Pestovanie zvláštnych rastlín: Od smradľavého konjaku po mäsožravky a nebezpečnú laporteu
Záľuba v pestovaní rastlín sa v priebehu generácií mení, no v súčasnosti opäť zažíva renesanciu. Mladá generácia, ktorá už prežila detstvo v slobode a materiálnom dostatku, sa vracia ku koníčkom, ktoré prinášajú uspokojenie a spájajú ich s prírodou. Medzi pestovateľmi rastie aj záujem o netradičné a exotické druhy, ktoré prekvapujú svojím vzhľadom, vôňou, či dokonca nebezpečnosťou.
Zelený ošiaľ: Návrat k izbovým rastlinám
Pestovanie izbových rastlín odštartovala potreba vrátiť sa trochu späť, domov, k záhradám, a pre tých, ktorí záhradu nemajú, zostali izbové rastliny. Dnes je to bohumilá činnosť, ktorá uspokojuje a je prácou so živým materiálom. Mladí ľudia experimentujú, pestujú si sami z odrezkov či klíčia zo semienok. Cez sociálne siete si navzájom radia, vymieňajú informácie či celé rastliny.
Rastliny nám pripomínajú, že ak chceme niečo v živote dosiahnuť, musíme sa o to konzistentne snažiť. Pravidelné polievanie je príkladom. Mýtus, že „umrie mi aj kaktus“, je často prekážkou. Kaktusy vôbec nie sú jednoduché rastliny na pestovanie, rovnako ako aj rosenie, ktoré má minimálny efekt v porovnaní so správnou zálievkou a vhodným stanoviskom. Veľkým omylom je aj predstava o čistení vzduchu niektorými izbovými rastlinami. Štúdia NASA, na ktorú sa toto tvrdenie opiera, prebiehala za špeciálnych podmienok a s úplne iným cieľom, než je pestovanie kvetov doma v byte, kde prúdi vzduch a priestor nie je hermeticky uzavretý.
Fenomén "slowplant" a zdravý minimalizmus
Kvetinárky Veronika Ježková a Nikol Francová zo brnenského kvetinárstva Kvítka v bytě presadzujú nový prístup k predaju izbových rastlín, ktorý nazývajú „slowplant“. Je to ekologické a praktické. Rastliny sú obchodnou komoditou ako každý iný tovar a tak i pri nich platí, že pokiaľ budeme nakupovať a produkovať lokálne, obmedzíme dosah na životné prostredie, potlačíme nezmyselné masírovacie obchodné kampane a zužitkujeme kapacity, ktoré máme v našich krajinách. Ak aj človek nemá vo svojej blízkosti „pomalé“ kvetinárstvo, môže zvoliť „pomalý“ prístup on sám. Ide o to, aby sme nekupovali márnivo. Chybou je zbytočné nakupovanie. Dopyt sa musí zmenšiť, aby sa ovplyvnila ponuka. Snažiť sa nakupovať v skleníkoch, kde pestujú sami, na burzách, vypestovať rastlinu z odrezkov. Pokojne si zájsť po rastlinu do IKEA alebo hobby marketu, ale len výnimočne, to nazývajú „zdravý minimalizmus“.
Ako regeneratívne poľnohospodárstvo prináša život späť do krajiny | Gabe Brown | TED
Pestovanie exotickej zeleniny a byliniek na balkóne
Nemusíme vlastniť rozsiahlu záhradu, aby sme si dopestovali vlastnú zeleninu. Balkón, terasa alebo lodžia môžu byť ideálnym priestorom pre pestovanie rôznych druhov. Fantázii sa medze nekladú a nie je nikde napísané, čo môžete a nesmiete pestovať. Všetko závisí od vonkajších poveternostných podmienok a polohy balkóna, veľkosti a vašej chuti. Zvlášť úsporné, čo do miesta, sú druhy zeleniny, ktoré sa šplhajú alebo visia, ako napríklad Inka uhorka, mexická miniuhorka, kalabasa „vtáčia búdka“ alebo sladký zemiak. Aj na malom balkóne môžu rásť do výšky na mreži aj tekvica vhodná do mikrovlnnej rúry. Tieto tekvice sú 10 až 15 cm vysoké a vážia okolo 700 - 1000 g. Táto obzvlášť malá tekvica je ideálna pre prípravu v mikrovlnnej rúre.
Ešte stále málo známe je trpasličie Tamarillo. To je tiež známe ako brazílska zamatová slivka a pochádza z Bolívie. Pozornosť na balkónovom stole upútajú plody citrónových chilli. Zrelé plody sú jasne žlté. Kulivar "Lemon Drop" je veľmi produktívna odroda. Rastlina dokáže vytvoriť až 80 plodov. Stromové Chili papričky (Capsicum pubescens) pestovateľov zaujmú svojou robustnou formou. Tieto zvláštne chili dobre vydržia dokonca aj teploty do 5 ° C. Plody tvoria dokonca aj v zime a veľké fialové kvety sú veľmi dekoratívne. Ak dávate prednosť zelenine, ktorá sa môže jesť priamo z ruky do úst, siahnite po citrónovej uhorke. S jej jemnou chuťou, je vhodná ako koktailová rajčina na desiatu. Citrónová uhorka je bez horkosti, veľmi jemná a zdravá. Nechutí však po citróne.
Biointenzívne pestovanie: Maxímálne výnosy na malej ploche
Biointenzívne pestovanie je prístup, ktorý spája premyslené plánovanie, živú pôdu a tesnejšiu kombinovanú výsadbu. Patrí medzi formy ekologického poľnohospodárstva, ktoré vedú k vyšším výnosom na malej ploche bez vyčerpávania pôdy. Krokom číslo jeden je zdravá pôda plná života. Opierame sa o organickú hmotu, mulčovanie, kompost a zelené hnojenie. Práve v pôde prebieha väčšina „práce“: rozklad, cirkulácia živín, zadržiavanie vlahy aj prirodzená ochrana pred chorobami. Druhým pilierom je kombinovaná výsadba so striedaním plodín a nadväzovaním kultúr v čase.
Biointenzívne pestovanie stojí na niekoľkých jasných zásadách:
- Tesná výsadba: Rastliny sadíme o niečo bližšie k sebe, no stále tak, aby porast ostal vzdušný a náchylné kultúry po daždi rýchlo preschli. Vyššie druhy vedú vertikálny priestor, pod ne pridáme nižšie druhy. Takto navrhnuté záhony lepšie hospodária s vodou.
- Kompost: Je srdcom biointenzívneho pestovania. Vraciame ním organickú hmotu do pôdy, zlepšujeme štruktúru, vodozádržnosť aj pôdny život. Kompostujeme záhradný materiál a kuchynský bioodpad rastlinného pôvodu.
- Zelené hnojenie: Medzisezónne výsevy viažu živiny, prevzdušnia pôdu, chránia povrch pred eróziou a bránia náletu burín.
- Rotácia plodín: Je poistka proti vyčerpaniu pôdy a hromadeniu patogénov. Na malých plochách stačí aj dvoj- až trojpoľný systém.
- Prevencia: Budujeme zdravý mikrobiálny ekosystém pomocou mykorhíznych húb a prospešných baktérií. Záhradu navrhneme tak, aby mala priestor pre prirodzených predátorov.
Biointenzívny systém najlepšie funguje vo vyvýšených záhonoch. Získame tým kontrolu nad štruktúrou pôdy, drenážou a teplotou. Navrstvíme živé lôžko: konáre/štiepka (hlboko), hrubší organický materiál, kompost a na vrch kvalitný substrát premiešaný so zrelým kompostom.
| Príklad ročnej rotácie v dvoch záhonoch (biointenzívne pestovanie) |
|---|
| Záhon A: jarný šalát → letná fazuľa kríčková → jesenný špenát |
| Záhon B: jarná reďkovka → letné kolíkové paradajky → jesenný poľníček |
Konjac: Najsmradľavejšia, no zároveň jedlá rastlina
Dušan Plachtinský má záľubu v pestovaní rôznych rastlín, a to vrátane exotickej cibule menom konjac (Amorphophallus konjac), ktorá pochádza z Východnej a Juhovýchodnej Ázie. Známa je aj menom konjaku, konnyaku zemiak, diablov jazyk, voodoo ľalia, hadia palma, alebo slonia jama. Konjac je jednou z najkrajších, ale iste aj najsmradľavejších rastlín na svete, ktorá kvitne iba každých sedem až desať rokov. Zvláštnosťou tejto cibule je tmavá mäsová farba a k tomu typický smrad, ktorý ona vypúšťa, aby takým spôsobom prilákala hmyz a tak sa opelila. Okrem toho, že je zvláštna, hľuza rastliny je v podstate aj jedlá. Populárna je v čínskej gastronómii a z nej robia najrozličnejšie jedlá, a teraz je najmä aktuálna v stravovaní vegánov.
Mäsožravé rastliny: Výnimka v prírode
Mäsožravé rastliny tvoria akúsi výnimku, narušujú všeobecne známu predstavu o kolobehu látok v prírode a vzťah potravy rastlina - živočích do istej miery prevracajú. Do tejto skupiny rastlín patria druhy, ktoré svojimi špecializovanými orgánmi živočíchy nielen lapajú, ale ich aj strávia. Pasce mäsožravých rastlín sú premenené listy, ktoré sa niekedy podobajú kvetom, inokedy zdroju potravy či substrátu na kladenie vajíčok hmyzu. Ich kvety však na túto činnosť neslúžia nikdy. Žiadna mäsožravá rastlina sa nevyživuje iba dravým spôsobom. Vždy sú zelené a schopné fotosyntézy. Zväčša potrebujú iba nepatrné množstvo koristi na doplnenie chýbajúcich živín. Veľa druhov rastie, kvitne a plodí aj bez možnosti tohto priživovania.
Prírodné stanovištia mäsožravých rastlín sú mokriny alebo aspoň dočasné mokriny s pôdou chudobnou na prístupné živiny. Medzi najznámejšie rody patria krčiažniky (Nepenthes), saracénie (Sarracenia), rosička (Drosera) a mucholapka obyčajná (Dionaea muscipula).
Pestovanie mäsožravých rastlín
- Krčiažniky (Nepenthes): Dajú sa úspešne pestovať v uzavretých a málo vetraných, v lete zatienených vitrínach s trvale vysokou relatívnou vlhkosťou vzduchu v rozsahu 80-100 % a teplotou vyššou než 20 °C. Pri nižšej vlhkosti vzduchu rastú tiež, ale netvoria na koncoch listov typické kanvice - ascídia.
- Saracénie (Sarracenia): Nádoby s rastlinami môžu stáť vo vode, ale v zime je lepšie, ak sa vlhkosť substrátu zníži. Vyžadujú čo najviac svetla. Letné teploty môžu presahovať aj 30 °C, v zime však musia byť uložené v chlade s teplotami okolo 10 °C. Väčšina saracénií cez zimu zaschýňa, zaspáva.
- Rosičky (Drosera): Pochádzajú z rozličných klimatických oblastí sveta. Väčšine druhov vyhovujú zimné teploty 10-15 °C.
- Mucholapka obyčajná (Dionaea muscipula): Hodí sa aj na pestovanie v bytoch. Podmienkou úspešnej kultivácie je dodržanie chladného zimného obdobia s teplotami 15 °C pri čo najvyššom osvetlení.
Väčšinu rodov, s výnimkou krčiažnikov, pestujeme v zmesi rašeliny a kremenného piesku v pomere 2:1 až 1:1. Nádoby s otvormi na dne, v ktorých rastliny pestujeme, majú byť trvale postavené vo vode. Krčiažniky presádzame každoročne, súvisí to s ich rozmnožovaním. Množenie krčiažnikov sa dá prevádzať celoročne odrezkami so štyrmi listami.
Kaktusy a sukulenty: Krásne a nenáročné xerofyty
Kaktusy a sukulenty sú snáď najobľúbenejšou skupinkou rastlín. Vplýva na to ich neskutočná rozmanitosť a hlavne nenáročnosť. Kaktusy sú suchomilné sukulentné rastliny patriace do čeľade Kaktusovité (Cactaceae). Sú rozšírené od Kanady až po južnú Patagóniu. Kaktusy a sukulenty majú spoločnú jednu vec, a tou je to, že nejaký rastlinný orgán je prispôsobený tomu, aby v sebe držal zásoby vody a živín. Takéto rastliny, prispôsobené na prežitie dlhých období sucha, sa nazývajú xerofyty. Kaktusy sú rastliny, ktoré sa naozaj veľmi účinne prispôsobili drsným životným podmienkam. Väčšina druhov žije na púšti, či v oblastiach s extrémnym striedaním teplôt cez deň a v noci. Preto sú schopné veľmi dlho byť v dormancii, čo je obdobie, keď rastlina neprijíma živiny, ale žije zo zásob, ktoré si vytvorila. Väčšina kaktusov kvitne až po 4 - 5 rokoch života. Kvety sú častokrát voňavé, ale nájdu sa aj výnimky, ktoré naozaj zapáchajú.
Zásady pestovania kaktusov a sukulentov
- Stanovisko: Všeobecne obľubujú svetlé slnečné stanoviská, no nie všetky druhy znesú priame slnečné lúče. Budú veľmi vďačné za letnenie od jari do jesene na balkóne, terase či záhrade.
- Zálievka: Sezóna polievania začína na jar, v marci až apríli. Zálievku opakujeme podľa potreby - substrát musí úplne preschnúť pred každou zálievkou. V zime kaktusy nepolievame vôbec.
- Zimovanie: V zime kaktusy umiestnime na chladnejšie miesto, kde je približne 5-15°C. Môžu byť aj v tme alebo napríklad v zimnej záhrade, kde je tiež nižšia teplota, no svetlo.
- Presádzanie: Presádzame na jar, ideálne pred prvou zálievkou, keď ešte nerastú. Kaktusy je dobré sadiť do terakotových kvetináčov, ktoré umožňujú lepšie presychanie a zaručujú vzdušnosť pre korene.
- Množenie: Kaktusy môžeme množiť rozsádzaním pri presádzaní, odrezkami, ktoré necháme zakoreniť vo vode, ale tiež aj semienkami, pokiaľ nám kaktusy vykvitnú.
Laportea morušovitá (gympie gympie): Najnebezpečnejšia rastlina na svete
Dotknúť sa pŕhľavy je naozaj nepríjemné. Ak sa ale dotknete laportei morušovitej (Dendrocnide moroides), známej aj ako gympie gympie, čaká vás utrpenie, aké by ste nepriali ani tomu najhoršiemu nepriateľovi. Bolesť je taká ukrutná, že dokáže človeka dohnať až k samovražde. Už jediný dotyk s ňou privodí celé mesiace agónie. Niekoľkých ľudí dokonca neznesiteľná bolesť dohnala až k samovražde. Ľudia, ktorí popŕhlenie touto rastlinou zažili, prirovnávajú bolesť k tomu, ako keby ich niekto naraz polial kyselinou a vystavil ich elektrickému prúdu. Objaví sa aj alergická reakcia, vyrážka alebo opuch končatín. Niektorí ľudia udávajú aj záchvaty kýchania. V niektorých prípadoch musí byť človek kvôli závažnosti príznakov hospitalizovaný.
Laportea bola prvýkrát objavená v roku 1866. Popŕhlila bádateľovho koňa. Zviera sa na dve hodiny zbláznilo od bolesti a následne zomrelo. Prirodzene sa vyskytuje najmä v Austrálii. Britský muž Daniel Emlyn-Jones priznáva, že ho mnohí považujú za blázna, no vo svojej domácnosti pestuje túto rastlinu, ktorá patrí medzi tie najnebezpečnejšie na svete. Laporteu má umiestnenú v klietke s upozornením, že listy, ale aj stonky, sú mimoriadne nebezpečné a dotyk s nimi privodí extrémnu bolesť. Na klietke je aj upozornenie, že ak sa rastliny dotknete, za žiadnych okolností si miesto nešúchajte. Daniel tvrdí, že chce pestovaním zvláštnych (hoc aj jedovatých a nebezpečných) kultivarov v ľuďoch vzbudiť záujem o pestovanie rastlín.
tags: #pestovanie #zvlastnych #rastlin