Architektúra na prelome 19. a 20. storočia: Inovácie, metódy a historické vplyvy
Prelom 19. a 20. storočia predstavuje v dejinách architektúry mimoriadne dynamické a prelomové obdobie, ktoré bolo poznamenané rozsiahlymi zmenami v hospodárskom, spoločenskom a politickom živote. Vznikali nové vlastenecké pocity a túžby po slobode, ktoré viedli k vypuknutiu mnohých revolúcií v Európe i vo svete. Dovtedy bola antika považovaná za matku umenia a Taliansko bolo centrom všetkých umeleckých smerov. V 19. storočí sa však ťažisko kultúry prenieslo do Francúzska, kde vznikalo množstvo nových umeleckých smerov, ktoré sa navzájom prelínali.
Koniec 18. storočia a celé 19. storočie je poznamenané zmenou spôsobu výroby, ktorý sa prejavoval odklonom od manufaktúrnej výroby a prechodom k priemyselnej výrobe. Mestá zažívajú dovtedy nepoznaný rozvoj, ktorý súvisí s postupným budovaním výrobných objektov a priemyselných areálov. Nástup železničnej dopravy, ktorá sprevádzala budovanie priemyselných zariadení, si vyžiadal budovanie úplne nových sprievodných objektov a zariadení v mestách ako stanice, nádražia rôzneho rázu, výrobné haly, sklady, dopravné stavby a obohatil krajinu o nové technické diela, umožňujúce prekonávať zložitosti terénu, predovšetkým mosty a tunely. V plnej miere sa začali uplatňovať nové stavebné materiály, ktoré sa premietali do konštrukcií, umožňujúcich vytvárať a preklenúť väčšie rozpony navrhovaných priestorov a čoraz viac sa uplatňovali v stavebníctve nové technologické postupy.
Tieto zmeny sa výrazne začali prejavovať v dispozičnom riešení budov. Veľké zoskupenie pracovných príležitostí v nových výrobných zariadeniach so sebou prinieslo aj koncentráciu obyvateľstva, jeho následnú migráciu za možnosťou zamestnania, čo so sebou prinieslo postupné presídľovanie sa ľudí v aktívnom veku z vidieka do miest. Tento pohyb obyvateľstva si vyžiadal nevyhnutnosť prestavby bytových domov a výstavby nových obytných štvrtí.
Popri tradičných typologických druhoch sakrálnych stavieb všetkých konfesií, avšak na báze nových konštrukcií a materiálov, sa budovanie a rozmach nových objektov prejavil predovšetkým na kreovaní profánnej architektúry. Príslušníci vyšších kruhov stavali paláce, kaštiele, kúrie obkolesené módnymi anglickými parkmi. Stavebná činnosť v duchu nových slohov sa intenzívne rozprúdila najmä v mestách.
Prelomové diela a osobnosti slovenskej architektúry
Publikácia dvojice autoriek Eleny Lukáčovej a Jany Pohaničovej Rozmanité 19. storočie s podtitulom Architektúra na Slovensku od Hefeleho po Jurkoviča a jej pokračovanie Výnimočné stavby dlhého storočia s podtitulom Od klasicizmu k moderne v architektúre na Slovensku od Jany Pohaničovej vyplnili medzeru v skúmaní architektúry a urbanizmu v období, ktoré sa u nás dlho zaznávalo. Tieto diela približujú logiku aj zložitosti tohto obdobia na území dnešného Slovenska a premietajú tieto myšlienky do dejín architektúry 19. storočia na Slovensku v kontexte európskeho umeleckého diania.
Odvíja sa tak vzrušujúci príbeh formovania architektúry u nás od Primaciálneho paláca v Bratislave od architekta Melchiora Hefeleho z rokov 1778 - 1781 z obdobia tereziánskeho klasicizmu až po Palace sanatórium Dr. Szontágha z roku 1916, ktoré projektoval Milan Michal Harminc pre mikulášskeho podnikateľa Petra Hubku st. na liečbu pľúcnych chorôb v Novom Smokovci.
Ako uvádza v úvode knihy autorka Jana Pohaničová: „Tak či onak, spomenuté diela vôbec nie náhodou rámcujú defilé štyridsiatich výnimočných stavieb dlhého storočia na Slovensku. Ich výber dokumentuje typologickú a štýlovú rozmanitosť architektúry tejto epochy spolu s jej špecificky zakódovaným konštrukčným géniom a všetkými pozitívnymi vplyvmi industriálnej éry a vedecko-technického pokroku, odrážajúc aj subjektívne nároky a individuálny vkus objednávateľov.“
Kniha akcentuje novú tvorbu v štyroch významných etapách cez najrozšírenejšie typologické druhy, ako sú šľachtické vidiecke sídla, sakrálna architektúra rôznych konfesií, divadlá, reduty, župné domy, kúpeľné objekty, sanatóriá, hotely, obytné nájomné domy, vily, rodinné hrobky.
Zmeny v spoločnosti a architektonické slohy
Zmeny v štruktúre spoločnosti a postupnom presadzovaní sa identifikačných procesov, najmä národnostného rázu znamenali, že mestá sa obohacovali aj o úplne nové typologické druhy objektov. Začali sa stavať reduty, župné domy, národné domy, radnice, divadlá, kúpeľné budovy, nemocnice, chudobince. V priebehu 19. storočia sa postupne menila sociálna štruktúra obyvateľstva. Popri cirkvi a šľachte sa čoraz väčšmi dostávalo k slovu meštianstvo a neskôr podnikatelia a finanční či priemyselní magnáti. Tí sa stávali významnými mecénmi, investormi, ktorí sa zapájali do čulých stavebných aktivít tohto hektického obdobia.
Na tento výrazný nástup priemyselnej výroby, poznanie, vedu a techniku, nové stavebné materiály a technologické postupy a spoločenský pohyb však nebola spoločnosť, ani mestá pripravené. Všetky tieto procesy, súvisiace so spoločenským a politickým životom, nevídaný nástup výroby so všetkými sprievodnými javmi, našli ohlas v hľadaní inšpirácie a výrazu súdobej architektúry v historických vzoroch.
Návrat antiky a klasicizmus
Kapitola Návrat antiky sa orientuje na nástup klasicizmu na konci 18. storočia, ktorý znamenal obrodu antických ideálov, ktoré sa odvíjajú od osvietenstva a racionalizmu, vytvárajúcich filozofický základ pre formovanie tohto obdobia. Popri tolerančnom patente Jozefa II., ktorým umožnil stavať chrámy evanjelikom augsburského vyznania aj iným nekatolíckym cirkvám, čo sa v tomto období prejavilo mohutnou, ale zároveň kvalitnou výstavbou kostolov týchto cirkví, významnú úlohu zohrala aj poloha Slovenska a jej prepojenie na Viedeň a Budapešť.
Romantizmus a realizmus
Romantizmus bol verejným odrazom úpadku starých a utvárania sa nových spoločenských pomerov, ktoré sa prejavovali v zvýrazňovaní protikladov medzi ideálom a skutočnosťou. Bol reakciou na suchý a príliš triezvy klasicizmus, predstavujúc úplný odklon od antiky a kládol dôraz na vnútorné ľudské pocity, zmysly a vôľu. Zdôrazňoval individuálny prístup ku skutočnosti a odmietal napodobňovanie minulých tendencií. Romantizmus vychádzajúci z pozícií meštianstva narušuje sústavu hodnôt, ktoré priniesol klasicizmus spätý najmä so šľachtou. Proti rozumovému racionalizmu stavia cit a vášne. Silnou oblasťou romantizmu sa stáva maliarstvo. Predstaviteľom bol napríklad Eugène Delacroix.
Realizmus sa snažil priviesť človeka k čo najužšiemu vzťahu k prírode. Zachytával skutočnú podobu tak, ako ju umelec skutočne videl. „Čo je skutočné, je aj pekné.“ Prejavoval sa ako opozícia ku klasicizmu a romantizmu. Realizmus nebol výsledkom imaginácie, ale obmedzoval sa na čo najpodrobnejšie a najdôkladnejšie pozorovanie skutočnosti. Predstaviteľom bol napríklad Gustave Courbet.
Stredoveká a orientálna inšpirácia
Ďalšia kapitola Stredoveká a orientálna inšpirácia mapuje časovo najdlhšie a štýlovo najrozmanitejšie obdobie. Ako uvádza autorka: „Škála jej podôb bola veľmi rozmanitá, čerpajúca podnety z románskych, gotických, byzantských i orientálnych foriem. Neobyčajné podfarbenie a osobitný esprit získala predovšetkým neogotika, a to aj vďaka tomu, že naše územie predstavovalo križovatku rôznych vplyvov.“
Ozveny historických slohov a cesta k moderne
Osobitnú kapitolu s názvom Ozveny historických slohov v dejinách architektúry 19. storočia predstavujú objekty s charakteristikou neoslohovej architektúry, ktoré sú podľa autorky jedným z pólov architektúry tohto obdobia. Oboznamuje nás so skutočnosťou, že „… pre niektoré typologické druhy sa dodržiavali konvenčné schémy, inokedy architekti viac experimentovali a otázku väzby štýlu a typu stavby overovali priamo v praxi.“
Druhý pól teda predstavovala snaha historizmu o modernosť, čím sa vytváral priestor pre nástup modernej architektúry 20. storočia. Týmto sa zaoberá kapitola Na ceste k moderne. Predpokladom pre vznik modernej architektúry bolo postupné zavádzanie a využívanie nových stavebných materiálov a technológií, ktoré sa však spočiatku uplatňovali v rôznej miere ako súčasť architektonických objektov 19. storočia a stali sa predmetom odborných polemík o vhodnosti a využiteľnosti nových prvkov v architektúre.
Kapitola je upriamená na nástup eklektizmu v závere 19. storočia, v rámci ktorého sa v jednej stavbe objavovalo viacero historických slohov, navzájom previazaných, ale za výdatného využitia nových stavebných konštrukcií a materiálov.
Secesia - posledný univerzálny sloh
V závere autorka mapuje situáciu v architektúre, ktorá už zjavne nesie v sebe črty doznievajúcich historizmov 19. storočia a nastupujúcej secesie a formujúceho sa moderného názoru. Secesia (rakúsky termín), nazývaná tiež „art nouveau“ (francúzsky termín), je umelecký sloh prelomu 19. a 20. Storočia, ktorý bol posledným univerzálnym výtvarným slohom. Jeho ťažisko bolo v úžitkovom umení a dekorácii. Podstatou bolo dôsledné odmietanie historizujúcich foriem, hlavnými znakmi boli ornamentálnosť, plochosť, dominancia lomených odtieňov, základnou líniou bola štylizovaná krivka. Tento dekoratívny sloh triumfoval na svetovej výstave v Paríži roku 1900. Secesia sa uplatnila okrem maliarstva a sochárstva v grafike, v knižnej kultúre, umeleckom priemysle, interiérovej tvorbe a v architektúre.
Ako uvádza Jana Pohaničová: „V secesii na Slovensku sa stretli pozitívne impulzy anglickej reformy bývania a vernakularizmus, francúzsky racionalizmus, nemecký zmysel pre účelnosť, rakúske zavrhnutie historického ornamentu, ale aj osobité prvky uhorského, moravského a slovenského folklóru, spojené s hľadaním genia loci a národných hodnôt architektúry.“ Na tieto tendencie však už nadväzujú novodobé architektonické smery 20. storočia.
Prvé stavby, ktoré môžeme zaradiť do secesného štýlu, sú Tasselov dom od Victora Hortu v Bruseli z roku 1892. V roku 1895 bol Paríž okúzlený domom Castel Beranger od Hectora Guidmarda. Tento štýl mal na rôznych miestach rôzne pomenovanie. V Nemecku to bol Jugendstil podľa časopisu Jugend (Mladosť). V Rakúsku to bola skupina s názvom Secession, ktorá vyjadrovala smerovanie mladých architektov. Pod vedením Josefa M. Olbricha postavili v roku 1898 vlastný pavilón. Je to robustná symetrická stavba, ktorú odľahčuje charakteristická pozlátená „vavrínová“ kupola. V Anglicku bolo hnutie pomenované Arts and Crafts. Vo Francúzsku a Belgicku zas Art Nouveau. Najznámejším predstaviteľom tohto hnutia bol nepopierateľne Katalánec Antonio Gaudí, ktorý takmer všetky stavby realizoval v Barcelóne. Jeho inšpirácia je rýdze miestna - španielska gotika a katalánske hory, k tomu priložil svoje náboženské presvedčenie. Medzi jeho najznámejšie diela patria záhrady Güell, luxusné bytové domy Casa Batlló a Casa Milá, a nedokončená Sagrada Familia (Kostol sv. rodiny).
Stavajú prvú školu tradičnej architektúry v Európe
Prelomové materiály a techniky
Silný vývoj architektúry v 19. storočí bol sprevádzaný novou technológiou a novou výrazovou rečou architektúry. Tradičné princípy statiky boli popreté. Až do klasicizmu bola architektúra organizovanou hmotou o priestore, ale nástupom funkcionalizmu sa premenila na konkrétne teleso v priestore. Dochádza k symbolickej vizualizácii, ktoré sú vkladané do vyprojektovanej budovy - architektonické dielo sa javí ako produkt premyslených kombinácií tvaru priestoru a stavebnej látky, nad ktorou má tvorca formovú nadvládu, no zároveň sa podriaďuje jej štruktúrnym možnostiam. Základným dominujúcim materiálom je železo a betón - umožnil pevnosť, pružnosť a neobmedzenú výšku.
Kým v 19. storočí sa nové materiály a technológie uplatňovali v rôznej miere ako súčasť architektonických objektov a boli predmetom odborných polemík o vhodnosti, v 20. storočí sa stali základom pre vznik modernej architektúry. Architektúra technicizmu, ktorej korene možno nájsť už na londýnskom Krištáľovom paláci od Josepha Paxtona z roku 1851, sa v 60. rokoch 20. storočia rozvíjala ako myšlienka budovy ako technicky organizovaného umeleckého diela. Za vrchol, ale aj konečnú stanicu modernej architektúry sa dá pokladať Centre Pompidou v centre Paríža, ktoré je najznámejšou stavbou architektúry technicizmu.
Architektúra 20. storočia a jej smerovanie
Úvod 20. storočia je hádam najbohatší na rôzne slohy, štýly a hnutia, čo sa týka architektúry. Za jej rozmanitosť sa podpisuje industrializácia, ktorá vypukla v druhej polovici 19. storočia, rovnako ako vojny, hospodárske krízy či diktátorské režimy toho storočia. Je zaujímavé sledovať, ako vplýva hospodárska, sociálna situácia, technický pokrok alebo náhly nárast obyvateľstva na celkový vzhľad miest a ich urbanizmus.
Industrializácia a hľadanie novej formy
Industrializácia sa spájala s nepoznanými hospodárskymi, technickými a spoločenskými zmenami. Vo vysoko rozvinutých štátoch väčšina obyvateľov už nežila na vidieku a nepracovala v poľnohospodárstve, ale vo veľkomestách, kde ako robotníci nádenníčili v priemyselnej výrobe a žili v nedostatočných bytových podmienkach: v mimoriadne hustej blokovej zástavbe. Na dennom poriadku boli „choroby chudoby“ rachitída či tuberkulóza. Nedalo sa prehliadnuť, že tento stav vyplýval zo zanedbávania širokých vrstiev obyvateľstva.
Reakciou na tieto neľudsky a neprirodzene pôsobiace pomery sa začiatkom 20. storočia stal „návrat k prírode“. Uvedomenie si prírody sa aj pre architektov a ostatných umelcov stalo východiskom zo strnulého historizmu: používali rastlinné tvary a tečúce línie, motívy úponkov, vodopády či dlhé ženské vlasy. Hlavným stavebným materiálom sa stalo železo, ktoré už nebolo schovávané za štukatúru, kameň alebo drevo, podobne ako betón.
Modernizmus a jeho priekopníci
Priekopník moderny Rakúšan Adolf Loos vzbudil rozruch, keď v roku 1902 označil ornament „za zločin“. Podľa neho vyzdobené produkty sa dajú predávať lepšie než hladké, ale nie sú primerane drahšie, preto remeselníci dostávajú iba hladové mzdy. Týmto proroctvom mal Loos pravdu a jeho významné stavby, ako napríklad obchodný dom Goldman & Salatsch, pôsobil ako provokácia. Vzhľadom na vášnivú túžbu po dekoráciách s prepchatými priestormi znamenala aj voľná hladká plocha veľké víťazstvo.
V roku 1907 architekt Peter Behrens, dovtedy univerzálny umelec, vybudoval Továreň na turbíny AEG, ktorá sa označuje za míľnik modernej architektúry, pretože budova už nevyužíva historický kostým, ktorý by bol cudzí jej podstate, a jej tvorba vychádza z konštrukčnej štruktúry. V uplatňovaní Behrensových myšlienok pokračoval po roku 1911 aj jeden z jeho ďalších významných žiakov - Walter Gropius, ktorý spolu s Adolfom Meyerom postavili továreň Fagus, na rozdiel od AEG nevyniká nijakou symbolikou ani slávnostnými črtami. Namiesto toho vznikla ľahká transparentná kocka vyznačujúca sa prostou vecnosťou.
Futurizmus a konštruktivizmus
Začiatkom 20. storočia vládlo presvedčenie, že ďalšie pokračovanie technickej, duchovnej a spoločenskej premeny bude znamenať vznik novej epochy s celkom „novým“ človekom. Úspech bol zaznamenaný najmä v Taliansku a Rusku. Hnutia boli orientované na radikálne politické ideológie. V Taliansku vznikol myšlienkový a umelecký smer - futurizmus (budúcnosť), ktoré sa spájalo s tamojším fašizmom. Hlavným manifestom, ktorý zverejnil F.T. Marinetti, bolo tempo, nebezpečenstvo a násilie priemyselnej epochy. Z architektov treba spomenúť Antonia Sant’Eliu.
Konštruktivizmus sa snažil prekonať plošné myslenie nahradiť ho priestorovým v oblasti maliarstva. Konštruktivizmus prenesený do architektúry mal predstavovať široké ovládnutie priestoru, stavby sa týčili do neba šikmo alebo strmo dohora, zredukované na základné tvary a farby. Preslávili ich projekty ako Tatlinov návrh pamätníka III. či návrh rečníckej tribúny pre Lenina. Projekty však ostali len v teoretickej rovine. Konštruktivisti spočiatku súhlasili s dogmami boľševikov, no postupným mocenským utužovaním, keď sa k moci dostal Stalin, bol vystavený vzrastajúcemu nepriateľstvu, čo vyústilo do úplného zavrhnutia.
Expresionizmus a Bauhaus
Spočiatku sa hlavná pozornosť v architektúre sústreďovala na expresionizmus, ktorý sa objavoval najmä v Nemecku, Škandinávii a Holandsku. Najmonumentálnejšou expresionistickou stavbou bol Čílsky dom od Fritza Högera. Charakteristickou črtou tohto obdobia bol pátos. Avantgardní architekti sa však väčšinou realizovali len na papieri, pretože nastalo obdobie inflácie.
Bauhaus predstavoval umeleckú školu úplne nového typu. Bol založený v roku 1919 vo Weimare pod vedením Waltera Gropia. Bauhaus si kládol za cieľ vychovať nový typ remeselníka pre oblasť remesla a priemyselnej výroby, typ, ktorý podľa Gropia v tejto dobe úplne chýbal. Typ, ktorý sa na rovnakej úrovni osvojí novú techniku, nové materiály a to ho privedie k novej forme, ktorú tak hľadali. Medzi pedagógmi sa ocitol aj Ludwig Mies van der Rohe, ktorý bol jeho ďalším riaditeľom. Bauhaus však nefungoval dlho, pretože vtedajšie Nemecko sa delilo na konzervatívny, nacionalistický, prípadne sociálno-nedemokratický a komunistický tábor a Bauhaus bol priradený k ľavicovým politickým silám a v roku 1924 vystriedala ľavicu pravicová koalícia, ktorá odsunula Bauhaus do Berlína, kde pôsobil už len krátko, do roku 1933. Nacisti považovali Bauhaus za „kultúrny boľševizmus“. V Nemecku vtedy skončila nakrátko éra racionalizmu a priklonili sa k hrubšiemu klasicizmu s antickými prvkami, ktoré vzbudzovali rešpekt a obavu. V období vojny platil v Nemecku zákaz používania ocele a železobetónu na stavebné účely, pretože sa z nich prednostne vyrábali zbrane a budovali bunkre.
Moderná architektúra v Amerike
Architekti v USA čerpali z inventára európskych slohov začiatku storočia, a v tom čase vznikla napr. budova ministerstva obrany USA Pentagon (1941/2) alebo Minca v San Franciscu (1937). V mestách prevládala najmä na mrakodrapoch a iných komerčných budovách secesia (art decó). V art decó sa spájala elegancia racionalizmu a čisté ušľachtilé materiály Miesa van der Rohe. V 30. rokoch však americkí architekti nevytvorili nič pozoruhodné. Toto sa zmenilo vo chvíli, keď do USA emigrovalo mnoho významných architektov ako Richard Neutra.
Po druhej svetovej vojne nastal čas moderny. Rozvoju architektúry v Amerike pomohla najmä emigrácia architektov z Európy, ktorá bola v tej dobe poznačená vojnami a novými režimami. Architekti s novými víziami v Amerike, vtedy plnej slobody a nových možností, bola kombinácia, ktorá sa zaslúžila o prevrat modernej architektúry.
Revízia moderny a urbanistické koncepty
V roku 1938 emigroval do USA Ludwig Mies van der Rohe, ktorý teraz udával tón v estetickom vzhľade amerických budov. Navrhoval najmä mrakodrapy s čoraz širšími základňami, ktoré boli čisto racionálne, bez zbytočného zdobenia. Architekti mali odvážne vízie o novom usporiadaní miest, pretože počas bytovej krízy začali vznikať sídliská, ktoré kompletne narušili urbanizmus miest a mestá sa začali členiť na oblasti: bývanie, správa, produkcia, konzum a voľný čas. Le Corbusier prišiel s úplne prevratným nápadom - Unité d’Habitation, podľa ktorého malo ideálne mesto vzniknúť doslova na rysovacej doske. Vznikol tak čisto umelý, nový, utopistický svet v podobe mesta. Chceli vytvoriť jednotky načo najmenších plochách a ponechávali tak viac voľného priestoru. Záujem o tieto nevšedné mestské koncepty prejavili iba rozvojové krajiny, ktoré optimisticky pozerali do budúcnosti.
Skulpturálna architektúra
Objavili sa silné pochybnosti, či práve prísne racionalistická architektúra vyjadruje slobodu a demokraciu, a preto sa súbežne vyvíjali aj „organické“ tvary, zaoblené, ohýbané či asymetrické, ktoré mali symbolizovať slobodnú tvorbu. Kritériom architektúry sa opäť stáva človek vo vzťahu k budove. Prejavila sa aj výraznejšia snaha vnímať budovu ako skulptúru. Najznámejšie skulptúrne diela tohto obdobia boli Opera v Sydney (Jörn Utzon), Pútnická kaplnka Notre- Dame-du-Haut (Le Corbusier) či Guggenheimovo múzeum (Frank Lloyd Wright).
Postmoderna a dekonštruktivizmus
„Organicko-romantická“ architektúra, ktorú inšpirovali zakrivené secesné plochy, formy odvodené z prírodných tvarov, a najmä dielo Antonia Gaudího, ovplyvnila určitým spôsobom všeobecný vývoj architektúry. Za priekopnícku stavbu postmoderny možno označiť Guild House vo Philadelphii, ktorý v roku 1960 projektoval Robert Venturi. Architekti tejto epochy predložili originálny program: mal byť protiváhou moderny a spomínal na slávne časy pred modernou. Možno povedať, že postmodernu charakterizuje nejednotnosť farieb, tvarov i používaných materiálov. Duchovná podstata tohto slohu sa prejavila tak chabo, že postmoderná architektúra dokázala pútať pozornosť pomerne krátko, do konca 80. rokov.
Postmodernu vytlačil na prelome 80-tych a 90-tych rokov dekonštruktivizmus, smer pomenovaný podľa newyorskej výstavy Deconstructivist Architecture. Sloh bol označovaný aj nová moderna, ale architekti sa inšpirovali konštruktivizmom a suprematizmom. Najznámejšie stavby v tomto slohu sú napríklad Tschumiho pavilóny so strohým tvarom pretkávajúci Parc de la Villette na okraji Paríža a pôsobili nedokončené a pokrivené konštrukcie, pripomínajúce zrúcaniny.
Poučenie z chýb a smerovanie architektúry 21. storočia
Budova je budovou, keď spĺňa svoju funkciu. Pri architektúre je okrem praktickosti dôležitý vonkajší i vnútorný vzhľad budovy, ktorý v nás zanechá príjemný pocit, čiže okrem praktického hľadiska musí poskytovať aj estetický zážitok. Architektúra preto podliehala vždy väčšej kritike zo strany obyvateľstva než maliarstvo alebo sochárstvo, pretože s ňou denne prichádzali do styku. Prednostné postavenie v architektúre má pred estetickým zážitkom praktickosť a tam to aj zákonite v 20. storočí smerovalo. Aj keď vždy sa objavili výkyvy v podobe postmoderny či dekonštruktivizmu. Ich nepraktickosť, ktorá sa prejavovala realizovaním budov s cimburím alebo schodiska, ktoré neviedlo nikam, dlho nečakala na odozvu, keď boli zavrhnuté.
Moderna bola zdanlivo odpoveď na dokonale praktickú architektúru bez zbytočných ozdôb, ktoré by odpútavali pozornosť od budovy ako celku a od jej účelu. Hrozilo však opakovanie vonkajších foriem. Na toto nebezpečenstvo upozornil aj filmový režisér Jacques Tati vo filme Play-time, kde predstavil svetu utopické mesto budúcnosti, ktoré kopírovalo strohú architektúru Ludwiga Mies van der Rohe. V súčasnosti sa architekti snažia nadviazať na slávne začiatky 20-tych rokov. Dnes v architektúre panuje pluralizmus, podobne ako v hudbe, aj keď podľa prognóz smeruje k revidovanej moderne (prísnemu chápaniu racionalizmu).
Architektúra 20. storočia priniesla do vývoja architektúry zásadné zmeny. Vložila do nej veľa nových hľadísk, ktorými sa dovtedy nemusela zaoberať, a to nielen technicko-stavebných, ale aj spoločenských. Jedným z nich sa stala globalizácia, ktorá je odlišná od jednotnosti historických štýlov. Architektúra prestala byť národnou a miestnou záležitosťou, ale stala sa svetovo univerzálnou.
tags: #prelom #19 #a #20 #storocia #rozmnozovanie