Netykavka žliazkatá na území vodného diela Gabčíkovo a jeho vplyv na ekosystémy
Sústava vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros (SVD G-N) predstavuje rozsiahly projekt na rieke Dunaj, ktorý bol odsúhlasený zmluvou zo 16. septembra 1977, známej ako „Zmluva 1977“. Pôvodný plán predpokladal vybudovanie cezhraničného hrádzového systému medzi Gabčíkovom v bývalom Československu (dnes Slovensko) a Nagymarosom v Maďarsku.
Cieľom projektu bolo predchádzať pravidelným povodniam, podobným katastrofám z rokov 1945 a 1965, a zároveň zabezpečiť zisk čistej elektrickej energie. Plán zahŕňal odklonenie časti rieky do umelého kanála pri maďarskej obci Dunakiliti, vodnú elektráreň s ôsmimi turbínami a kapacitou 720 MW pri Gabčíkove a menšiu priehradu s vodnou elektrárňou (kapacita 158 MW) pri Nagymarosi, kde by sa voda vrátila do prehĺbeného koryta rieky. Práce na projekte sa začali v roku 1978.
V roku 1981 sa obe krajiny dohodli na spomalení výstavby z ekonomických dôvodov. V Maďarsku však v roku 1984 vzniklo hnutie Duna Kör (Dunajský kruh), ktoré protestovalo proti výstavbe. Biológovia sa obávali poškodenia scenérie vyšehradskej brány a zásob podzemnej vody, na ktorých záviselo vyše milióna Maďarov, najmä v okolí Budapešti.
Po intenzívnych kampaniach sa projekt v Maďarsku stal symbolom starého režimu. Na Slovensku však výstavba pokračovala, pričom sa na nej podieľalo mnoho ľudí.
Následne sa rozhodlo pre alternatívne riešenie, tzv. „Variant C“, ktoré spočívalo v presmerovaní Dunaja, tvoriaceho hranicu medzi krajinami. Tento variant zahŕňal obmedzenie veľkosti nádrže, vybudovanie vodných diel len na území Slovenska a zdržanie výstavby pri Nagymarosi. Namiesto priehrady pri Dunakiliti sa vybudovala priehrada pri Čunove, ktoré je súčasťou Bratislavy. Vodná elektráreň Gabčíkovo tak fungovala pomocou prietoku Dunaja bez zmeny hladiny vody. Výstavba tohto variantu začala v novembri 1991.
Geologický vývoj územia a vplyv vodného diela
Celé územie Slovenska s pohoriami, kotlinami i nížinami patrí do karpatskej horskej sústavy. Karpaty sú mladé pásmové pohorie oblúkovitého tvaru, ktoré sa členia na Vonkajšie a Vnútorné, a priečne na Západné, Východné a Južné Karpaty. Na Slovensku sa rozprestierajú hlavne Západné Karpaty. Horstvo Západných Karpát sa utváralo koncom druhohôr a v treťohorách z mediteránneho úseku mobilnej zóny Tethys v dôsledku kolízie afrického a severoeurópskeho kontinentu.
Hlavné horotvorné pochody, ktoré formovali Karpaty, prebiehali koncom druhohôr a v treťohorách. Na stavbe vnútornej časti Západných Karpát sa však zúčastňujú aj staršie horninové komplexy (prvohorné, možno i predprvohorné). V najstaršej vývojovej etape Západných Karpát vznikla v ich priestore priehlbina, v ktorej sa striedavo usadzovali piesočnaté a ílovité sedimenty. Tie boli neskôr silne premenené na rozličné ruly, migmatity, svory, fylity. Vyskytujú sa vo všetkých pohoriach Vnútorných Karpát, kde sú súčasťou ich jadier.
Slovenský masív bol v mladších prvohorách pevninou, len jeho južné okraje boli vo vrchnom karbóne a perme rozlične zaliate morom. Vyzdvihnuté pohorie podliehalo denudácii. V perme bola aj intenzívna sopečná činnosť. Uložením vrchnopermských sedimentov v medzihorských panvách sa skončil varísky geologický cyklus Slovenského masívu, ktorý na konci permu predstavoval mierne zvlnenú pahorkatinu.
Tektonické pohyby najmä vertikálneho smeru spôsobili, že Slovenský masív na začiatku triasu poklesol pod hladinu mora a stal sa súčasťou mediteránnej mobilnej zóny Tethys. Morské dno bolo členené na pásma s rozličnou hĺbkou, v ktorých bola rozdielna sedimentácia. Z jednotlivých pásiem vznikli pri vrásnení samostatné tektonické jednotky.
Výstavba vodného diela Gabčíkovo mala významný vplyv na podzemnú vodu. Hladina podzemnej vody závisí od veľkých povodní, ako napríklad v roku 2002, kedy povodne zdvihli silt z dna rieky a umožnili lepšiu filtráciu. Po tom sa v mnohých miestach zvýšila hladina podzemnej vody až na hladinu spred vytvorenia vodného diela, na niektorých miestach bola hladina dokonca ešte vyššia. Vybudovanie vodného diela zlepšilo kvalitu podzemnej vody a dodávky vody v okolí Rusoviec a Čunova, ktoré sa nachádzajú na pravej strane Dunaja.
Plavebné komory v Gabčíkove
Environmentálne aspekty a legislatíva
Európske rieky sú jedným z hlavných zdrojov biodiverzity a dôležitou súčasťou nášho bohatého prírodného dedičstva. Za posledné desaťročia však prešli rozsiahlymi zmenami, ktoré znížili ich odolnosť a schopnosť napĺňať svoje funkcie voči prírode a voľne žijúcim živočíchom a rastlinám. Hlavy štátov a predsedovia vlád EÚ si uvedomujú alarmujúcu stratu biodiverzity, a preto si stanovili ambiciózny cieľ, že do roku 2020 tento vývoj zastavia a zvrátia. Politický rámec na jeho dosiahnutie zabezpečuje stratégia EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2020, ktorú Komisia prijala v máji 2011.
Smernice o vtákoch a biotopoch sú základom politiky EÚ na ochranu prírody a biodiverzity. Ich cieľom je dosiahnuť a uchovávať priaznivý stav ochrany druhov a typov biotopov uvedených v prílohách týchto smerníc. Tieto lokality tvoria sústavu Natura 2000 v celej EÚ, ktorá v súčasnosti obsahuje viac ako 27 500 lokalít.
V smernici o biotopoch sa odporúča otvoreným a transparentným spôsobom vypracovať plány riadenia sústavy Natura 2000, ktoré budú slúžiť ako prostriedok na identifikáciu potrebných ochranných opatrení lokalít. Tieto plány sú užitočnými nástrojmi na stanovenie cieľov ochrany a pomáhajú vytvárať konsenzus medzi všetkými zainteresovanými stranami a záujmovými skupinami, pokiaľ ide o riešenia v oblasti riadenia lokality.
Rámcová smernica o vode (RSV) stanovuje rámec na ochranu a udržateľné obhospodarovanie vnútrozemských povrchových vôd (riek a jazier), brakických vôd (ústí riek), pobrežných vôd a podzemnej vody. Jej cieľom je zabezpečiť, aby všetky vodné útvary dosiahli do roku 2015 „dobrý stav“ (s výnimkou výrazne zmenených a umelých vodných útvarov, v ktorých prípade je cieľom dosiahnuť dobrý ekologický potenciál).
RSV a smernice o ochrane prírody sú navzájom úzko prepojené, keďže cieľom oboch je chrániť a obnovovať európske sladkovodné ekosystémy. Aby sa zabezpečila ich integrovaná realizácia, mali by sa vykonávať koordinovaným spôsobom. Cieľom RSV je ochrana a zlepšenie všetkých povrchových a podzemných vôd tak, aby dosiahli dobrý stav alebo potenciál a zabránilo sa ich zhoršeniu. Keď sa dosiahne dobrý ekologický stav v zmysle RSV, zvyčajne sa tým prispieva k dosiahnutiu cieľov ochrany biotopov a druhov závislých od vody v rámci sústavy Natura 2000 a naopak.
Prípad sladkovodnej perlorodky riečnej
Sladkovodná perlorodka riečna (Margaritifera margaritifera) je jeden z najdlhšie žijúcich mäkkýšov na zemi. Z dôvodu svojej komplikovanej histórie a potreby takmer prírodnej čistej tečúcej vody je tento druh kľúčovým biologickým indikátorom, ktorý dokazuje kvalitu riečnych ekosystémov. Druh je chránený podľa smernice EÚ o biotopoch, dochádza však k nepriaznivému stavu ochrany v celom Írsku.
Na dosiahnutie priaznivého stavu ochrany sladkovodných perlorodiek riečnych boli v roku 2009 prijaté vnútroštátne právne predpisy. V tejto legislatíve sa stanovili povinné ciele v oblasti kvality životného prostredia na biotopy sladkovodnej perlorodky riečnej v rámci lokalít sústavy Natura 2000. Požadovalo sa aj vypracovanie plánov manažmentu podpovodia spolu s programom opatrení. Cieľom týchto plánov je riešiť otázky celého povodia, ktoré prispievajú k úbytku tohto druhu.
Kontroverzie a hodnotenie vplyvu
Sústava vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros mala pokryť 205 km dlhý úsek Dunaja na hranici medzi Slovenskom a Maďarskom (od riečneho kilometra 1860 do riečneho kilometra 1655 medzi Bratislavou a Budapešťou). Slovenská časť projektu zahŕňala 69 kilometrov dlhý úsek Gabčíkovo, končiaci prehĺbením Dunaja na riečnom kilometri 1791. Úsek Nagymaros mal mať dĺžku 136 kilometrov. Z projektu vodných diel na Dunaji bola napokon realizovaná len slovenská časť, a to v pozmenenej podobe (takzvaný variant "C").
Vodné dielo Gabčíkovo dnes tvorí prehradenie starého koryta Dunaja pri bratislavskej mestskej časti Čunovo (osem kilometrov vyššie proti prúdu, než sa pôvodne plánovalo - tu sú ešte obidva brehy rieky na slovenskom území), vodná nádrž Hrušov, do ktorej bola voda odvedená, vodné elektrárne a plavebné komory v Gabčíkove, prehĺbený odpadový kanál a ďalšie menšie elektrárne.
Na jeho výstavbu majú jeho priaznivci aj odporcovia dodnes vyhranené názory. Kým pre jedného z jeho najväčších zástancov Júliusa Bindera vodné dielo spĺňa požiadavky na priehradu tretieho tisícročia, ekológ Mikuláš Huba ho naďalej považuje za výtvor socialistickej megalománie. Gabčíkovo sa stalo predmetom sporov najmä po páde komunistického režimu. Priehrada proti sebe postavila slovenských a maďarských politikov, keď Budapešť odmietla z ekologických dôvodov postaviť svoju časť sústavy. Spor medzi Slovenskom a Maďarskom neskôr riešil medzinárodný súd v Haagu.
Okrem toho proti priehrade vystupovali i na Slovensku viacerí ekologickí aktivisti. Pri jej výstavbe totiž vyklčovali veľkú časť lužných lesov dunajskej ramennej sústavy a na ich mieste stojí zdrž Hrušov.
"Skutočný vplyv vodného diela na prírodu je nad očakávanie priaznivý. Vodné dielo sa už splatilo, jeho súčasná hodnota podľa medzinárodných kritérií je 10 miliárd eur. Bezpečne previedlo povodne, i tú súčasnú. Nie je potrebné nič dokazovať, to sú fakty, stačí sa prísť pozrieť," hodnotil pre ČTK vodné dielo Binder, ktorý je bývalým šéfom podniku Vodohospodárska výstavba a expolitik HZDS. Podľa Bindera by bez výstavby gabčíkovskej priehrady Slovensko v roku 1997 pravdepodobne zažilo povodne podobné ako na Morave, ktoré si vyžiadali desiatky ľudských životov. Priehrada tiež podľa neho mala priaznivý vplyv na podzemné vody, ako aj na prírodu okolo Dunaja. Dunajské lužné lesy by bez jej postavenia vyschli a naopak priehrada im zabezpečila potrebnú vodu, myslí si Binder. Slovensko by navyše podľa neho nezískalo ani vyrobenú elektrickú energiu.
Environmentalista Huba, ktorý v súčasnosti pôsobí na Geografickom ústave Slovenskej akadémie vied, naopak ešte v 80. a 90. rokoch varoval pred viacerými ekologickými následkami priehrady. Dnes je stále presvedčený o tom, že výstavbou priehrady sa na prírode napáchali nenapraviteľné škody. "Najvážnejšia je škoda vo vedomí ľudí, keďže sa posilnila nebezpečná ilúzia, že prírodu možno vo veľkom a beztrestne znásilňovať," uviedol pre ČTK. Dôsledky na časť dunajskej ramennej sústavy, ktorá zostala zachovaná, ako aj celkovo na pôdu, lesy, rastlinstvo, živočíchy a ekosystémy v okolí priehrady, je dnes podľa Hubu ťažké presne vymenovať. "O tom, čo sa v prírode deje od spustenia Gabčíkova do prevádzky, chýbajú informácie. Jednak tie, ktoré sú, sa utajujú, jednak chýba sľubovaný systematický monitoring prírodných zmien," poznamenal.
Gabčíkovskú priehradu dodnes obhajujú politici vládnych strán. Predseda parlamentného výboru pre životné prostredie Ján Slabý z vládnej SNS podobne ako Binder veril, že priehrada dunajskej prírode viac pomohla, ako uškodila. "Tam, kde by možno, ak by nebolo postavené toto vodné dielo, došlo aj k vysýchaniu mŕtvych ramien, tak teraz je tam udržiavaná optimálna hladina vody," povedal ČTK. Naopak šéf opozičnej SMK Pál Csáky, ktorého strana mala vždy k výstavbe priehrady rezervovaný postoj, netajil opäť svoje antipatie. "Mne osobne ani teraz sa nepáči toto dielo. Myslím si, že v členitom horskom teréne je možné používať takéto nástroje, ale na nížine je to väčší problém," vyhlásil nedávno v rozhovore s ČTK.
tags: #netykavka #zliazkata #na #uzemi #vodneho #diela