Rudolf Sloboda a jeho románový debut Narcis: Cesta za osobnou slobodou a prekonávanie literárnych konvencií

Rudolf Sloboda, z otcovej strany Chorvát, nedoštudovaný filozof, ostravský baník, robotník vo Vítkovických železiarňach, nekonvenčný človek a svojrázny askéta z Devínskej Novej Vsi, je predovšetkým jeden z najlepších slovenských spisovateľov. Bol častokrát považovaný za jedného zo zakladateľov modernej slovenskej tvorby. Neprehliadnuteľný samorast, neľahká povaha s pohnutým osudom. Veľký originál, ktorý sa v duchu svojho nezameniteľného rukopisu nebál prekračovať hranice konformnej literárnej zóny. Pravé enfant terrible slovenskej literatúry, ktorý ukázal smer i niektorým ďalším nasledovateľom.

O pár rokov neskôr literárnu, ľudskú, ale predovšetkým intelektuálnu nezávislosť Sloboda naplno predviedol v románovom debute Narcis (1965). Tento románový debut jedného z najčítanejších a najpredávanejších slovenských autorov aj po rokoch presvedčí, aké dôležité v živote človeka je hľadanie osobnej slobody.

Zrodenie Narcisa: Autobiografické korene a experimentálna forma

Volne komponovaný román odráža a „komentuje“ ľudskú a tvorivú situáciu debutantov zo šesťdesiatych rokov. Kuriózne sú už vonkajšie okolnosti jeho vzniku. Na jednej strane je tesne zviazaný s konkrétnou biografickou skúsenosťou autora, čím potvrdzuje blízky vzťah biografie a dokumentu k literárnej fikcii v modernej próze, na druhej strane je otvorenou výzvou pre posúvanie hraníc literárneho výrazu, ktorý je od objektívne overiteľnej skúsenosti odvrátený a nezávislý.

Text vznikal v dvoch časových obdobiach a s rôznorodým štatútom. Prvá časť kompozície je prepisom kontemplatívneho denníka so štylizovaným rozprávačom a napísaná bola počas Slobodovho brigádnického a neskôr pracovného pobytu v ostravskej bani a ostravských železiarňach v rokoch 1958 - 1964. Pre knižné vydanie bola pripravená vďaka Slobodovmu priateľstvu a spolupráci s básnikom Ľubomírom Feldekom, ktorý na prepísanie a dopísanie existujúceho textu zabezpečil tvorivé štipendium. V esejistickej knihe spomienok Pokus o autoportrét (1988) Sloboda tento fakt komentuje nasledovne: „mojím prvým čitateľom býval Ľubo Feldek. Neviem, ako poctivo moje zošity prečítal.“

Román pozostáva z piatich kapitol:

• Horúci augustový deň rozpomienok
• Intermezzo in D
• Pokus o smrť v duši
• Nádherné stretnutie s časom
• Návrat

Štyri z nich boli dopísané pre knižné vydanie a svojím charakterom nadväzujú na tematické dianie prvej kapitoly. Základná fabulačná situácia narácie je jednoduchá.

Urban Chromý: Hľadanie identity a konfrontácia s realitou

Hlavný hrdina Urban Chromý prichádza do Ostravy. Dobrovoľne ukončil štúdium na Filozofickej fakulte, predal knihy a odišiel pracovať do železiarní. To, čo prežíva, sa nedá nazvať nijako inak, iba ako hľadanie samého seba. „Náš hrdina“ Urban Chromý cestuje z domova do neznámeho mesta, kde má pracovať, nadobudnúť istotu, zreteľnú sociálnu pozíciu a získať vedomosti a zručnosti, ktoré mladíka premenia na muža. Jeho alter ego, hrdina a rozprávač, je však svojou povahou introvert, sebaskúmač, tak trochu egocentrik a narcis, ktorý vonkajší, objektívne existujúci svet vníma prevažne voluntárne a vždy pod dojmom momentálnych nálad, emócií, bdelých snov alebo náhlych inšpirácií.

V chronológii a logickej kauzalite rozprávania to spôsobuje nemalé problémy. Reálne záznamy udalostí a okolností ostravského pobytu (práca v bani, kolegovia, život v internáte, zoznamovanie sa s neznámym, ale príťažlivým mestom, vzťah k ženám) sa krížia s reflexívnou a kontemplatívnou líniou textu, ktorá odkazuje na sebastrednú, trochu hysterickú a exaltovanú povahu rozprávača. Realita života sa v príbehu strieda s úvahami a snami Urbana intelektuála. Číta Knihu proroka Izaiáša, hrá s miestnymi chlapmi karty, a pritom hľadá ženu, ktorá by ho pochopila. Prostredie, v ktorom sa ocitol, ho deprimuje až natoľko, že rozmýšľa o samovražde.

Slobodovo prekonanie hraníc autobiografického písania

Nevídaným spôsobom zmenil románové rozprávanie, keď výrazne prekročil dovtedajšie hranice autobiografického písania. Sloboda v debute ohlásil aj koniec klasického literárneho hrdinu s väčšinou pozitívnymi vlastnosťami a do popredia postavil skutočného človeka akoby z okraja spoločnosti, z ktorého svojím autorským talentom vytvoril plnokrvnú literárnu postavu. Takú, s ktorou sa dá nielen v mnohom polemizovať, nesúhlasiť, ale pre jej „normálne“ ľudské prežívanie aj stotožniť. Dobová literárna kritika (M. Hamada) v Slobodovom debute presne definovala intenzívnu prítomnosť literárneho outsiderstva, ktoré však „vnáša vždy potrebný korektív do imanentného modernizačného procesu“.

Z hľadiska fabuly sú exkluzívne predovšetkým druhá a piata kapitola kompozície, jej zvyšné časti voľne kopírujú možný príbeh autobiografickej proveniencie, ktorý má však zreteľné presahy v autorovom originálnom štylistickom a jazykovom nasadení, ktoré pred celkom rozprávania dáva prednosť exkluzivite kratšieho postrehu, záznamu alebo kontemplácie. Takáto naračná dispozícia je zakladajúcim princípom typicky Slobodovej epiky, ktorá sa opakuje a rôzne modifikuje v celom jeho diele. Týka sa hlavne biografickej línie Slobodovej epiky, z podstatnej časti však zahŕňa tiež autorove poviedky a novely počnúc zbierkou Uhorský rok až po posmrtne vydanú poviedkovú knihu Herečky.

Poetika fragmentárneho záznamu

Už s debutom sa v slovenskom literárnom kontexte etabluje poetika fragmentárneho záznamu, ktorý opomína alebo dokonca ignoruje logickú kauzálnu motiváciu prebiehajúcich, dejúcich sa alebo prerozprávaných udalostí. Na jej miesto nastupuje epický princíp náhlej inšpirácie, náhodnosti, nemotivovanej asociatívnosti, ktorá „realitu diania“ suverénne spája so sujetovým exponovaním motívov sna, predstavy, nepríznakovej spomienky, kontemplácie alebo jednoduchej dekompozície a relativizuje tak možnú kontinuitu príbehu alebo rozprávania. Nie je však zámerná, ostentatívna, a už vôbec nejde o intenciu „autorskej obnovy“ v širších literárnych alebo kultúrnych súvislostiach.

Slobodovo dielo: Od Narcisa po Krv

Verný svojmu typu filozofujúcej a do seba obrátenej literárnej postavy zostal aj v druhom románe Britva (1967). V Narcisovi hľadá svoje zmysluplné miesto vo svete mladík Urban Chromý, v Britve už vystupuje dospelý muž Daniel, manžel a otec, ktorý sa ocitá zoči-voči vlastným protichodným a nepríjemným pocitom, vyplývajúcim z nie veľmi dobrých skúseností s láskou, manželstvom, žiarlivosťou, otcovstvom. Zatiaľ čo Urban Chromý je vo svojom hľadaní neúspešný, Daniel sa dostal ešte ďalej, je sklamaný.

Literárne a spoločenské konvencie vtedajšej socialistickej spoločnosti, ktoré v mnohom presakujú aj do dnešných čias, absolútne prekročil v súčasnosti už v kultovom románe Rozum (1982). Ešte aj dnes vyvoláva údiv, ako mohlo toto dielo, búrajúce mnohé spoločenské tabu, ujsť pozornosti striehnucich komunistických cenzorov. Román z knižných pultov zmizol behom niekoľkých mesiacov, možno aj preto, že mnohí si chceli prečítať knihu, v ktorej sa autor prostredníctvom bezmenného rozprávača štyridsiatnika priznáva k tomu, že neznáša svojich kolegov v práci, prežíva ostré konflikty s manželkou, alebo zabije psa sekerou. V čase ešte stále trvajúcej normalizácie predstavoval Rozum svojou otvorenosťou, názorovou ostrosťou veľké osvieženie v slovenskej literatúre. V silne autobiografickom románe Sloboda nabúral aj predstavu spisovateľa ako svedomia národa, alebo nejakého múdreho starčeka poznajúceho odpovede na zložité otázky ľudského života. Ukázal spisovateľa ako človeka zápasiaceho nielen napríklad s alkoholizmom, ale aj s neschopnosťou dať do aspoň trochu znesiteľného poriadku svoj súkromný život. Na konci Rozumu Sloboda píše: „Čo vymyslím pre svoj ďalší život? Môj stav, to už nie je ani skepsa, ani hnev, ani zúfalstvo. Je to priam smrť. Som mŕtva duša a som horší ako všetci zločinci sveta. Tí možno ospravedlňovali svoje zločiny povinnosťou, alebo túžili po bohatstve, ale otupenosť citov, ktoré sa mi motajú v hlave, to je smrť.“

No asi najvýraznejšie svojou ostrosťou, originálnosťou postrehov, ktorými autor-rozprávač, v tomto prípade Gazda, komentuje nielen seba, ale aj dianie okolo, nadväzuje na Narcis, Britvu a Rozum, román Krv (1991). Román, ktorým akoby Sloboda uzavrel svoj vlastný autoportrét. Autoportrét, v ktorom sa zrkadlí aj trpké poznanie, že ľudský život je najťažší spôsob existencie. Možno aj preto, lebo tým, že žijeme, neustále niekomu ubližujeme.

Rudolf Sloboda zanechal pomerne rozsiahle dielo. Vďaka výbornému Slovartu ho budeme mať k dispozícii v podstate celé, keďže dlhodobo vychádza vo vynovenej edičnej rade. A skutočne tu je z čoho vyberať.

tags: #narcis #sloboda #prve #vydanie

Populárne príspevky:

• hortenzie ako dekorácia na plochu
• noty pre skladbu Pre teba tá ruža
• Ruže v záhrade aj interiéri
• Ponuka kvetinových služieb v regióne
• Pestovanie okrasných tráv