Kvet papradia: Tajomstvo, ktoré spája legendy a realitu
Papraď nie je len obyčajná rastlina zo zatieneného kúta lesa. Je to stará duša, ktorá si pamätá časy, keď ešte po Zemi dupotali dinosaury. Jej zelené špirály sa krútia ako príbehy, ktoré sa nikdy nerozprávajú nahlas. A keď príde letný slnovrat, jej tichá prítomnosť zrazu naberie čarovný nádych.
Legenda o kvitnúcej papradi
Podľa starých slovanských a baltských legiend papraď kvitne - ale len raz za rok. A len vtedy, keď sa na ňu nikto nepozerá. Presne o polnoci počas najkratšej noci v roku, keď sa medzi svetmi otvárajú brány a les dýcha iným rytmom. Hovorí sa, že kto nájde papraďový kvet, získa nadprirodzené schopnosti: porozumie reči zvierat, uvidí poklady ukryté v zemi a stane sa neviditeľným pre temné sily. Ale! Nesmie sa otočiť, nech by ho niečo volalo akokoľvek sladko...
Kedysi dávno žil v malej dedinke kdesi v Poľsku chlapec menom Jacek. Nik ho však nenazval inak ako Všetečník. Vždy chcel totiž vedieť viac než ostatní. Zaujímalo ho úplne všetko, od pečenia chleba až po rúbanie stromov. Najviac ho lákali osudy hrdinov a šikovných ľudí, ktorí dosiahli veľké veci.
Jedného večera sa všetci z dediny zišli pri ohni a rozprávali si príbehy. Vtedy ešte neexistovali televízory a prostí ľudia nevedeli ani veľmi čítať. Obľúbenou kratochvíľou tak bolo počúvanie najrôznejších historiek za zvukov praskania ohňa. V ten večer bol rad na jednej veľmi starej žene. Hovorilo sa, že zamlada precestovala celý svet a videla veci, o akých sa ostatným dedinčanom ani len nesnívalo. Všetci sa pohodlne usadili, dívali sa do praskajúcich plameňov a žena sa pustila do rozprávania.
„Svätojánska noc je najkratšou nocou v roku. A práve v túto noc vraj hlboko uprostred temného lesa rozkvitá papradie. A nie len také hocijaké! Jeho trblietavý zlatý kvet splní tomu, kto ho nájde, každé želanie,“ usmiala sa starenka tajomne. Ostatní dedinčania prestali vnímať tancujúce plamienky a očami jej viseli na perách. Čarovný kvet papradia! Keby len taký dokázali nájsť! Aj Jacek nadšene načúval. Zaumienil si, že keď príde svätojánska noc, vydá sa také papradie hľadať.
„Čarovný kvet zmizne s prvým kohútím zakikiríkaním,“ pokračovala starenka, „a nenájde ho len tak hocikto. Strážia ho stromy a všetky lesné bytosti. Objaviť ho môžu len ľudia dobrí a spravodliví. A ešte jedna vec je na kvete zvláštna: kto ho nájde, nesmie sa o získané bohatstvo podeliť s inou živou dušou, inak sa to všetko rozplynie ako para nad hrncom.“ Jacek Všetečník sa už nemohol dočkať svätojánskej noci.
Papraď ako symbol a brána
Papraď je brána. Medzi viditeľným a neviditeľným, medzi tým, čo sa stalo, a tým, čo ešte len klíči. Miluje tienisté miesta, no bez svetla neprežije. Rovnako ako my - potrebujeme bezpečný tieň, ale aj lúč svetla, ktorý nás vedie ďalej. Rozmnožuje sa výtrusmi, prachom z neviditeľna, A všetko, čo robí, sa deje s nenápadnou eleganciou, akoby len tak - mimochodom, bez zbytočného predvádzania.
V niektorých tradíciách bola papraď posvätná. Husté papraďové húštiny sa považovali za miesta, kde sa prelína svet ľudí s ríšou duchov prírody. Ak si do takej papradiny vstúpil s čistým srdcom, mohol si vraj nazrieť za oponu. Ak si však niesol v sebe chaos, mohol si v nej aj stratiť cestu späť.
Papraď nás učí dôverovať procesu, ktorý sa deje mimo nášho zraku. Pomaly a v tichosti rozvíja svoje listy - ako by nám chcela pripomenúť, že nie všetko musí byť okamžite viditeľné, aby to bolo skutočné.
Príbeh o valachovi a skrytých pokladoch
V dedinách pod Sitnom sa vedelo, že kedysi stál na Sitne veľký zámok. Na vrchu však skoro nič neostalo, iba kde-tu skaly, ale pod zemou vraj naisto ležia poklady od tých čias, ako sa zámok prepadol. Už sa viackrát stalo, že ich tam o polnoci videli ľudia žiariť. Jasný plameň blkotal nad nimi, ale dymu nikde. A iba chvíľočku horeli, lebo jas zaraz skapal ľuďom spred očí.
Jeden valach mal veľké šťastie, že natrafil práve na ten oheň. V jánsku noc uháňal popod Sitno na salaš. Najprv išiel rúče ako inokedy, ani sa veľmi nenáhlil, len si dával pozor, aby si nezmýlil cestu. Zrazu sa mu začal spod nôh strácať chodník, ba aj cítil, akoby mu ktosi naschvál miatol cestu. Čím ďalej šiel, tým väčšmi bol nesvoj. Tu si pomyslel: „Keby som aspoň vedel, či blúdim, alebo či idem dobre?" A práve vtedy vhupol do hustého krovia i nie a nie sa z neho vymotať. Všetko dookola ho škriabalo, trhali sa mu šaty i za košeľu sa mu zosypalo kadejakého nečinu. Keď sa predsa z krovín vyslobodil a urobil zopár krokov, začalo ho v krpcoch omínať, čosi ho aj pichalo do päty. Ľahko zistil, že sa mu do nich dačo natrúsilo. Ale obuv nevytriasol, nechcel sa po ceste zdržiavať, keď sa začalo stmievať. Nerád by bol, keby ho tu pod Sitnom prikryla tma hustým závojom. Tma však hustla a sťažovala mu rozhľad, až si nakoniec voľky-nevoľky musel priznať, že zablúdil a že nejde rúčou cestou.
„Hí, veď mne tu dakto svieti na cestu!" povedal si valach a pozoroval, čo mu žiari pri chôdzi, sťaby ťahal za sebou zažatý lampáš. Keď sa však pozrel na niekoľko krokov pred seba, zazrel vatru, ktorá sa čoraz viac rozhárala priam pred jeho očami. Aj pahrebu zreteľne rozoznal, lenže miesto uhlíkov bolo v nej čisté zlato. To sa tak ligotalo, že mu načisto oslepilo zrak. Vtedy skríkol:„Poklady vidím... Poklady!" A díval sa na ne, ale pre veľkú žiaru si musel zavše aj oči zastrieť. Potom ešte trochu podišiel, že sa na tú krásu prizrie zblízka. Nevedel prečo, len ho tu zrazu začalo pichať do nohy, že už nevládal ani stáť. Akoby v nej mal zapichnutý bodliak. A nevedel, čo má chytro urobiť, či ten krpec vytriasť a tak ísť ďalej, alebo ešte chvíľku vytrpieť pichanie v nohe. Vtom kdesi vedľa seba začul hlas: „Vyzuj sa, vytras chytro, čo máš v krpci!"
Valachovi nedalo, aby zaraz neodvrkol: „Pravdaže sa vyzujem, celú pätu mi oderie!" Hneď nato aj zastal, odviazal chytro návlaky a strhol si obuv z pravej nohy. Keď sa valach znova obul, nič ho neomínalo, aj nohy mu zreteľne odľahčili, všetka ťarcha z neho spadla. Ale aj žiara pod nohami vyhasla a čím bol bližšie k vatre, v ktorej žiarilo zlato, tým viac oheň slabol. Nakoniec vatra dočista zhasla a keď k nej dobehol, nenašiel tam už ani iskierky. A po zlate či po dukátoch, čo práve dohoreli pred jeho očami, neostali ani len zvyšky. Zem sa nad nimi zatvorila, navždy sa stratili z jeho dohľadu. Valach veľmi osmutnel a povzdychol si:„Ech, veľká škoda, že som ta prv nepriskočil."
Valach nedošiel v tú noc na salaš ako zvyčajne, ale prikvitol iba kedysi nad ránom, keď už svitalo. Bol celý usužovaný a na sebe mal miesto šiat len zdrapy. Keď ho bača zazrel, pokrútil nad ním hlavou a zaraz sa pustil do neho: „Synak, a kdeže si ty v noci chodil? Naisto si doteraz oka nezažmúril..."
„Nuž veru!" valach na to. „Ani chvíľočku som si neoddýchol. Kdeže som sa aj mohol vystrieť, keď ma kde-kade vodilo. Aj všelijaké veci sa mi ukázali." A hneď potom vyrozprával bačovi, ako mu jasné svetlo popod nohy svietilo, aj ako mu vatra zažiarila pred očami. „Ech, chlapče, veľkú chybu si urobil, keď si z krpca ten nečin vytriasol. Veď si ty vtedy tú najvzácnejšiu vec zhanobil. Papradí kvet sa ti zamotal do obuvi a ten ti popod nohy svietil i k pokladom cestu ukázal. Práve vtedy si k nim prichádzal, keď sa dukáty presúšali. Preto nad nimi blčali plamene."
Valach počúval baču s vytreštenými očami. Aj bol rád, že sa vrátil na salaš zdravý, aj mu bolo veľmi ľúto, že sa mu tie poklady priam spod nosa prepadli do hlbín. Keby bol býval múdrejší, nemuseli by sa navždy stratiť. Bača nakoniec iba toľko povedal, že si z nich mohol nabrať koľkokoľvek, lebo neboli zakliate. Ale keď sa k nim hneď nedostal, prepadli sa ešte hlbšie.
Film v CZ dabingu.Zlatá Sindibádova cesta Dobrodruzny 1974 CZ adriatic
Papraď v umení a festivaloch
Festival divadiel strednej Európy v Košiciach, ktorý sa konal, otváral netradičný pohľad na Shakespeara. V rámci Medzinárodného festivalu umení TRANS/MISJE 2018 v poľskom meste Rzeszow sa konalo aj zaujímavé scénické spracovanie ľudovej rozprávky Kwiat paproci (Kvet paprade).
Štátne divadlo Košice sa podieľalo na slovenskej účasti na premiérovom ročníku Festivalu umení TRANS/MISJE v poľskom meste Rzeszow. Tento festival bol spoločným projektom divadiel zo šiestich krajín - Poľska, Slovenska, Česka, Maďarska, Ukrajiny a Litvy.
Papraď nás učí dôverovať procesu, ktorý sa deje mimo nášho zraku. Pomaly a v tichosti rozvíja svoje listy - ako by nám chcela pripomenúť, že nie všetko musí byť okamžite viditeľné, aby to bolo skutočné. Tak čo, trúfneš si ísť na prechádzku slnovratovou nocou a hľadať zázrak, ktorý kvitne len raz za rok? Možno nenájdeš kvet paprade. Ale možno nájdeš seba. Táto esencia je ako vnútorný GPS - len ti to nepovie nahlas, ale šepká ti to cez srdce. Podporuje nás, aby sme sa napojili na svoj duševný plán - ten, čo sme si napísali ešte dávno, keď sme si obliekali telo ako nový kabát. Pomáha aj vtedy, keď cítiš, že máš zmeniť smer, ale nevieš, či je to intuícia alebo len zle strávená večera. Táto esencia ti ladí vnútorný kompas.
tags: #papradi #kvet #rozpravka