Poľnohospodárstvo a osídľovanie na Slovensku v stredoveku
Poľnohospodárstvo tvorilo základ stredovekej spoločnosti a jeho rozvoj bol úzko spojený s kolonizáciou a osídľovaním územia. V stredoveku prebiehal postupný vývoj poľnohospodárskych techník a spôsobov obhospodarovania pôdy, čo viedlo k rastu produkcie a rastu populácie.
Rozvoj poľnohospodárskych techník
V poľnohospodárstve sa začali využívať aj oblasti vo vyšších nadmorských výškach. Dvojpolný systém vymenil trojpolný. Chotár sa delil na: oziminy, jariny a tretia časť ležala ľadom. Pestovanie rastlín, čo sa týka druhov, sa nemenilo. Vďaka valašskej kolonizácií sa začal chovať odolnejší druh oviec tzv. valašky, ktoré dokázali spásať aj tvrdšie trávy vysokohorských pastvín.
V stredoveku sa k pestovaniu plodín využívali úrodné b brehy potokov a riek. V ranom stredoveku dochádzalo k intenzívnemu využívaniu pôdy, čo viedlo k odlesňovaniu. Aj keď sa pokrok v poľnohospodárstve neprebiehal rýchlo, medzi stredovekom a súčasnosťou existujú podstatné rozdiely.
V druhej polovici 13. storočia začali prúdiť do vyľudnených oblastí noví osadníci, ktorí priniesli nový právny vzťah k pôde a nový model usporiadania pozemkového fondu na dedine. To malo progresívny dopad na hospodárenie v danej oblasti.
V 12. storočí typický feudálny veľkostatok vyžadoval 350 - 800 ha ornej pôdy a rovnaké množstvo iných predpísaných druhov pôd ako močiarov, lesov a pastvín. Režim obrábania pôdy bol prísne predpísaný, orná pôda bola rozdelená na tri časti. Jedna bola na jeseň obsiata pšenicou alebo ražou, druhá na jar jačmeňom, ražou, fazuľou alebo hrachom a tretia časť ležala ľadom, teda nebola obrábaná. Polia sa obrábali volmi a v čase zberu úrody sa všetci, teda aj ženy a deti, zapájali do prác na poli.
V 13. storočí sa rozmáhalo tzv. trojpolné hospodárenie, ktoré pozostávalo z rozdelenia obrobenej pôdy na tri časti. Jedna časť sa osela na jar (jariny), druhá na jeseň (oziminy) a tretia sa nechala ľadom (úhor). Nasledujúci rok sa úhor osel na jar a ladom sa pre zmenu nechala ozimina.
Početné plodiny sa pestovali celoplošne, napríklad zemiaky. Spôsoby pestovania a uskladňovania plodín sa v jednotlivých regiónoch odlišovali najmä v dôsledku rozdielneho spôsobu budovania obydlí, klimatických pomerov a tradícií.
V praveku sa postupne objavuje využívanie dreveného radla na oranie polí, kamenný kosák na zber úrody obilnín. V súvislosti s intenzívnejším hospodárením a zvyšovaním úrod sa zdokonaľovali zásobníky na uskladnenie obilia a drvidlá obilných zŕn na výrobu prvej múky.
V staroveku sa začalo využívať bronz a hlavne železo, čím sa výrazne zdokonaľovalo náradie používané v poľnohospodárstve. Objavujú sa prvé motyky a kosáky. Vynájdením podkovy sa začínajú prvé pokusy podkúvania koní. V staroveku prebieha urbanistická revolúcia, vznikajú veľké mestá, s čím je spojený vznik sýpok, veľkých stajní a zásobníc poľnohospodárskej produkcie.
V 6. storočí bol v západnej Európe inovovaný železný pluh s krájadlom, radlicou a odhrňovadlom na obracanie pôdy pri oraní. Pribudli ďalšie náradia ako brány, kosa, cepy a vidly. V 9. storočí začali Arabi destilovať alkohol. Do Európy od nich preniká vodné koleso, začína sa využívať vodná energia na pohon mlynov. Z Číny preniká do Európy dokonalejší postroj s hydraulickým remeňom. V 10. storočí prenikol do Európy aj chmeľ, čím sa podnietila výroba piva. Začal sa pohon mlynov aj na veterné kolesá. Vynájdením striedania plodín sa zvýšila poľnohospodárska výkonnosť.
Okolo roku 1300 sa začal väčší rozvoj chovu oviec na produkciu vlny. Rozvoj textilného priemyslu výrazne pozitívne ovplyvnil rentabilitu produkcie ovčej vlny. V tom čase sa v okolí stredovekých miest začalo rozvíjať pestovanie zeleniny a produkcia denných produktov hospodárskych zvierat ako mlieko a vajcia.
V druhej polovici 14. storočia si pekári, mäsiari a obuvníci ustanovili cenový limit. V tomto období na našom území nevznikali žiadne cechy, ale máme doklad o bratstvách. Najvýznamnejší rozmach zaznamenávajú textilní remeselníci (plátenníci, súkenníci, barchetári).
V druhej polovici 14. storočia boli v mestách zavedené cenové limity pre pekársku a mäsiarsku výrobu a obuvníctvo. Aj keď nevznikali cechy, existovali bratstvá, pričom najväčší rozmach zaznamenali textilní remeselníci.
V súvislosti s rozvojom miest a rastúcou koncentráciou obyvateľstva vzrástol význam pestovania zeleniny. Hlavné druhy zeleniny ako kapusta, koreňová zelenina, cesnak a cibuľa sa pestovali pre vlastnú potrebu takmer na celom území Slovenska. V úrodných oblastiach blízko trhových centier sa zelenina pestovala na predaj.
Na západnom Slovensku, najmä v okolí Bratislavy a v južnej časti Záhoria, sa pestovala zelenina na zásobovanie Viedne. Záhorská oblasť bola známa pestovaním kapusty, uhoriek, kelu a polievkovej zeleniny. Na území Žitného ostrova sa vytvorilo viacero zeleninárskych stredísk, kde sa pestovala mrkva, kapusta, cibuľa a cesnak. V južných regiónoch s kvalitnou pôdou a priaznivou klímou sa vytvorili podmienky pre pestovanie nových plodín z Ameriky, ako paprika, paradajky a veľkoplodá fazuľa.
Na celom južnom Slovensku sa pestovala paprika a melóny. Predaj a produkcia zeleniny tu rástla spolu s rozvojom lodnej dopravy po Dunaji. Významné boli aj oblasti okolo Levíc a Lučenca z hľadiska rozsahu produkcie zeleniny.
V rámci výskumu sa zistilo, že v stredovekých kláštoroch sa okrem úžitkových a liečivých rastlín pestovali aj rastliny na farbenie látok a výrobu likérov. Kláštorné záhrady mali meditatívnu a duchovnú funkciu, pričom rajský dvor symbolizoval pozemský raj.
V období malej doby ľadovej (cca 1550-1850) sa pestovali plodiny uprostred masívnych tzv. „ovocných stien“, ktoré zadržiavali slnečné teplo a vytvárali mikroklímu, ktorá mohla zvýšiť teploty o viac ako 10 °C. Táto prax, známa ako „espalier“, umožňovala optimalizovať využitie priestoru a zlepšiť podmienky pestovania.
Kolonizácia a osídľovanie
Počiatky nemeckého osídľovania na našom území siahajú do 12. storočia a významnou mierou osídľovanie nadobudlo po tatárskych vpádoch v rokoch 1241-1242. Nemecké etnikum prichádzalo na naše územie z iniciatívy panovníka Belu IV., ktorý sa tak snažil pozdvihnúť hospodárstvo v oblastiach spustošených vpádmi. Intenzita osídľovania dosahuje vrchol v 14. storočí za vlády Anjuovcov a doznieva ešte v priebehu 15. storočia.
Osídľovanie bolo realizované na právnom podklade nemeckého alebo zákupného (emfytutického) práva, čo bola forma dedičného nájmu pôdy. V priebehu uplatňovania tohto práva boli na území stredovekého Uhorska vybudované a založené mnohé mestá a dediny.
Noví osadníci, disponujúci statusom "hostí", priniesli nový právny vzťah k pôde a nový model usporiadania pozemkového fondu na dedine. V 2. polovici 13. storočia začali prúdiť do vyľudnených oblastí noví osadníci zo susedných rakúskych krajín a Bavorska, ako aj zo Zadunajska.
Hlavným lákadlom, ktoré v 14. storočí priťahovalo do tejto oblasti podnikavých nemeckých osadníkov, boli bohaté ložiská drahých kovov. Osídľovali lokality, ktoré sa stali strediskami pre širšie okolie, či už vďaka ich prirodzenej ústrednej polohe, alebo prostredníctvom administratívneho centra. Zároveň využívali aj rozsiahle zalesnené a neobývané oblasti pre poľnohospodársku činnosť.
V roku 1317 kráľ Karol Róbert potvrdil Sasom na Spiši ich slobody z pôvodného privilégia z roku 1271. V 13. storočí sa na Spiši vytvoril osobitý autonómny administratívno-správny celok - Spoločenstvo spišských Sasov, ktorého centrom bola Levoča.
Uhorsko sa vyznačovalo riedkosťou osídlenia, čo podnietilo mnohých ľudí zo západnej Európy k presídleniu. Hnacím motorom pre opustenie domovov bola nespokojnosť s doterajším postavením a podnikavý duch. Nemenej dôležitou bola aj iniciatíva panovníka, ktorý pozýval cudzincov do Uhorska. V 14. storočí sa realizoval program aktívnej politiky osídľovania.
Migračné hnutia a osídľovacie procesy významne ovplyvnili charakter Uhorského kráľovstva. S vlnou prisťahovalectva a nárastom počtu obyvateľstva sa začal úspešne využívať dovtedy nevyužitý potenciál krajiny. Pusté kraje sa intenzívne kultivovali a krajina sa stala spoločensky, hospodársky a kultúrne rozvinutou.
Na tzv. nemeckej kolonizácii sa v 14. storočí okrem Nemcov v čoraz väčšej miere zúčastňoval aj slovanský element, Poliaci a Rusíni. Aj keď sa Rusíni usadzovali na základe valašského práva, masovejšie sťahovanie tohto etnika sa začalo v druhej tretine 14. storočia.
Najstaršie doklady o osídľovaní na valašskom práve sa vzťahujú na rumunský element, aj keď tu bol prítomný len v minimálnom počte. Osídľovací proces na tomto právnom základe sa u nás v 14. storočí iba začínal. Početnostné prenikanie Rómov v 14. storočí bolo rovnako minimálne ako u Rumunov a Rusínov.
Banská činnosť a remeslá
Koncom 15. storočia nastáva väčší rozmach banskej činnosti. Koncom 14. storočia sú známe skoro všetky ložiská zlata a striebra. Vo veľkom sa začína využívať hlbinná ťažba. Už vyťažená ruda sa začína upravovať pomocou stúp poháňaných vodnými kolesami.
Mimoriadny význam pre rozvinutie banskej ťažby mala tzv. zemepanská banská sloboda v Uhorsku, ktorá bola zavedená kráľom Karolom I. Róbertom. Vďaka nej sa svetskí a cirkevní predstavitelia stali významnými banskými podnikateľmi. V 14. storočí sa v Uhorsku vyťažilo cca. 2000-2500 kg zlata, prevažne z Kremnice. V 15. storočí sa ťažba presunula do hĺbky asi 150-200 m.
V týchto hĺbkach bol však problém s podzemnou vodou, ktorá začala presakovať. Preto hľadali riešenie, ako by sa dala táto voda odčerpať. Napokon stredoveké mestá uzatvorili dohodu o stavbe čerpacích zariadení s Jánom Turzom (1475). Ján Turzo na Slovensku zaviedol aj tzv. scedzovanie, novú metódu oddeľovania medi od striebra.
Remeslá sa začali rozvíjať a špecializovať hlavne v mestách. V druhej polovici 14. storočia si pekári, mäsiari a obuvníci ustanovili cenový limit. V tomto období na našom území nevznikali žiadne cechy, ale máme doklad o bratstvách. Najvýznamnejší rozmach zaznamenávajú textilní remeselníci (plátenníci, súkenníci, barchetári).
Čo sa týka výroby zbraní, začínajú sa vyrábať ručnice a delá. Panovník udeľoval trhové výsadné právo konať jarmoky mestám ako Bratislava (1344), Košice (1347), Bardejov (1352), Žilina (1357), Zvolen (1359), Hlohovec (1362), Trenčín (1370). Právo skladu a právo prednostného odkúpenia tovarov dovážaných z cudziny mali mestá Levoča a Košice.
V dovoze prevažoval luxusný tovar ako súkno, hodváb, brokát, zbrane, koreniny. Počet trhových lokalít v priebehu 15. storočia neustále vzrastal. V 15. storočí právo skladu mali Trnava a Bardejov, dočasne aj Trenčín. Ojedinelým prípadom bolo odňatie tohto práva Bratislave a Trnave kráľom Matejom Korvínom s cieľom zvýhodniť budínskych obchodníkov.
Remeselníci jedného oboru sa začali združovať do bratstiev, ktoré vydávali vlastné predpisy - artikuly. Zmyslom týchto artikul bolo regulovať výrobu, výrobné postupy a cenu, tak ako aj zvýšiť kvalitu výrobkov.
10 stredovekých poľnohospodárskych tajomstiev, ktoré vybudovali civilizácie (a stále fungujú dodnes)
Demografický a etnický vývoj
Uhorsko sa vyznačovalo riedkosťou osídlenia, ktoré bolo pre cudzincov nápadné ešte aj začiatkom 14. storočia. Tieto ohlasy na Uhorsko vzbudzovali v cudzine pozornosť a podnietili mnohých ľudí na západe Európy, aby si overili dané skutočnosti. Hnacím motorom pre opustenie domovov bola pre týchto ľudí predovšetkým nespokojnosť s doterajším postavením, ktoré mali vo svojej krajine a podnikavý duch.
Na druhej strane nemenej dôležitým faktorom pre úspech osídľovania nášho územia bola aj iniciatíva zo strany panovníka, ktorý pozýval cudzincov do Uhorska. Ondrej III. sa v 14. storočí po nástupe na uhorský trón snažil upokojiť pomery v Uhorsku a vytvoriť tak vhodné podmienky na rozvoj krajiny realizovaním programu aktívnej politiky osídľovania.
Uvedené migračné hnutia a osídľovacie procesy významným spôsobom ovplyvnili charakter Uhorského kráľovstva, vďaka čomu bolo na konci stredoveku Uhorsko zmenené takmer na nepoznanie. S vlnou prisťahovalectva a nárastom počtu obyvateľstva sa začal úspešne využívať dovtedy nevyužitý potenciál krajiny. Pusté kraje sa intenzívne kultivovali a tak sa krajina stala spoločensky, hospodársky a kultúrne rozvinutou.
Na tzv. nemeckej kolonizácii sa v 14. storočí u nás okrem Nemcov v čoraz väčšej miere zúčastňoval aj slovanský element. Okrem domáceho obyvateľstva to boli ja ľudia z okolitých krajín, teda Poliaci a Rusíni. Aj keď je známe, že Rusíni sa u nás začali usadzovať na základe valašského práva, práve začiatky masovejšieho sťahovania tohto živlu na naše územie siahajú do druhej tretiny 14. storočia.
Situácia v Uhorsku i na Slovensku v 15. storočí sa niesla v znamení nepokojov. Pre toto obdobie boli príznačné husitské spanilé jazdy, boje o uhorský trón, bratrícke hnutie či vpády poľského vojska. Všetky tieto negatívne vplyvy sa odrazili na demografickom vývine v krajine. Nastal úpadok nemeckého osídlenia, na druhej strane vzrastá český a moravský element z radov husitských bojovníkov, ktorí sa však rýchlo asimilovali v domácom uhorskom a slovenskom prostredí. V druhej tretine 16. storočia prichádzajú na naše územie aj srbské a chorvátske etniká.
Z vypovedaného môžeme konštatovať, že územie Uhorska ale i Slovenska od 14. storočia až do roku 1526 nebolo národnostne homogénnym priestorom. Jeho etnický obraz sa postupne spestroval príchodom už spomenutých etník, ktoré do krajiny priniesli nové hospodárske techniky a tým napomohli k zaradeniu Uhorska medzi hospodársky vyspelé krajiny. Keďže bol proces osídľovania dynamický, dochádzalo často k tomu, že niektoré etniká po príchode do krajiny, roztrúsení a usadení sa stratili svoju identitu a etnický svojráz alebo v priebehu istého času takpovediac zanikli.
tags: #pestovanie #plodin #v #stredoveku