Rozmnožovanie a životné cykly hlístovcov a pásomníc

Parazity sú organizmy, ktoré žijú na úkor iného organizmu, tzv. hostiteľa. Využívajú zdroje hostiteľa pre vlastné prežitie a rozmnožovanie. Svojou prítomnosťou v tele alebo na tele dokážu spôsobiť rôzne zdravotné problémy. U ľudí sa najčastejšie stretávame s dvoma hlavnými typmi parazitov: Endoparazity - žijú vnútri tela hostiteľa, najmä v tráviacom trakte (črevné parazity), ale môžu sa usídliť aj v iných orgánoch. Sem patria rôzne druhy červov a prvokov. Ektoparazity - žijú na povrchu tela hostiteľa, napríklad na koži či vo vlasoch. Typickými príkladmi sú vši alebo svrab.

Parazity pre svoj život potrebujú druhý organizmus, hostiteľa, v ktorom sa vyvíjajú, žijú, dospievajú a rozmnožujú. Dokážu nám znepríjemniť život a spôsobiť mnoho problémov. Deväť z desiatich ľudí sa aspoň raz za život stretne s nejakým parazitom. Máme na mysli črevné parazity, ktoré majú schopnosť dostať sa z vonkajšieho prostredia do nášho gastrointestinálneho traktu a spôsobiť tam poriadne veľa nepríjemností.

Hlístovce (Nematoda)

Hlístovce (Nematoda) predstavujú mimoriadne početnú a úspešnú skupinu živočíchov s dlhým, valcovitým telom. Pre dospelé jedince je typická eutélia - ich telo sa skladá z presne stanoveného konštantného počtu buniek a dorastajú len ich zväčšovaním. Povrch tela chráni pevná a hrubá kutikula, ktorú živočích počas rastu periodicky zvlieka. Pod ňou sa nachádza jednovrstvová pokožka (hypoderma).

Aktívny pohyb zabezpečuje vrstva pozdĺžnych svalov, ktorá spolu s pokožkou tvorí kožno-svalový vak. Opornú funkciu plní nepravá telová dutina pseudocél, ktorá je vyplnená tekutinou pod tlakom a pôsobí tak ako hydrostatická kostra (hydroskelet). Špecializované orgány na výmenu plynov úplne chýbajú. Voľne žijúce druhy prijímajú kyslík difúziou celým povrchom tela. Vnútrotelové parazitické formy (endoparazity) žijú v prostredí bez prístupu kyslíka, a preto dýchajú anaeróbne rozkladom glykogénu. Transport živín v tele zabezpečuje tekutina prúdiaca v pseudocéle. Pravé cievy ani srdce nie sú vyvinuté. Spracovanie potravy zabezpečuje funkčne diferencovaná, priechodná tráviaca trubica. Začína sa na prednom konci tela ústnym otvorom a svalnatým hltanom (často s prispôsobeniami na cicanie), pokračuje rovným črevom a končí sa na zadnom konci tela análnym otvorom. Odpadové látky z tela odstraňujú modifikované protonefrídie, ktoré tu majú podobu unikátnej exkrečnej bunky v tvare písmena H (alebo U). Riadenie tela je zabezpečené pásovou štruktúrou. Jej základom je typická okolohltanová nervová obrúčka, z ktorej vybiehajú nervové pásy smerom dopredu a dozadu pozdĺž celého tela. Informácie z prostredia vnímajú pomocou zmyslov, ktoré sú však v dôsledku parazitizmu často výrazne redukované. Prítomné môžu byť len jednoduché hmatové papily alebo špecifické chemoreceptory (tzv. amfidy) v okolí ústneho otvoru. Rozmnožujú sa výlučne pohlavne a sú to živočíchy s oddeleným pohlavím (gonochoristy). Často je u nich prítomný pohlavný dimorfizmus, pričom samičky bývajú viditeľne väčšie ako samčeky. Vývin je priamy a parazitické druhy produkujú obrovské množstvo vajíčok, aby zabezpečili úspešný prenos na nového hostiteľa. Obrovské množstvo mikroskopických druhov žije voľne vo vlhkej pôde a vode, kde fungujú ako dôležité rozkladače.

Typické hlístovce

Mrľa ľudská (Enterobius vermicularis): Je drobný parazit (3-12 mm) žijúci v hrubom čreve. Samičky v noci vyliezajú z konečníka a znášajú v jeho okolí vajíčka, čo vyvoláva silné svrbenie. Nakazený človek sa potom zvykne intenzívne škriabať, niekedy si škriabaním spôsobí drobné poranenia. Tie sa infikujú a celé okolie konečníka je potom zapálené a podráždené. Vajíčka sa dostávajú na ruky a pod nechty, čo vedie k šíreniu nákazy. Ochorenie sa odborne nazýva enterobióza.
Hlísta detská (Ascaris lumbricoides): U nás je najrozšírenejším druhom, pričom samice dosahujú dĺžku 100-300 mm. Samička nakladie až 200-tisíc vajíčok denne, ktoré sa so stolicou dostávajú von z tela človeka a môžu kontaminovať pôdu, v ktorej sú schopné prežiť roky. K nákaze dochádza prehltnutím vajíčok z neumytej zeleniny či vody. Pre tento druh je typická zložitá migrácia v tele hostiteľa: larvy sa v čreve zavŕtavajú do sliznice, krvou putujú do pľúc, kde aktívne preliezajú do dýchacích ciest. Dráždením na kašeľ sa dostávajú do hltana, sú opäť prehltnuté a vracajú sa do tráviacej rúry, kde dospievajú.
Svalovec špirálovitý (Trichinella spiralis): Dorastá len do dĺžky 1,5-4 mm, no u človeka vyvoláva nebezpečné ochorenie - trichinelózu. Najčastejším zdrojom nákazy je nedostatočne tepelne upravené mäso, najmä ak ide o bravčové mäso. Dospelé jedince žijú v čreve, kde samičky rodia živé larvy. Tie krvou putujú do dobre prekrvených svalov (bránica, jazyk, medzirebrové svaly), kde sa stáčajú do špirály a vytvárajú vápenaté puzdro - pseudocystu.
Vlasovec miazgový (Wuchereria bancrofti): Spôsobuje v trópoch mohutné opuchy končatín, tzv. elefantázu.

Pásomnice (Cestodes)

Pásomnice (Cestodes) sú triedou ploskavcov, známe endoparazity (vnútorné parazity). Sú anatomicky veľmi dobre prispôsobené endoparazitickému spôsobu života výraznou regresiou niektorých sústav (nemajú tráviacu sústavu, receptory, zjednodušená nervová s.) a svojimi vývinovými cyklami. Potravu prijímajú (osmoticky) celým povrchom tela. Ich dýchanie je anaeróbne (rozkladajú glukózu inými chemickými látkami ako je kyslík).

Anatómia a rozmnožovanie

Telo pásomnice je pretiahnuté až veľmi dlhé (dosahuje aj 10 metrov). Diferencuje sa na hlavička (scolex) s prichytávacími orgánmi (prísavky, vence prichytávacích háčikov), krčok, kde telo pásomnice rastie (delenie buniek, tvorba nových článkov), a články (proglotidy) aj v tisícoch, ploché, obsahujúce samostatnú obojpohlavnú sústavu. Pásomnice sú hermafrodity (obojpohlavné), každý telový článok obsahuje samčie i samičie pohlavné orgány. Oplodnenie je vnútorné medzi dvoma organizmami alebo splynutím pohlavných buniek jedného organizmu.

Životný cyklus a nákaza

Pásomnice majú nepriamy vývin. Oplodnené vajíčka zožerie iné zviera (napr. ošípaná), v ktorej tráviacej sústave sa vyvinie larva. Počas larválneho štádia môže striedať hostiteľov (tzv. medzihostitelia). Larva (onkosféra) sa prevŕta stenou čreva do krvného obehu medzihostiteľa, odtiaľ do mäkkých tkanív (pečene, srdca, pľúc, svalov). Tam sa mení na úhor = zapuzdrené vyčkávacie štádium. Dospelé pásomnice žijú v čreve suchozemských mäsožravcov (prípadne všežravcov), ktoré sa nakazia konzumáciou medzihostiteľa. Pásomnice produkujú látky na odblokovanie tráviacich enzýmov hostiteľa (kutikula), tiež toxické látky spôsobujúce anémiu (nižšiu koncentráciu hemoglobínu a červených krviniek).

Typické pásomnice

Pásomnica dlhočlánková (Taenia solium): Úhor sa tvorí v svalstve ošípaných, konzumáciou nedostatočne prevareného mäsa sa dostáva do tela človeka, kde parazituje v tenkom čreve. Lieči sa vypitím mlieka s cesnakom - pásomnica potom vylezie ústami von.
Pásomnica dlhá (Taenia saginata): Parazituje tiež v tenkom čreve človeka, je však dlhšia (3 až 10 metrov) a na hlavičke jej chýbajú háčiky. Nachádza sa v hovädzom mäse.
Pásomnička pečeňová (Echinococcus granulosus/multilocularis): Má len niekoľko milimetrov, no jej úhor sa umiestňuje v pečeni, pľúcach, mozgu a srdci, kde sa zväčšuje a spôsobuje až smrť. Parazituje najmä u psovitých šeliem, no vyskytla sa aj u človeka.
Pásomnica detská (Hymenolepis nana): Je malá pásomnica parazitujúca u detí so slabou hygienou (v strednej Európe je zriedkavá). Šíria ju potkany a myši, štádium úhora aj dospelosti dosahuje v tele dieťaťa (medzihostiteľ je zároveň aj definitívnym hostiteľom).
Škárovec široký (Diphyllobothrium latum): Na rozdiel od predchádzajúcich druhov pásomníc sa považuje za najdlhšiu pásomnicu človeka. Meria 5 - 12 metrov, ale niekedy môže dosiahnuť dĺžku až 20 m. Vývojový cyklus škárovca je zložitý, lebo potrebuje až troch hostiteľov a je viazaný na sladkovodné prostredie. Keď sa vajíčka, odchádzajúce z organizmu definitívneho hostiteľa v stolici, dostanú do vody, uvoľní sa z nich larvička (koracídium), ktorá aktívne preniká do vodných kôrovcov, prvých medzihostiteľov. V ich tele sa vyvinie ďalšie larválne štádium (procerkoid), infekčné pre sladkovodné ryby, druhých medzihostiteľov, ktoré kôrovce prehltnú spolu s planktónom. Procerkoid prenikne cez črevo ryby do jej svalstva a vnútorných orgánov, kde sa premení na tretie larválne štádium (plerocerkoid).

Spoločné príznaky parazitárnych infekcií

Každý z parazitov má svoje individuálne prejavy, no mnoho z nich je veľmi podobných. Dôvodom je, že infekcia prebieha primárne v tráviaciej sústave a v črevách, s čím súvisia aj najčastejšie symptómy a ťažkosti, najmä rôzne poruchy trávenia. Medzi všeobecné príznaky prítomnosti parazitov v tele patria:

Tráviace ťažkosti, napríklad hnačka alebo zápcha, pocity nafúknutia, nevoľnosť a kŕče v bruchu.
Z celkových príznakov sú najčastejšie nespavosť, únava, bolesti kĺbov a problémy s dýchaním.
Objaviť sa môže permanentný pocit hladu.
Na pokožke sa vytvárajú vyrážky, ekzém, žihľavka alebo iné väčšie podráždenie.
Počas spánku možno pozorovať škrípanie zubami.
Dochádza k zníženiu imunity a príliš častým infekciám a zápalom.
U niektorých ľudí môže byť parazitárna infekcia príčinou zvýšenej teploty.
Typickým prejavom je anémia, čiže nedostatok železa v krvi a s tým spojené prejavy na pokožke.

Ľudskí paraziti parazitujú na parazitoch - aj na vás!

Diagnostika a liečba

Diagnostika parazitárnych infekcií môže byť niekedy náročná, keďže mnohé príznaky sú nešpecifické. Lekár zvyčajne začína podrobnou anamnézou a fyzikálnym vyšetrením. Potom môže odporučiť niektoré z nasledujúcich diagnostických metód:

Vyšetrenie stolice: Najčastejší spôsob diagnostiky črevných parazitov. Niekedy je potrebné vyšetriť viacero vzoriek odobratých v rôznych dňoch, keďže parazity nemusia byť vylučované pravidelne.
Perianálny odtlačok (Scotch-tape test): Táto metóda sa používa najmä na diagnostiku mrle ľudskej. Lepivá páska sa ráno pred umytím priloží na kožu okolo konečníka a potom sa skúma pod mikroskopom na prítomnosť vajíčok.
Krvné testy: Niektoré parazitárne infekcie môžu byť diagnostikované pomocou krvných testov, ktoré hľadajú protilátky proti parazitom alebo zmeny v krvnom obraze (napr. zvýšený počet eozinofilov).
Zobrazovacie metódy: V niektorých prípadoch môžu byť potrebné zobrazovacie vyšetrenia ako ultrazvuk, CT alebo MRI, najmä pri podozrení na parazitárnu infekciu vnútorných orgánov.

Liečba

Liečba parazitov závisí od typu parazita, závažnosti infekcie a veku pacienta. Vždy by mala byť vedená lekárom, ktorý predpíše vhodný liek na parazity a stanoví správne dávkovanie. Medzi najčastejšie používané lieky proti parazitom patria antihelmintické lieky (na liečbu červov) a antiprotozoálne lieky (na liečbu prvokov). V prípade ektoparazitov sa používajú lokálne prípravky s insekticídnymi účinkami.

Alternatívne metódy a prevencia

Domáce recepty na liečbu väčšinou účinné nie sú. Konzumácia väčšieho množstva cesnaku či pikantnej alebo korenenej stravy môže spôsobiť odchod červov, avšak nezaručí, že naozaj uhynuli alebo boli vylúčené všetky. Ako prírodné antiparazitikum sa tradične používa cesnak, tekvicové semienka, kokosový olej, bylinné čaje (napr. mätový alebo tymiánový, čaj z paliny - vzhľadom na jej potenciálnu toxicitu by sa mala používať len pod dohľadom odborníka!), probiotické potraviny (jogurt, kefír a iné fermentované potraviny), vláknina. Dôkladne umývajte ovocie a zeleninu pred konzumáciou. Mäso, ryby a morské plody dostatočne tepelne upravte. Pravidelné kúpanie, výmena spodnej bielizne a posteľnej bielizne môže pomôcť predchádzať niektorým parazitárnym infekciám. Domáce zvieratá by mali byť pravidelne odčervené podľa odporúčaní veterinára.

tags: #rozmnozovanie #hlisty #a #pasomnice