Malá morská panna a jej túžba po ľudskom svete
Na šírom mori je voda belasá ako najkrajšia nevädza a taká jasná ako najčistejšie sklo. Ale je veľmi hlboká, ani najdlhšie lano s kotvou by nedosiahlo na dno. Veľa kostolných veží by sa muselo postaviť na seba, aby sa dotýkali hladiny. A v tej hĺbke tam dolu žijú morskí ľudia.
Mýlil by sa, kto by si myslel, že je tam len holé dno s bielym pieskom. Ale kdeže! Rastie tam množstvo zvláštnych rastlín a kvetov. Ich stonky a listy sú také jemné, že sa aj pri najmenšom pohybe vody ohýbajú, akoby boli živé. Ryby, veľké i malé, sa tam naháňajú medzi stonkami rastlín takisto ako tu na zemi vtáky medzi konármi stromov.
V najväčšej hlbočine je zámok morského kráľa. Múry má z koralov, vysoké špicaté gotické obloky z najčistejšieho jantáru a strechu z mušlí, ktoré sa otvárajú a zatvárajú podľa toho, ako prúdi voda. Je to prekrásne.
Morský kráľ bol už dlhé roky vdovcom a domácnosť mu viedla jeho stará matka. Bola to žena múdra a nesmierne hrdá na svoj vznešený pôvod, preto na svojom chvoste nosila dvanásť ustríc, kým ostatné urodzené dámy smeli nosiť len šesť. Za to, ako veľmi ľúbila svoje vnučky, malé morské princezné, by si rozhodne zaslúžila náš obdiv. Bolo to šesť utešených detí, no najkrajšia zo všetkých bola tá najmladšia. Pleť mala čistú a hebkú ako lupienok ruže, oči belasé ako more v najväčšej hĺbke.
Po celý deň sa princezné hrávali v zámku, vo veľkých komnatách, kde z múrov vyrastali živé kvety. Keď sa otvorili veľké jantárové okná, priplávali cez ne rybky, ako i k nám prilietajú lastovičky, keď máme otvorené obloky.
Pod zámkom bola veľká záhrada s ohnivočervenými a tmavomodrými rastlinami, ktorých kvety sa trblietali ako zlato a plody žiarili ako blčiaci oheň, pretože ich stonky a listy sa ustavične pohybovali. Zem tu bola z najjemnejšieho piesku a nad všetkým sa vznášala žiara belasá ako sírový plameň. Keď sa voda nehýbala, bolo vidieť slnko ako purpurový kvet a z jeho kalicha vyvieralo všetko svetlo.
Každá princezná mala v záhrade svoje miestečko, kde mohla pestovať, čo len chcela. Jedna si urobila hriadku v podobe veľryby, inej sa viac páčila hriadka podobná malej morskej víle, a najmladšia, tá si urobila hriadku okrúhlu a vysadila na nej kvety, čo žiarili dočervena ako slnko.
Bolo to čudné dieťa, tiché a zádumčivé. Kým ostatné sestry sa s obľubou krášlili najrôznejšími vecami, čo našli v stroskotaných lodiach, ona si okrem svojich červených kvetov všímala len jednu krásnu mramorovú sochu. Bol to utešený chlapček, vytesaný z čistého bieleho kameňa, ktorý sa pri stroskotaní lode dostal na morské dno. Pri soche zasadila smútočnú vŕbu, ktorá nádherne vyrástla. Jej konáre viseli ponad ňu a siahali až k belasému pieskovému dnu, na ktorom sa zarovno s konármi pohyboval fialový tieň.
No nebolo pre ňu väčšej radosti, ako počúvať o ľudskom svete nad morom. Stará mama jej musela rozprávať všetko, čo vedela o lodiach a mestách, o ľuďoch aj zvieratách. Zdalo sa jej neobyčajne krásne, že na rozdiel od kvetov na morskom dne sú na zemi kvety voňavé, že lesy sú zelené a ryby, ktoré vidieť medzi konármi stromov, spievajú tak nádherne, až sa z toho srdce raduje.
„Keď budete mať pätnásť rokov," povedala stará mama, „budete sa môcť vynoriť z mora, sedieť v mesačnom svite na útese a pozerať sa na veľké lode, ktoré sa budú okolo vás plaviť, a neskôr uvidíte aj lesy a mestá."
Na budúci rok mala dovŕšiť pätnásť rokov najstaršia sestra. Ostatné boli každá o rok mladšia, takže najmladšej z nich zostávalo ešte päť dlhých rokov čakania, kým bude môcť opustiť morské dno a pozrieť sa, ako to u nás vyzerá.
Ani jedna nečakala tak túžobne ako najmladšia, práve tá, čo mala čakať najdlhšie a čo bola taká tichá a zádumčivá. Nejednu noc prestrčila hlavu cez otvorené okno a hľadela cez temnobelasú vodu, v ktorej ryby zaberali plutvami a chvostami. Videla mesiac i hviezdy, a hoci ich svetlo bolo veľmi slabé, cez vodu boli oveľa väčšie, než ich vidíme my. Keď pod nimi prekĺzol čierny tieň, vedela, že nad ňou pláva veľryba alebo azda loď, na ktorej sa plaví veľa ľudí. Iste sa nenazdali, že prelestná malá morská panna pod nimi vystiera biele ruky ku kýlu lode.
Najstaršia princezná bola práve pätnásťročná a mohla vystúpiť nad hladinu mora. Keď sa vrátila, mala o čom rozprávať, no povedala, že najkrajšie bolo ležať v mesačnom svite na pieskovej plytčine pokojného mora a hľadieť na veľké mesto, kde sa svetlá jagali ani stovky hviezd, počúvať hudbu, huk a drkotanie vozov a vravu ľudí, vidieť množstvo veží a kupol a počuť, ako zvony zvonia. Ach, ako ju len počúvala najmladšia sestra! Keď večer potom stála pri otvorenom obloku a hľadela cez temnobelasú vodu, myslela na veľké mesto, na jeho huk a ruch a vtedy sa jej zazdalo, že počuje zvoniť zvony.
O rok mohla druhá sestra vystúpiť nad hladinu a plávať, kam sa jej zapáči. Vynorila sa, práve keď zapadalo slnko, a zdalo sa jej, že tento pohľad je najkrajší. Vravela, že celé nebo vyzeralo ako zo zlata a oblaky, ach, ani nemohla opísať ich nádheru, ako plávali nad ňou v červených a fialových farbách. No oveľa rýchlejšie než mraky letel nad vodou kŕdeľ divých labutí, letel ako dlhý biely závoj ta, kde stálo slnko. Plávala za slnkom, ale ono kleslo a ružový jas zhasol v morskej hladine a v oblakoch.
Rok nato vyšla nahor tretia sestra. Pretože bola zo všetkých najodvážnejšia, plávala hore širokou riekou, ktorá sa vlievala do mora. Videla krásne zelené pahorky s vinicami, spoza nádherných lesov vykúkali zámky a majere. Počula, ako všetky vtáky spievajú, a slnko tak žiarilo, že často musela ponoriť hlavu pod vodu, aby si ochladila rozpálenú tvár. V malej zátoke sa stretla s celým kŕdlom malých ľudských detí. Celkom nahé behali a čľapkali sa vo vode. Chcela sa s nimi pohrať, ale vystrašené deti odbehli a ukázalo sa malé čierne zviera. Rozbrechal sa na ňu tak strašne, že sa zľakla a vrátila sa na šíre more. No nikdy nezabudne na prekrásne lesy, zelené pahorky a utešené deti, čo vedeli plávať vo vode, hoci nemali rybí chvost.
Štvrtá sestra nebola taká smelá. Zostala uprostred šíreho mora a vravela, že práve to bolo najkrajšie. Dovidela na mnoho míľ navôkol a nebo nad ňou sa klenulo ani veľký sklený zvon. Videla lode, ale iba z veľkej diaľky; vyzerali ako čajky. Veselé delfíny robili kotrmelce a veľryby vystrekovali nozdrami vodu do výšky, takže to vyzeralo, akoby vystrekovali navôkol stovky fontán.
Teraz prišla na rad piata sestra. Narodeniny mala práve v zime, preto videla to čo iné sestry po prvý raz nevideli. More bolo celé zelené a okolo plávali veľké ľadovce. Vravela, že každý vyzeral ako perla, a predsa boli oveľa väčšie než kostolné veže, čo stavajú ľudia. Ľadovce sa ukazovali v najčudesnejších podobách a trblietali sa ako diamanty. Sadla si na jeden z najväčších a všetky plachetnice sa s hrôzou vyhýbali ľadovcu, na ktorom sedela s rozviatymi vlasmi. No podvečer sa nebo zatiahlo mrakmi a čierne more dvíhalo veľké ľadovce do výšky, kde sa trblietali v červených bleskoch. Na všetkých lodiach sťahovali plachty, zavládol tam strach a hrôza, ale ona si pokojne sedela na svojom plávajúcom ľadovci a pozerala, ako sa belasé blesky križujú a miznú v spenenom mori.
Keď sestry vyšli po prvý raz nad hladinu, bola každá nadšená novotami a krásou, čo videla. Nejeden večer sa päť sestier pochytalo za ruky a vystúpilo nad hladinu. Mali prekrásne hlasy, krajšie než ľudské, a keď sa zaťahovalo na búrku a ony tušili, že lode stroskotajú, plávali pred nimi a pôvabne spievali, ako krásne je na morskom dne, a vyzývali námorníkov, aby sa nebáli zísť dolu. Ale námorníci im nerozumeli, nazdali sa, že počujú hlasy búrky. Veď krásu na morskom dne ani nemohli zazrieť, lebo keď loď stroskoce, ľudia sa utopia a do zámku morského kráľa by sa mohli dostať len mŕtvi.
Keď takto sestry vystúpili večer ruka v ruke na morskú hladinu, malá sestrička zostala celkom sama a hľadela za nimi. Bolo jej do plaču, ale morská panna nemá slzy, preto trpí oveľa väčšmi. „Ach, keby som už mala pätnásť rokov!“ povedala. „Viem, že si veľmi obľúbim tamten svet hore a ľudí, čo tam žijú.“
Konečne bola pätnásťročná. „No, tak sme ťa už vychovali,“ povedala jej stará mať. „Poď, nech ťa ozdobím ako tvoje ostatné sestry!“ Dala jej do vlasov veniec z bielych ľalií a v každom lupienku na kvete bolo pol perly. Stará mať jej pripäla na chvost osem ustríc, ktoré svedčili o jej vysokom pôvode. „Joj, ako to bolí!“ vzdychla malá morská panna. „Nuž, pre parádu treba voľačo vytrpieť!“ odvetila stará mať. Och, najradšej by bola striasla zo seba všetku tú parádu a odhodila ťažký veniec. Červené kvety z vlastnej záhradky jej pristali oveľa lepšie, no netrúfala si ich už vymeniť.
Keď vystrčila hlavu nad hladinu, slnko práve zapadlo, ale všetky mraky sa ešte ligotali ružovo a zlatisto, prostred bledočerveného priestoru jasne a krásne svietila večernica, vzduch bol príjemný a svieži, more nehybné. Zazrela veľkú loď s tromi sťažňami. Bola na nej vytiahnutá len jedna plachta, lebo vládlo úplné bezvetrie, a v lanoví i po stožiaroch posedávali námorníci. Začula odtiaľ hudbu a spev, a keď sa začalo stmievať, zažali tam stovky pestrých svetiel. Vyzeralo to ani by tam viali zástavy všetkých národov.
Malá morská panna priplávala rovno k oblôčiku kajuty a vždy, keď ju voda podvihla vyššie, videla cez zrkadlovo čistý oblôčik dovnútra. Stálo tam veľa vyparádených ľudí, ale zo všetkých najkrajší bol mladý princ s veľkými čiernymi očami. Iste nebol starší ako šestnásťročný, práve mal narodeniny, a preto tu bolo toľko slávy. Na palube tancovali námorníci, a keď ta prišiel mladý princ, stovky rakiet vyleteli do vzduchu a svietili, že bolo svetlo ako za bieleho dňa.
Malá morská panna sa zľakla a ponorila sa pod vodu, no hneď zasa vystrčila hlavu, a tu akoby sa na ňu sypali všetky hviezdy z neba. Nikdy nevidela taký ohňostroj. Navôkol sa krútili veľké slnká, v belasom vzduchu sa prehadzovali nádherné ohnivé ryby a všetko sa zrkadlilo v jasnom, tichom mori. Na lodi bolo tak jasno, že videla i to najmenšie lano, a ešte lepšie ľudí. Bolo už neskoro, ale malá morská panna nevedela odtrhnúť zrak od lode a od pekného princa.
Pestrofarebné svetlá zhasli, rakety už nevyletovali do výšky, neozývali sa ani výstrely z kanónov, ale more v hĺbke šumelo a hučalo. Sedela zatiaľ na vode a hojdala sa hore-dolu, takže mohla nazrieť do kajuty. No loď nabrala rýchlosť, dvíhala sa plachta za plachtou, vlny boli čoraz prudšie, obloha sa zaťahovala veľkými mrakmi, v diaľke sa blýskalo. Joj, to bude strašná búrka! Preto námorníci sťahovali plachty. Veľká loď sa hojdala na divom mori väčšmi a väčšmi, hladina sa dvíhala, až na nej vyrástli veličizné čierne hory, len-len že sa neprevalili cez sťažeň, no loď sa vynárala medzi vysokými vlnami ani labuť a voda ju opäť vyniesla nahor. Malej morskej panne sa práve to zdalo veľmi zábavné, ale mornárom sa to nepáčilo. Loď vŕzgala a praskala, hrubé dosky sa prehýbali pri prudkých nárazoch vín, sťažeň sa zlomil v prostriedku, ani keby bol z tŕstia, loď sa nakláňala nabok a vnikala do nej voda.
Malá morská panna už videla, že sú v nebezpečenstve, a sama si musela dávať pozor na trámy a úlomky z lode, čo plávali po hladine. Na chvíľu nastala taká tma, že nevidela vôkol nič, ale keď sa zablyslo, bolo opäť tak jasno, že videla všetkých na lodi. Každý robil, čo mohol. Hľadala práve mladého princa, a keď sa loď rozpoltila, videla ho, ako klesá do hlbokého mora. Najprv sa potešila, veď teraz príde k nej na morské dno, no potom si uvedomila, že ľudia nemôžu žiť vo vode a že princ sa iba mŕtvy môže dostať do zámku jej otca. Nie, nesmie zomrieť! Preto plávala pomedzi dosky a trámy, čo sa plavili po vode; celkom zabudla, že ju môžu rozdrviť, ponorila sa hlboko pod hladinu a zasa sa dala vyniesť vysoko medzi vlny. Napokon sa dostala k mladému princovi, ktorý takmer nevládal plávať v rozbúrenom mori. Ruky a nohy mu začali meravieť, krásne oči mal zatvorené, bol by musel umrieť, keby nebola prišla malá morská panna.
Nadránom sa búrka utíšila. Z lode už neostal ani íverček Červené slnko zažiarilo nad vodou a princove líca akoby pritom ožili, ale oči mal stále zatvorené. Morská panna ho pobozkala na vysoké pekné čelo a zahladila mu mokré vlasy. Zdalo sa jej, že sa podobá mramorovej soche v jej záhradke. Ešte raz ho pobozkala a zaželala mu, aby žil.
Tu zazrela pred sebou zem, vysoké belasé hory a na ich končiaroch sa trblietal biely sneh, akoby tam sedeli labute. Poniže pri pobreží boli krásne zelené lesy a pred nimi kostol alebo kláštor, nevedela, čo to je, no iste to bola dáka stavba. V záhrade pri nej rástli citrónovníky a pomarančovníky a pred bránou stáli vysoké palmy. More tu urobilo malú zátoku, celkom nehybnú, ale priestrannú, tiahla sa až ku skale, kde bol naplavený jemný biely piesok. Ta priplávala s pekným princom, uložila ho do piesku a postarala sa, aby mal hlavu vyššie, nech naňho svietia teplé slnečné lúče.
Vo veľkom bielom chráme sa práve rozzvonili zvony a v záhrade sa prechádzalo veľa mladých dievčat. Malá morská panna odplávala za vysoké kamene, čo sa týčili nad hladinou, vlasy a prsia si pokryla morskou penou, nechcela, aby niekto videl jej malú tváričku, a dávala pozor, kto príde k úbohému princovi.
Netrvalo dlho a prišlo k nemu mladé dievča. Zdalo sa, že je celé vystrašené, no len na okamih. Potom priviedlo niekoľko ľudí a morská panna videla, ako princ ožil a usmieval sa na všetkých dookola. No na morskú pannu sa neusmieval, veď nevedel, že ho zachránila. Vždy bývala tichá a zamyslená, no teraz bola oveľa zádumčivejšia. Sestry sa jej vypytovali, čo videla po prvý raz nad hladinou, ale ona im nič nepovedala.
Neraz večer i ráno vyplávala nad hladinu, tam, kde nechala princa. Videla, ako ovocie v záhrade dozrieva a ako ho oberajú, videla, ako sa topí sneh na vysokých končiaroch, ale princa nevidela, preto sa vracala domov vždy smutnejšia. Jedinú útechu nachádzala vo svojej záhradke, keď tam sedela a objímala peknú mramorovú sochu, ktorá sa podobala na princa, ale svoje kvety nepestovala, rástli divo po chodníčkoch a ich dlhé byle a listy sa zaplietali do konárov stromov, takže tam bolo celkom tma.
Napokon to už nemohla dlhšie vydržať a zverila sa jednej zo svojich sestier a onedlho to vedeli všetky ostatné, ale nik iný okrem nich a ešte niekoľkých iných morských panien, ktoré to povedali len svojim najbližším priateľkám. Jedna z nich vedela, kto je princ, aj ona videla všetku tú nádheru na lodi, vedela, odkiaľ je a kde je jeho kráľovstvo.
„Poď, sestrička,“ povedali jej ostatné princezné. Dali jej ruky na plecia a v dlhom rade vystúpili nad hladinu, tam, kde sa hrdo týčil princov zámok.
Zámok bol postavený zo svetložltých jagavých kameňov s veľkými mramorovými schodišťami, z ktorých jedno viedlo do mora. Nádherne pozlátené kupoly sa dvíhali nad strechy a medzi stĺpmi, ktoré obklopovali celý dom, boli aj mramorové sochy, ktoré vyzerali ani živé. Cez jasné sklá vo vysokých oblokoch bolo vidieť do hrdých komnát, kde boli rozvešané vzácne hodvábne záclony a závesy a všetky steny boli vyzdobené veľkými maľbami, na ktoré bola radosť pozerať.
tags: #purpurovy #kvet #rozpravka