu prevarenú vodu s niekoľkými kvapkami octu. Niektoré menej citlivé druhy ako sú saracenie a tučnice si na kvalitu vody až tak nepotrpia a znesú aj tvrdšiu.
Ako často polievať rastlinku závisí hlavne od rodu alebo konkrétneho druhu. Pokiaľ ide o menej náročné druhy vhodné pre začiatočníkov ako sú mucholapky, rsičky, tučnice a saracénie, tak v lete môžu stáť vo vode. Stačí im ju každý deň naliať do misky a s tým si tieto druhy vystačia. Komplikovanejšie je to počas zimy, pretože polievanie závisí od teplotných a svetelných podmienok. Rozhodne ale treba polievanie obmedziť a rastlina by nemal stáť vo vode.
Mäsožravky si totiž obvykle vyžadujú kyslý, rašelinový substrát a minerály vody z vodovodu alebo studne tento substrát neutralizujú, čo veľmi znižuje jeho trvanlivosť. Pestujú sa v čistej rašeline alebo substráte, zloženom z rašeliny, piesku a dreveného uhlia. Dbáme na pravidelné zalievanie - dažďovou vodou, prípadne prevarenou, odstátou či destilovanou. Vyberáme im v byte slnečné stanovište. V zimných mesiacoch (s úbytkom svetla) ich zalievame oveľa menej. Nehnojíme! Väčšina mäsožravých rastlín rastie na pôdach chudobných na živiny. Pasce kvetov zbytočne nedráždime, ani neprikrmujeme mŕtvym hmyzom - rastliny to vysiľuje.
Mäsožravé rastliny milujú svetlé miesto bez priameho poludňajšieho slnka. Doprajte im dažďovú alebo destilovanú vodu a rašelinový substrát - v týchto podmienkach sa im bude dariť najlepšie. V zime potrebujú obdobie pokoja pri teplote okolo 10°C. Počas vegetácie ich potešíte pravidelným rosením, ktoré simuluje ich prirodzené prostredie. Nezabudnite - hnojenie nie je potrebné, živiny získavajú z uloveného hmyzu.
Mäsožravé rastliny | prehliadka a starostlivosť, jedinečné izbové rastliny pre vašu zbierku
Na čo si dať pozor pri nákupe?
Na záver malé odporúčanie pri kupovaní mäsožraviek: rastliny, ktoré sa predávajú v supermarketoch alebo veľkých kvetinárstvach nebývajú v najlepšej kondícií, a tak sa môže stať, že rýchlo uhynú.
tags: #masozrave #rastliny #kvet