Ján Smrek: Láska, žena a poézia v jeho tvorbe
Básnik Ján Smrek, vlastným menom Ján Čietek (1898 - 1982), je vo verejnosti známy ako básnik lásky a mladosti. Svojou tvorbou sa radí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej literárnej tvorby v 20. storočí. Jeho básnická tvorba sa vyznačuje jednoduchosťou a melodičnosťou a vo svojich dielach vyjadruje najmä lásku k človeku a životný optimizmus. Stredobodom jeho pozornosti bola často aj žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života. Vo svojich básniach definoval zásady svojej poetiky.
Ján Smrek sa narodil 16. decembra 1898 v Zemianskom Lieskovom (dnes Melčice-Lieskové). V detskom veku osirel a vyrastal v evanjelickom sirotinci v Modre. Zomrel 8. decembra 1982 v Bratislave. Ako vojak v 1. svetovej vojne sa dostal do Turecka a Palestíny. Domov sa vrátil napadnutý maláriou. Študoval síce na Evanjelickej bohosloveckej fakulte, ale dal prednosť literatúre a redaktorskej práci. Pracoval v Slovenskom denníku a Národných novinách a neskôr v pražskom vydavateľstve Mazáč.
Knižne debutoval v roku 1922 básnickou zbierkou Odsúdený k večitej žízni, v ktorej sa vyrovnával so symbolizmom a ťaživými skúsenosťami z detstva. Zbierkou Cválajúce dni (1925) sa zaradil medzi najvýraznejšie talenty nastupujúcej povojnovej generácie, prihlásil sa k filozofii vitalizmu ako životnému výrazu hlásajúcemu aktivitu a životný elán. Takými sú aj ďalšie zbierky Božské uzly (1929), Iba oči (1933). Svoju filozofiu lásky a vzťah k žene vyjadril v knihe Básnik a žena (1934). Ďalej mu vyšli zbierky Zrno (1934), Hostina (1944), Studňa (1945). V roku 1944 bolo z politických dôvodov zastavené vydávanie Elánu a do nemilosti mocných sa talentovaný básnik dostal aj po roku 1948. Z pozostalosti mu vyšiel výber básní Noc, láska a poézia (1987).
Básnik a žena: Inšpirácia a celoživotná téma
Ženy sú autorovou múzou, inšpiráciou a je to hlavne ich láska, ktorá ho vedie napísať báseň a pomáha mu získať určitú chuť do života. Básnik Ján Smrek je vo verejnosti známy ako básnik lásky a mladosti. Keďže táto nedeľa nesie dátum 14. februára, keď si pripomíname Deň zaľúbených, ako nesiahnuť po veršoch Jána Smreka. Zámerne som však obišiel známejšie básne a pristavil som sa pri básni Moja žena, ktorú autor napísal 17. mája 1951 a zaradil ju do zbierky Obraz sveta (1958). Zaľúbenosť je v nej ovenčená a potvrdená zrelou manželskou láskou.
Básnická skladba "Básnik a žena" je pokusom básnika prostredníctvom poézie vyjadriť akúsi dejovosť, akýsi príbeh odohrávajúci sa počas dlhšieho časového obdobia hovoriaci o skutočných pocitoch autora. Vystupujúcimi sú len dve postavy: básnik - muž s autobiografickými črtami autora a neznáma žena, ktorá okúzlila autora i v skutočnosti. Hoci sa osobne s kráskou nikdy v rozhovore nestretol, rozhovor je len fiktívny, je veľmi dokonale rozpracovaný a vnucuje pocit reálne uskutočneného. Básnik, očarený krásou okoloidúcej ženy, dlho ju pozorujúc, sa jej snaží nenútene ľahko prihovoriť. Ona je ostýchavá, nechce sa dávať do reči s cudzím mužom. Avšak postupne sa básnikovi podarí ju osmeliť (nie nadarmo je majstrom slova).
Podľa spomienok autora báseň vznikla už v januári roku 1923, keď sa vracal bratislavským korzom od Reduty, okolo hotela Karlton popod Michalskú bránu na Palisády, kde býval. Pred ním išla krásna žena, ktorá ho zaujala postavou, chôdzou. Neoslovil ju, ale šiel za ňou a v hlave vznikal dialóg medzi ňou a ním. Skladbu autor komponoval ako rozhovor medzi básnikom a neznámou kráskou, s ktorou sa náhodne zblíži a vedie dialóg, poňatý kontrapunkticky, o vzťahu muža a ženy, o ženskej inšpirácii, o básnickej tvorbe, životnej skúsenosti, atď. Na rozdiel od predošlých adorácií ženy, realizovaných uvoľnenou strofou a veršom (kde "reč spieva"), tu použil autor prísnu formu, čím dosiahol vhodný rámec pre svoj zámer. Jednotlivé repliky autor zapisuje do veršov, ako hociktorú inú báseň. Básnická skladba je písaná ako dramatický text, pretože autor tieto názory a pocity, či úvahy vsúva do úst muža - básnika. Celé dielo je jeho výpoveďou.
Obraz sveta: Štyri ročné obdobia a etapy lásky
Dielo "Obraz sveta" sa skladá z 5 častí: V zasneženom parku, Pokračovanie jarné, Letná noc na vode, Padajú listy, Po desiatich rokoch. Predstavujú štyri ročné obdobia jar, leto, jeseň a zimu, ale aj etapy v živote zamilovaného človeka. K úvahám vyprovokovala básnika opäť žena, avšak tento raz ide o tému lásky ako trvalej hodnoty v živote človeka, o filozofiu lásky.
V prvej časti V ZASNEŽENOM PARKU básnik nepíše o všedných každodenných veciach, píše o niečom jedinečnom či už o ženách, alebo udalostiach, ktoré ho nadchnú. Aj preto sa v zasnežený deň vybral do parku, aby našiel: ,,lásku, čo k veľdielu inšpiruje“. Básnik sa prechádza po parku v snahe nájsť inšpiráciu a stretáva ženu, ktorá ho na prvý pohľad očarila. Vidí v nej svoju múzu plnú lásky, nehy a ľudského tepla. Smrek tu zobrazuje tú najkrajšiu časť lásky - zaľúbenie na začiatku každého vzťahu, je to úprimné pobláznenie, ktorému chýba rozumné uvažovanie. Vzrušenie striedajú bozky a vyznania lásky. Básnik prirovnáva mladosť k poháru, ktorý je naplnený láskou a milenci sú tými, ktorí tento pohár vyprázdnia až do dna a svojou láskou ho znova naplnia.
V časti Letná noc na vode zaľúbenci sa plavia na loďke - pripomína nám to romantickú plavbu na gondole niekde v Benátkach. Prichádza vyvrcholenie ich lásky, nevidia nič okolo seba. Jeden pre druhého v tej chvíli žijú a dokázali by aj zomrieť. Ona si na ňom váži a cení jeho optimizmus, názory bez pretvárky. Básnik jej ukázal život v plnej kráse a ona je preňho tou ženou, o ktorej píše, pre ktorú žije a ktorá mu napĺňa život.
Jeseň je obdobím depresií a smútku po slnečnom lete. Rovnako je to aj s láskou. Básnik si nechce pripustiť melancholické pocity. Lásku prirovnáva k naplnenej čaši alebo vinobraniu, teda k niečomu dospelému, zrelému, vážnemu. Žena má však slzy v očiach a lúči sa. On nič nechápe a ani chápať nechce, ale vie, že nemá právo ju držať. Dôvodom odchodu je pravdepodobne manžel, ale aj zmena v chápaní lásky. O ich láske hovorí ako o sne, ilúzii, klame a ten sen akoby ju úplne pohltil a teraz sa snaží prebudiť do skutočnosti. Jej odchod môže znamenať určitú záchranu básnika v jeho písaní. Chce, aby ich láska alebo spomienka na to, akí boli šťastní nikdy nezovšednela, lebo ju považuje za niečo výnimočné a nezabudnuteľné. A takto zostane navždy v jeho veršoch.
V poslednej časti, Po desiatich rokoch, spočiatku cíti básnik obrovský žiaľ a prázdno v živote. Básnik žije poéziou, čaká, čo mu osud prinesie, ten mu priniesol stretnutie s milovanou ženou. Uplynulo 10 rokov, ona celý čas čítala jeho básne a teraz pri stretnutí s ním nevie, či má veriť jeho veršom, alebo slovám. Hovoria o rozpore v živote básnikov, aj keď v tvorbe to nevidno, aj on prežíva strasti a utrpenia. Nepíše o tom, čím má dostatok, ale naopak o tom, čo mu chýba - o láske, šťastí, lebo jeho verše majú prinášať radosť a nie smútok, žiaľ, lebo tých je na svete veľa. Odchod ženy bol pre neho aj prínosom, jeho láska nezovšednela, hoci pociťoval smútok, necítil sa nešťastný bez milovanej ženy - šťastím bola a je pre neho poézia - tá ho nemôže opustiť.
Pri tejto žene si uvedomil, čo znamená milovať a čo je to láska, vie, že je dôležité aj po zlých skúsenostiach alebo problémoch postaviť sa k nim čelom a ísť ďalej. Bolo by chybou skončiť s písaním alebo utápať sa v smútku. Aj keď sa zaľúbenci rozchádzajú a dajú si posledný bozk, posledná veta básnika je oslavou ženy: „To najsladšie ľudské slovo: žena.“
Za každým úspešným mužom stojí žena. Básnik Ján Smrek nebol výnimkou.
V živote každého človeka, teda aj básnika sú chvíle, keď je nesmierne šťastný, vtedy tvorí, píše neuveriteľne pekné básne, ktoré vychádzajú z jeho srdca. Potom nasleduje obdobie, keď začína pochybovať o smerovaní v živote - svet je podľa neho materialistický a básne strácajú hodnotu, ale vďaka láske a poézii nestratí zmysel života.
