Pestovanie ovocných stromčekov z odrezkov a iné metódy

Ovocné stromy sú neoddeliteľnou súčasťou mnohých záhrad a sadov. Ich úspešné pestovanie však závisí od správneho spôsobu rozmnožovania. Existujú tri základné spôsoby, ako vypestovať (rozmnožiť) ovocné stromčeky: generatívne (semenami) a vegetatívne. Vegetatívne rozmnožovanie sa delí na priame (vlastnokoreňové) a nepriame (štepenie). V tomto článku sa zameriame na všetky tieto spôsoby, s dôrazom na štepenie, očkovanie a vrúbľovanie.

Výhodou štepenia stromov je, že z navrúbľovanej časti vyrastie geneticky presná kópia ušľachtilého stromu, z ktorého sme vrúbeľ odobrali. Takto sa dajú uchovávať a rozmnožovať vlastnosti jednotlivých odrôd ovocných stromov. Ak by sme chceli ušľachtilú odrodu rozmnožovať semenami, nepodarilo by sa nám to, pretože takýto strom by s najväčšou pravdepodobnosťou nedosahoval požadované vlastnosti (vyrástla by plánka).

V súčasnom ovocinárskom škôlkárstve sa generatívne rozmnožovanie využíva prakticky len na získanie podpníkov. Podpníky je možné získať generatívnym alebo vegetatívnym spôsobom (najčastejšie oddelkami, odrezkami bylinnými a drevnatými; metódou in vitro).

Generatívne rozmnožovanie (semenami)

Postup generatívneho rozmnožovania zahŕňa niekoľko krokov:

• Získanie osiva: Osivo sa získava z uznaných materských semenných stromov.
• Hodnotenie vlastností osiva: Dôležité je posúdiť kvalitu osiva.
• Úprava osiva: Najčastejšie sa používa stratifikácia (proces, ktorý simuluje zimné podmienky na prebudenie semien). Ak sa osivo vysieva hneď na jeseň po jeho získaní, potom sa nestratifikuje. Ak sa vysieva na jar, potom sa stratifikuje počas zimných mesiacov a do termínu sejby sa uskladňuje vo vhodných priestoroch, t.j. tak, aby sa nezhoršili jeho vlastnosti, nebolo poškodené nízkymi teplotami, nevyschlo a nebolo napadnuté chorobami a škodcami.
• Výsev osiva: Podľa miesta výsevu poznáme výsev do voľnej pôdy a v krytých priestoroch. Podľa spôsobu výsevu poznáme výsev na široko, výsev do riadkov (300-500 mm x 25-100 mm), presný výsev, výsev do kontajnerov a výsev do hniezd na trvalé stanovište. Hustota sejby závisí od kvality osiva (najmä klíčivosti a čistoty), sily rastu odrody resp. druhu, pôdnych podmienok. Hĺbka sejby závisí od klíčnych pomerov osiva, veľkosti osiva (väčšie osivo sa vysieva hlbšie, menšie osivo plytkejšie), pôdnych podmienok (v ľahkej pôde je možný hlbší výsev, v ťažkej pôde sejeme plytkejšie), termínu sejby.
• Starostlivosť o výsevy: Kyprenie pôdy (dôkladná predsejbová príprava pôdy - pôda má byť ľahšia, kyprá, s vyšším obsahom humusu, dobre zásobená živinami a odburinená; možnosť zavlažovania je štandardná požiadavka), likvidácia burín (mladé rastliny sú citlivejšie na herbicídy), v prípade potreby tienenie, zavlažovanie, hnojenie, ochrana proti mrazom, ochrana pred chorobami a škodcami.
• Podrezávanie semenáčikov: Vo fáze 2-3 pravých listov sa semenáčiky podrezávajú v hĺbke 100-150 mm, aby sa podporil vývin koreňového systému.
• Rozsadenie semenáčikov: Pred rozsadením sa skrátia korene pre podporenie zosilnenia koreňového systému. Husté porasty semenáčikov (pri hustej sejbe v riadkoch alebo sejbe na široko) je potrebné rozsadiť tak, aby mali dostatočne miesta pre svoj vývoj (neboli “vytiahnuté” a mohli vytvoriť bohatý koreňový systém). Podľa termínu rozsádzania poznáme rozsádzanie za zelena a rozsádzanie v zdrevnatenom stave.

Rozsádzanie za zelena sa vykonáva po vyklíčení semien t.j. vo fáze klíčnych listov alebo 1-2 pravých listov (u nás zvyčajne koncom apríla až začiatkom mája). Semenisko sa pred výberom semenáčikov dôkladne zavlaží (dávka závlahovej vody 30-45 mm), aby nedošlo k veľkému poškodeniu rastlín, najmä koreňov. Kolový koreň sa skráti asi o tretinu. Odporúča sa ošetrenie koreňového systému vhodným moridlom. Semenáčiky sa následne presádzajú do dobre prekyprenej pôdy (hĺbka kyprenia 50-200 mm) pomocou výsadbového kolíka do vyznačených riadkov na vzdialenosť 80-100 mm (vzdialenosť medzi riadkami je zvyčajne 0,50 m) tak hlboko, aby klíčne listy boli tesne nad povrchom pôdy alebo do pripravených rýh. Pri rozsádzaní väčšieho počtu semenáčikov na väčšie plochy sa vopred na novej ploche pripravia rady vzdialené obyčajne 0,50 m od seba. Na menších plochách sa môžu semenáčiky rozsádzať na vzdialenosť 0,30-0,40 m, na záhony široké 1,20-1,30 m.

Rozsádzanie v zdrevnatenom stave sa vykonáva v období vegetačného kľudu na jeseň alebo na jar. Semenáčiky sa vyberú zo semeniska, roztriedia sa na rastliny vhodné pre škôlkovanie a slabé rastliny, ktoré je potrebné kvôli zosilneniu ešte jeden rok pestovať. Korienky sadeníc sa skrátia na dĺžku asi 100-120 mm a slabé nadzemné časti vo výške 0,25-0,30 m nad koreňovým kŕčkom. Nadzemná časť orechov a čerešní sa neskracuje (t.j. neskracujú sa výhony končiace vrcholovým pukom) - rozsadia sa na vzdialenosť 200-500 mm. Semenáče ostatných druhov sa podľa ich mohutnosti vysádzajú na vzdialenosť 0,10-0,50 m. Semenáčiky sa po presadení dostatočne zavlažia (závlahová dávka 30-40 mm). Pri výbere a presádzaní dbáme na to, aby koreňový systém neobschol (rýchla výsadba a ochrana pred priamym slnečným žiarením). Koreňový systém semenáčikov je možné skrátiť na semenisku aj podrezávaním pomocou špeciálnej radličky.

Po ukončení vegetácie sa podpníky vyberú. Podpníky sa triedia podľa kvality, zväzkujú a označia náveskami. Následne sa vysadia do škôlky, distribuujú alebo skladujú pri teplote do 2-3 °C a 95-97% RVV.

Životnosť osiva ovocných rastlín je relatívne krátka (jadroviny 2 roky, kôstkoviny a škrupinové ovocie 1 rok, drobné ovocie pol roka až jeden rok), preto sa vysieva väčšinou na jar roka nasledujúceho po získaní osiva. Dlhodobé skladovanie osiva sa využíva len v tzv. génobankách (v osive sa výrazne zníži obsah vody a skladuje sa pri nízkych teplotách).

Dopestovanie podpníka trvá zvyčajne rok (ak je podpník slabý t.j. nevyhovuje norme môže sa pestovať ešte ďalší rok). Zber zvyčajne na jeseň najčastejšie vyorávacími pluhmi alebo zrezávačmi (pri oddelkoch). Podpníky musia byť bez listov (po prirodzenom opadnutí listov, ručnom odlistení alebo defoliácii). Po zbere sa podpníky zväzkujú a triedia podľa normy. Po vytriedení sa opäť zväzkujú, označia náveskami a následne expedujú alebo uskladnia (následne sa v zime vykoná zimné štepenie za stolom alebo sa skladujú až do jari keď sa vysadia do ovocnej škôlky) alebo vysadia do ovocnej škôlky (na jeseň alebo v podmienkach SR prakticky vždy na jar). Konečnú úpravu podpníkov zvyčajne robí odberateľ.

Vegetatívne rozmnožovanie

Vegetatívne rozmnožovanie sa delí na priame (vlastnokoreňové) a nepriame (štepenie).

Priame (vlastnokoreňové) rozmnožovanie

Ide o priame vlastnokoreňové rozmnožovanie pomocou odrezkov, oddelkov, odkopkov, potápania, poplazov a delením trsov. Rozmnožovanie rastlín pomocou odrezkov je rýchly a jednoduchý spôsob ako zadarmo získať viac rastlín. Týmto spôsobom môžete značne znížiť vaše náklady vynaložené na záhradu. Jediná rastlina vám vie dať mnoho odrezkov bez toho, aby ste ohrozili jej zdravie, plus ak máte susedov so záhradami môžete si odrezky vymieňať. Výhodou oproti pestovaniu zo semena je rýchlejší rast, kvitnutie, rast plodov ale najmä fakt, že ide o klon z materskej rastliny, takže presne viete čo pestujete (čo nie je prípad pestovania zo semena).

Odrezky sú jednoduchou a efektívnou metódou rozmnožovania stromov a krov, ktorá nevyžaduje špeciálne pestovateľské nádoby ani skleníky. Rozmnožovanie odrezkami je efektívne rozmnožovanie, vďaka ktorému získame kvalitnú rastlinu z overeného zdroja. Rozmnožovanie odrezkami sa radí medzi nepriame rozmnožovacie metódy, ktorých výhodou je fakt, že nijakým spôsobom nedokážu ohroziť život materskej rastliny. Výhody, ktoré ponúka rozmnožovanie odrezkami vidíme najmä v tom, že dosiahneme kvalitatívne lepšiu a odolnejšiu rastlinu voči vonkajším vplyvom a parazitom. Ďalšou výhodou je fakt, že odrezky si môžete vymieňať, napr. so susedmi, a týmto lacným spôsobom zväčšiť repertoár rastlín vo vašich záhonoch.

Drevité odrezky sú neolistnené časti jednoročných výhonkov drevín, ktoré sa odoberajú počas zimného obdobia, keď rastliny prechádzajú vegetačným pokojom. Obdobie od decembra do februára je ideálne na rozmnožovanie okrasných listnatých krov odrezkami. Výhodou je vysoká ujateľnosť a uniformita daného druhu. Drevité odrezky odoberajte v zimnom období pri teplote maximálne do -10 °C. Z materských rastlín sú na rozmnožovanie vhodné hlavne jednoročné letorasty. Čím tvrdšie drevo by sa použilo na rezkovanie, tým ťažšie bude zakoreňovať a bude horšia ujateľnosť. Odber odrezkov je najlepší od novembra do januára. Ideálny čas na odoberanie odrezkov je od neskorej jesene do začiatku jari, kým rastliny nezačnú pučať. Na odber drevnatých odrezkov sú ideálne zdravé, bohato rozkonárené dreviny zo slnečných miest. Z opadaných krov si vyberieme najdlhšie výhony, jednoročné a dobre vyzreté. Kríky môžeme veľmi jednoducho rozmnožiť pomocou odrezkov a ďalej s nimi pracovať - napr. výsadba živého plotu, živej clony a podobne. Najčastejšie sa stretávame s odrezkami kríkov ako sú napríklad tavoľník, pajazmín, vajgela či trojpuky. Drevité odrezky režeme len z rastlín, ktorých peň má drevitý charakter, tzn. Okrem podmienok, ktoré by mala spĺňať materská rastlina sa držíme pravidla, že odrezky získavame skoro na jar alebo počas jesene. Najvhodnejšími odrezkami na tento typ rozmnožovania sú odrezky z jednoročných výhonkov.

Typy odrezkov a kedy ich odoberať: Ideálnym obdobím na vytváranie odrezkov vybraných rastlín a krov je počas celého vegetačného obdobia, v závislosti na type odrezku, ktorý chceme vytvoriť. V prípade, že si chceme namnožiť rastlinný materiál čo najskôr, odrezky môžeme odoberať počas jarného obdobia, keď sa rastlina prebúdza z vegetačného pokoja a začína rašiť nové výhonky. Práve tie sú ideálnymi časťami na efektívnejšie zakorenenie v tomto čase. Nakoľko v tomto období začínajú panovať rôzne odrody byliniek, ich zelené časti si môžeme bez väčších problémov množiť odrezkami a využívať počas celého roka do chutných pokrmov. Jednou z ďalších variant je aj množenie prostredníctvom odrezkov, ktoré už majú mladé zelené drevo (jednoročné). Tieto odrezky robíme počas celého leta, keď je rastlina vegetačne aktívna. Najlepšie si to vieme predstaviť pri rastlinách, ako sú ruže alebo vavrínovce. Ideálnym drevom pre letné až jesenné odrezky je staršie a tvrdšie drevo (jednoročné). Medzi rastliny na takého odrezky môžeme radiť napr. Cezmínu alebo Zemolez. Odrezky listov (pri interiérových rastlinách) a odrezky častí koreňového systému (zväčša pri trvalkách, alebo kroch, ako napr. orgován) sa realizujú počas celého vegetačného obdobia. Taktiež môžeme množiť delením trsov, ktoré sa najviac uplatňuje pri okrasných trávach a rastlinách trsového charakteru.

Príprava a výsadba odrezkov: Podmienkou je vybrať z drevín také výhonky, ktoré nie sú príliš drevnaté, ale ani príliš bylinné. Rezkovať môžete týmto spôsobom práve spomenutý vavrínovec, budleju, vajgéliu, bršlen, krušpán, kalinu a ruže. Narežte niekoľko výhonkov, lebo nie všetky Vám musia zakoreniť. Koniec odrezka upravíme, nemusíme však rezať šikmo. Drevnaté odrezky, ktoré chceme zakoreniť, by mali mať dĺžku 15 - 20 cm. Odrezky si po nastrihaní sústredíme na jedno miesto. Na prácu nám poslúži starý záhradný stôl. Letorasty po odobratí narežte na kúsky dlhé 10 až 15 cm, tak aby na každom boli 2 až 4 púčiky. Horná časť odrezka musí byť zrezaná rovno 3 až 5 mm nad vrchným púčikom, spodný rez urobte šikmo tesne pod púčikom. Vďaka tomu pri vysádzaní spoľahlivo rozoznáte vrch a spodok odrezka, čo je dôležité, aby ste ho do pôdy nezastrčili takpovediac hore nohami. Odrezky odoberáme po opadaní listov, od novembra do januára. Mal by mať dĺžku asi 15 - 20 cm, nevyhnutné je, aby mal aspoň dve zdravé očká. Na spodnej strane odrezku musí byť rez vedený asi 3 mm pod očkom, nad horným očkom nechajme asi 2 cm. Vždy je lepšie označiť si odlišným spôsobom rezu hornú a dolnú časť, korene sa vždy vytvoria len v pôvodne spodnej časti odrezku. Odlamujeme tak, aby ich drevnatá časť bola dlhá asi 10cm. Zvyšnú nevyzretú, bylinnú časť odrežeme. Potom odstránime všetky listy v spodnej polovici odrezku. Odrezky je lepšie odlamovať než rezať nožom alebo nožnicami, lebo takto nepomliaždime ich pletivo. Na konci odlomeného konárika - odrezku takto zostane trochu staršieho dreva. Odrezky potom ošetríme ponorením asi 1 centimetra ich spodnej časti do zakoreňovacieho prášku alebo kvapaliny s obsahom rastlinných hormónov. Ošetrené odrezky potom napicháme do priepustného substrátu v úplnom tieni. Priame slnko by ich zabilo. Je výhodné prestrieť si predtým na substrát agrotextíliu (vodopriepustnú netkanú textíliu) a uchytiť ho hrubším drôtom ohnutým to tvaru písmena "U". Do agrotextílie potom narežeme dierky a odrezky picháme do nich. Proces zakoreňovania trvá minimálne 4-6 mesiacov a jeho dĺžka závisí do teploty, vlhkosti aj druhu zakoreňovaných rastlín. My zvykneme začať so zakoreňovaním rezkov vonku, mimo skleníka, v júli a pokračujeme aj v auguste. Počasie však umožňuje začať aj v júni, niekedy aj máji. Odrezky režeme v dĺžke približne 15-20 centimetrov, v závislosti od veľkosti rastliny. Dôležité je, aby sme odrezok odrezali na spodnej hrane šikmým rezom a na vrchnej hrane rezom rovným. Vrchný rez musí chrániť výhonok pod ním, pričom by celá odrezaná stonka nemala presahovať 6-8 pupeňov, čo opäť závisí od celkovej veľkosti rastliny. Základom samotnej výsadby je vhodne upravený odrezok podľa základných pravidiel, ktoré sme zmienili vyššie v článku. Druhou zložkou je správna výsadba. Okrasné rastliny sadíme do vopred pripravenej, prekyprenej pôdy, ktorá neobsahuje veľké množstvo hnojiva. Na spodok môžeme uložiť jemnú vrstvu kamienkov, ktoré slúžia ako drenáž, a teda regulujú množstvo prijatej vody. Na výsadbu využívame všestranný substrát, ktorý môžeme zmiešať s pieskom v pomere 2:1. Takto zasadený odrezok pravidelne zalievame a pozorujeme. Môže sa stať, že to so zálievkou preženieme a odrezok začne hniť.

Vysaďte ich do polotieňa alebo do nádob, ktoré môžete zakryť fóliou alebo sklenenou fľašou. Neumiestňujte nádoby na priame slnko, určite by skôr vyschli, než by sa zakorenili. Do jednej nádoby vysaďte len niekoľko kusov, aby sa navzájom nedotýkali listami. V takomto mikroskleníku je v prípade zvýšenej vlhkosti vhodné prostredie pre rozvoj hubových chorôb, ktoré sa môžu tvoriť práve pod listami.

Nepriame (štepenie) rozmnožovanie

Ide o nepriame rozmnožovanie = štepenie, v rámci ktorého rozlišujeme očkovanie a vrúbľovanie. Štepenie je metóda, ktorá umožňuje kombinovať odrezok (vrúbeľ) z ušľachtilého stromu na podpník alebo konár iného ovocného stromu.

Na vrúbľovanie sú najvhodnejšie mladé (do 5. rokov), zdravé stromy na ktoré môžeme navrúbľovať ušľachtilú odrodu i priamo na kmienku. Čím je strom starší tým vyššie je ho potrebné vrúbľovať.

Očkovanie

Očkovanie je spôsob vegetatívneho rozmnožovania listnatých drevín, pri ktorom sa na vhodný podpník prenáša jedno očko (puk so štítkom alebo pásikom kôry, prípadne aj štítkom dreva) odrody toho istého alebo príbuzného druhu. Prenáša sa menšia časť ušľachtilej rastliny (väčší množiteľský koeficient), styčné plochy kambia podpníka a štítka s očkom sú v pomere k prenášanej časti väčšie ako pri vrúbľovaní a očko je lepšie chránené pred vysychaním. Používa sa najmä pri množení odrôd, ktoré nie je možné množiť zo osiva - pri ovocných drevinách, ružiach a mnohých odrodách okrasných stromov a krov.

Podmienky očkovania:

• Dobre vyvinuté spiace puky (puky v dormancii).
• Podpník požadovanej kvality (Výnos MP SR) vo fáze aktívneho rastu - zvýšenej delivej aktivity kambia, kedy sa kôra ľahko odlupuje z podpníka bez výrazného poškodenia (keď sa kôra neodlupuje ľahko používajú sa špeciálne techniky očkovania - Forkertovo očkovanie a chip-budding).

Očká sa odoberajú zo zdravých letorastov alebo výhonkov s dostatočnou zásobou asimilátov, nezvädnutých získaných z uznaných vrúbľových materských stromov. Vhodné sú letorasty z obvodu koruny, najmä južnej strany; menej vhodne sú letorasty z vnútra koruny a príliš silno rastúce letorasty, na ktorých sú malé a slabo vyvinuté očka. Z letorastov sa odstraňuje nevyzretá vrcholová časť a z listov sa ponechávajú len časti stopiek dlhé 5-10 mm. Samovoľné odpadnutie stopiek listov 2-3 týždne po očkovaní je indikátorom úspešnosti očkovania, stopky uľahčujú prácu pri očkovaní a chránia očko. Letné vrúble sa musia expedovať do 24 hodín po zrezaní prípadne do 36 hodín, ak boli skladované v chladiarni. V prípade potreby - najmä pri očkovaní skoro na jar (1. miazga) sa očká získavajú z vrúbľov vyrastených a získaných v predošlom roku a uskladnených v chladiarni), niekedy sa používajú spiace (prečkávajúce) vlaňajšie očká alebo dokonca ešte staršie (napríklad pri očkovaní briez na pučiace očko, pretože v dobe očkovania nemusia byť na mladých výhonoch dostatočne vyzreté očká).

Podľa spôsobu (techniky) práce delíme očkovanie na:

• Klasické (T-rez): Špeciálnym očkovacím nožom sa nareže kôra podpníka vrátane lyka do tvaru písmena T a do vzniknutej štrbiny sa vsunie očko so štítkom. Vykonáva sa v období prúdenia miazgy - hlavnej očkovacej sezóne (VII-VIII).
• Forkertovo očkovanie (chip-budding): Na podpníku sa urobí zárez až do dreva a do neho sa vloží vyrezané očko. Pri tomto spôsobe môže podpník už strácať miazgu - často sa používa pri preočkovaní neujatých očiek. Nie je potrebný očkovací nôž - stačí vrúbľovací.

Podľa termínu očkovania poznáme:

• Očkovanie na bdiace očko (V-VI; koniec V až do polovice VI): Prenášajú sa vlaňajšie ”očka” (puky na ponechaných zimných vrúbľoch), a to T-rezom alebo častejšie Forkertovým očkovaním. Očka sa v prípade potreby odoberajú z vrúbľov vyrastených a odobratých v minulom roku a skladovaných v chladiarni. Očko po zrastení s podpníkom a následnom zrezaní podpníka ešte v danom vegetačnom období vypučí a vytvorí sa letorast. V našich klimatických podmienkach však mladý ušľachtilý výhon horšie vyzrieva a môže počas zimy vymrznúť a preto sa očkovanie na bdiace očko vykonáva zriedkavo. Používa sa skôr v južnejších štátoch (Francúzsko, Taliansko) i tam je však len doplnkom dnes už klasického očkovania na spiace očko. Pučanie očka možno podporiť zrezaním podpníka hneď po očkovaní na 0,10-0,15 m dlhý čapík, na ktorom sa ponechávajú 1-2 letorasty (zaštipujú sa), ktoré slúžia na vyživovanie. Po vypučaní očka sa výhonky z čapíka odstránia.
• Očkovanie na spiace očko (VII-IX): Puk vypučí až na jar nasledujúceho roka po zrezaní podpníka. Pri niektorých drevinách dôjde už v prvom roku k slabému vypučaniu, ktoré je však nežiadúce, pretože prerastený výhon často už nevyzrie a ľahko namŕza. Očkovanie na spiace očko má byť vykonané čo najneskôr, aby nemohlo dôjsť k jeho nežiadúcemu vypučaniu. Očká sa získavajú z nových letorastov. Podpník sa zrezáva až na jar nasledujúceho roka. Pri veľkom rozsahu očkovania sa musí očkovať čo najskôr - často v dobe, kedy letorasty materských rastlín ešte nie sú vyzreté. Preto sa niekedy materské rastliny prirýchľujú, aby sa vrúble mohli odoberať skôr (napr. ruže, orgovány).

Vrúbľovanie

Vrúbľovanie je spôsob nepriameho vegetatívneho rozmnožovania, pri ktorom sa prenáša časť jednoročného výhonu alebo letorastu (odlisteného alebo so sredukovanou listovou plochou) s niekoľkoma pukmi resp. očkami (zvyčajne 1-5) z vrúbľa (letného, častejšie však zimného) ušľachtilej požadovanej odrody na vhodný podpník.

Podľa ročného obdobia poznáme vrúbľovanie predjarné, jarné a letné - najlepšie výsledky sa dosahujú predjarným a jarným vrúbľovaním vo februári až máji. Podmienkou je dostatočná teplota (ruky nesmú chladiť). V predjarných a jarných mesiacoch vrúbľujeme ovocné druhy v tomto poradí: egreš, ríbezle, čerešne, višne, marhule, slivky, slivy, ringloty, hrušky a jablone a rovnako všetky príbuzné druhy okrasných rastlín. Letné obdobie je vhodnejšie pre očkovanie, v záhradkárskej praxi sa však s úspechom vrúbľujú egreše a ríbezle. Koncom augusta môžeme vrúbľovať čerešne a višne. K letnému vrúbľovaniu sa zaraďuje aj bylinné vrúbľovanie (egreše, ríbezle).

Pomôcky: nôž (žabka a vrúbľovací nôž), brúsny kameň, materiál na viazanie (najlepšie PVC páska, pri bylinnom vrúbľovaní bavlnka), štepársky vosk.

Odber vrúbľov: Výhony, z ktorých sa získavajú vrúble sa odoberajú z uznaných materských vrúbľových stromov v období vegetačného pokoja (december až január). Vyberáme dobre vyzreté výhony. Výhony uskladňujeme v označených a evidovaných zväzkoch v chladných miestnostiach (teplota 0-5 oC). (Vrúble niektorých okrasných druhov rýchlo vysychajú a preto ich rezné rany parafínujeme a ukladáme ich do bední s pieskom).

Spôsoby vrúbľovania:

• V období vegetačného kľudu, kedy podpník ešte nemá miazgu používame vrúbľovanie napr. kopulácia (spojkovanie), anglická kopulácia, plátkovanie, do rázštepu, sedielkovanie, vrúbľovanie na klin, vrúbľovanie na koziu nôžku.
• V období kedy v podpníku prúdi miazga sa môžu použiť všetky predchádzajúce spôsoby a tiež vrúbľovanie za kôru, do boku, Tittelov spôsob vrúbľovania.

Všetkým spôsobom vrúbľovania je spoločný základný kopulačný rez. Vrúbeľ a podpník sú približne rovnako hrubé (používame kopuláciu, anglickú kopuláciu, vrúbľovanie na klin, bylinné vrúbľovanie).

Podpník je hrubší ako vrúbeľ - môžeme použiť sedielkovanie, plátkovanie, vrúbľovanie na koziu nôžku, vrúbľovanie za kôru, zlepšené vrúbľovanie za kôru, Tittelov spôsob vrúbľovania, vrúbľovanie do rázštepu, vrúbľovanie do boku. Tieto spôsoby používame najmä pri zmladzovaní a preštepovaní starších stromov.

Základné techniky vrúbľovania:

• Kopulácia (spojkovanie): Používa sa, keď je vrúbeľ a podpník rovnakej hrúbky. Zahŕňa vytvorenie šikmého rezu na podpníku aj na vrúbľovanom výhonku a ich následné spojenie. Koniec konára ako aj vrúbľa sa šikmo zrežú v rovnakom ostrom uhle aby bola styčná plocha čo najväčšia. Následne sa obe rezné plochy priložia k sebe tak aby vytvorili jednoliaty celok. Najspodnejší púčik na vrúbli by mal byť na úrovni hornej časti spoja (oproti rezu). Spojenie sa spevní obviazaním štepárskou páskou a hermeticky sa prekryje štepárskym voskom, aby sa zamedzilo vnikaniu vody a patogénov k spoju. Táto metóda sa využíva ak má podpník/konár rovnakú hrúbku ako vrúbeľ.
• Anglická kopulácia s jazýčkom: Variant kopulácie, kde sa na oboch rezoch vytvorí zárez - „jazýček“, ktorý zlepšuje stabilitu spojenia.
• Vrúbľovanie plátkovaním: Vrúbľovanie plátkovaním sa používa ak je podpník alebo konár na ktorý sa ide štepiť ušľachtilá odroda hrubší (1 - 2 cm) ako samotný vrúbeľ. Obe rezné plochy sa následne spoja a ošetria tak ako pri spojkovaní.
• Vrúbľovanie na koziu nôžku: Používa sa na štepenie čerešní, sliviek a iných kôstkovín, no i jabloní a hrušiek. Tento spôsob vrúbľovania sa používa na hrubšie podpníky alebo konáre (2-4 cm).

Vypestovanie vlastných rastlín je výborný spôsob, ako ušetriť, najmä ak na to nie je potrebné žiadne špeciálne vybavenie. Skúste množenie drevín pomocou drevitých odrezkov, teraz je na to ideálny čas. Zo všetkých záhradníckych činností je zakoreňovanie odrezkov jednou z najuspokojivejších. Odrezanie kúska z jednej rastliny a sledovanie, ako sa z neho stáva nová rastlina, nielenže poskytuje veľký pocit úspechu, ale tiež ušetrí peniaze. Rastliny zadarmo! Na zakoreňovanie vyzretých drevitých odrezkov v tomto období roka nie sú potrebné ani žiadne špeciálne pomôcky, dokonca ani koreňový stimulátor či vyhrievanie. Na zakoreňovanie vyzretých drevitých odrezkov v tomto období roka nie sú potrebné žiadne špeciálne pomôcky. Odrezky z tvrdého dreva, ako už názov naznačuje, sa odoberajú z plne vyzretých a tvrdých výhonkov. Skutočnosť, že sa zakoreňujú vonku v chladnom období, znamená, že starostlivosť o ne bude minimálna. Zálievka v prvých týždňoch býva zriedkavá, keďže je prirodzene vlhko. Stačí zaliať, keď pôda začne vysychať. Na jar začnú rásť a do nasledujúcej jesene budú mať solídny koreňový systém, budeme ich môcť vykopať, zastrihnúť na podporu rozkonárenia a presadiť na konečné miesto v záhrade. Vŕby a topoly majú predformované koreňové základy, vďaka čomu sa veľmi ľahko zakoreňujú. Vetvičky vŕby rakytovej (bahniatka) zakoreňujú veľmi ochotne, stačí ich dať dokonca len do vázy s vodou. Na opadavých rastlinách, ktoré budeme množiť, už pravdepodobne nie sú žiadne listy. Ak by nejaké boli, dáme ich preč. Vetvičky vŕby rakytovej zakoreňujú veľmi ochotne, stačí ich dať dokonca len do vázy s vodou. Ak máme miesto, odrezky zakoreňujeme vonku vo voľnej pôde. Pre pomaly koreniace rastliny, ako sú svíby alebo štedrec, je lepšie použiť kvetináče, aby nezabrali miesto v záhone, kde by sme od jari mohli pestovať niečo iné.

Konkrétne príklady rozmnožovania:

• Pomocou vyzretých drevitých odrezkov si v neskorom jesennom období môžeme rozmnožiť budleju, zlatovku, liesku, vajgéliu, pajazmín, kolkvíciu, kériu, tavoľník, kalinu alebo aj okrasnú ríbezľu. Zakorení nám aj štedrec, odrezky však odoberáme neskôr, ideálne až začiatkom roka. Z iných drevín sa môžeme pokúsiť týmto spôsobom rozmnožiť vtáčí zob či tamarišku. Jednoduché na rozmnoženie: zlatovka, ríbezle, pajazmín, zob vtáčí, trojpuk a vajgela. Nielen okrasné, ale aj ovocné kry sa veľmi jednoducho rozmnožujú drevitými odrezkami a ríbezle nie sú výnimkou. Takto krásne sa po zakorenení zazelenajú. Cyprušteky, cyprusy, tuje, borievky, tisy, tisovce a dokonca niektoré druhy smrekov sa dajú rozmnožiť odrezkami. Vašou odmenou za snahu a trpezlivosť budú kvalitné sadenice, ktoré si neskôr môžete vysadiť do súkromnej záhrady alebo ich niekomu môžete podarovať. Nezabudnite si zaobstarať kvalitný substrát na rozmnožovanie rastlín. Predpokladom rýchleho zakorenenia je dostatok vlahy a teplejšia jeseň. Zakorenené odrezky ešte počas nasledujúcej jari rozsaďte do menších plastových črepníkov, kde si vytvoria kvalitné koreňové baly. Z konárikov urobte odrezky dlhé približne 8 - 10 cm (jedľovcové alebo smrekové odrezky môžu byť kratšie). Ideálne je, ak na konci každého odrezka zostane kúsok staršieho dreva. Upravené odrezky následne pozapichujte do substrátu, ktorý je určený na rozmnožovanie rastlín.
• Rozmnoženie vždyzeleného krušpánu (Buxus sempervirens) sa vyplatí v prípade, že chceme v záhrade vytvoriť obrubu ružového záhona alebo členenie bylinkovej záhradky či vždyzelenej partie. V auguste sú mladé výhonky krušpánu ideálne vyzreté na vegetatívne rozmnoženie odrezkami. Správne vyzreté drevo výhonkov zabezpečí dobré zakorenenie. Na odrezky použijeme vrcholové alebo bočné vetvičky dlhé asi 8 až 10 cm, ktoré odtrháme z väčšej vetvičky. Listy na výhonku v spodnej časti odstránime (odtrhneme rukou) a ponecháme len niekoľko dvojíc okolo vrcholu (6 až 8). Takto pripravené odrezky ponoríme koncom vetvičky (prípadne namočíme) do rastového stimulátora a potom zasadíme do nádoby naplnenej zmesou piesku a záhradnej zeminy (v pomere 1 : 1). Krytom z priehľadnej fólie ochránime zasadené výhonky pred vysycháním. Nádobu umiestnime vonku na teplom polotienistom mieste (má byť chránené pred priamymi slnečnými lúčmi). Kultúru priebežne rosíme. Po niekoľkých týždňoch sa objavia prvé korienky.
• Hortenzia veľkolistá (Hydrangea macrophylla) sa uplatní v záhrade, v nádobách na balkóne či terase, v nevykurovanej hale i v zimnej záhrade. Je efektná veľkými listami a kvetenstvami, kompaktným rastom kríka a má množstvo kultivarov odlišných farbou kvetov - od bielej cez zelenkastú či bieloružovoú až po ružovú. Zriedkavú modrú farbu kvetu dosiahneme vhodnou kyslosťou substrátu a špeciálnym hnojením s obsahom hliníka. Z materskej rastliny odstrihneme zdravé výhonky bez kvetov, ktoré nesú aspoň štyri listy. Potom zredukujeme ich odparovaciu plochu tým, že ich zmenšíme na polovicu (odstrihneme nožnicami). Malé kvetináče naplníme čerstvým pestovateľským substrátom alebo zeminou určenou na pestovanie rododendronov a mierne ho utlačíme. Ak používame hlinené kvetináče, je dobré ich pred naplnením zeminou nechať nasiaknuť vodou, aby neodoberali na okrajoch vlhkosť substrátu. Do stredu substrátu v kvetináči urobíme tenším kolíkom otvor a doň zapustíme zelený odrezok tak hlboko, aby obe najspodnejšie nasadenia listov boli ponorené v zemine. Kvetináč potom treba zakryť priehľadným plastovým vreckom alebo skleneným poklopom a postavíme na svetlé, ale nie oslnené miesto. Optimálna teplota je 20 °C. V priebehu dvoch-troch týždňoch sa vytvoria korene a nové listy. Do väčšieho kvetináča presádzame mladé hortenzie až vtedy, keď v pôvodnom zeminu dobre prekorenia.
• Počuli ste už o rozmnožovaní ruží odrezkami, ktoré zapichnete do zemiaku? Je to výborný spôsob, ako získať novú rastlinu. Odrezok dlhý aspoň 30 cm očistite od spodných listov a tŕňov, zapichnite ho do zdravého zemiaku. Vyhĺbte hlbokú ryhu a do nej vysaďte zemiakové hľuzy s ružovými rezkami.

Množenie ruží odrezkami (2-minútový návod)

Rozmnožovanie cibuľových a hľuznatých rastlín

Jarné cibuľoviny sú v záhrade najkrajšie vo veľkých skupinách, ktoré zaujmú svojimi pestrými farbami kvetov vtedy, keď ostatné rastliny ešte len začínajú pučať. Čím sú menšie, tým viac ich treba na dosiahnutie farebného efektu v záhrade. Cibuľoviny sú rastliny pochádzajúce z drsnejších oblastí, suchých a chudobných na živiny, preto si v priebehu vývoja vytvorili viacero spôsobov prežitia s cieľom zachovania rodu. Narcisy (Narcissus), šafrany (Crocus), tulipány (Tulipa) a ďalšie rody vytvárajú okrem semienok na nadzemnej časti po odkvitnutí kvetu aj dcérske cibuľky pod zemou, ktoré sa nazývajú brut,. Hlavná cibuľa vytvára na svojom podcibulí viacero ďalších menších alebo drobných cibuliek - tými ich môžeme bez problémov svojpomocne rozmnožovať. Odobratie dcérskych cibuliek pritom rastlinám vôbec neškodí, práve naopak, zabráni sa tomu, aby trsy cibuľovín v priebehu rokov príliš zhustli a jednotlivé rastliny sa vzájomne utláčali a z roka na rok slabšie kvitli. Cibule odkvitnutých rastlín vyberieme zo zeme, keď listy zvädnú. Treba ich vyrypnúť podobratím cibule aj so zeminou a koreňmi. Dcérske cibuľky vyrastajú na báze materských cibúľ, dookola veľkej, vo väčšom počte, alebo len dve-tri, ak sú väčšie. Mladé cibuľky sú spravidla drobné, majú tvar kvapky, sú pokryté jednou vrstvou pokožky, spravidla hnedej farby, preto treba dať pozor, aby sa nám v pôde nestratili, ak sa ľahko oddeľujú od materskej cibule a pôda je piesčitá. Majú ale pevné jadro, preto ich rozoznáme aj hmatom. Dcérske cibuľky oddeľujeme od materskej tak, že ich opatrne odtrhneme rukou. Dôležité je, aby na každej dcérskej cibuľke zostalo niekoľko korienkov. Pri niektorých rodoch však odnože držia pevne a treba ich opatrne oddeliť nožom. Rezné rany alebo prípadné väčšie tržné rany treba potom vydezinfikovať práškom z dreveného uhlia. Dcérske cibuľky zasadíme do nádob s piesčito-humóznou pôdnou zmesou. V pravidelných vzdialeniach ich napicháme do zeme tak, aby horná časť cibuľky trčala nad povrch a podcibulie s korienkami smerovalo do hlbšej vrstvy. Pri miernej zálievke cibuľky čoskoro zakorenia a ďalej porastú. Neskôr ich môžeme jednotlivo nahrnkovať , aby zosilneli vo výživnejšom substráte.

Do veľkej a rôznorodej skupiny cibuľovín patria okrem drobnejších cibuľovín kvitnúcich na jar aj cibuľoviny kvitnúce v lete a v jeseni. Cibuľnatými kráľovnami leta sú statné ľalie, z ktorých niektoré druhy môžeme ľahko vegetatívne rozmnožiť pacibuľkami, cibuľkami alebo šupinami cibúľ. Jedna skupina ľalií (Lilium bulbiferum, L. tigrinum) sa okrem semien rozmnožuje aj stonkovými pacibuľkami vyrastajúcimi počas vegetačného obdobia v pazuchách listov na nadzemnej časti stonky. Tie môžeme na jeseň oddeliť a vysadiť. Iná skupina ľalií (Lilium davidii, L. henryi) sa rozmnožuje aj podzemnými pacibuľkami, ktoré sa vytvárajú na podzemnej časti stonky. Aby sme ich mohli na jeseň vybrať, musíme stonku odtrhnúť. Cibuľa ďalšej skupiny (Lilium martagon, L. carniolicum) sa skladá z mnohých mäsitých šupín, ktoré nemajú spoločnú šupku, preto sa ľahko rozoberajú.

Hľuznaté rastliny sa najjednoduchšie rozmnožujú rozdelením hľuzy. Dá sa to však najmä pri väčších hľuzách, ale aj tak získame len obmedzený počet nových rastlín (3 až 4). Ďalšou možnosťou vypestovania väčšieho počtu rastlín je odrezkovanie. Môžeme si tak rozmnožiť väčší počet napríklad georgín (Dahlia...

tags: #pestovanie #stromcekov #z #odkopkov

Populárne príspevky:

• ako vybrať dokonalú kyticu pre muža
• Kompletný sprievodca pestovaním melónov
• Kytice na pohreb
• Pestovanie rododendronov a azaliek
• ako dosiahnuť bohatú úrodu paradajok pomocou bóru