Slovenské národné povstanie a hrdinstvo v podjavorinskom kraji
Slovenské národné povstanie (SNP) bolo ozbrojené povstanie slovenského domáceho odboja počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na územie vojnovej Slovenskej republiky. Vypuklo 29. augusta 1944 ako reakcia domáceho odbojového hnutia na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie Slovenskej republiky.
Jeho politickým cieľom bolo odstránenie režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a začlenenie Slovenska do obnovenej Československej republiky. SNP sa začalo 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami a nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných spojeneckých mocností druhej svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica.
Predohra k povstaniu
Adolf Hitler na stretnutí s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským 13. marca 1939 v Berlíne ponúkol slovenským predstaviteľom vyhlásenie samostatného štátu výmenou za rozbitie ČSR. Pohrozil, že majú na výber len dva varianty budúcnosti krajiny: jedným bolo rozdelenie Slovenska medzi Maďarsko a v menšej miere Poľsko a Nemecko, druhým vyhlásenie samostatnosti za cenu obsadenia Čiech a Moravy. Politické špičky HSĽS si vybrali druhú variantu, a tak zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava čiastočne suverénnym štátom.
Nacistické Nemecko sa rozhodlo Slovákov použiť pre svoje vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Ďalšou časťou podielu na tzv. nemeckom vojnovom úsilí bolo nasadenie slovenských jednotiek najprv pri útoku na Poľsko, kde slovenské pozemné vojská zaistili slovenské obce, ktoré predtým zabralo Poľsko a krajina poskytla Nemcom potrebný nástupný priestor pre útok z tohto smeru. Podstatnejšia, najmä z medzinárodného pohľadu, bola však účasť na bojoch proti ZSSR.
Mnohí demobilizovaní vojaci, ktorí sa vrátili z bojov na východnom fronte domov, už dobre poznali vojenskú situáciu a vedeli, že nacistické Nemecko skôr či neskôr vojnu prehrá. Väčšinu z nich zaskočilo správanie nemeckých jednotiek a najmä SS voči civilnému obyvateľstvu, zajatcom a partizánom. Spoločenská a ekonomická situácia na Slovensku po rozpade Česko-Slovenska nebola natoľko dramatická ako v Protektoráte, vďaka vojnovej výrobe pre Nemecko sa životná úroveň do roku 1944 v podstate stabilizovala.
Nemci počas vojny v krajine nikdy nemali významnejšiu popularitu a vojnové nadšenie okrem toho naštrbil aj fakt, že krajina v krátkej dobe vyhlásila vojnu Sovietskemu zväzu a neskôr aj Spojeným štátom, kde malo veľa Slovákov svojich príbuzných. Totálna mobilizácia Nemecka 13. januára 1943, ako aj následné porážky na východnom fronte počas leta, boli neklamným znakom toho, že nacistické Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Ku komplikovanej situácii v strednej Európe sa okrem priblíženia frontu pridalo aj obsadenie susedného Maďarska nemeckými vojskami 19. marca 1944.
Príprava povstania
Plán ozbrojeného povstania pripravovala od mája 1944 skupina dôstojníkov slovenskej armády pod vedením pplk. gšt. Jána Goliana z Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Podľa optimálneho variantu mal ozbrojený boj začať v koordinácii so sovietskou stranou. Krízový scenár počítal s vyhlásením vojenského odporu v prípade, že nemecké vojská začnú obsadzovať Slovensko. Rozhodujúcu úlohu hrala v tomto pláne Východoslovenská armáda, ktorá mala sovietskym vojskám otvoriť cestu cez karpatské priesmyky.
V roku 1943 Edvard Beneš, vodca česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, inicioval prípravy na možnú vzburu, keď kontaktoval zástupcov odboja. V decembri 1943 odbojové prúdy, česko-slovenskí demokrati, komunisti a antifašisti v slovenskej armáde prijali Vianočnú dohodu, na základe ktorej neskôr v septembri 1944 vznikla povstalecká ilegálna Slovenská národná rada. V marci 1944 podplukovník Ján Golian prevzal velenie nad prípravami.
Konšpirátori nazhromaždili zásoby a peniaze v základniach na strednom a východnom Slovensku. Prevoz štátneho pokladu z Bratislavy do Kremnice napríklad odôvodňovali nebezpečenstvom náletov na hlavné mesto. Významnú úlohu pri tom zohrali Peter Zaťko, poradca ministra hospodárstva, a Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky, ktorý zabezpečil prevoz troch miliárd korún do Banskej Bystrice. V tej dobe už bolo približne 3 200 slovenských vojakov zajatých Červenou armádou, dezertovalo alebo vstúpilo do partizánskych skupín.
Partizánske hnutie
Druhé ilegálne ústredné vedenie KSS vydalo smernicu, v ktorej nabádalo k zakladaniu partizánskych skupín, tzv. bojových jánošíkovských družín. V novembri 1941 poverilo touto úlohou Jozefa Lietavca. Na jar roku 1942 komunisti utvorili Ústredný národný revolučný výbor a vyzývali občanov, aby zakladali revolučné národné výbory ako „orgány boja za oslobodenie Slovenska“.
V horských oblastiach Slovenska začali spontánne vznikať za podpory antifašistov aj ďalšie skupiny, zväčša tvorené sovietskymi vojakmi, ktorí utiekli z koncentračných a zajateckých táborov. Ich činnosť sa však zatiaľ bez zbraní sústredila skôr na prežívanie a vyhýbanie sa zatknutiu, ako skutočnému boju proti nacizmu. Od konca roku 1943 sa začali vytvárať tri partizánske jednotky, ktoré neskôr zohrali významnú úlohu v ďalšom dianí. Bola to Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a jednotka pod vedením Kukorelliho na východe.
Komunistami organizované oddiely sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde tak, ako im to diktovali ich vodcovia z Moskvy a partizánskeho ústredia z Kyjeva. Sovietmi vedené partizánske jednotky sa podieľali veľkou mierou na vytvoreniu partizánskeho hnutia, ktoré viedlo bojovú činnosť aj po potlačení povstania najmä vďaka tomu, že si stihli pripraviť zásobovacie základne ešte pred začiatkom povstania.
SNP 1944, Boje pri Topoľčanoch a Partizánskom
Úloha sovietskych organizátorov
Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z 12. decembra 1943 okrem iného prerokúvala aj otázky súvisiace s prípravou a výcvikom partizánskych organizátorských skupín a ich presun na Slovensko. Ich výcvik prebehol v lete 1944 v Obarove pri Rovne a v Sviatošine pri Kyjeve v ZSSR. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená prvá partizánska organizátorská skupina, ktorej velil nadporučík P. Veličko. Skupina mala 11 členov, z toho dvaja boli Slováci.
Od 26. júla 1944 do konca vojny vysadil Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1 200 osobami. Začiatkom augusta 1944 sa začala stupňovať aktivita partizánskych skupín v Nízkych Tatrách a priľahlých podhorských oblastiach. Aktivity partizánov smerovali nielen proti nemeckému civilnému obyvateľstvu ale aj proti príslušníkom Hlinkovej gardy a niektorým katolíckym kňazom.
Začiatok povstania
Sovietski činitelia boli o prípravách povstania informovaní na začiatku augusta 1944 exilovou československou vládou a kuriérom pplk. gšt. Goliana. Nič však nepodnikli, nakoľko celú akciu vyhodnotili ako nereálnu. Do príprav povstania negatívne zasiahli aj partizánske skupiny, ktoré od polovice augusta 1944 uskutočňovali diverzie na komunikačných zariadeniach a terorizovali príslušníkov nemeckej menšiny. Slovenská vláda nebola proti nim schopná účinne zasiahnuť, čo vyvolávalo v Berlíne stále väčšie znepokojenie.
Symbolický pohár trpezlivosti nacistov pretiekol 27. augusta 1944, keď partizáni obsadili Ružomberok. Mesto totiž ležalo na strategickej železničnej trati a vyrábal sa v ňom dôležitý vojenský materiál. Na základe správ o potýčkach príslušníkov žilinskej posádky s prichádzajúcimi nemeckými jednotkami vyslal pplk. gšt. Golian 29. augusta 1944 krátko po 20.00 hod. heslo "Začnite s vysťahovaním!", ktoré bolo signálom na začiatok ozbrojeného odporu.
Väčšina západoslovenských posádok však jeho výzvu neuposlúchla a Východoslovenskú armádu Nemci takmer bez boja odzbrojili. Vzhľadom na to zostalo povstalecké územie zredukované na oblasť stredného Slovenska, horné Ponitrie a východnú časť Spiša. Došlo tiež k zbytočným stratám veľkého množstva vojenského materiálu.
SNP v podjavorinskom kraji a tragické osudy Nárcie
Hoci centrom Slovenského národného povstania sa takmer pred osemdesiatimi rokmi stala Banská Bystrica, v boji proti nemeckým okupačným jednotkám vyhasli životy mnohých partizánov aj civilistov z okolia Starej Turej. „Po vojne sa hovorilo, že Turiec a podjavorinská oblasť boli miesta, kde v každej stodole či dome boli zbrane,“ spomína historik Juraj Krištofík z Múzea Slovenských národných rád SNM v Myjave, ktorý sa histórii odboja v podjavorinskom regióne venuje už niekoľko rokov.
Jedno z najsmutnejších miest, ktoré si pamätajú ťažké partizánske boje, sa nachádza v odľahlých končinách podjavorinského kraja blízko mesta Stará Turá a moravských hraníc. V tých časoch tu rozprestierala osada Nárcie. Počas Slovenského národného povstania jej obyvatelia húževnato podporovali protifašistický odboj. Na tomto mieste táborila partizánska skupina Miloša Uhra, hrdinu SNP, v októbri 1944.
Tiché miesto v lesoch v blízkosti moravsko-slovenských hraníc neďaleko Starej Turej dodnes vyvoláva zimomriavky. Pamätník pripomína hrdinstvo protifašistického odboja a osamelé, roztrúsené kamenné stĺpy s menami niekdajších obyvateľov osudy jednotlivcov. Malá osada Nárcie pod rukami nemeckých vojakov vzbĺkla v plameňoch. A s ňou zaživa zhorelo niekoľko partizánov.
Hrdinský učiteľ a pomoc civilistov
Staroturania, ktorí boli poväčšine evanjelici, sa nezmierili s Tisovým autoritatívnym slovenským štátom, gardistami a nemeckými jednotkami, ktoré vtrhli do ich mesta. Okolité lesy obsadili partizáni a nejedna rodina vysileným, neraz aj zraneným bojovníkom ochotne pomáhala. Príbehy o vojnových či popravených hrdinoch sprevádzajú staroturiansku mládež už desaťročia, ich mená označujú ulice, napríklad Dibrovova či Uhrova. Jedna z mála, na ktorej ešte stoja staršie rodinné domy, dostala názov podľa statočného učiteľa na meštianskej škole Stanislava Hlubockého. Počas SNP vo svojej rodine ukrýval amerického letca Jamesa Kirchhoffa a svojho švagra partizána Ondreja Chorváta. Po prezradení ho uväznili v Novom Meste nad Váhom a 29. decembra 1944 popravili v Trenčíne na Brezine.
„Jeho manželka Bohuslava po vojne svedčila proti vládnemu komisárovi Júliusovi Tomkovi, katolíkovi a vedúcemu predstaviteľovi slovenského štátu v obci. Starú Turú síce zveľadil, ale pozval do mesta nemeckých vojakov, lebo vedel o partizánoch v okolitých lesoch. Po vojne mu to zrátali,“ vysvetľuje historik Juraj Krištofík.
Tragédia rodiny Kostelných v Hlavine
Život na staroturianskych kopaniciach bol veľmi ťažký. Obyvatelia domov roztrúsených v blízkosti hôr sa museli poriadne obracať, aby mali čím nakŕmiť svoje deti. V Hlavine, malej osade na kopci, kam dnes chodia najmä chalupári, stojí pamätník rodine Kostelných, ktorých pomoc partizánom stála život.
Ako sa o nich Nemci dozvedeli? „V neďalekej osade U Mikulcov skrývala Emília Gregorová Židov. Jánovi Jansovi z tej istej osady sa však sťažovali, že sa o nich žena zle stará, preto si ich vzal k sebe. To sa Gregorovej nepáčilo, a tak Jansa udala. Nemeckí vojaci ho s rodinou aj so Židmi odvliekli na Myjavu. Jansa o nejaký čas prepustili a hovorilo sa, že sa dal nahovoriť na spoluprácu s Nemcami,“ vysvetľuje Juraj Krištofík. Jedna verzia teda tvrdí, že rodinu Kostelných zradila buď urazená Gregorová, alebo ustráchaný Janso, druhá, že ich prezradil mučený zajatec. „Nemci chytili jedného z pomocníkov zásobovača z partizánskeho oddielu Hurban. Odrezávali mu prsty na rukách dovtedy, kým nepovedal mená tých, ktorí pomáhali partizánom,“ opisuje historik z myjavského múzea.
Pár mladých Nemcov 2. marca 1945 vtrhlo do Hlaviny. V dome Kostelných našli otca Martina so synom Pavlom a zastrelili ich pri susednej lipe, ktorá tam stojí dodnes. Zapálili stodolu, odvliekli koňa. „Zachránili sa dvaja synovia, jeden z nich bol neskôr mojím susedom v Starej Turej,“ hovorí Božena Mikulcová, ktorá si tragédiu pamätá z rozprávania svojho nebohého otca.
Na pamätníku, ktorý stojí v Hlavine pri ceste, sa však spomína aj tretie meno. O život prišiel i Michal Medňanský, ktorý chcel Nemcom ujsť, ale strelili ho do brucha. Ťažkým zraneniam podľahol v piešťanskej nemocnici.
Partizánska brigáda Baťka Dibrova
Iľja Danielovič Dibrov prišiel do kraja pod Veľkou Javorinou 5. či 6. októbra 1944 a jeho 2. Stalinova partizánska brigáda mala pod sebou dvanásť oddielov. Najaktívnejší bol šiesty oddiel Hurban na čele s lubinským rodákom Milošom Uhrom. „Predviedli najviac vojenských operácií proti Nemcom. A najviac príslušníkov Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy (POHG) padlo práve počas bojov s podjavorinskými partizánmi. Také niečo nebolo ani v povstaleckej oblasti,“ upresňuje Krištofík.
„Traduje sa, že Dibrov bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený a hovorili mu Baťko. Lenže tak dlho tu nepôsobil, aby si dokázal získať sympatie miestnych ľudí. Navyše sa ukrýval v lesoch. Zastrelili ho 13. októbra 1944 pri kopci Čupec v Bielych Karpatoch na moravsko-slovenskej hranici,“ opisuje historik smrť, ktorá vyvoláva viacero otáznikov. Najznámejšia verzia hovorí, že padol počas prestrelky s nemeckou pohraničnou strážou. Niektoré správy zase tvrdia, že za jeho vraždou stojí Miloš Uher, iné že išlo o prácu vtedajšej NKVD, štátneho orgánu Sovietskeho zväzu, ktorý riadil bezpečnosť, špionáže aj tajné operácie. „Mnohé svedectvá dokazujú, že Uher a Dibrov si rozumeli,“ dodáva Krištofík.
Vypálená osada Nárcie
V lesoch na konci osady Topolecká, ktorá patrí k Starej Turej, je jedno z najsmutnejších miest na Slovensku. „Každoročne si pripomíname vypálenie šiestich domov tunajších obyvateľov nemeckými jednotkami,“ spomenie Juraj Krištofík, keď sa ocitneme uprostred krásnej prírody ďaleko od obydlí. Kedysi v osade Nárcie žili rodiny, ktoré museli zo dňa na deň opustiť svoje domovy. „Neďaleko v lesoch bol partizánsky bunker, ktorý slúžil ako lazaret. Nemci sa však o ňom dozvedeli. Zranení partizáni, ktorí sa mohli trochu hýbať, sa presunuli do ďalšieho bunkra v neďalekom Vetešovom jarku. O tom nepriatelia netušili. Keď nemeckí vojaci lazaret obsadili, našli v ňom nielen partizánov, ktorí sa nemohli hýbať, ale, čo je veľmi zaujímavé, aj medika Alfréda Wetzlera, známeho aj ako Jozef Lánik,“ spomenie meno muža, ktorý spolu s Rudolfom Vrbom v roku 1944 utiekol z Osvienčimu. Ako jeden z prvých v Európe napísal správu o tomto koncentračnom tábore a neskôr aj román Čo Dante nevidel.
Nemci ho teda v lesoch pod Javorinou spolu približne s desiatimi partizánmi zajali a previezli do meštianskej školy v Starej Turej. „Všetkých okrem neho a jedného partizána zastrelili. Nevieme, akým spôsobom sa mu podarilo zachrániť, nikde to nespomínal,“ zamýšľa sa historik.
„Ako prvý 8. marca 1945 zapálili dom Zuzany Jansovej. Hovorí sa, že obyvatelia Nárcie dostali o pripravovanej akcii avízo od nemeckého vojaka poľského pôvodu. Zobrali, čo mohli, a ušli. Na ďalší deň prišli Nemci znovu, ale namiesto obyvateľov tam našli 9 oddychujúcich partizánov, ktorí netušili, čo sa chystá. Reťazami ich priviazali k domom a zaživa upálili. Žandárska správa ani iné písomné pramene o nich však nehovoria, takže istí si byť nemôžeme,“ priznáva Krištofík.
Z domovov Zuzany Jansovej, Martina Jansa, Jána Škriečka, Anny Jansovej, Kataríny Beňovej a Kataríny Mikulcovej zostali len trosky. Dnes sú na ich miestach pamätné kamene s tabuľkami. Uprostred ako trpká spomienka stojí vysoký pamätník obetiam protifašistického odboja.
Niekdajšiu osadu Nárcie ležiacu iba pár kilometrov od centra mesta Stará Turá pripomínajú dnes len symbolické pozostatky vypálených domov s pamätnými tabuľkami rodín, ktoré v nich bývali a tiež pamätník obetiam protifašistického odboja, ktorý stojí nad vysokým schodiskom ukrytý v stromoch. Osada bola vypálená nemeckými okupantmi pre pomoc partizánom v čase SNP v r. 1945. Našťastie, obyvatelia Nárcia sa o pripravovanom útoku Nemcov dozvedeli a stihli včas ujsť. Také šťastie nemali deviati partizáni, ktorých fašisti v domoch zaživa upálili.
Pripomienka obetiam
Toto miesto ani dnes neupadlo do zabudnutia. Každoročne sa tu koná spomienková slávnosť pri príležitosti výročia vypuknutia Slovenského národného povstania. V piatok 21. augusta si položením vencov k pamätníku v osade Nárcie pripomenuli 71. výročie SNP primátorka mesta Stará Turá Anna Halinárová, zástupkyňa primátorky Zuzana Zigová, prednosta mestského úradu Ján Volár, predseda Oblastného výboru SZPB Ján Hulínek, členovia ZO SZPB Stará Turá, členovia základných organizácii SZPB z okolitých obcí, predstavitelia politických strán a hnutí pôsobiacich v našom mesta, ale aj mnoho ľudí, ktorí nezabudli na hrdinov SNP a obete, ktoré druhá svetová vojna zanechala. Po položení vencov sa prítomným hosťom a občanom prihovorila primátorka mesta Stará Turá a predseda Oblastného výboru SZPB NMnV. Pre všetkých zúčastnených bolo v priestore pod pamätníkom zabezpečené malé občerstvenie. Ešte raz ďakujeme všetkým, ktorí sa spomienkovej slávnosti zúčastnili. Spoločne sme tak prejavili úctu a vďaku všetkým tým, ktorí pri boji za slobodu našej vlasti buď hrdinsky položili svoje životy, alebo sa nedožili dnešných dní.
Okrem Nárcí ľahli popolom aj ďalšie slovenské obce a ich občania boli vyvraždení. Aj na týchto ľudí sme si počas výročia SNP spomenuli a uctili sme si ich odhodlanie, odvahu a obetavosť. V sobotu 6. septembra 2025 sme si v osade Nárcie pripomenuli 81. výročie SNP a zároveň 80. výročie tragických udalostí, keď začiatkom marca 1945 Nemci v osade Hlavina zavraždili za pomoc partizánom 16-ročného Miška Medňanského, 65-ročného Martina Kostelného a jeho syna Pavla a pár dní ich až do zmrznutia nechali ležať na ceste pre výstrahu. O niekoľko dní neskôr obkľúčili osadu Nárcie, ktorú stihli obyvatelia na základe upozornenia opustiť. V osade sa nachádzalo deväť partizánov, ktorých Nemci zviazali reťazami a upálili.
tags: #snp #si #uctili #v #obci #narcie