Historické fotografické procesy: Rozmnožovanie fotografií bez negatívu

V posledných rokoch zaznamenávame zvláštny vzostup záujmu o staré fotografické techniky. Sledujeme-li možnosti digitálnej fotografie ako individuálnej umeleckej tvorby, všimneme si, že jednotne vytvorené počítačové programy pre úpravu snímok a podobnosť digitálnej tlače i u snímok celkom rozdielneho typu vedú k určitej konformite výsledkov. Fotografie sú síce dokonalé, ale všetky dosť podobné. Môžeme očakávať, že čím viac bude snímková technika digitálnej fotografie a príprava pre tlač jednoduchšia, tým viac budú chcieť ľudia využiť ku svojim tvorivým snahám opäť postupy fotografie klasickej, alebo kombinovať postupy fotografie digitálnej a klasickej, hlavne pri vytváraní konečnej podoby fotografie, pri tvorbe svojbytného výtvarného originálu diela, teda vlastne v procese prenášania obrazu na papier.

Jedným zo základných rysov klasickej fotografie založenej na citlivosti strieborných solí ku svetlu je, že mnoho procesov si môže robiť fotograf sám a vkladať tak do nich svoje vlastné tvorivé prvky. Konečná fotografia potom môže mať mnoho rôznych podôb. Každý obraz je svojbytným originálom. Práve ona rozmanitosť práce, celkom individuálny charakter výsledkov a skutočnosť, že dostávame vždy originál, zrejme umožní klasickej fotografii udržať sa i naďalej, teraz už ale ako technika umelecká.

Ohlédneme-li se za hranice, zistíme, že stále väčšiu obľubu získavajú takzvané alternatívne fotografické techniky. Sú to vlastne oživené historické fotografické techniky z čias počiatkov fotografie. Staré fotografie majú svoje kúzlo. Sú neopakovateľné, každá je vytvorená úplne individuálne a aj keď ich bolo zhotovených z jedného negatívu viac, nenájdeme dve celkom rovnaké. Na každej fotografii je veľký podiel vlastnej tvorivej práce. Každý obraz je iný - prevedený iným procesom, na rôznom papieri, s inou tonalitou.

Z histórie fotografie vieme, že tzv. ušľachtilé tlače sa udržali veľmi dlho. Zdá sa že preto, že ich väčšia „tvárnosť“ im prinášala väčšiu radosť a uspokojenie z výsledku. Záujemcovia o individuálne zameranú tvorbu nachádzajú v historických fotografických procesoch ešte väčšie možnosti než v klasickej fotografii - tu si môžu voliť nielen techniku (slaný proces, kyanotypiu, platinotypiu, olejovú tlač atď.), ale aj spôsoby prevedenia (zcitlivovací roztok, druh papiera, spôsob spracovania atď.).

Na použitie v dnešných podmienkach sa využívajú najviac historické fotografické procesy kopírovania negatívu. Zcitlivovať papier pre kopírovanie je totiž oveľa schodnejšie než pripravovať napríklad citlivé sklenené dosky pre kolódiový proces. Znamená to, že prvý článok procesu negatív-pozitív, teda negatív, potrebujeme vyriešiť iným spôsobom. Staré fotografické techniky kopírujú všetky kontaktne - potrebujeme teda negatív rovnako veľký, ako bude fotografia. Vytvoriť negatív klasickou fotografiou znamená buď fotografovať priamo na veľký formát, alebo si urobiť duplikátny negatív v potrebnej veľkosti.

Digitálna technika dnes umožňuje vytvoriť negatív bez tmavej komory. Mnohí autori súdia, že práve táto skutočnosť prispela k tak veľkému vzrastu záujmu o historické techniky v posledných niekoľkých rokoch. Historické fotografické techniky inak klasickú tmavú komoru nevyžadujú. Citlivý papier sa pripravuje a spracováva pri obyčajnej slabej klasickej žiarovke (s volfrámovým vláknom). K expozícii nie je potrebné zväčšovacie zariadenie, stačí drevený kopírovací rámček so sklom. Expozícia môže byť vonku, napríklad na balkóne. Nezávislosťou na tradičnej fotografickej technike sa celé toto tvorivé pole otvára aj záujemcom z nefotografickej oblasti - stačí vytlačiť negatív na priehľadnú fóliu, opatriť vhodný papier zvoleným citlivým roztokom, kontaktne skopírovať, a potom pri slabom umelom svetle spracovať. Môžeme voliť z mnohých rôznych procesov, samozrejme však s ohľadom na naše finančné možnosti.

Příběh československé fotografie I. | Josef Harvan | dokument 1989

Historické fotografické procesy: Prehľad

V oddelení dejín fotografickej a filmovej techniky v Národnom technickom múzeu sa starými fotografiami profesionálne pracuje. Máme v zbierkach rad obrazov z rôznych dôb - daguerrotypie, kalotypie, kópie na slanom a albuminovom papieri, farebné autochromy, fotografie prevedené postupmi s chrómovanou želatínou alebo arabskou gumou nazývané často „ušľachtilé tlače“.

Znalosť celej tejto problematiky nám pomôže aj lepšie pracovať s vlastnou zbierkou. Budeme schopní sa medzi jednotlivými technikami lepšie orientovať, spoľahlivo určiť, akým procesom sú prevedené. Podľa toho potom aj voliť potrebnú starostlivosť, podmienky uloženia a prezentácie. Zaradili sme preto do nášho programu oživenie pôvodných fotografických postupov a vypracovanie metodiky ich prevádzania v dnešných podmienkach. Naším zámerom je pomôcť jednotlivé typy procesov uviesť vo známosť, predvádzať ich verejnosti, a v užšom kruhu potom naučiť záujemcov s nimi prakticky pracovať.

Typy historických kopírovacích procesov

1. Procesy založené na citlivosti solí striebra na svetlo

Citlivou látkou je chlorid strieborný a výsledný obraz je tvorený časticami striebra. Chlorid strieborný môže byť rozptýlený v spojive rôzneho druhu.

Slaný proces

Vhodný papier sa natrie roztokom chloridu sodného (kuchynskej soli) a po zaschnutí sa potrie roztokom dusičnanu strieborného. Vznikne tak chlorid strieborný, citlivý na svetlo.
Obraz vzniká už priamo pri expozícii (proces priamo kopírujúci). Po expozícii sa vymývajú zvyšky dusičnanu strieborného a chloridu strieborného vo vode, ustaluje sa tiosíranom.
Obraz je tvorený jemnými časticami striebra zakotvenými bez spojiva priamo v hmote papiera. Vďaka skutočnosti, že strieborných častíc je veľa a sú jemne rozptýlené, obraz má farbu hnedočervenú (ako u všetkých ostatných priamo kopírujúcich procesov).
Slaný proces použil ako prvý Talbot v roku 1834. Slané papiere sa používali najviac v rokoch 1840 až 1850 (súbežne s daguerrotypmi).
Niektoré sú tónované soľami zlata alebo platiny a majú rôzne farebné odtiene, často hnedočierne, modročierne alebo neutrálne sivočierne. Obraz tvorený zlatom alebo platinou nie je náchylný ku zmenám vplyvom atmosféry prostredia a má pozoruhodnú trvanlivosť.
Pre svoju jednoduchosť, ľahkosť a najmä názornosť je slaný proces veľmi vhodný pre aplikáciu v dnešných podmienkach. V Národnom technickom múzeu sme venovali rekonštrukciám slaného procesu veľkú pozornosť práve z dôvodu, že je to presne ten proces, ktorými vynálezca fotografie na papieri Fox Talbot už v roku 1835 zhotovoval svoje prvé obrazy.
Ďalšou výhodou je, že mechanizmus a chemické pochody slaného procesu sú tak jednoduché a názorné, že ich ľahko pochopí aj každý vnímavejší školák.

Albuminový proces

Tenký papier sa položí na hladinu vaječného bielka s rozpusteným chloridom sodným. Po zaschnutí sa potiera roztokom dusičnanu strieborného.
Obraz je ako u slaného procesu tvorený jemnými časticami striebra, nie však priamo v hmote papiera, ale vo vrstve spojiva z vaječného bielka nanesenej na povrchu papiera. To umožňuje sýtejšiu čerň, vyššiu brilanciu a kontrast.
Albuminový proces sa používal najviac v rokoch 1855 až 1895 - väčšina fotografií dochovaných z týchto rokov je na albuminových papieroch.
Obraz je rovnako ako u slaného procesu červenohnedý. Často je tónovaný zlatom alebo platinou. Tým sa zvyšuje odolnosť proti vplyvom prostredia.
Albuminové fotografie sú ale takmer vždy zažltnuté vo svetlách vplyvom starnutia samotného spojiva - vaječného bielka.

Kolódiové papiere

Chlorid strieborný je v spojive zo zmesi kolódia a gáfru. Kolódium je tetranitrát celulózy rozpustený v roztoku alkoholu a éteru.
Spojivo s chloridom strieborným (emulzná vrstva) je na papierovej podložke pokrytej vrstvou síranu bárnatého so želatínou. Obraz je tvorený jemnými časticami striebra vo vrstve spojiva a podobne ako u ostatných priamo kopírujúcich procesov je červenohnedý.
Povrch môže byť lesklý alebo matný. Kolódiové papiere boli veľmi obľúbené a používali sa od roku 1865 až do 20. rokov minulého storočia. Väčšina ateliérových portrétov z tej doby je vykonaná práve na kolódiových papieroch. Často sú opäť tónované soľami zlata alebo platiny.

Želatínové papiere

Vzhľadom sú takmer na nerozoznanie od kolódiových papierov. Ako spojivo je ale miesto kolódia použitá želatína.
Používali sa od roku 1884 do 20. rokov minulého storočia súbežne s papiermi kolódiovými, ktorým ale nemohli konkurovať svojou vyššou cenou. Obraz mal opäť farbu červenohnedú a býval tónovaný zlatom alebo platinou.

Všetky zatiaľ uvedené procesy sú tzv. priamo kopírujúce. To znamená, že obraz vzniká už v priebehu expozície a ďalším spracovaním sa už len zvýrazní a stabilizuje. Tým sa líšia od druhej skupiny procesov, nazývanej „vyvolávacie“, pri ktorých vzniká obraz pri expozícii len slabý (alebo dokonca neviditeľný), a vyvoláva sa až následným spracovaním. Na vyvolávacie procesy ďalej v texte upozorníme.

2. Procesy založené na citlivosti solí železa na svetlo

Používajú sa železité soli organických kyselín, ktoré sa svetlom (UV zložkou v ňom obsiahnutou) redukujú na železnaté. Napríklad šťavelan železitý sa redukuje na šťavelan železnatý. Vzniknutý šťavelan železnatý sa správa ako redukčné činidlo, ktoré redukuje ióny ušľachtilých kovov ako striebro, platina alebo paládium do pevného kovového stavu, čím sa tvorí obraz. Citlivý roztok sa nanáša priamo na papier, takže obraz je zakotvený priamo v hmote papiera bez spojiva. U kyanotypie sa na vytvorenie obrazu používa miesto soli ušľachtilého kovu hexakyanoželezitan draselný, ktorý tvorí so železnatou soľou (vzniknutou pôsobením svetla zo soli železitej) modré farbivo.

Kyanotypia

Zcitlivovací roztok obsahuje citrát železitoamónny a hexakyanoželezitan draselný. Vyvoláva sa vo vode. Podľa použitého postupu je obraz tvorený buď Turnbullovou, alebo Berlínskou modrou.
Obraz vzniká priamo pri expozícii, je to teda proces priamo kopírujúci. Používal sa od roku 1842.
Kyanotypia je proces relatívne veľmi jednoduchý, rýchly a lacný. Mnoho ľudí, ktorí sa púšťajú do historických fotografických techník dnes, preto skúša ako jeden z prvých procesov práve kyanotypiu.
Ak je obraz tónovaný, môže mať mnoho rôznych podôb. Tónovať je možné čajom, kávou, tanínom po predchádzajúcom vybielení zásadou. Používajú sa aj soli olova alebo medi. Podľa použitého tónovania môžeme získať rôzne odtiene farby šedej, čiernej, hnedej, červenej alebo žltej.

Kallitypia

Zcitlivovací roztok obsahuje šťavelan železitý a dusičnan strieborný. Obraz je tvorený kovovým striebrom.
Pri expozícii vzniká obraz len veľmi slabý, zosilní sa následným vyvolaním v roztoku boraxu alebo vínanu sodno-draselného. Jedná sa teda o proces vyvolávací. Uvedená do praxe v roku 1844.

Platinotypia

Zcitlivovací roztok obsahuje šťavelan železitý a chlorplatinatan draselný. Vzniká slabý obraz, ktorý sa vyvoláva v roztoku šťavelanu draselného alebo inej soli organickej kyseliny. Obraz je tvorený časticami kovovej platiny zakotvenej priamo v hmote papiera (od 1873).
Platinotypia je proces veľmi obľúbený v USA, a to aj napriek tomu, že je relatívne dosť nákladný. Zrejme tu hrá svoju rolu tamojšia tradícia - rad známych fotografov v minulom storočí tu vytvorila touto technikou mnoho pôsobivých fotografií, s ktorými sa ľudia stretávajú na výstavách, čo celkom prirodzene povzbudzuje túžbu urobiť si platinové tlače svoje vlastné.
Ďalším dôvodom môže byť skutočnosť, že touto technikou vytvárame celkom ojedinelé a cenné unikáty, ktoré môžu prežiť v nezmenenej kvalite nielen nás, ale snáď aj niekoľko ďalších generácií.

Sépia tlač Van Dyke (Van Dyke Brownprint)

Zcitlivovací roztok obsahuje citrát železito-amónny a dusičnan strieborný. Obraz vzniká už pri expozícii - proces priamo kopírujúci. Nasleduje vymývanie vo vode a ustalovanie v tiosírane.
Obraz je tvorený kovovým striebrom červenohnedej farby bez spojiva priamo v papieri. Používa sa od roku 1889.
Sépia tlač Van Dyke je ďalší, relatívne jednoduchý a rýchly proces, pri ktorej aplikácii nás môže stretnúť menej problémov, než s inými procesmi.

Digitalizácia starých fotografií

Staré fotografické negatívy ukrývajú spomienky nielen nás, ale aj našich rodičov či starých rodičov. Nič však netrvá večne a keď sa raz tieto negatívy poškodia, ťažko sa nájde cesta k ich záchrane. Nenechajte spomienky vyblednúť a digitalizujte ich.

S nástupom digitálnych technológií a novej generácie fotoaparátov pomaly začala končiť éra fotografických filmov. Či už čiernobielych, alebo farebných. Napriek tomu mnohí z nás majú doma uložené krabice s pokladmi rokov minulých, zachytenými na celuloidovom filme. Film bohužiaľ nie je najtrvanlivejším spôsobom ukladania fotografií.

Hlavným argumentom pre reprodukciu rodinných fotografií je asi zálohovanie. Aj keď papierové fotografie majú primeranú životnosť, niektoré sa v čase môžu poškodzovať. Ak boli zle spracované, môžu blednúť, môžu sa na nich objaviť fľaky, či detské čarbanice. Potom je výhodné, ak máte kópiu aspoň tých cennejších obrázkov.

Druhým argumentom prečo sa s takými obrázkami vôbec trápiť, je radosť. Môžete tak vytvoriť milý dar pre svojich blízkych. Reštaurovaný fotoalbum zo starých fotografií môže potešiť, pritom jeho výroba pre fotografa nie je príliš nákladná - časovo, ani finančne.

Tretím ziskom je možnosť rozmnožiť staré fotografie. Možno existuje len jediný maličký obrázok vašej babičky vytrhnutý z jej občianskeho preukazu. Po jeho reprodukovaní ho môžete rozmnožiť pre viacerých rodinných príslušníkov, ktorých môže potešiť spomienka.

Existujú špecialisti, ktorí vám takéto filmy konvertujú do digitálnej podoby. A tiež existujú prístroje, pomocou ktorých to môžete urobiť vy sami v pohodlí domova.

Retušérske zásahy pre oživenie starých fotografií

Prinášame tipy na retušérske zásahy, pomocou ktorých môže ožiť nejedna stará fotografia. V tomto článku nájdete námety, ako sa dajú rekonštruovať staré fotografie na papieri.

Pred vlastnou prácou je vhodné overiť si, či nemáme k dispozícii originálny film, z ktorého je fotka vyrobená. Ak je možné siahnuť po negatíve, výsledok získaný fotocestou, alebo priamym skenovaním negatívu prinesie vždy lepšie výsledky, ako akákoľvek reprodukcia jeho papierovej kópie. Tu platí jedna výnimka - ak máte lacný skener na negatívy, nemusí priniesť lepšie výsledky ako sken kvalitnej papierovej fotografie. Aj lacné skenery totiž skenujú reflexné predlohy bez problémov, no s negatívmi si poradia až tie drahšie.

Po naskenovaní, alebo odfotografovaní originálnej fotografie odporúčam ponechať si aj pôvodnú, neretušovanú verziu digitálneho súboru. Je možné, že sa vám neskôr zíde. Softvérové nástroje na retuš sa stále vylepšujú. Je možné, že o pár rokov sa k obrázku znova vrátite a dosiahnete lepšie výsledky. Retušérske zásahy pri reprodukovaní starých fotografií budú väčšinou pomerne jednoduché. Postačí vám pohrať sa s nástrojmi ako pečiatka alebo úrovne. Bežnú retuš jednej fotografie zvládnete za pár minút.

Asi tak budú vaši známi možno komentovať nejednu fotografiu, ktorú po naskenovaní vložíte do fotoeditora a spustíte funkciu Auto Levels. Stará zažltnutá fotografia sa odrazu zmení na solídny obrazový základ, ktorý by po krátkej retuši mohol byť vcelku solídnou fotografiou.

Typické retušérske úlohy

Celkom bezproblémovou býva reprodukcia veľmi malých fotiek. V minulosti sa často vyrábali malé fotky (kontakty). Neraz mali len niekoľko centimetrov. Ich reprodukcia neraz odhalí podrobnosti, ktoré na malej fotke zanikli. Tieto obrázky bývajú často nečakane ostré, takže aj niekoľkonásobné zväčšenie prinesie celkom peknú fotografiu, ktorá poteší predovšetkým ľudí so slabším zrakom. Rozlíšenie fotografického materiálu bolo veľmi dobré, takže aj malé fotografie „znesú“ zväčšenie.

Klasickou úlohou pri retuši starých fotografií je odstraňovanie rôznych rušivých prvkov. Využijete na to najčastejšie nástroj pečiatka, s ktorým veľmi rýchlo dosiahnete vynikajúce výsledky. Typickou úlohou je odstránenie rušivých kovových sponiek, ktorými bola fotografia pripevnená v starších preukazoch. Po stlačení nástroja pečiatka nájdite na fotografii miesto, ktoré sa hodí na prekrytie neželaného objektu. Dajte nad neho myš, stlačte CTRL a kliknite. Následne presuňte myš nad odstraňovanú oblasť a objekt odstránite.

Aj keď práca s pečiatkou môže vyzerať ako banálna úloha, je dobré myslieť na štruktúru materiálu. Ak totiž pečiatkujete oblasť fotografie, na ktorej je celkom konkrétny druh štruktúry, pečiatka môže upravovanú oblasť štrukturálne zmeniť. Toto zneostrenie je vynikajúce, ak je upravovaná plocha plynulá. No vo chvíli, ak je na zábere napríklad šum, alebo ostrá štruktúra (tráva, omietka) môže sa miesto retušérskej manipulácie prezradiť práve tým, že pôvodná štruktúra sa naruší. Ak potrebujete pracovať s pečiatkou, pravidelne si kontrolujte retušovaný obrázok nielen vo veľkom zväčšení, ale aj v zmenšenej verzii - takéto drobné chyby často pri veľkom detaile vôbec nevidieť a keď sa neskôr pozriete na fotografiu v zmenšenom rozmere, na prvý pohľad zbadáte neprirodzené miesto zbavené šumu, či ostrosti.

Veľmi častým problémom sú fotografie, ktoré sa zlomili alebo pokrčili. Tu je retuš pomocou pečiatky tým rýchlejšia, čím menej dôležité oblasti záberu sú poškodené. Ak zlom prechádza oblasťou na ktorej je les, tráva, či pozadie, oprava je otázkou niekoľkých sekúnd. Pokiaľ je však zasiahnutá tvár, úloha je komplikovanejšia. Pri cenných obrázkoch niekedy v rekonštrukcii môže pomôcť iná fotografia. Musí byť nasnímaná v rovnakom, alebo veľmi podobnom osvetlení. Napríklad pri kreslení chýbajúcej časti nosa si môžete „vypožičať“ kúsok nosa z inej fotografie. Ideálne je, ak by šlo o fotku dieťaťa v podobnej polohe a osvetlení. V núdzi však postačí aj iný nos, ktorý pomocou pečiatky môžete nakopírovať na správne miesto. Aj keď z neho použijete možno len niekoľko pixelov, pomôže vám pri maľovaní neexistujúceho nosa. Prinajmenšom odhadnete, ako asi mohol vyzerať.

Niektoré fotografie sú vyblednuté, alebo inak znehodnotené. Často je príčinou nedostatočné opranie fotografie pod vodou po spracovaní. Dlhodobé pôsobenie ustalovača spôsobí postupný rozklad obrazu. Ak v obrázku zostala aspoň nejaká kresba, môžete ho niekedy zachrániť. Práve reprodukcia takýchto fotografií je najsúrnejšia. Proces blednutia je nezvratný.

Záber, ktorého horná polovica je príliš svetlá. Vyzerá, ako keby bol na scéne dym. Na takéto úlohy je určený nástroj na lokálne zosvetlenie alebo stmavenie. V parametroch nástroja môžete voliť, s akými tónmi fotografie sa bude pracovať. Pri tak rozsiahlych rekonštrukciách však počítajte s tým, že výsledok bude len lepší - dokonalosť už nedosiahnete. Mnoho informácií z fotky vybielil čas a chemikálie - už sa k nim nedá dostať.

Iste ste už mnohokrát počuli výrok, že fotomateriál má na rozdiel od digitálneho fotoaparátu oveľa väčší expozičný rozsah. Platí to aj pre staré papierové fotky. Niektoré sú síce veľmi svetlé, ale v najvyšších svetlách sa neraz nájde veľa obrazových informácií. Voľným okom ich často takmer ani nevidieť a pritom po jednoduchom retušérskom zákroku je fotografia zmenená na nespoznanie. Ideálnym kandidátom na záchranu sú predovšetkým podvyvolané fotografie - tu bude úspech veľmi dobrý.

Stmavovanie preexponovanej fotografie, alebo zosvetlenie príliš tmavej, je najlepšie robiť pomocou nástroja Tiene a Svetlá. Tento nástroj vytiahne z fotografie maximum, čo sa dá. Zosvetlí najtmavšie oblasti a zosvetlí najsvetlejšie. Úroveň si určíte vy. Neraz vám pomôže aj pri záchrane zlých obrázkov z digitálneho fotoaparátu. Pri rekonštrukcii starých rodinných fotografií však často doslova objaví nečakané podrobnosti. V starých fotografiách býva veľa obrazových informácií aj v tieňoch, aj v svetlách.

V rodinnej fotografii sa asi nedá vyhnúť korozívnemu vplyvu malých detí na papierové obrázky. Stačí pár sekúnd nepozornosti a sú schopné okamžite od niekadiaľ vyloviť pastelku a už kreslia farebné doplnky na časopis, storočnú fotografiu alebo knihu. Tu je retušérsky prístup v zásade dvojaký. Ak sú čarbanice či škvrny čierne, použite pečiatku. No ak je kresba farebná, najskôr si prehliadnite fotografiu rozloženú na kanály. Pri troche šťastia totiž niektoré farby na jednom z kanálov vôbec nemusia byť vidieť. To vám nielen uľahčí retuš, ale hlavne nemusíte vymýšľať, čo asi bolo na prekrytej časti obrázka. Otvorte si v menu Window/Kanály. V nej kliknite na maličkú šípku hore a zvoľte možnosť Split Channels. Fotografia sa zmení na tri čiernobiele obrázky.

Nakoniec sa pozrime na možnosť doostrenia fotografií. Akokoľvek lákavá možnosť je doostrenie, výsledky často viac sklamú, ako pomôžu. Ak nebudete čakať zázraky, nebudete sklamaní. Fotka sa dá mierne doostriť, ale nie dokonale. Snáď sa o pár rokov objavia softvérové nástroje, ktoré dokážu viac. Hlavným problémom je fakt, že pri softvérovom doostrení sa neúmerne zvyšuje ostrosť artefaktov. Doostrená fotografia má spravidla výraznejší šum, jasne sa zvýraznia aj tie najmenšie prachové zrnká a škriabance. Nebýva jednoduché nájsť vhodnú mieru doostrenia tak, aby výsledok pôsobil ostrejšie a pritom by nerušili umelo zvýraznené prvky. Preto je výhodné neostré fotografie doostriť. Okamžite vidíte, či nástroj veci pomohol, alebo nie.

Aj keď reprodukciou a retušou starých fotografií objektívne nezískavame lepšiu kvalitu, či nové informácie, vizuálne ide o zlepšenie. Obrázky získavajú nový kontrast, sú zbavené rušivých prvkov, sú zväčšené. Tu a tam sa podarí niektorý obrázok aj doostriť. Výsledkom je séria fotografií, ktoré nie sú zažltnuté a hlavne je ich veľa - unikátnu fotografiu môžete poslať viacerým rodinným príslušníkom.

tags: #rozmnozovanie #fotografii #bez #negativu