Ružové kvety voľne v prírode a ich druhy

Ruža (Rosa) je rod kríkovitých rastlín z čeľade ružovitých s viac ako 100 druhmi, ktoré sa v prírode vyskytujú na severnej pologuli, najviac v oblasti mierneho pásu Eurázie, menej tiež v Severnej Amerike. Sú to väčšinou svetlomilné opadavé kríky oblúkovitého, prútnatého alebo plazivého habitusu, niektoré rastú aj ako opieravé liany. Svet ruží je naozaj veľký a zorientovať sa v ňom nie je jednoduché. Jednotlivé druhy ruží sa delia do rôznych skupín, tried, hybridov a kultivarov, z ktorých si dokáže vybrať naozaj každý a záleží len od vkusu pestovateľa, aký druh a kultivar si zvolí.

Charakteristika a výskyt ruží

V prírode obvykle rastú na svetlých suchších miestach v kríkoch, okrajoch lesov, na medziach a ladech, menšie množstvo ich vyhľadáva vlhko. Krom jediného druhu majú lichozperené listy s prevažne vytrvalými palistami, ktoré vyrastajú na ostnitých vetvách. Kvety sú obojpohlavné, spravidla päťpočetné, u pôvodných botanických druhov voňavé, v farebnej škále od bielej a svetlo ružovej po purpurovú, len málo druhov je žltých, hoci pôvodne boli ruže žlté. Plodom je súplodie nažiek uzavreté v šípku, ktorý je spravidla červený, zriedka tiež oranžový či čierny.

Podľa odlišného prístupu jednotlivých botanikov je popísaných 100 až 300 samostatných druhov. Vzhľadom k značnej morfologickej mnohotvárnosti a častým ťažkostiam pri určovaní býva rod ruža radený medzi tzv. kritické taxóny. V českej flóre sa uvádza 14 pôvodných druhov.

Růže sú opadavé, vzácne aj stálozelené, relatívne dlhoveké dreviny. Nadobúdajú niekoľko základných rastových foriem. Jednak to môžu byť nízke až stredne vysoké prútnaté kríky, na stanovišti často vytvárajúce rozsiahle polykormóny, čiže porasty rozrastené z jedného jedinca. Iné druhy sú poliehavé až plazivé alebo sa opierajú o okolité dreviny a tým nadobúdajú charakter lián; zvláštne zariadenia ako napríklad úponky alebo ovíjavé stonky slúžiace k popínaniu však ruže nemajú a k uchyteniu im slúžia hákovité ostne. Tretou, vývojovo pravdepodobne najodvodenejšou formou potom sú gejzírovito rastúce kríky s oblúkovito sklonenými vetvami. Pri tejto forme dosahujú obvykle vzrastu 2-5 metrov, ako opieravé liany potom aj 10-15 metrov; niektoré nízke kríkovité druhy (napríklad ruža keltská) však nedosahujú ani výšky jedného metra.

Listy a kvety ruží

Vetvy a letorasty ruží sú až na nemnohé výnimky ostnité (často používaný výraz tŕň nie je morfologicky správny). Ostne sa dajú ľahko vylomiť a líšia sa podľa druhov tvarom, veľkosťou aj hustotou umiestnenia na vetvách. Môžu byť všetky takmer rovnaké, alebo výrazne rôznotvaré; nájdeme ostne mohutne hákovito zahnuté aj jemne ihličnaté až štetinovité ostence. Listy ruží sú zložené, lichozperené (zakončené jedným lichým lístkom), najčastejšie päť, sedem až deväťpočetné; na stonke vyrastajú striedavo. Lístky majú obvykle zubaté okraje, niekedy sú na spodnej strane chlpaté až prisedle žľaznaté; žľazy vylučujú silicu voňajúcu po jablkách alebo terpentíne. Na povrchu sú matné alebo lesklé (obzvlášť u šľachtených kultivarov). Spravidla vytrvalé palisty sú u prevažnej väčšiny druhov prirastené k stopke a nadobúdajú rôznych tvarov a veľkostí. U ruží mierneho pásu olistenie na zimu opadáva.

Kvety ruží sú obojpohlavné, vyrastajú jednotlivo alebo vo viac-menej chudobných (len u niektorých druhov naopak veľmi bohatých) chocholíkatých kvetenstvách. Tyčiniek je spravidla mnoho, čnelky piestikov bývajú u druhov zo sekcie Synstylae zrastené v pevný, prečnievajúci stĺpik, u ostatných tvoria akúsi hlavičku na disku čašule. Veľkosť kvetov sa pohybuje zhruba od 2 do 10 cm, u šľachtených veľkokvetých ruží aj viac. Korunných aj kališných plátkov je päť (iba jediný druh, ruža sérska, ich má po štyroch), sú vajcovitého tvaru, často plytko dvojlaločné; kališné lístky sú celistvé, alebo naopak delené a s príveskami, čo je aj dôležitý determinačný znak. Farba kvetov divo rastúcich ruží je najčastejšie ružová v rôzne sýtych odtieňoch, čisto biela alebo fialovo červená; len niekoľko druhov, zastúpených výhradne v sekciách Pimpinellifoliae a Banksianae, je žltých. Z tejto farebnej palety vychádzajú aj farby kultúrnych krížencov.

Ruže však v prirodzenej genetickej výbave postrádajú vlohy pre tvorenie modrého pigmentu; sústavné snahy o vyšľachtenie modrej ruže sa tak po stáročia míňali účinkom. Teprve v roku 2004 sa tímu austrálskych a japonských vedcov podarilo pomocou génovej modifikácie pridať modrý pigment delphinidin izolovaný z fialky. Ani tu však nie je výsledkom čisto modrá farba, ako skôr orgovánovo fialová, a je teda diskutabilné, či možno hovoriť o skutočnom úspechu. Podobne sa doteraz genetickými metódami nepodarilo vyšľachtiť ružu úplne čiernu.

Kríková ruža - čo robiť, aby krásne kvitla. Rose in the garden - quick tip.

Plody ruží - šípky

Typický „plod“ ruží - šípok (hypanthium) - nie je vlastne pravým plodom; z morfologického hľadiska je to zvláštny typ súplodia drobných ochmýrených nažiek uzavretých v zdrebnatelej čašuli, ktorá vzniká zrastom kvetného lôžka a spodných častí kvetných obalov. Čo do tvaru môžu byť šípky guľovité, vajcovité, fľašovité, hruškovité či sploštené, s ostnitými aromatickými žľazami alebo bez nich; u niektorých druhov na konci nesú neopadané kališné lístky. Dva americké druhy z podrodu Hesperhodos sa vyznačujú šípkami otvorenými. Obvyklá veľkosť sa pohybuje zhruba od 5 do 60 mm. V ich zafarbení jednoznačne prevláda červená v rôznych odtieňoch; vzácne je sfarbenie zelené, čierne, hnedé, oranžové či žlté. Sú konzumované radou živočíchov, ktorí tak pomáhajú k šíreniu diaspor (tento jav sa nazýva endozoochorie).

Rozšírenie a ekologické nároky

Ruža ako rod s holoarktickým rozšírením rastie pôvodne takmer po celej severnej pologuli. A to ako v boreálnom, tak (najhojnejšie) v miernom a subtropickom pásme. Len málo druhov zasahuje až do trópov; je tomu tak prevažne v horách Mexika (ruža Montezumova), juhovýchodnej Indie alebo Filipín (ruža filipínska); ruža etiópska rastie v Etiópii a na Arabskom polostrove. Naopak vo Škandinávii, na Islande, v Kanade alebo na Sibíri ruže prekračujú polárny kruh. Prevažná väčšina ruží rastie vo „starom svete“, zo Severnej Ameriky pochádza len asi 20 druhov.

V krajine ruže osídlujú predovšetkým svetlé miesta, ako sú kríky, lesné lemy a plášte, pieskové a pobrežné duny, medze a trávnaté lada, často rastú aj na antropogénnych stanovištiach; menej druhov vyhľadáva vlhšie humózne lesy. Ruža močiarna (Rosa palustris) rastie v Severnej Amerike na okrajoch močiarov a rašelinnísk, ruža perzská (Rosa persica) zase v zasolených polopúšťach Strednej Ázie. Mnohé druhy patria k rastlinám, ktoré zahajujú sukcesiu drevín na opustených pastvinách, neudržiavaných lúkach a iných ladom ležiacich plochách.

Až na výnimky vyžadujú stanovište s plným slnkom, iba niekoľkým málo druhom (ruža poľná, ruža Hugova, ruža májová, ruža vráskavá) sa darí aj v polotieni. Na pôdu nie sú príliš náročné; preferujú však pôdy bohatšie na dusík, vzdušnejšie, mierne kyslé až mierne zásadité. Niektoré druhy znášajú aj značné sucho, iba niektoré americké druhy rastú aj v zamokrenej pôde. Všetky ruže sú rastliny viac či menej vápnomilné.

Druhy ruží v slovenskej flóre

V českej kvetene sa ako pôvodných udáva 14 druhov, z toho jeden (ruža roľná - Rosa arvensis) ako vyhynutý. Na väčšine územia sa bežne vyskytuje ruža šípková (Rosa canina), v pahorkatinách ruža podhorská (Rosa dumalis), v teplých oblastiach na vápenci je hojná ruža vínna (Rosa rubiginosa), v suťových lesoch, na pasekách a v bučinách vyšších polôh ruža previsnutá (Rosa pendulina).

Ruža keltská (Rosa gallica), kedysi častý druh otvorenej krajiny, medzí a svetlých lesov, vplyvom kolektivizácie poľnohospodárstva v 20. storočí a následných krajinných zmien výrazne ustúpila a v Červenom zozname ohrozených druhov ČR z roku 2017 je radená medzi zraniteľné druhy (kategória VU zodpovedajúca národnej klasifikácii C3), rovnako ako ruža Jundzillova (Rosa marginata), plstnatá (R. tomentosa), malokvetá (R. micrantha) a Sherardova (R. sherardii). Medzi silne ohrozené druhy patria ruža bedrníkolistá (Rosa spinosissima), rastúca v nízkych kríkoch a suchých trávnikoch teplých oblastí, a ruža májová (Rosa majalis).

Iné druhy ruží tu naopak zplaňujú z kultúry: ako zdomácnené archeofyty sú uvádzané ruža mäkká (R. villosa) a ruža stolistá (R. ×centifolia), ktorá často prežíva aj na miestach zaniknutých obcí, kde bola kedysi pestovaná.

Mapa rozšírenia pôvodných druhov ruží v Európe

Škodcovia a choroby

Na ružiach sa živia niektoré druhy hmyzu, ako sú zobonosky alebo húsenice lišajovitého motýľa Paonias excaecata. Botanické aj kultúrne druhy bývajú tiež napádané najrôznejšími chorobami a škodcami. Z radov hmyzu sú to predovšetkým vošky (napríklad kyjatka ružová - Macrosiphum rosae), ktoré sajú na mladých výhonkoch a spôsobujú ich znetvorenie, ďalej tiež puklice, pilatky, obaľovače, listokazi či roztoče, škody môžu spôsobovať svojim okusom tiež chrobáci zlatohlávci alebo včela čalúnica (Megachile centuncularis).

Taxonómia a fylogenéza rodu Rosa

Rod Rosa a dvanásť jeho vtedy známych druhov platne popísal Carl Linné vo svojom spise Species plantarum z roku 1753; druhy pritom rozlišoval prevažne podľa tvaru šípku. Rod patrí v rámci čeľade ružovitých do podčeľade Rosoideae; ich fylogenetická štruktúra prechádzala v 90. rokoch 20. storočia a v 21. storočí mnohými radikálnymi premenami. Molekulárne štúdie čínskych vedcov z roku 2017 radia ruže v rámci podčeľade do samostatného tribu Roseae, za ktorého sesterskú vetvu bol opakovane potvrdený tribus Potentilleae (zahŕňajúci rody ako mochna, mochnovec, kontryhel alebo jahodník); o úroveň vyššie sa od tejto dvojice vetví odštepuje klad Agrimonieae.

Rod sa tradične delí na 4 podrody, z ktorých tri sú väčšinou monotypické; naprostá väčšina druhov je zaraďovaná do podrodu Rosa (tiež Eurosa). Tento najväčší podrod sa ďalej člení na sekcie. Molekulárne fylogenetické štúdie 21. storočia objasňujú vzájomné vzťahy a členenie jednotlivých sekcií.

Najstaršie fosílne záznamy, ktoré možno priradiť k rodu Rosa, existujú z obdobia počínajúcich treťohôr, konkrétne z paleocénu a eocénu, v európskom prostredí potom až zo stredného oligocénu až pliocénu. Veľká časť recentných druhov je zrejme len holocénneho pôvodu; náchylnosť k hybridizácii je známkou toho, že špecifikácia v rámci rodu doteraz nebola uzavretá. Základné chromozómové číslo je x=7; okrem diploidných jedincov sa bežne vyskytuje polyploidia (tetra-, penta- či oktoploidia).

Kritické taxóny a určovanie druhov

Rod patrí medzi tzv. kritické taxóny vzhľadom k značnej morfologickej premenlivosti a ľahkej hybridizácii. Určovanie niektorých druhov ruží je obtiažne a vyžaduje porovnanie celého komplexu znakov, teda nielen kvetov, listov, ostnov a šípok, ale aj kališných lístkov po odkvitnutí či sterilných letorastov. Táto mnohoznačnosť pôsobila v minulosti značné problémy pri popise jednotlivých druhov aj ich systematickom usporiadaní: často boli niektoré druhy vedené v nižšej taxonomickej jednotke, teda ako poddruhy, alebo sa naopak za samostatné druhy považovali aj medzidruhové krížence a jednotlivé varianty; množstvo popísaných taxónov dosiahlo priebežne až počtu 10 000. Aj v rámci súčasnej systematiky existujú tendencie k drobeniu taxónu do množstva mikrodruhov alebo naopak považovať napríklad celú sekciu Caninae za príslušníkov jediného široko pojatého druhu.

Kultúrne druhy ruží

Ruže boli pestované u ľudských obydlí už od čias staroveku. Doklady o ich prítomnosti v ľudských sídlach máme už z obdobia okolo 4000-6000 rokov pred naším letopočtom z Mezopotámie, neskôr aj z Perzie, Egypta, Indie a Číny. Zprvu išlo asi o zaujímavé jedince prenesené z voľnej prírody a ďalej vegetatívne množené, aby sa uchovali zaujímavé znaky. Pestované a kultivované boli hlavne ruže mošusová (Rosa moschata), ruže fénická (Rosa phoenicea), ruže keltská (Rosa gallica) a niektoré ruže sekcie Caninae (ruža šípková, vínna atď.), v Číne potom ruže zo sekcie Indicae. Ich (spočiátku asi nezámerným) krížením vznikli najstaršie kultúrne odrody ruží. Do antického Grécka sa ruže dostali pravdepodobne vďaka Alexandrovi Veľkému (názov ostrova Rhodos je odvodený od zmieneného starogréckeho výrazu rhodon, teda ruža). K veľkým milovníkom a pestovateľom ruží patrili starí Rimania, neskôr tiež Arabi a Turci. O intenzívnom zámernom šľachtení kultivarov možno hovoriť zhruba od prelomu 18. a 19. storočia; ich celkový doterajší počet sa odhaduje na 12 000-30 000 (niekedy ale až na desaťnásobok), čo je najviac medzi drevinami. Neexistuje ich jednotná klasifikácia, ale obvykle sa delia podľa pôvodu, využitia a doby vzniku do niekoľkých skupín.

Historické ruže

Sú staré kultivary ruží vyšľachtené ešte pred zavedením čajových hybridov ruží - teda do roku 1867. K ich prednostiam patria odolnosť proti chorobám, výraznejšia vôňa a prirodzená krása. Ich farebná paleta siaha od čisto bielej cez ružovú po odtiene červenej a fialovej. Teprve neskoršia introdukcia šľachtených ruží čínskej proveniencie koncom 18. storočia priniesla do Európy prvé opakované kvitnúce odrody a žlté a oranžové farby.

Druhy historických ruží:

Ruže alba alebo „biele ruže“ vznikli z druhu Rosa arvensis a sú jedny z najstarších pestovaných historických ruží. Kvitnú raz do roka na prelome jari a leta voňavými, bielymi alebo slabo-ružovými kvetmi.
Ruže centifolia známe aj ako kapustové či provensálske ruže boli vyšľachtené v 17. storočí v Holandsku z viacerých druhov ruží vrátane ruže damascénskej. Sú charakteristické veľkým množstvom kvetných lupienkov usporiadaných do guľovitého tvaru.
Damascénske ruže patria k najstaršie pestovaným ružiam, ktoré sa dostali do Európy už v 13. storočí zo stredného východu. Letné damascénske ruže kvitnú počas letných mesiacov a jesenné damascénske ruže zakvitnú aj neskôr na jeseň.
Portlandské ruže sú pomenované po vojvodkyni z britského Portlandu, ktorá v 18. storočí po prvýkrát úspešne vypestovala ruže kvitnúce viac krát do roka. Za predkov portlandských ruží sa považujú ruža galská (gallica) a ruža damascénska. Majú nižší kríkovitý vzrast a ich hlavným obdobím kvitnutia je leto, no v menšej miere kvitnú aj na jeseň.
Pôvodné čajové ruže pochádzajú z orientálnych kultivarov druhov Rosa chinensis a Rosa gigantea. Svoj názov dostali podľa svojej vône pripomínajúcej čínsky čierny čaj. Sú dostupné v mnohých pastelových farbách od bielej a ružovej až po marhuľovú a žltú, čo pre pôvodné európske ruže nie je bežné. Typickým znakom čajových ruží sú lupienky kvetov, ktoré sa dozrievaním stáčajú smerom von z kvetu a vytvárajú tak charakteristický tvar ruže, ktorý v súčasnosti používajú vo veľkej miere floristi. Ich kvetné stonky sú ohybné a preto sú kvety často previsnuté.
Ruže bourbon pochádzajú z rovnomenného ostrova z indického oceána, ktorý v súčasnosti poznáme pod názvom Réunion. Za predkov tejto skupiny ruží sa považujú ruža damascénska a čínska ruža (Rosa chinensis), ktoré sa často využívali ako živé ploty.
Noisettky boli prvýkrát vypestované v Južnej Karolíne z kultivarov Rosa chinensis 'Parson’s Pink' a Rosa moschata (kvitnúca na jeseň); popínavého charakteru, v európskych podmienkach silne chúlostivé.
Čínske ruže boli po stáročia šľachtené vo východnej Ázii z pôvodného druhu Rosa chinensis a do Európy sa dostali až koncom 18. storočia. Keďže oproti európskym ružiam kvitli viac krát za rok a mali iný, zaujímavý tvar kvetov, stali sa základom mnohých ďalších hybridov ruží. Ich nevýhodou bola slabšia vôňa kvetov a vyššia citlivosť na chlad.
Hybridy perpetual pochádzajú z kríženia čínskych ruží s európskymi kultivarmi (bourbon, noisette, damask, alba,...). Po čínskych ružiach zdedili viacnásobné kvitnutie (podľa toho sa nazývajú perpetual) a po európskych ružiach zasa tvar a odolnosť proti mrazom. Hybridy ruží perpetual sa vďaka tomu stali najpopulárnejšie ruže viktoriánskeho Anglicka.

Moderné hybridné ruže

Za prelomové dátum vo šľachtení ruží sa tradične pokladá rok 1867, kedy bol uvedený na trh prvý čajový hybrid nazvaný 'La France'. Slávnymi pestovateľmi ruží v 20. storočí boli napríklad francúzske rodiny Meillandov a Guillotů, Nemci Späth, Tantau či Kordes a jeho synovia alebo Angličan David Austin; v českom prostredí potom napríklad Jan Böhm z Blatné, Josef Strnad z Rosic u Brna alebo otec a syn Urbanovi z Želešic.

Druhy moderných ruží:

Čajové hybridy ruží sa stali najpopulárnejšími ružami 20. storočia a dodnes sú jedny z najpestovanejších druhov. Boli vytvorené krížením hybridov perpetual s čajovými ružami v druhej polovici 19. storočia. V roku 1867 bola predstavená ruža ‘La France’ - prvý predstaviteľ novej triedy ruží, čo bolo zároveň míľnikom vzniku všetkých moderných ruží. Čajové hybridy dostali do vienka gény od oboch rodičov a vlastnosťami sú niekde medzi hybridmi perpetual a čajovými ružami. Ich kvety sú veľké, pekne formované s centrálnym pukom a jedna stonka je zakončená väčšinou jedným kvetom (väčšina ľudí si pod pojmom ruža predstaví práve tento tvar). Stonky sú pevné, vzpriamené a majú málo listov. Popularita čajových hybridov v záhradách v súčasnosti klesá najmä kvôli náročnosti ich pestovania (náchylnosť na choroby, nižšia mrazuvzdornosť), no stále ostávajú číslo 1 pre kvetinársky priemysel a floristov.
Polyantky a polyanthy majú nižší, hustejší vzrast (kompaktné kry alebo ťahavé) a produkujú množstvo malých kvetov v odtieňoch farieb biela, ružová a červená a to od jari až do jesene. Názov polyantha pochádza z gréckych slov “poly”(mnoho) a “anthos” (kvet), čo vystihuje túto skupinu ruží - ružové kríky posiate záplavou malých (2,5 cm) kvetov. Ruže polyantha pochádzajú z kríženia ázijských druhov Rosa chinensis a Rosa multiflora a do Európy boli privezené koncom 19. storočia spolu s čajovými hybridmi.
Ruže floribunda vznikli krížením ruží polyantha s čajovými hybridmi čím sa dosiahlo, že táto nová skupina ruží kvitla tak bohato a vytrvalo ako polyanthy a zároveň mala tvar a farby kvetov čajových hybridov ruží.
Ruže grandiflora boli ďalším logickým krokom po vyšľachtení ruží floribunda - ich spätné skríženie s čajovými hybridmi. Kvety ruží grandiflora sú na rozdiel od floribundy po jednom na každej stonke alebo v malých zhlukoch a sú o čosi väčšie. Kríkové verzie grandiflory majú vyšší vzrast ako čajové hybridy aj ako floribundy a majú súbory 3. až 5. kvetov.
Anglické ruže netvoria samostatnú skupinu ruží, no pestovatelia ich často rozlišujú od iných druhov. Boli vyšľachtené v 60. rokoch minulého storočia Davidom Austinom, ktorého cieľom bolo vytvorenie modernej skupiny historických ruží s ich pôvodným tvarom a vôňou, no s viacnásobným kvitnutím, väčšími kvetmi a vo väčšej farebnej škále. Skrížil preto historické ruže (alba, galská, damascénska,..) s čajovými hybridmi a floribundami a úspešne sa mu podarilo skombinovať ich vlastnosti. V súčasnosti existujú stovky kultivarov anglických ruží, ktoré sú medzi pestovateľmi veľmi obľúbené. Nevýhodou anglických ruží je že majú v porovnaní s historickými ružami nižšiu odolnosť proti chorobám a menšiu mrazuvzdornosť.
Kanadské ruže boli vyšľachtené v Kanade, aby odolali tamojším klimatickým podmienkam. Rozdeľujú sa na dve hlavné skupiny explorer a parkland a pochádzajú z kríženia druhov Rosa rugosa s pôvodným kanadským druhom Rosa arkansana, vďaka čomu odolávajú aj -35°C teplotám.

Špeciálne formy ruží

Ťahavé ruže: Všetky vyššie spomínané druhy ruží (historické aj moderné) majú svoje ťahavé verzie, ktorých stonky sú dlhšie a ohybnejšie ako klasické kríkovité formy. Pri historických ružiach bola popínavosť ich prirodzenou vlastnosťou, zatiaľ čo pri moderných druhoch ruží sa popínavosť objavovala vďaka náhodným mutáciám. Ťahavé ruže sa rozdeľujú na dve skupiny: climber a rambler. Ruže climber dorastajú do 2 až 6 m a v jednej sezóne kvitnú viac krát, zatiaľ čo ruže rambler dorastajú až do výšky 6 - 10 m a kvitnú len raz ročne.
Miniatúrne/trpasličie ruže: Všetky druhy historických ruží (centifolia, bourbon, noisette,…) mali aj svoje miniatúrne verzie, ktoré však kvitli raz ročne a tvarovo boli obmedzené na podobnosť so svojimi predkami. Vďaka moderným šľachtiteľským technikám však máme v súčasnosti celú novú triedu moderných, miniatúrnych ruží, ktoré kvitnú viac krát do roka a sú dostupné v tvaroch a farbách moderných ruží. Miniatúrne/trpasličie ruže dorastajú do výšky 15 - 100 cm a ich ťahavé formy až do výšky 2 m.
Pôdopokryvné ruže: Pôdopokryvné typy ruží boli vyvinuté koncom 20. storočia, najmä kvôli klesajúcej popularite čajových hybridov a ruží floribunda, ktoré boli náročnejšie na starostlivosť a chemickú ochranu proti škodcom a chorobám. Pôdopokryvné ruže boli odpoveďou na pestovateľské potreby, pretože ponúkajú široké spektrum farieb, vôní a zároveň nie sú náročné na starostlivosť. Vyznačujú sa nízkym vzrastom a bohatým kvitnutím. Vytvárajú hustý koberec kvetov, vďaka čomu sú ideálne na okraje záhonov, pozdĺž záhradných chodníkov či na rôzne skalničky.
Stromčekové ruže: Stromčekové ruže nie sú samostatná skupina ruží, pretože ide len o akýkoľvek druh alebo kultivar ruží (moderných alebo historických) naštepený na špeciálnom ružovom kmienku (rovná, zdrevnatená stonka ruže bez listov).

tags: #ruzovy #kvet #volne #v #prirode